Kresťania v Čechách opäť otvorili tému Homosexualita v cirkvi

Analýza textov o homosexualite v kresťanskom periodiku Život víry

V prvom rade ma potešilo, že po katolíkoch (Rodinný život 4/2019) sa v ďalšom kresťanskom periodiku (Život víry 7-8/2021) objavila rubrika Homosexualita a církev, hoci len na niekoľkých stranách. PDF verziu dvojčísla časopisu som si objednával s malou dušičkou; netušil som, čo ma v ňom čaká, ale výsledok pozitívne prekvapil. Až mi prišlo ľúto, že toho nie je viac.

Prvý článok - Jakou zvěst máme pro LGBTQ+ komunitu? - vzišiel z pera Mgr. Jiřího Ungera, ktorý ako celok hodnotím veľmi pozitívne, ale po každom odstavci sa mi v hlave vynárali viaceré otázky.

Ako prvý ma zarazil názov článku. Ako homosexuál sa odmietam zaraďovať do LGBTQ+, pretože pre mňa nie je cťou patriť do politicko-aktivistického hnutia a ešte umelo, nasilu. Avšak rešpektujem, že toto označenie chceme aj v cirkvi používať kvôli tomu, že zasa iným ľuďom je toto pomenovanie príjemné a uznávajúce ich identitu. Mojou identitou však naďalej ostáva muž, kresťan a, áno, aj človek s homosexuálnymi sklonmi, čo však nepotrebujem používať na svoje verejné začlenenie sa do nejakej minority alebo až vyčleňovanie sa z majority. Existuje množstvo sexuálnych túžob a predstáv ľudí, ktorí sa nepotrebujú kvôli nim verejne označovať za iných, bojovať za špeciálne privilégiá, ochranu samých seba, či skôr toho, čo robia, ako sa správajú atď. Stačí zdieľať, otvárať niekomu svoj vnútorný svet. Nechcem prispievať k vytváraniu priestoru na vnímanie mojej osoby ľuďmi najmä cez perspektívu inej sexuality, vydobýjať si takto rešpekt, vyvolávať pocit strachu, zablokovať reflexiu mojej osoby, aby náhodou nešlo o diskrimináciu. Opak sa dnes stáva mnohým nám, mnohí z nás s tým aj súhlasia a je to to najhoršie, čo môžeme mladému neheterosexuálnemu alebo potenciálne neheterosexuálnemu človeku dneška urobiť. Napriek tomu, že plne prijímam svoju sexualitu a nechcem ju meniť, ona nikdy nebude mojím Slnkom, okolo ktorého obieha celý môj svet. Ak už aj mám patriť formálne do skupiny LGBTQ+, neželám si v nej mať hovorcu či zástupcu, ktorý nevie nič o mojom vnímaní mojej sexuality, jej žití a osobných potrebách, tvári sa, že neexistujem, prípadne ma nerešpektuje. Môže si síce vybrať skupinu v skupine a hájiť jej požiadavky, ale potom nech ako osoba, inštitúcia alebo politická strana nehovorí za všetkých, nehovorí, že bojuje aj za mňa, lebo ja si boje za takéto ciele, používané prostriedky na ich dosahovanie neželám a nesúhlasím ani s aktuálnymi návrhmi, ako komunikovať problematiku verejnosti, s predkladanými požiadavkami, fragmentáciou pomyselnej komunity na členov, potreby ktorých sú dôležitejšie ako potreby iných z tej istej komunity alebo mimo nej.

