Kresťan pozná, chce a buduje dobro (na plný úväzok)

27.02.2018

Jn 2, 13-25

Sme síce kresťania, ale aké sú naše vzťahy? Nepodľahli sme trendu - vložiť všetko len do partnerských vzťahov, čím skôr vyskúšať čo najviac, mať a byť všetko to, čo ostatní, ba ešte viac? Aký je náš prístup k osobnej sexualite, intimite, k sexualite a intimite iných? Ako vyzerajú naše priateľstvá? Nie sú obyčajné, či presnejšie obyčajne zištné a prázdne? Vieme si všímať a budovať aj niečo, z čoho nebudú sexuálne hry alebo iný fyzický pôžitok? Dokážeme byť zdržanlivejší, viac premýšľať nad svojou žiadostivosťou, nebyť posadnutý zovňajškom? Áno, sme hedonisti. Bohužiaľ, pôžitok vidíme často inde, než skutočne je z perspektívneho hľadiska a duševného, nielen duchovného rastu. Náhlime sa "milovať," až sa doslova "presexujeme" k záveru, že milujeme niekoho iného, a k presvedčeniu, že tamto je už práva láska. Ale je? Nie je to viac o nás a v nás, ako o inom a v inom? Hoci sme kresťania, takisto prijímame vzory krásy rôznych modelov a modeliek, amorálnych vzorov a vplyvných a pripisujeme im vysokú, ak nie rovno najvyššiu hodnotu, métu.

Je hanbou, že nepoznáme citlivé problematiky pravdivo alebo vôbec a vyhýbame sa im - bránime rozvoju, rastu, zmene alebo ich oddiaľujeme, lebo sa bojíme alebo je nám to jedno. Dokážeme sa na problém pozrieť aj z biologického a psychologického hľadiska, alebo nám stačí náš úzky a nekorektný pohľad, prezentáciou až nanucovaním ktorého ubližujeme? Áno, sme ľahostajní a zdanlivo bohorovní. Selektujeme a vyberáme si ľudí, ktorí sú hodní pozornosti.

Máme síce nádherné kostoly, ale niekedy pripomínajú divadlo (alebo i trhovisko s cenzurovaným,* zväčša čitateľským "tovarom") - ľudia chodia dnu a von zo zvedavosti, prišli sa pozrieť na kňaza (aby ho mohli obdivovať alebo/a potom kritizovať), inú (mediálne) známu osobnosť, ktorá sa chystá spievať, prednášať či viesť diskusiu. Ale prišiel niekto za Bohom? Sme masy anonymných ľudí, ktorí si podajú ruky a viac sa nepotrebujú vidieť. Čím obyčajnejší človek je kňaz alebo laik stojaci vedľa nás, tým je nezaujímavejší. Áno, sme maloverní minimalisti v nárokoch na seba a maximalisti v nárokoch na iných.

Kostoly sa postupne vyprázdňujú. Nedokážeme ostatných osloviť, nevidno na nás zdravé účinky pôsobenia viery v konkrétnych oblastiach osobného života. Boh chce od nás najviac to, aby sme chceli mať čisté a úprimné srdce, aby sme mali zdravé prežívanie viery, nie ako niečoho, čo týra, obmedzuje, alebo čo slúži ako nástroj trestania iných ľudí. Áno, sme pokrytci a fanatici. Ak robíme veci kvôli Bohu, tvárime sa, že ich nerobíme aj kvôli sebe. A ak robíme niečo kvôli sebe, pôsobí to ako ukazovanie na iných, pričom len zakrývame svoje slabosti a rovnaké túžby, aké má každý človek bez ohľadu na vierovyznanie. Niekedy už ani nevieme, prečo robíme či nerobíme to, čo robíme či nerobíme, pretože nerozumieme Bohu, nepoznáme Sväté Písmo, ktorým sa zvykneme oháňať, ako a kedy nám to vyhovuje. Sväté Písmo správne interpretuje len ten, kto miluje do krajnosti. Takýto človek netúži byť predĺženou rukou Božej spravodlivosti, použiť až zneužiť čokoľvek nedotknuteľné ako nástroj na posilnenie vlastného ega, ale túži byť pokorným a uvedomelým nositeľom Božej lásky a milosrdenstva, ktorý mení IBA samého seba.

Môže azda priťahovať smutná tvár plná rezervovanosti a podmienok pre iných? A nie je dnes tvár kresťana iba mučeníckou či heroickou maskou pre okolie?

Niekedy si ako kresťania myslíme, že úprimne veriaci človek nemôže mať žiadne problémy. Áno, sme slepí a naivní. Problémy máme všetci bez ohľadu na kvalitu vzťahu s Bohom. Kľúčové je, ako sa k tým problémom staviame, či vieme tvoriť spoločenstvá s rodinnou atmosférou prijatia, istoty a dôvery, s priestorom pre vnútornú slobodu, vnútorný rozvoj, s podporou rôznorodosti (odmietať podporovať uniformné myslenie a konanie), a či dokážeme človekovi s rôznymi problémami sprostredkovať adekvátnu pomoc (dokážeme sa zaujímať aj o to, či pomoc, podpora poskytovaná iným subjektom, je skutočnou pomocou, podporou pre konkrétneho človeka, ktorého sme sa "zbavili?").

Prichádzame do kostolov plní prosieb za zdravie a úspech alebo len tak postáť, posedieť. Ale milujeme úprimne v slobode a sme skutočne milovaní? Nie sme vnútorne vyprahnutí a hladní po láske? Hnaní sebaklamom vo veciach, ktoré robíme alebo ktoré by sme mali robiť. Svet klame nás, my klameme seba a iných okolo. Pritom najväčší zázrak je premena našej vlažnej či ustráchanej duše na dušu vnímavejšiu na potreby iných, odvážnejšiu, pripútanejšiu k Bohu. Zázrak je vedieť skutočne milovať a pozorne načúvať Božiemu hlasu v nás.

* Cirkev potrebuje kritiku bez urážok a osočovania ako soľ. Väčšinou sa však do kritiky vkladáme až príliš; vášnivo a vulgárne. Viac sebakritiky by malo vychádzať od predstavených cirkví, prijímať spätnú väzbu, viac hovoriť o veciach aj z psychologického hľadiska, nezametať pod koberec a netváriť sa, že všetko sa má riešiť vierou a poslušnosťou. Nepriatelia cirkví neexistujú - existujú len cirkvami zranení ľudia. Pokiaľ nebudeme láske učiť na vlastnom príklade, teoretizovaním viac uškodíme, ako pomôžeme. Žiadny problém sa nevyrieši bez lásky, dlhodobej pozornosti a záujmu o človeka ako takého.