Homosexualita z pohľadu katolíka

Homosexualita je už stáročia z pohľadu kresťana iregulárna životná situácia, ktorú sa každý usiluje uchopiť spôsobom jemu vlastným. Najmenej problematický býva proces hľadania s otvorenými možnosťami a zasa najviac výsledok rozhodnutia sa. A tak problém môže nastať tak pri užívaní si homosexuality naplno a prispôsobovaní jej celého svojho života, ako aj pri odmietaní samotného stavu, odopieraní si homosexuálneho partnerstva, sexu.

Každý stav človeka je možné náležite si užívať, unikať od neho, ale i podrobovať citlivému skúmaniu, ktoré môže byť zavŕšené autentickým napĺňaním dosiaľ nenaplnených potrieb, čo človeka viac či menej hendikepovalo vo vzťahu k sebe i iným ľuďom. Právo homosexuálnej osoby na homosexuálny partnerský vzťah a sex je nesporné. Rovnako právom homosexuálnej osoby by malo zostať identifikovať skutočné príčiny vnútorného diskomfortu so snahou nechať sa emocionálne napĺňať, budovať pevné vzťahové väzby a putá, nenechať sa ovládať sexuálnou baživosťou, spútavať sebaklamom, chcieť maximálne uzdraviť svoje vnútro so zrieknutím sa túžby po zmene sexuálnej preferencie.

Najväčšou výzvou pre homosexuálne osoby je budovať s rovnakým pohlavím tak silné puto, ktoré umožňuje byť jednému pred druhým úplne a zakaždým vnútorne nahý aj bez nutnosti byť nahý fyzicky pri telesnom vzrušení. To je to, čo mnohí nikdy nezažili, nakoľko so sexuálnymi kontaktmi začínali v puberte a už nedokážu vstupovať do interakcií s inými bez tohto prvku odpútavajúceho pozornosť od podstaty hladnej duše. Bez sexu či nemožnosti sexu akoby už vzťah nemal zmysel a pritom nie to je pre často zranenú dušu vo vzťahu k rovnakému pohlaviu uzdravujúcim aktom. Najzdravší prístup k sexu v plnej slobode a sebakontrole majú ľudia, ktorí v prvom rade hľadia na potreby duše, čo nie je možné bez kvalitného sebapoznania a uzdravovania identifikovaných rán. Hoci to v homosexuálnej komunite často vyzerá ako nikdy nekončiaci hlad po sexe, v skutočnosti je to nikdy nekončiaci hlad po láske, ktorý nadlho neuspokojí ani partnerský vzťah, opakovanom potvrdzovaní vlastnej identity.

Kto očakáva, že partnerský vzťah v ňom všetko zmení, všetko uzdraví, skôr či neskôr vytriezvie. Šťastím je vtedy už len to, ak daný vzťah nejakým zázrakom niečo drží pri nie najlepšej kvalite zväzku a s jeho malou perspektívou.

Nedávno som si prečítal prácu, na ktorú som bol upozornený. Ide o recentnú diplomovú prácu Dr. Mikitu s názvom Homosexualita a učení katolické církve.

Neprislúcha mi prácu hodnotiť, ani sa na to necítim, no považujem ju za cenné čítanie, syntézu doterajších pohľadov s analýzou moderných prístupov k problematike v cirkvi.

Je určite potrebné vnášať do postojov kresťanov nový pohľad na vec, scitlivieť a individualizovať, avšak jedným dychom musím dodať, že kým nebudeme mať jasno v tom, ako homosexualita vzniká, nepôjdeme ani v cirkvi v prístupe k nej správnym smerom, i keď to bude smer navonok nikomu neubližujúci, moderný, otvorený, sekulárny.

Biologické vplyvy formovania sexuality človeka sú z môjho pohľadu nepostačujúce na finálnu sexuálnu preferenciu. Veda ma svojimi hypotézami zatiaľ nepresvedčila a nikdy som nesúhlasil s tým, aby boli širokej verejnosti podsúvané ako fakty. Avšak ani čokoľvek biologicky podmienené pred Bohom nie je kritériom prirodzenosti. Potom aj genetické či hormonálne poruchy by sme mohli nazvať "normálne," lebo sa s nimi človek už narodil. Takto by sa napríklad z Downovho syndrómu mohla stať Downova rasa. Prečo dávať niekomu nálepku hendikepovaný, ak to liečiť nevieme a osoba zbytočne trpí stigmatizáciou.

