Chce od nás Boh manželstvo, rodičovstvo, partnerstvo?

04.07.2021

V túžbe po manželstve, rodine sa odzrkadľuje túžba po láske, prijatí, istote, akejsi morálnej aj finančnej podpore, čo všetko zvyšuje úspech na prežitie. Manželský zväzok a biologická rodina nie sú jedinými priestormi na to, kde toto je možné zažiť. Samozrejme, že ak kresťan vyrastá s vedomím, že manželstvo a rodičovstvo je kľúčový vrchol životného snaženia sa, je nešťastný, ak v jeho živote tomu tak nie je, nedarí sa mu nájsť svoju polovičku, udržať si partnerský vzťah alebo ho opačné pohlavie vlastne vôbec nepriťahuje. "Kompromisom" sa neraz stáva mať partnera mimo manželstva, mať partnera rovnakého pohlavia alebo dieťa bez partnera. Ani kresťan si, prirodzene, svoju sexualitu nevyberá, ale vyberá si, na čo ju použije. Pre kresťana ide stále o veľmi náročnú tému, pre mnohých s nestráviteľnou výzvou odovzdať svoju rôznym spôsobom poznačenú sexualitu tomu, kto mu to vynahradí a vráti aj to, o čo človek nežiadal. Stačí si uvedomiť, že Boh nielen dáva, ale aj vyžaduje.

Nie vždy je jednoduché rozlíšiť, či cez rolu manžela a rodiča si zabezpečujem svoje životné potreby, napĺňanie ktorých nevidím alebo nedokážem vidieť nikde inde, alebo ide o zadosťučinenie rodine, spoločnosti, snahu vyhnúť sa inakosti a komplikácií z nej plynúcich.

Dôkaz toho, že ani náš najväčší sen či idealizovaná realita v praxi nie vždy funguje alebo že toto nie je pre každého, je percento rozvodovosti na Slovensku a dostatočne veľký počet zmätených či chybujúcich detí vychádzajúcich z rodín, ktoré navonok často pôsobia ako dobre fungujúce.

Z toho vyplýva, že aj manželstvo a rodičovstvo sú poslania, pri ktorých rovnako ako pri kňazstve platí, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených.

Nikde v Písme nenájdeme, že rola manžela či rodiča je pre spásu i osobné šťastie človeka potrebná. Drvivá väčšina svätcov nebola v manželstve ani biologickými rodičmi. Dokonca prví apoštoli opustili svoje rodiny a našli dokonalé šťastie inde. Nešlo o obetu, ale o fascinujúci a nezabudnuteľný zážitok z doteraz nepoznaného, z ktorého bolo možné čerpať, vďaka ktorému bolo možné žiť plnohodnotne a ktorý chýba mnohým kresťanom dneška.

Teda ide nie o Božiu požiadavku smerom k človekovi, ale o náš pohľad na vec, o osobnú túžbu, ktorej pripisujeme väčšiu dôležitosť, ako má mať, alebo ide o očakávania okolia, ktorými sa chceme riadiť. Zaiste byť v manželstve alebo stať sa rodičom sú vzácne poslania, cez ktoré je možné plniť Boží plán, odovzdávať a žiť vieru v základnej bunke spoločnosti i pastorácie, ale v Božom pláne s nami ide o viac v mori možností, ako slúžiť Bohu, smerovať k spáse svoju dušu a prispievať k spáse duší iných ľudí. 

Sme Božími deťmi, medzi sebou bratmi a sestrami, deťom duchovnými rodičmi. Naše ruky majú hladiť, dvíhať, žehnať a deliť sa o všetko. Naše ústa majú smerovať, odpúšťať, pomenovávať hodnotu toho druhého. Uši počúvať, srdce chápať, oči vidieť, kedy ma môj brat či sestra potrebuje. Sme rodinou, nie síce pokrvnou, ale spoločenstvom lásky smerujúcim k večnému cieľu napriek rôznorodosti pováh, názorov a poslania. Je potrebné si uvedomiť, že Boh nechcel, aby sme boli rodinou iba obrazne. Vsadil nás do spoločenstva, lebo myslel aj na naše dočasné šťastie a kvalitu pozemského života a očakával, že sa tejto výsady zmocníme s nadšením, zodpovednosťou, chcením maximálne, ako to len bude možné a prijmeme to za jedno zo svojich poslaní. To, ako túto Božiu výzvu žijeme v praxi je už len naša vizitka. Uzavreli sme sa do svojich bublín a ani v nich naše skutky často nesvedčia o prítomnosti Boha v našich životoch.