Celkovo na mňa relatívne krátky článok pôsobil vo viacerých častiach ako sypanie si popola na hlavu, teda že heterosexuálna väčšina by sa mala kajať za hriechy páchané na homosexuáloch. Akoby tu autor hodnotil problematiku skôr retrospektívne. Áno, pomenujme zlo, prehnanú hrdosť a zbytočné boje, ale nech nám to nezaslepí zrak v súčasnosti, lebo potom by sme prestali vidieť, že šikanu neiniciuje a nedrží stále živú len neheterosexualita (sám som si to zažil na vlastnej koži ako dieťa, ktoré ani len nepomyslelo na to, že bude homosexuálne v dospelosti) a fakt, že homosexuáli si medzi sebou dokážu ubližovať viac, ako im je údajne ubližované majoritou (tiež som to zažil na vlastnej koži). Už ako dospelý homosexuálne orientovaný muž som zažil viac odmietnutia a nepochopenia kvôli svojmu náboženstvu, môjmu vnímaniu Písma či cirkvi, ako kvôli svojej sexuálnej inakosti. Preto nepovažujem za vhodné sa donekonečna ospravedlňovať homosexuálnej komunite za hriechy minulé, skláňať pred ňou pokorne hlavu a pracovať s ňou v rukavičkách. Áno empatii, nie prehnanému či skôr nekonečnému bičovaniu samých seba za to, čo sa sporadicky deje dnes alebo čo sa dialo v minulosti. Nespochybňujem autorovu skúsenosť, avšak niekedy je ťažké odlíšiť reálne zlo od prehnaného sebadramatizovania, opisu vecí ako čiernych, hoci mi vlastne nič zásadné nechýba. Keď som mal 20 rokov, mal som k tomu sklon, bolo vo mne veľa hnevu, krivdy, ale ďakujem Bohu za to, že som začal vidieť svoju hodnotu, dobro okolo mňa a čokoľvek zraňujúce už nepovažoval za trest či nevšímavosť Boha. Pochopil som, že Bohu je potrebné veci odovzdávať, aby ich On mohol znovu vložiť do môjho srdca očistené. Je len málo ľudí, ktorí vďaka bolesti v rodine, v kolektíve (objektívne to nemuselo byť "také strašné," ale dieťa to subjektívne veľmi intenzívne prežívalo) často už v dobe, kedy ani len netušili, že sú inak sexuálne orientovaní a neskôr aj kvôli tejto inakosti, kedy do hry vstúpilo aj pôsobenie v homosexuálnej komunite a rany ňou uštedrené... zostanú touto bolesťou nedotknutí, posilnení alebo premenení v pozitívnom zmysle.

Oceňujem vymedzenie rovín v oblasti homosexuality - osobná, ľudská, teologická, psychologická, pastoračná, politicko-aktivistická a naznačenie toho, že rovina evanjelia, cesta poznávania Boha sa dostáva do úzadia. Neviem, čo autor myslel slovami "brať vážne vedecké poznanie", akoby nám vedecké poznanie neheterosexuality nejakým spôsobom aj v cirkvi objasňovalo pohľad na problematiku a ponúkalo jasný smer vo vedení jednotlivca či skupiny. Je treba podotknúť, že aktivizmus prenikol hlboko nielen do cirkví, ale ešte predtým premenil aj vedecké pole a bol hybnou silou vzniku množstva mätúcich hypotéz, nie faktov, ktoré sa, navyše podozrivo držali iba jednej línie, odmietali čo i len pripustiť niečo iné, údajne pre nedostatok dôkazov a zo strachu z návratu k diskriminácii. Nikdy predtým sa nestalo, aby diagnóza prestala byť diagnózou len na základe hlasovania a neúspechu terapie. Neprekáža vari ľuďom, že pečať rovnakého nedostatku dôkazov, existencie hypotéz, ktoré nevieme verifikovať si nesú aj biologické teórie?

Áno, my homosexuáli stojíme medzi dvoma aktivistickými prúdmi, akoby mlynskými kameňmi a každý aj v cirkvi si vyberá jemu milší. Akoby sa nikto nechcel postaviť do stredu a povedať: "Dosť! Táto vojna sa neskončí, kým si oba tábory nenastavia zrkadlo v Pravde a oba nezložia zbrane!"

