Dostáva peniaze/zdedí majetok, nech sa stará bezo mňa!

Rodičia môžu byť aj:

- netrpezliví

- majetnícki

- nechápaví

- nespravodliví (robiaci rozdiely medzi deťmi)

- žijúci niečo iné, čo vyžadujú

- neznesiteľní

- tvrdohlaví

- neschopní vrúcneho citu

- nesebakritickí

- správajúci sa bohorovne

- robiaci prieky

- súdiaci a nenávidiaci

- posadnutí

- ...

Všimli ste si tam to "aj?" Dali nám vždy aj dobré veci, i keď toho dobrého mohlo byť niekedy menej.

Ale vždy to budú naši rodičia a nemusia umierať sami. My môžeme byť tí, ktorí prelomia kruh hnevu, neodpustenia, sebectva, alebo ho ponesieme ďalej ako rodinné "dedičstvo." Ak ideme poslúžiť rodičovi, aj tomu nevďačnému a neustále všetko kritizujúcemu, nerobíme tým službu jemu, ale sebe. Nedávame tým šancu jemu, ale sebe.

Nehádžme rodičov na krk iným ľuďom kvôli tomu, že tým druhým dávajú svoje peniaze alebo im zanechajú majetok. Pretože starostlivosť o chorého rodiča má nevyčísliteľnú hodnotu (a to nielen z morálneho hľadiska, ale aj kvôli tomu, že ste často na dne a bez Boha by ste sa už nedokázali vynoriť). Pri pohľade na bezmocného rodiča (ktorý potrebuje byť kŕmený, prebaľovaný, nedvíha sa ľahko a ešte menej ľahšie sa môže počúvať), ak ešte máte nejaké srdce, prestanete niekomu závidieť ten dom, byt či dôchodok, ktorý sa ponecháva nie práve vám. Akoby šlo o vily, pre ktoré sme ochotní vraždiť a akoby sme si tie vily chceli vziať so sebou do hrobu. Iste, nie sebe, deťom. Tým deťom, ktoré s nami urobia zvyčajne podobne, ako robíme my so svojimi rodičmi? Skúsme zabezpečiť svoje deti inak, aby prežila ich duša a aby nezanechali na svete spúšť. Navyše, zo skúseností viem, že rodiča nezanechávajú svoj majetok len jednému dieťaťu z rozkoše, ale často z núdze, v kritickej situácii a toto rozhodnutie ich nie raz veľmi bolí. Otázka však znie, prečo to jedno dieťa si dáva podmienku starostlivosti o rodiča mať jeho majetok iba pre seba. Alebo to má byť odmena? Odmena za čo? Za lásku k rodičovi? Akú odmenu očakávali naši rodičia za to, že nás milovali? Istotne nie hmotnú. Alebo, ak sa rodič dieťaťu dobrovoľne vystúpi z cesty, odíde do domova dôchodcov a snaží presvedčiť seba o správnosti a nutnosti tohto kroku, myslíte si, že to rodiča v hĺbke srdca nebolí? Nečaká, že ho dieťa objíme a zastaví? Ako nám len stvrdlo srdce.

Rodičov nemusíme milovať, ale máme si ich ctiť, máme voči nim morálnu zodpovednosť. No každá povinnosť je robená ľahšie, pokiaľ do nej vložíme kus seba, svoje lásky a pokory. Ideálne je, ak ako súrodenci dokážeme pri starostlivosti o rodičov spolupracovať, aby sa fyzická i psychická záťaž rozložila rovnomerne a nezničila jedného.

Áno, rodičov už nezmeníme. Áno, môže to tak vyzerať, že keby sme s nimi zostali, zničia nám život. Ale môže to byť aj tak, že ak sa postaráme aj o nehodných rodičov, staneme sa niekým iným, ako ostatní ľudia a možno aj naši rodičia. To, čím si budeme formovať srdce, čomu dovolíme, aby ho zmenilo na kameň a čomu dovolíme, aby ho začalo robiť vnímavým na veci, ktoré bežne nikto nevidí alebo už nedokáže vidieť, je iba na nás. Hlavne sa nenechajme zaslepiť.