Spoločnosti je už v podstate jedno, ako homosexualita vzniká, zvlášť, ak sa v nej našiel široko akceptovaný úzus, ktorý je dnes vnímaný ako fakt - že homosexualita sa svojou kvalitou rovná farbe očí, inej rase atď. Spoločnosť ako taká svoj pohľad na homosexualitu jednoducho pred pár desaťročiami zmenila a aktuálne nemá dôvod tento krok prehodnocovať. Avšak v cirkvách je situácia úplne odlišná. Iné vnímanie homosexuality je príčinou mnohých rozkolov a štiepení miestnych komunít a musíme si priznať, že v konečnom dôsledku aj utrpenia homosexuálnych jedincov. 

V cirkvách je stále aktuálna potreba dokázať odpovedať na otázku - Prečo? Odpoveď na ňu síce nie je otázkou života a smrti, ale podľa mňa je otázkou pokory a odboja, hoci mnohí iní by v tom chceli vidieť otázku liečiteľnosti a neliečiteľnosti.

Prečo nám vlastne prekáža, ak niekto v cirkvi žije homosexualitu inak? Sme zvyknutí ľudí súdiť a diktovať im správny životný smer.

Jednoznačne sa potrebujeme odučiť od súdov a diktovania tej správnej životnej cesty pre každého. Lebo my tým vlastne hovoríme inému - Boh ťa bude mať rád, ak... A takto daný človek sám seba mať rád nikdy nebude. Boha by podľa mňa viac zaujímalo, kedy toho človeka budeme mať radi my úprimne a spôsobom, aký bude aj cítiť.

Či osoba v homosexuálnom zväzku môže ďalej rásť vo vzťahu k Bohu je veľmi otázne, ale skúsenosť ukazuje, že buď sa deje jedno, alebo sa deje druhé. Prečo človeka cesta k Bohu neláka nie je spôsobené tým, že by bola plná obety, utrpenia a neslobody, ale je posiata dierami sudcov a pokrytcov, cez ktoré sa ťažko preskakuje. I pri dokonalých podmienkach by cesta k Bohu bola náročnejšia (dobrodružstvo na ceste pokory a sebarozvoja) ako užívanie si svojvôle bez pocitu viny z hriechov či strachu z pekla. Ale keď to mám trochu odľahčiť, Boh má záľubu v čistom, úprimnom, pokornom srdci hľadajúceho a na ceste chybujúceho človeka, nie bezchybného mudrlanta, ktorý si ani neprizná, že absolútne nekráča rovno ani vpred. Boh podľa mňa homosexuálov miluje ešte osobitejšie a ochotnejšie im odpúšťa. Nielen preto, že ho hľadajú možno viac ako iní ľudia, ale zároveň sú ponorení do chaosu a mnohých svätosvätých právd o homosexualite, v čom je ťažké sa orientovať a priamočiaro nasledovať Boha. Stačí, ak mi niekto povie, že cirkev sa postupne mení v prístupe k homosexuálnym partnerstvám, sú pred Bohom úplne v poriadku, len cirkev s tým má problém, hoci pápež František tiež chce, aby boli tieto zväzky rovnocenné s tými heterosexuálnymi, ale kardináli mu to zatiaľ nedovolia... a už nemám chuť argumentovať. Veď načo aj.

Boh chce, aby sme boli šťastní, ale cesta k skutočnému šťastiu, ako skutočné šťastie samotné nie je bez námahy a nie je možné ho dosiahnuť neobmedzenými spôsobmi. Podmienkami sú autentickosť a radosť.

Existuje aj množstvo ďalších sporných tvrdení, napríklad o tom, že cirkev cez svojich predstavených nemôže ľuďom hovoriť, ako majú žiť a nanucovať im sexuálnu zdržanlivosť. Nanucovať určite nie. Viera je dar a keď funguje organizácia, v ktorej by viera a láska ľudí mali iba rásť, tam netreba iným hovoriť, čo majú robiť.

Obávam sa ale toho, aký postoj by zaujal Ježiš k homosexuálnemu páru, človeku, ktorý žije s rovnakým pohlavím akoby v manželstve a či by sme jeho kritiku prijali ochotnejšie, ako keď ju povie pri sviatosti zmierenia nejaký kňaz, inými hodnotený ako "nevedomý." Tiež je otázne, či by sme prijali kritiku Ježiša, keď kritika morálnej autority je dnes s obľubou vysmiata, lebo ju ponúka človek s podradnou nálepkou "veriaci."