Krátky úryvok z knihy Je Boh proti gayom? (Sam Allberry) hovorí o tom, že vernosť a láska neboli a nie sú v Písme ani v praktickom živote cirkvi ospravedlnením akéhokoľvek vzťahu medzi ľuďmi. Pretože tu ide o sexuálny vzťah napodobňujúci manželstvo, rodinu, často si uzurpujúci právo na dieťa. Nestačí si vo vzťahu dať podmienku vernosti a lásky, lebo ja môžem milovať aj ženu svojho kamaráta a byť jej verný a rovnako môžem rovnako intenzívne a úprimne milovať dve ženy, žiť s nimi a nepodvádzať ich s treťou. Kresťanská morálka nie je taká benevolentná a ohýbajúca sa podľa potreby, ako tá všeobecná. Nie je pocitová, nerozhodol o nej človek napriek chybám cirkvi. A je dobré, že je taká, nakoľko človek je tvor prelietavý a večne nespokojný. Napriek tomu nie je učenie cirkvi nelogické s potrebou nadľudských síl, aby bolo možné sa ním riadiť, ale drží sa aj prirodzeného zákona. Príroda dokáže človeku dneška v mnohom nastaviť zrkadlo, pretože on už stráca smer. Nevidím dôvod na to, prečo by sme sa mali tak vzďaľovať od zákonov prírody a popierať to, čo sme nevymysleli my ľudia, aby sme to mohli meniť. Nemôžeme poprieť fakt, že plnohodnotný partnerský vzťah môže zažívať iba muž a žena, kompatibilní fyzicky aj duševne. Na prvý pohľad sa zdá, že v prírode by mohlo byť viac jedno, či mláďatá vychováva samica so samcom alebo dve samice či iný druh, a predsa to v nej jedno nie je. Rešpektuje sa v nej prirodzený zákon a biologická danosť. O čo viac je potrebné v ľudskej ríši hovoriť o prirodzených rozdieloch medzi pohlaviami, rodovej identite, sexualite človeka, ktorá nie je pudovým prejavom, o duši človeka, o vzájomných prepojeniach duše, identity a sexuality, o tom, ako má vyzerať výchovné prostredie a že sa potrebujeme postaviť proti označeniu "rodič 1" a "rodič 2" alebo ohradiť sa voči prístupu k dieťaťu ako k pohlavne nevyhranenej bytosti?! O čo viac si "ľudské mláďa" zaslúži v láske zažívať to najlepšie z oboch pohlaví pre jeho šťastnú budúcnosť a budúcnosť spoločnosti ako takej?! Príroda je dodnes človekom nielen ničená, ale aj zneužívaná na to, aby si cez ňu vysvetlil svoju homosexualitu a obhájil jej prax. Preto niet divu, že cirkev pozýva k premýšľaniu o prirodzenom zákone, k poznaniu, pravde, čím sa stáva nepohodlným hlasom v spoločnosti. Kiež by sme všetci chceli tak detailne nastavovať zrkadlo samým sebe, ako sme zvyknutí ho nastavovať cirkvi.

Zrejme ateista je slobodnejší v experimentovaní, nemá dôvod sa zamýšľať nad tým, prečo nie bezdetný homosexuálny partnerský vzťah, keď tým neohrozí nikoho ďalšieho, ale kresťan sa môže zamýšľať nad tým, aké rozhodnutie Bohu milé nebude a hľadať oporu pri spásonosnom konaní. Boží plán s človekom však vie byť logický aj pre ateistu. A zasa kresťanom Boh nemusí byť vnímaný ako despota, viera nemusí byť divadlom pre svet, občasným alebo iba čiastočne prijímaným doplnkom života jednotlivca. Viera nenabáda ľudí k tomu, aby popierali pravdivé poznanie čohokoľvek, aby šli proti sebe, nehovorí niečo iné ako prirodzený zákon vpísaný do srdca každého z nás. Viera pozýva človeka k pravde pred samým sebou i pred spoločenstvom. Život v pravde môže byť náročnejší, ale z perspektívneho hľadiska a z pohľadu na človeka ako komplexnú, nielen sexuálnu bytosť nemôže mať nižšiu kvalitu ako život v sebaklame.

Ak mi je nejaký hriech príjemný, nemôžem vyhlásiť, že potom je to v poriadku. Je mi príjemné porno s masturbáciou, čo samo osebe neznamená, že je to v poriadku. Takisto nemôžem prikryť pohlavný život s niekým plášťom lásky a vernosti, aby som potom už mohol vyhlásiť, že takto je to už v poriadku. Milovať niekoho ako brata je ťažké, najmä ak je prítomná erotická príťažlivosť, ale s Božou pomocou nie nemožné a rovnako krásne i hodnotné. A neobstojí vyhovárať sa, že nemám inú možnosť, ak si chcem sexuálne užiť. Boh ma nestvoril na toto a i cez homosexualitu má so mnou nejaký plán. Väčšinou ide o plán, ako milovať viac, čistejšie, perspektívnejšie, plodnejšie a viacerých.

Pamätám si, ako jedna uznávaná lekárka a vedúca perinatologického centra raz povedala, že centrá reprodukčnej medicíny "vyrábajú" deti aj za cenu ich poškodenia. Ich hlavným cieľom je spokojnosť klienta a ani jeho zdravie, nielen zdravie dieťaťa im nemusí byť prednejšie. Nakoľko som o podobnej situácii - "výroba" a obchodovanie s deťmi homosexuálnymi pármi v zahraničí vo viere, že ideológia LGBTQ+ je predsa v každom ohľade dobrá a v záujme dokazovania svetu, že i homosexuál vie byť dobrým rodičom - dávno vedel, môžem k tomu dodať iba toľko, že ľudský egoizmus dnes nepozná hranice, chtivosť človeka sa nezastaví pred ničím, pribrzdí ju smrteľná choroba a zastaví iba smrť. Plánovanie dieťaťa prirodzene či umelo i napriek vysokému riziku predčasného narodenia, doživotného hendikepu či smrti dieťaťa nepochopím nikdy.

