Dôverovanie tomu, že ma povedie správne a narábanie s pravdou

Jn 18, 33b-37

Zaujímavý a na prvý pohľad jednoduchý dialóg medzi Ježišom a Pilátom. Ježiš bol iným kráľom, ako mnohí dúfali. Nemal politické ambície, prišiel osloviť človeka. Hoci vedel, že toto oslovovanie a premena človeka bude postupný proces, trvajúci ešte mnoho rokov a generácií po jeho odchode, predsa chcel spasiť človeka a naplniť Boží plán. Dokonca i napriek jasnej vízii zrady Boha a opovrhnutia ním v treťom tisícročí. Ježišova obeta siaha až do dnešných dní. Od nás sa žiada to isté, čo sa žiadalo od prvých kresťanov - nechať sa osloviť a chcieť sa premieňať. Nielen kvôli nebu, nie kvôli Bohu, ale kvôli sebe. Zmenou k lepšiemu navyše vždy potešíme aj ľudí okolo, ktorí si už kvôli nám čo-to vytrpeli.

Ježiš ďalej hovorí o pravde. Pravdu pozná jedine Boh a človekovi ju podával a podáva tak, aby ho pravdou nezničil, nezranil či nezmiatol. Keby Boh človekovi naraz odhalil celú lásku a pravdu, asi by to neuniesol a zomrel by. Pravda je často chúlostivá, môže byť nelichotivým obrazom o nás samých. My si neraz vyčítame veci, ktoré ani nevieme, či sú pravdou, neskúmame ich skutočný pôvod. Často nepoznáme ani seba, tak ako by sme mohli mať prečítaného niekoho iného. A predsa súdime. Jedine Boh nás má prečítaných a dokázal by nám vykričať aj to, čo ešte len urobíme, nakoľko vie všetko. Napriek tomu je trpezlivý, vychováva nás a čaká na to, ako sa v rámci slobodnej vôle sami rozhodneme. Chce nás nasmerovať rôznymi skúškami, v ktorých sa opäť môžeme zachovať slobodne; začať viac milovať Boha a blížneho alebo preklínať svoj stav, Boha i všetkých okolo.

Pravda kresťana o inom človekovi, ale aj o Bohu, má byť skúmanou informáciou, ktorej výpovedná hodnota je posudzovaná pri Bohu v pokore, pri človekovi cez perspektívu milosrdenstva (inému človekovi potrebujeme nechať priestor na zmenu, ale neočakávať ju..., zmieriť sa s tým, že pravdu o Bohu počas pozemského života neodhalíme), lebo len pravda Boha je nadčasová, definitívna, má právo zasiahnuť človeka odmenou alebo odsúdením. Iba Boh totiž vie prečo; vie poskladať pravdivý obraz o človekovi, v ktorom má všetko svoje miesto a príčinu - pozná motív, pozadie, zranenia, stavy a okolnosti, ktoré niekomu dopomohli k tomu, aký je alebo čo urobil/neurobil. Tými okolnosťami sú často iní ľudia, na hlavy ktorých padá veľká miera zodpovednosti. Boh je síce prísny sudca, ale súdi cez perspektívu lásky, vidí odhalené zranené srdce človeka, ktoré stvoril pre lásku a ktoré zatvrdlo alebo ho znetvorila ľudská pýcha, individualizmus, krutosť či ľahostajnosť.

Človek, ktorý nepozná pravdu, nebude počúvať Boží hlas. Ale človek, ktorý chce poznať pravdu, automaticky seba stavia do pozície slepého s obmedzeným poznaním, odkázaného na hlas dobrého Pastiera. Takého človeka k pravde nasmeruje Božia milosť a dá mu silu vytrvať v rozhodnutí, ktoré sa z nej zrodilo - napriek nepriazni okolia.