Ak človek vo svojom svedomí a podľa najlepšieho vedomia vie, že Boh ho chápe, miluje a čokoľvek iné ako homosexuálny partnerský vzťah mu neprinieslo pocit naplnenosti a stav vnútorného pokoja, kto sú iní ľudia, aby ho súdili? Každý je sám zodpovedný za svoju cestu, sexualita nás sama osebe na nič nepredurčuje, nič nám nevnucuje vykonávať (o tom vedia svoje parafilici) v praxi. Sme rovnako pozvaní pracovať na sebe a stávať sa lepšou verziou seba ako ktokoľvek iný s uvedomením si, že manželstvo nie je pre všetkých ani pre každého bez ohľadu na jeho sexuálnu preferenciu. Každý sám sa potrebuje spoľahnúť na svoje svedomie aj s tým rizikom, že môže byť prestavené rôznymi okolnosťami a súd nechajme na Boha. Možno bude Boh súdiť podľa toho, akého poznania sa človeku dostalo. Zrejme prísnejšie bude súdený človek, ktorý mal poznanie, mal príležitosti urobiť inak a napriek tomu si vybral opačne. Z mojich skúseností vyplýva, že ak sa človek rozhodne neglorifikovať partnerský vzťah a nevnímať ho ako svoju spásu, žije pokojnejší, slobodnejší a šťastnejší život. Ak ale trpíte obrovským hladom po láske od rovnakého pohlavia, nedokážete byť takto vnútorne nastavení. A tak aj my v cirkvách sa potrebujeme naučiť mladým ľuďom hovoriť, že manželstvo nie je jediná legitímna cesta zdieľania v láske a jediný liek na pocit osamelosti. A že sex nie je tak celkom základná potreba človeka, lebo základná je nevyhnutná pre život. Áno, sex je krásny, ale človeka skôr psychicky položí subjektívny nedostatok lásky, ako objektívna absencia sexu.

Z toho vyplýva, že ani v cirkvi nás nemôže páliť, ak niekto žije svoju homosexualitu inak a nemôžeme ho kvôli tomu vylučovať zo spoločenstva. V praxi sa ale často stáva, že samotní veriaci homosexuáli závidia iným homosexuálom, s akou ľahkosťou žijú svoju homosexualitu, ako si užívajú sex, partnerskú zamilovanosť atď. Jeden zo znakov toxického myslenia - "Tráva je na tvojej lúke zelenšia ako na tej mojej... a preto by som tvoju lúku najradšej rozkopal..." 

Pokiaľ som vnútorne presvedčený o tom, že som sa nerozhodol správne, nemôžem to zmeniť? Ak mám pocit, že v priateľstve nezažívam hlbokú lásku, znamená to, že v priateľstve nie je možné zažívať intimitu a hlboké puto, ktoré napĺňa skutočným šťastím a vnútorným pokojom, stabilitu ani perspektivitu? Lebo ja si myslím, že to možné je aj napriek tomu, že prax hovorí inak. Lebo potom by som mohol tvrdiť aj to, že pravá láska neexistuje, keďže väčšina ľudí okolo mňa sa rozviedla alebo opakovane sklamala v láske.

Dôležité je tiež ujasniť si v cirkvi to, ako vnímať vlastne homosexuálny partnerský vzťah. Ako hriech? Ako inú formu zla zasluhujúcu si sankciu? Ako chybu? Nie, je to cesta. A záleží na tom, čomu všetkému a komu som na nej otvorený.

"Ako môžem nazvať hriechom to, ak niekoho milujem?" Perfektne prekrútené, lebo ja takto môžem milovať veľa vecí aj ľudí, vrátane detí, veľmi silno a s úmyslom im neubližovať. Z činností s ľuďmi môžem milovať neviazaný sex, lebo je vedecky dokázané, že človek z evolučného hľadiska nie je monogamná bytosť, nemá to v sebe.

Láska medzi ľuďmi, ak je čistá a úprimná, je vždy požehnaním, posúva človeka duševne i duchovne dopredu, ale veľmi závisí od toho, čo chcem cez daný vzťah dosiahnuť, čo si ním dokazujem, čo ním chcem naplniť, akým spôsobom a aký obsah mu dávam.