Zákernosť hier homosexuálov na rodičov vyplýva práve z plánovania života dieťaťa bez rodiča druhého pohlavia, čo sa nedá s ničím porovnať (už vôbec nie s rozvedenými rodičmi, ktorí sa nesobášili preto, aby splodili dieťa a rozviedli sa, alebo so smrťou jedného z rodičov, ktorú druhý rodič neplánoval) ani ničím ospravedlniť (už vôbec nie homosexualitou alebo inými špecifickými erotickými túžbami). Nejde o úmyselné bezcitné plánovanie. Ide skôr o pomýlenosť a slepú vieru v neomylnosť ideológie navonok prekypujúcej láskou a toleranciou. Má však jednu zásadnú chybičku krásy - nemyslí na všetkých ľudí, na možné dôsledky, ale homosexuálnu komunitu stavia akoby na vrchol pomyselnej pyramídy, z čoho potom pramenia všetky chybné politické rozhodnutia smerom k LGBTQ+. Splniť si cieľ, hoci to prinesie mnohé obete a bodka. Už len snaha pomenovať uprednostnenie heterosexuálneho páru pri adopcii ako diskrimináciu znie desivo.

Ľudom uniká podstatný fakt, že hranice nie sú prejav diskriminácie, ale sú prejavom múdrosti s predvídavosťou. Navyše cirkvi iba hovoria, že nebudú požehnávať inštitucionalizované homosexuálne zväzky, nie že budú vylučovať homosexuálov v pároch zo spoločenstiev. Tolerancia so zachovaním iného postoja nemôže byť diskriminujúca. A hlavne úlohou kresťanov nie je poúčať, ale na vlastných životoch ukazovať, ako môže byť iné rozhodnutie sa, ktoré nielen nanucujeme iným, ale ho aj žijeme, naplnené radosťou a pokojom. Pretože je komické, ak človek, ktorý o sebe vyhlasuje, že by nikdy nežil v celibáte, hovorí homosexuálom, aby ho žili. Alebo ak heterosexuálny človek, ktorý sa nevie zmeniť na iného "sexuála" odkazuje homosexuálom, aby sa zmenili, stali sa heterosexuálnymi a založili si rodinu. Alebo sa dali liečiť, hoci homosexualita nie je choroba a pokusy o jej zmenu sú trestné. Zmena možno v niektorých prípadoch pri špecifickom, dlhodobom a komplexnom vedení je možná, ale nie istá. Ľudia si skutočne potrebujú uvedomiť, čo hovoria, ako tým zraňujú. Všetci si potrebujeme dať záväzok, že od dnes už neheterosexuálne osoby okolo nás, často v bezprostrednej blízkosti, ktoré máme radi a len nepoznáme ich tajomstvo, pre nás nebudú ľuďmi druhej triedy po prevalení pravdy alebo vhodné objekty manipulácie kvôli inej sexualite, ale začneme sa na nich dívať komplexne a bude nás zaujímať to, ako oni chcú žiť svoj osud, bez postrkovania na cestu, na ktorej by sme ich najradšej videli (to platí pre konzervatívcov aj liberálov).

Nemusím súhlasiť s tým, že môj kamarát žije inak, ako žijem ja, ale chápem, prečo sa tak rozhodol, hoci je kresťanom. Vždy si kladiem otázku, či som ho nemohol milovať viac, no v drvivej väčšine prípadov o to on sám nemal záujem. Vyčítať mu, že nevníma Boha tak, ako sa nám zjavil skrze Písmo a učenie cirkvi nemôžem, pretože viera a poznanie Boha sú darom, čo ale neznamená, že ja som lepší kresťan ako on. Obaja sme na rovnakej ceste, ale každý s inými bojmi, v inom bode, s inou silou, pripravenosťou na zmenu atď. Navyše je vysoko pravdepodobné, že človek, ktorý má poznanie, dar vnímať Boha autenticky, bude po zlyhaní Bohom súdený ešte prísnejšie ako ten, kto na tento dar ešte len čaká. 

Erik