Kritika/Doplnenie článku Homosexualita a psychoanalýza

Dnes sme sa bližšie pozreli na článok, ktorého autorkou je Ing. Mgr. Kamila Matysová, Ph.D.

Najprv odporúčame prečítať si článok Homosexualita a psychoanalýza na webe autorky.

Autorka začína vlastným prekladom listu Freuda adresovaného matke homosexuála, ktorá sa na Freuda obrátila s prosbou o pomoc. Hoci nám Freud nie je blízky vo všetkom, jeho prínos do psychoterapie je nesporný a mnohé jeho pohľady sú aktuálne či inšpirujúce do dnešných čias. Slovám v liste či ich prekladu nemožno takmer nič vyčítať a keby ich niekto zopakoval niektorej z matiek homosexuálnych synov súčasnosti, nemohli by sme namietať. Zrejme nepodarený preklad je, že homosexualita je "variácia sexuálnej funkcie, ktorá je dôsledkom sexuálneho vývinu." V našom jazyku by sa dalo povedať, že ide o variáciu sexuality, ale ak ide o vopred predurčenú variáciu sexuality, nemôže ísť o dôsledok sexuálneho vývinu. Z praxe vieme, že druhá časť tvrdenia je reálna, prvá sporná. To ale neznamená, ako aj poznamenáva Freud, že by vo väčšine prípadov bolo možné sexualitu meniť, nakoľko je dôležitý "vek a vyspelosť jedinca." My dodávame, že aj emocionálna zrelosť, vnútorné zranenia, miera fixovania zvykov až zlozvykov (napr. aj posun v erotických predstavách či sexuálnej praxi motivovaný pornografiou až pornografickou závislosťou), životný štýl, kvantita i kvalita vzťahov a väzieb s inými, najmä blízkymi ľuďmi, homosexuálnych zážitkov a skúseností. Nie menej dôležitý je postoj k vlastnej sexualite a vek, v ktorom prvýkrát došlo k homosexuálnej skúsenosti, ako aj to, za akých okolností, pri akom vnútornom nastavení a akou formou prebehla prvá skúsenosť, čo je dnes výrazne ovplyvnené médiami a deštruktívnym vplyvom internetu na sexualitu, intimitu a integritu sugestibilného (a teda takmer každého mladého) človeka.

Homosexualita ako normálna sexuálna orientácia

Vieme, že homosexualita je pár desaťročí vylúčená zo zoznamu diagnóz a ide o celkom bežnú sexuálnu preferenciu, ktorá nie je jedinou neheterosexualitou. Akurát nie všetkým naša spoločnosť dokázala dať prívlastok normálna či prirodzená. O existencii skutočnej a doživotnej bisexuality v toľkých prípadoch, ako dnes ľudia bežne uvádzajú, hoci v aktuálnom čase (neprijímajúc sexualitu ako proces alebo zo strachu z homosexuality), si dovolíme pochybovať.

Súhlasíme s tým, že psychoanalýza nie je sama osebe pre neheterosexuálne osoby škodlivá ani prejavom homofóbie.

Čo je v spoločnosti normálne? Iba to, na čom sa zhodne jej väčšina ako na normálnom. A tá považuje takmer každé polstoročie za normálne niečo iné. Nie vždy je to výsledok poctivého vedeckého bádania. Niekedy ide o dohodu, inokedy o politiku a i. Prirovnávať homosexualitu k ľavorukosti alebo ryšavosti je veľmi odvážne, unáhlené či skôr voľnomyšlienkárske. Inak povedané, založené na dojmoch. Nemáme dôkazy pre jasný genetický základ ľudskej sexuality a nepoznáme jeho rozsah (s obľubou sa však tipuje ten najväčší). A i keby sme ho mali, nie všetko geneticky, biologicky sformované je prirodzenosť. O tom vedia svoje medicínske disciplíny. Ako autorka ďalej poznamenáva, s definíciou normy sa vieme v psychológii pohrať, no v konečnom dôsledku je všetko o dohode spoločnosti a jej ochote niečo považovať za bližšie k norme, iné ďalej od normy alebo patologické. Teda norma ako taká je ohýbateľná dobovo, kultúrne, sociálne, politicky, subjektívne, nakoľko vedecky môže byť v niektorých prípadoch sporná, no i tak výsledky bádania pri každom jave nepodmieňujú jeho vnímanie spoločnosťou ako normu či patológiu. Na to máme iné nástroje, ako napr. verejná mienka, tlaky vplyvných osobností, korporácií, mimovládnych organizácií, médií atď., ktoré dokážu zmariť, ovplyvniť alebo prinajmenšom zahmliť aj výskumy.