Dnes sa aj v kresťanskom svete, ktorý sa každým dňom rozrastá o kresťanov na voľnej nohe, kresťanov, ktorí neprijímajú žiadne záväzky a starostlivo si vyberajú, ktorých práv a povinností kresťana sa ochotne zrieknu, hovorí, že Boh ľudí pozýva k tomu, aby vstupovali do akéhokoľvek partnerského vzťahu, mali pravidelný sex v akomkoľvek vnútornom stave pri akejkoľvek sexualite a rodičovstvo považovali za právo. Je tiež zaujímavé, že kým heterosexuálna väčšina sa postupne zrieka inštitucionalizovaného manželstva a početnými rozvodmi potvrdzuje, že pre ňu nemá veľkú hodnotu, homosexuálna menšina jeho nelegitimitu považuje za prejav diskriminácie. Vždy hovorím, že majme LGBT loby gigantických rozmerov v reklamách, rozprávkach, videoklipoch, filmoch, hrách, ale nedovoľme jej kradnúť iný pohľad na ľudskú identitu a sexualitu. Hovoriť ľuďom, že sexualita je len o príťažlivosti, prípadne ešte o láske, ale nič viac za tým nie je. Alebo že príťažlivosť sa má napĺňať sexom, inak človek trpí. Je veľmi vtipné, ak sa už po toľkých rokoch klamstiev začína uznávať, že neheterosexualita zrejme nebude len niečo vrodené, ale neviem o snahe spoločnosti nejakým spôsobom sa tým zaoberať na odbornej úrovni a hovoriť o tom v médiách. Je zaujímavé, že množstvo homosexuálnych párov, to znamená ľudí, ktorí majú nie jednu skúsenosť s partnerským vzťahom s rovnakým pohlavím s odstupom času vyjadruje túžbu po skutočnej láske a skutočnom priateľstve. Je to obraz vnútorného stavu, individuálnej aj kolektívnej zrelosti toľko chránenej a ofukovanej komunity, ktorá, ak sa jej nedarí rešpekt a úctu spoločnosti si zaslúžiť, potrebuje si ich vynútiť. Samozrejme, mnohí sú nevinní, zatiahnutí do manipulatívnej propagandy nechcene alebo klamstvom a verím, že raz dozreje čas, kedy ich bude v spoločnosti počuť, lebo majú čo povedať.

Často spomínam krstného otca ako vzor slobodného muža, ponúkajúceho skutkovú lásku, obklopeného láskou. Žil s Bohom a pre blízkych. Vnútorný pokoj mu krášlil neobyčajnú charizmu so schopnosťou rozosmiať každého. On bol dokonalým živým návodom na prežitie kresťana, ktorý nežije v manželstve, nie je biologickým rodičom a ani zasvätenou osobou. Iste, nie každý chce žiť so svojimi rodičmi, bratom alebo sestrou a ich rodinou a každý na to má svoje dôvody, ktoré nemusia byť nutne zlé ani egoistické. Každý má právo zariadiť si svoj život podľa seba. Boh nás však neustále pozýva k tomu, aby sme boli svetlom sveta a soľou zeme, aby sme sa neuzatvárali do svojich svetov, rodín, ale otvorili sa svetu, aj iným možnostiam, cez ktoré je možné napĺňať kľúčové potreby a nachádzať vzácny vnútorný pokoj. A hoci sa kresťanom často vyčíta, že sú ovcami, Boh od nás nechce, aby sme boli ovcami tohto sveta, otrokmi ľudí či ideológií. Inými slovami - chce, aby sme ochotne a trpezlivo zvažovali postoje tohto sveta, napĺňali si svoje skutočné potreby podľa svojich schopností a možností, aby sme nezneužívali slobodu, ale používali pri nej múdrosť, posilňovali svoju identitu a dopredu nezatracovali to, čo nepoznáme, s čím nemáme osobnú skúsenosť, alebo čo tu a teraz nefunguje nie kvôli tomu, že to takto nemá byť...