Homo či hetero? Môžu byť i zvieratá homosexuálne?

Veľmi zaujímavý článok na webe epochalnisvet.cz, ktorý hovorí o tom, čím všetkým je v skutočnosti pudové správanie zvierat, ktoré sa podobá na ľudskú homosexualitu. Iba potvrdzuje to, o čom sme sa už niekoľkokrát zmieňovali. Radi by sme však zdôraznili, že hoci sa uvádza, že barani majú vrodenú homosexualitu, rozmnožovací pud zvieraťa nemôže byť nazývaný sexualitou, lebo o sexualite sa hovorí iba pri človekovi.

Pri baranoch, na rozdiel od človeka, sa zistil vrodený neurologický defekt a hormonálny deficit, čo takisto nemôžeme porovnávať s homosexualitou človeka, pri ktorom sa nič podobné nezistilo. Je teda diskutabilné, či v tomto prípade ide o pudové správanie alebo o patologické správanie.

Homosexualite podobné správanie zvieraťa nie je pudom, nie je fixované v genóme a odovzdávané potomkom. A tak ani pokus o párenie sa s rovnakým pohlavím v prírode nie je štandard. V prírode nemusí ísť o pokus o párenie, ale o niečo iné, čo článok pekne ilustruje a to, čo ilustruje, v žiadnom prípade nie je erotická náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Ide o aktivitu, ktorou sa sleduje reprodukčný alebo iný nereprodukčný cieľ ako tvoriť (do)životný pár. Môže ísť o obyčajný omyl alebo o sledovanie výhod, avšak iných výhod, ako je tomu pri homosexuálnych ľuďoch. Podobnosť s ľuďmi je čisto náhodná, a to skôr v samotnom pohlavnom akte, inak majú tieto aktivity iný pôvod, charakter a cieľ.

Pudovým správaním podobajúcim sa na ľudskú homosexualitu môže byť rozmnožovací pud aktivovaný pri náhodnom objekte, rodičovský pud ženúci do aliancie, hravé, ritualizované správanie, vákuový dej...

Prečo nemožno hovoriť o sexualite pri zvieratách? Lebo sexualita je okrem iného tiež erotická a emocionálna príťažlivosť. Je v nej obsiahnutá aj osobnosť človeka s jej myslením, hodnotami, presvedčením, vzťahmi, intimitou, identitou, skúsenosťami, túžbami, ktoré môžu byť vyjadrením množstva iných duševných aspektov, nielen splynúť s niekým sexuálne, uhasiť rozmnožovací pud.

Pri akomkoľvek atypickom správaní zvieraťa, čo pri dvoch pudovo teritoriálnych druhoch a teda rivaloch bezpochyby je, sa musí posudzovať:

• zdravotný stav zvieraťa
• podmienky, prostredie chovu
• či je dané správanie dlhodobé a opakuje sa aj po zmene prostredia alebo situácie (napr. počet samíc sa začne približovať počtu samcov)
• a tiež je potrebné poznať etológiu druhu a zvažovať iné možné príčiny správania podobného ľudskej homosexualite (napr. aliancia samíc, hra, napodobňovanie, evolučná stratégia...)

Pri fylogeneticky nižších druhoch živočíchov je cieľom aktivity, ktorú my vnímame ako sexuálnu, či už nám pripomína alebo nepripomína ľudskú homosexualitu, rozmnožovať sa alebo vychovať potomstvo, prípadne o stratégiu, ktorá pomáha prežiť jedincovi alebo jeho potomkom.

Pri cicavcoch je rozmnožovací pud realizovaný mimo aktu s opačným pohlavím väčšinou aktivovaný náhodne pri čomkoľvek inom hormonálnou búrkou v období párenia alebo z rôznych iných príčin, najčastejšie v zajatí, feromónmi, pri neurologickom či hormonálnom defekte, ako súčasť sociálneho správania a posilnenia vzťahov v hierarchii skupiny (šimpanzy), výsledok pravdepodobnej schopnosti zvieraťa pociťovať orgazmus, hrať sa (delfíny) a i. Za normálnych okolností a mimo sociálnych skupín je cudzí samec rivalom, takže zvlášť pri cicavcoch potrebujeme pátrať po iných príčinách atypického správania, ako sú ľudské črty správania a sexuality. Za normálnych okolností zvieratá nestrácajú záujem páriť sa s opačným pohlavím, hoci ich niektoré aktivity pôsobia ako homosexuálne.

Keď si to zhrnieme, vieme, že ľudskej homosexualite podobné správanie zvierat nie je homosexuálne správanie v pravom zmysle slova, ale je vyjadrením iných inštinktov, správania, evolučných stratégií alebo aj zdravotného stavu či správania ovplyvneného prostredím.

Čo sa týka človeka, pri ňom je sexuálne správanie do určitej miery ovplyvnené geneticky, hormonálne, ale nakoľko je sexualita u človeka veľmi komplexná, nevieme povedať, do akej miery je biologickými procesmi ovplyvnená erotická atraktivita a do akej miery súvisí s presexuálnou emocionálnou atraktivitou a identitou. Príkladov je mnoho, ale môžeme spomenúť trebárs syndróm testikulárnej feminizácie, kedy geneticky muž (XY) nemá na svojich bunkách receptory citlivé na testosterón, a tak je fenotypovo ženou, ale bez ženských pohlavných orgánov. Identifikuje sa ako žena, správa sa ako žena, priťahuje ju mužské pohlavie. Zodpovedný za sexuálnu atraktivitu nemôže byť iba testosterón, nakoľko homosexuálni muži nemajú v tele iné hladiny testosterónu ako heterosexuálni muži. A akékoľvek procesy by sa udiali prenatálne (stres matky, imunitná reakcia matky, hormonálne výkyvy), nemôžeme ich všetky nazvať prirodzenými, porovnávať ich s farbou pleti alebo ľavorukosťou a teda ich nemožno automaticky nazvať ani smerujúcimi k prirodzenej sexualite.