Stačí publikovať to, čo chceme, aby publikované bolo. Články posudzujú komisie a členovia komisií nielen že disponujú svojím názorom, ale nechcú prísť ani o popularitu značky, pod ktorou sa publikuje. To potom budí dojem, že nepublikované v prestížnych vedeckých časopisoch alebo nepublikované vôbec nie je pravdou. Dnes tiež platí, že nemedializované akoby ani neexistovalo.

Homosexualita a psychoanalýza

Tu chceme zdôrazniť, že kritériá pre normu nemusí nespĺňať osoba, ktorá síce je homosexuálna (alebo je aj homosexuálna), no nežije homosexuálne, pokiaľ to negatívne neovplyvňuje jej fungovanie a nestáva sa podkladom pre iné patológie. Môže ísť o ľudí so "zvláštnou výškou intelektuálneho rozvoja a etickej kultúry." Nežiť homosexuálne znamená nepopierať svoju sexualitu, otvoriť sa jej, ale zároveň ju neprehlbovať praxou dočasu či doživotne. Často ide o jedincov, ktorí sú si vedomí pôvodu svojho stavu vrátane erotických túžob alebo zotrvanie v kompletnej rodine ako deťom maximálne dostupný rodič je v ich živote nad všetko ostatné. Sme radi, že už ani odmietanie sexuálnej praxe nebude diagnózou, pretože dôležitá je kvalita života a nie to, či niekto spĺňa alebo nespĺňa kritéria "dokonalého" praktického napĺňania svojej sexuality podľa očakávaní iných. Samozrejme, ak platí "A," musí platiť aj "B," a to, že nikto nemôže spochybňovať iné rozhodnutie človeka, ako žiť svoju sexualitu, pokiaľ ide o život napĺňajúci, vnútorný svet obohacujúci, osobnosť človeka ďalej formujúci a skvalitňujúci krok. Dôležité však je, aby toto rozhodnutie človeka pre to či ono prebiehalo pri maximálnej informovanosti s pravdivým obsahom a v úplnej slobode bez akéhokoľvek zhadzovania či zatajovania inej možnosti ako tiež nie menej normálnej.

Tu je potrebné dodať, aby sme politické rozhodnutia ohľadom homosexuality ponechali na (sú)hlas väčšiny našej spoločnosti, nie EÚ, no až po mediálnom predostieraní pravdivého obrazu o ľudskej sexualite. V opačnom prípade ide o zneužitie stavu, kedy mlčia zastrašovaní či mylnou interpretáciou vedeckých poznatkov zavádzaní kompetentní, aby vynikol krik široko podporovaných lobistov, čo budí dojem ich neomylnosti. Takto snaha o spoločné hľadanie a prezentovanie pravdy nevyzerá. Už nejde o boje proti diskriminácii homosexuálov, ale ide o boje za jasné politické ciele a čo aj mnohým homosexuálom prekáža, boje o snahu položiť homosexualitu na úroveň heterosexuality v životnej praxi vo všetkom a za každú cenu. Čiže nevyzdvihnúť hodnotu človeka, ale samotného javu, o ktorom nevieme s istotou povedať takmer nič. O tom svedčí aj vnucovanie vnímania homosexuality ako identity človeka, vnucovanie konkrétneho životného štýlu ako toho správneho, inak dôjde k označeniu nepeknou nálepkou.

Dodnes platí, len to dodnes mnohí nedokážeme vyjadriť nahlas a súhlasiť s tým, že ľudská sexualita je jav v procese, o čom najviac svedčí to, že človek sa v istom období života môže identifikovať ako heterosexuál, v ďalšom ako bisexuál a napokon ako homosexuál. A všetko, čo je v procese sa mení, formuje vplyvom niečoho iného. Nakoľko osobnosť každého je jedinečná, nevieme nikdy dopredu predpovedať, u koho, čo bude tým spúšťačom a prečo, kedy dôjde k zmene či posunu. Je to veľmi individuálne a dostatočne intímne na to, aby sa o tom hovorilo vo veľkom. Nemožno donekonečna argumentovať primitívnym argumentom, že homosexualite sa nedá naučiť. Je však potrebné viac hovoriť o tom, čo všetko môže prispievať k zmene či posunu v sexualite a v akom období života je to najskôr možné. To by nielen dotknutých, ale aj ich blízkych či celú spoločnosť zaujímalo oveľa, oveľa viac ako otrepané prázdne frázy.

