Darovanie spermií študentmi ako slušné privyrobenie si?

Môj postoj k darovaniu spermií je jasný. Určite by som to nerobil len preto, že som chudobný študent, alebo len preto, že chcem zadarmo vedieť, ako to je s mojimi spermiami, mojím zdravím či genetikou. A ani zo zúfalstva či sebectva. Mal by som na pamäti to, že biologické puto (rodič - dieťa) je nenahraditeľné a že moje spermie môžu byť použité nielen ako pomoc. Ono sa potom tým deťom neskôr veľmi ťažko vysvetľuje ich pôvod ("Ocko nemohol, tak sme si prišli pre spermie iného muža a bohvie, kto ním je." Alebo: "Otca pre teba som nepotrebovala, ty si iba môj!"), nehovoriac o tom, ako sa takéto dieťa cíti, ak to zistí. Čím je vnímavejšie tým sa viac môže cítiť ako neúplné, oklamané, akoby mu niekto vzal polovicu identity. Nič príjemné, s traumou na celý život. Nehovoriac o tom, že v budúcnosti sa nevlastní súrodenci môžu stretnúť, zamilovať sa do seba a mať spolu potomstvo.

V otázkach darovania genetického materiálu etiku potrebujeme nie ako nutné dozorné zlo, ale ako niečo, čo nám môže nastaviť zrkadlo a pripomenúť to, ako sa raz, keď už budeme vnútorne zrelší, môžeme cítiť my, a ako sa bude raz cítiť nový človek, ktorému sme dali život nie s úmyslom ho osobne milovať. Šťastne prežitý život nového stvorenia je naša zodpovednosť, pretože ide o náš genetický materiál, hoci je darovaný (správnejšie - predaný).