Mám robiť to, čo cítim? No to je tiež rada! Môžem robiť úplne všetko, čo cítim, ale môže mi to byť málo platné, ak ani netuším prečo to cítim, ak klamem sám seba dôvodmi, prečo to cítim a tiež nie každý spôsob napĺňania mojej potreby mi prinesie kvalitné a dlhodobé uspokojenie.

Pre kohokoľvek bez hlboko intímneho vzťahu s Bohom bude nemožnosť uzatvorenia homosexuálneho zväzku pred "bohom" či nutnosť vnímania každého homosexuálneho sexu ako "hriechu" krivdou a nespravodlivosťou. To je fakt, preto je zbytočné sa púšťať do konfrontácií.

Mnohí laici sú za to, aby rozhodnutia ohľadom homosexuálnej praxe boli ponechané na svedomí jednotlivca. Veď vzťah s Bohom sa dá budovať mimo cirkvi a neformálne duchovné spoločenstvo si viem vytvoriť aj so svojimi podobne vnútorne nastavenými priateľmi. Len potom mi nie je celkom jasné, aký/čí boh bude centrom tohto spoločenstva. Ak teda verím tomu, že Boh je reálna, nezávislá bytosť existujúca sama osebe.

Tiež asi v cirkvách nemáme problém s osobami, ktoré sexuálne žijú so svojím homosexuálnym partnerom a nebojujú za zmenu učenia cirkvi - vnútorne nemajú problém s nastavenými pravidlami, prípadne aj iným hlasom svedomia.

Problém nastáva vtedy, ak veriaca osoba s učením cirkvi o homosexualite vnútorne stotožnená nie je a vedie vnútorné alebo aj vonkajšie boje za jeho zmenu. V podstate však nemám skúsenosť s tým, že by človek vnútorne presvedčený o správnosti homosexuálneho zväzku pred Bohom zároveň prehlboval svoj vzťah s autentickým Bohom. Skôr ide o formálne ponechanie si svojho náboženského presvedčenia a prijatie svojho obrazu o bohu. Autentickosť znamená, že iná bytosť má úplne inú podstatu, ako je tá moja, nikdy nebude mojou kópiou a ja buď prijmem jej originalitu (originalitu Boha) napriek tomu, že jej tu a teraz nerozumiem, tu a teraz mi nedáva logiku, je v rozpore s tým, čo hovoria iní, dovolím jej ju prezentovať, alebo ju odmietnem, umlčím.

Páči sa mi analógia viery - Vrhnutie sa do Božej náruče akoby fyzickým skokom z výšky bez istenia či plánu B, len s vedomím "stratiť svoj život" pre Neho. A asi ťažko niekto môže zbierať sladké plody vzťahu s Bohom, ak po ňom netúži ako po kyslíku pri zadržanom dychu.

Logika Boha pri homosexualite vychádza práve z jej podstaty, ktorou sa ľudstvo odmietlo zaoberať pre strach, komplexnosť veci, hrdosť, krivdu a pýchu a presadilo svoju logiku. Boh totiž nevnáša do života a medziľudských vzťahov chaos, ale ponúka poznanie, vnáša poriadok. Akýkoľvek chaos bol v biblickej histórii spôsobený spupnosťou ľudí, ktorí chceli konať podľa seba, svojej logiky. Tvrdíme, že tak ako v minulosti nebola chápaná a prijímaná rovnosť muža a ženy, tak dnes nie je chápaná a prijímaná homosexualita. Hoci je to podľa mňa niečo neporovnateľné, hlavne ak si uvedomím, ako pristupoval k ženám Ježiš, ale ak aj prijmem tento postoj k homosexualite ako k súčasti nevyhnutného pokroku moderného myslenia, pýtam sa, prečo iba homosexualita, keď neheterosexualít máme viac? Čo je práve na nej také výnimočné, čo iné vo svojej genéze nemajú? Opäť sa tu dostaneme k príčine na strane človeka - človekom spôsobný chaos vyňatím práve homosexuality zo zoznamu diagnóz, pričom ani pri iných neheterosexualitách nie je vylúčený podobný mechanizmus vzniku. Kľúčovú rolu tu zohrala morálka, rozhodnutie spoločnosti o tom, čo morálne je a čo nie je. Veda také právomoci nemá.