Homosexualita ako prirodzený jav

Je veľmi nesprávne a opäť ľahkomyseľné a zavádzajúce označovať homosexuálne prejavy zvierat ako rovné ľudskej sexualite. Je to absurdné z biologického hľadiska a ešte absurdnejšie z hľadiska spájania ľudskej duše s dušou zvierat. Ľudskej homosexualite podobné správanie zvierat nie je a priori homosexuálnym, ale iným inštinktom, teda nemôže byť ani geneticky dané a pri tom sme skončili. Ide o extrémne vybičovaný alebo štandardným spôsobom nenaplnený rozmnožovací pud vplyvom okolností, silný rodičovský pud, alianciu zvierat z iných príčin a navyše nikto neskúmal, či takéto správanie zvierat v prirodzených podmienkach, nie v zajatí, je dlhodobé a ak by aj bolo dlhodobé, nikto neskúmal stav nervovej sústavy týchto zvierat. Je absurdné nazvať psa, ktorý vykonáva rozmnožovací pud s ľudskou nohou orientovaného na iný druh. Rovnako absurdné je miešať rozmnožovací či rodičovský pud zvierat s ľudskou sexualitou, ktorá je nielen erotickou atraktivitou.

Je smutné, že informácie o údajnej homosexualite zvierat nekriticky kopírujú lekári, psychológovia a kadekto nekvalifikovaný, no málokoho zaujíma názor etológov, ktorí pri serióznych a kvalitných výskumoch správania zvierat nemôžu opomenúť všetky možné príčiny toho, čo sa nám pri zvieratách javí ako ľudská homosexualita.

Odporúčame sa vrátiť k výskumom jednovaječných dvojčiat, z ktorých jeden potomok bol homosexuálny a druhý heterosexuálny. Stačí nájsť jeden prípad (a my sme ho našli) a môžeme smelšie uvažovať o psychosociálnych vplyvoch od prenatálneho vývinu človeka až po tie pôsobiace postnatálne. Výskumy homosexuality na príkladoch jednovaječných dvojčiat komplikuje fakt, že väčšina z nich vyrastá v rovnakej rodine a pôsobí na nich rovnaký vplyv. I v takýchto prípadoch však vieme nájsť odlišne sexuálne orientovaných monozygotných súrodencov, pretože ani oni nemajú rovnakú dušu, rovnaké vnímanie reality a nezažívajú rovnaký prístup oboch rodičov v rovnakom čase.

O tom, že štatisticky je viac homosexuálov mladších alebo najmladších z bratov či majúcich iba sestru/sestry sa hovorí už desaťročia. Je zaujímavé, že sa to nepublikovalo dovtedy, kým sa to nevedelo "hodiť na" biologický vplyv, teda na imunitnú reakciu proti antigénu na Y chromozóme.

Je to málo pravdepodobné, nakoľko by to nemal byť jediný homosexuálny syn v rodine a prípady viacpočetnej homosexuality v rodine nie sú také časté. Nehovoriac o tom, že nebol dokázaný súvis medzi chromozómom Y a psychickou úrovňou ľudskej sexuality (teda nie biologickou). Ako teória je to, samozrejme, akceptovateľné, ale je potrebné ju obohatiť aj o iné vysvetlenie. Spomenieme napríklad prípad muža ako najmladšieho zo štyroch súrodencov, ktorý veľmi citlivo vnímal svoje postavenie a situáciu v rodine. Vnímal plný dom, ale akoby nikto tu nebol tak celkom pre neho, nemohol sa realizovať, nakoľko uprednostňovaní boli starší súrodenci. Sám seba v danej rodine popisoval ako neviditeľného s otcom v pomáhajúcej profesii, ktorý venoval viac času iným ako vlastným deťom a zvlášť nie jemu ako tomu najmladšiemu. Jeho identifikácia do mužskej roly prebehla cez matku a intenzívnym prežívaním situácie, v ktorej sa ocitol došlo k zraňovaniu vlastnej identity a k silnej túžbe vnútorne splynúť s rovnakým pohlavím, ktorá sa neskôr erotizovala. Je to jeden z mnohých príkladov a príbeh každého je jedinečný. Vplyvov, vzťahových zážitkov a emocionálnych zranení mohlo byť niekoľko druhov a rôznych kombinácií, ale dôležité je, aby na ne bol jedinec vnímavý. Laicky tomu hovoríme citlivá duša. Nehovoriac o tom, že kvalita vzťahu dvoch manželov, ako aj prístup k ďalším a ďalším deťom sa vekom mení. Bežnou praxou je, že rodičia sú pri ďalších deťoch akoby menej dôslední.

Ako vzťahy jednotlivca, tak vnútorný stav človeka a jeho sexualita sa najmä prvé dve desaťročia života intenzívne formujú, vyvíjajú a vzájomné interakcie a ich kvalitu ovplyvňuje množstvo premenných.

Autorka ďalej uvádza, že norma sexuálneho správania a sexu nemôže vychádzať zo vzájomnej schopnosti počať dieťa. To, čo spochybňuje, je pochopiteľné tvrdenie tých, ktorí sa pri homosexualite odvolávajú na prírodu. Je zaujímavé, že ak chceme vysvetliť homosexualitu človeka opierajúc sa o jej výskyt v prírode, je to legitímna argumentácia. Ale keď už chceme povedať, že v prírode nemáme nekoitálne styky, antikoncepciu, že sex slúži viac na rozmnožovanie, ako potešenie aj pri druhoch, ktoré pravdepodobne sú schopné zažívať orgazmus, takouto argumentáciou iba provokujeme zaostalosťou. V prírode je jasný úmysel rozmnožovacieho pudu - oplodniť samicu. My ľudia sme ale sex povýšili na umenie, ideálne umenie lásky vo zväzku. Nemožno však tvrdiť, že análne styky sú z medicínskeho hľadiska normou, pretože na to nemáme patričné anatomicko-histologické vybavenie a antikoncepcia nie z terapeutickej indikácie, ale skôr z rozmaru, tiež nie je z medicínskeho hľadiska prospešná. Možno je prospešná z iných hľadísk, ale určite nie je normou z medicínskeho ani sociálno-ekonomického hľadiska (rast populačnej krivky). Je to akoby sme povedali, že preexpozičná profylaxia (PrEP) ako aj tak nie celkom spoľahlivá ochrana proti infekcii HIV je normou s heslom: "Zabi pečeň, odviaž sa v sexuálnom správaní!" namiesto toho, aby sme povedali, že normou je poznať sexuálneho partnera dostatočne na to, aby sme mu mohli dôverovať aj v intímnom živote, doslova zveriť mu svoju zdravie. Všetky tieto "rozmary" sú výsledkom sexuálnej revolúcie a prispôsobenia sa konzumnému prístupu k sexualite a sexu, i druhému človeku ako celku. Ak toto alebo počatie dieťaťa in vitro je pre niekoho normou, je to jeho subjektívny postoj, ktorý by nemal mať charakter odporúčania pre ostatných.

A opäť sa spomína homosexualita zvierat. Nepoužívajme tento pojem, pretože nie je správny. Ide o ľudskej homosexualite podobné správanie zvierat, ktoré so sexualitou nemusí mať spoločné veľa alebo dokonca nič. Zvieratá majú rozmnožovací pud, nie sexualitu a to, čo vnímame ako sexuálny akt či partnerstvo, sú jednoduché pudy alebo zložité stratégie zvierat.

V prípade zvierat môže byť "homosexualita" iba štandardný rozmnožovací pud aktivovaný pri inom objekte a je vecou náhody, čo/kto bude týmto objektom, či zviera rovnakého druhu a pohlavia alebo ľudská noha v prípade psa.

Etológovia však majú rozpracované rôzne teórie a stratégie zvierat, teda rôzne scenáre toho, čo asi môžu zvieratá homosexualite podobným správaním sledovať. Boli by sme prekvapení. Spomenieme napríklad samčekov kupulujúcich s inými samčekmi iba pre to, aby ich spermie boli prenesené do tiel, resp. k vajíčkam samičiek pri ďalšom, už "heterosexuálnom" akte "zneužitého" samčeka. Až vtedy možno povedať, že ľudskej homosexualite podobné správanie zvierat je premysleným zámerom evolúcie.

Pochody sebavedomia

Verím, že po prečítaní nášho doplnenia autorkinho článku sú tu už ďalšie slová zbytočné. Je zjavné, že nepravdy o homosexualite sú desaťročia živnou pôdou sporov, v ktorých sa plynule prechádza od vecnej argumentácie cez emocionálne vydieranie po osobné útoky. Úzkostlivo vyhľadávame ľudí, ktorých by sme mohli označiť potupnou značkou "Homofób roka," až nám uniká fakt, že homosexuálom je dnes v našich podmienkach najviac ubližované inými homosexuálmi. K nim sa totiž mladý zmätený človek uchyľuje, spoznáva ich zvyčajne virtuálnu kultúru vo veľmi mladom veku a hľadá odpovede. Zažívať, že nie je dosť dobrý, ak nemá veľký penis, vyvinutú muskulatúru, tvár modela, heterosexuálny look, taký či onaký svetonázor, životný štýl, presvedčenie či sexuálnu prax je tou najväčšou ranou na duši stále sa vyvíjajúceho mladého človeka - inými slovami, ak nenájde pokoj, prijatie a vnútorné naplnenie ani medzi svojimi. Vedeli by sme o tom písať romány. Tomu uverí len ten, kto to sám zažil na vlastnej koži, ale kto si to možno ani neuvedomil (lebo to bral ako samozrejmosť a súčasť nepísaných pravidiel komunity) alebo o tom nechce hovoriť. Nie je možné ospravedlniť zámery a prejavy aktivistov LGBT+ politiky, rovnako ako ľudí z druhého tábora, ktorým nejde o pravdu, ale o ponižovanie druhej strany necitlivosťou, nezrelou osobnosťou a domnienkami v argumentácii.