Byť použitý alebo zostať sám?

26.03.2017

Nikdy nezabudnem na kamaráta, ktorý pred siedmimi rokmi (ako 25-ročný) trpel erektilnou dysfunkciou. Bol z toho zúfalý, depresívny. Povzbudzoval som ho slovami: "Ešte stále existujú dievčatá, pre ktoré sex nie je prioritou, sú ochotné počkať a vedia prečo. Dajú ti čas, počas ktorého sa skutočne zamiluješ, posilníš sa v sebaistote a sám prehodnotíš mnohé pohľady na život, očakávania iných a sex. Uvedomelejšie dievčatá sa chcú skutočne zamilovať a dívajú sa na podstatu človeka v jeho hĺbke." On zakaždým odpovedal: "Možno sa prvé rande dá prežiť bez sexu, ale, potom už bude čakať, že sa posunieme ďalej a očakávaná reakcia z mojej strany sa nedostaví. Tú hanbu neprežijem. Takisto sa dnes každá diskotéka či párty nezaobíde bez alkoholu a završuje sa sexom. Toto je dnes normálne, každý sa tým riadi a čaká túto následnosť - najprv sa uvoľniť, potom si užiť. Aj to dievča, s ktorým sa ideš zabaviť, to čaká. Keby som nevysielal signály, že mám záujem o sex, vysvetľovala by si to zle - napr. že ma nepriťahuje, že po nej netúžim, že som homosexuál atď. Aj pre ňu by to bolo ponižujúce, keď sa dnes každý ,normálny' riadi touto postupnosťou, nepísanými pravidlami dvoch mladých ľudí. Nábožensky založené dievča nechcem, lebo sa bojím, že by nakoniec nebolo normálne. Všetci zdraví máme chuť na sex, ktorú nie je správne potláčať a skrývať to potláčanie za niečo iné."

Po siedmych rokoch kontaktu musím skonštatovať, že je to tak, ako hovoril a nevyzerá to dobre ani pri pohľade do budúcnosti. Dievčatá sú presvedčené o tom, čo si chlapci majú myslieť a robiť, aby to bolo normálne a ochotne sa tomu prispôsobia. Chlapci sú presvedčení o tom, čo dievčatá očakávajú a ako majú (oni i ony) reagovať, aby to bolo normálne, inak dôjde k zlyhaniu, poníženiu ega či hanbe. Pritom to, čo si myslíme o inom, že si myslí a čo potrebuje, často nie je pravdivé. To, čo robíme, nemusí byť normálne (ak pri tom nie sme sami sebou, podliehame moderným trendom a nechceme sa úprimnými dialógmi vyhnúť nedorozumeniam)..., len dnešná doba to nazvala normálnym. A čo je ešte horšie, zvrátená postupnosť či unáhlenosť sa očakáva ako norma aj v začiatkoch randenia, partnerského vzťahu (vyskúšať človeka od hlavy po päty ako tovar, najlepšie v alkoholovom alebo inom opojení). Byť spolu intímne znamená byť spolu sexuálne. Predstaviť svojho partnera znamená predstaviť ho ostatným ako človeka, ktorého mám rád, vyhovuje mi, a preto s ním aj spávam. Partner sa dnes stáva kamarátom s výhodami a neistou spoločnou budúcnosťou.

Pokiaľ je niekto striedmy len z náboženského presvedčenia, dlho mu to nevydrží, ale navonok bude vždy ten správny a nevinný kresťan. Ako sexuálna bytosť už bude existovať mimo tejto role a nikto nebude mať právo toto druhé JA poznať či hodnotiť.

Je normálne, že každý chce byť milovaný, chce vnímať dôkazy tejto náklonnosti. Nie je však možné, aby sme od niekoho chceli, aby nás skutočne miloval od prvého momentu spoločne strávených chvíľ (darmo to spečatíme sexom), pretože každý vzťah sa vyvíja, formuje, zreje. Je nutná transformácia pocitu zamilovanosti, emocionálnej závislosti či šialenej žiadostivosti, aby sme si mohli byť istí, či to, čo k niekomu cítime, je skutočná láska v slobode, nesúca v sebe spriaznenosť a perspektívu. To je to číre jadro, na odhalenie ktorého si musíme počkať, a ktoré sexom od samých začiatkov vzťahu riadne mútime.

Nemyslím si, že príliš mladí ľudia sa sexom chcú vzájomne iba používať. Oni hľadajú cestu, hľadajú samých seba, no majú to ťažké, pretože sú permanentne a úspešne klamaní dobou konzumu a "super zmätku" (nestačí to, aký si, potrebuješ sa stať niekým iným alebo sa na neho aspoň hrať, aby si bol zaujímavý). Často len rodičia (a niekedy ani tí nie) poskytujú dieťaťu ucelenejší, triezvejší pohľad na spoločný život a sex a ponúkajú pravdivejší pohľad na lásku (pretože oni už vedia, čo všetko láska je a že so sebou nesie i obetu, vernosť, miernosť, trpezlivosť, rozvážnosť, odpustenie, úctu a starostlivosť o dušu). Dnešný mladý človek by chcel čím skôr zbierať plody lásky, ale urobiť čo najmenej pre to, aby tieto plody boli skutočne vyzreté, krásne, šťavnaté a plodné. A ideálne by bolo, keby sa nikto z okolia nesnažil prehlušiť väčšinový postoj hladkajúci ego a ponúkajúci mladým zdanlivú slobodu (alebo skôr nezáujem o ich skutočné potreby a životy, lebo nie je čas sa zamýšľať, je čas si užívať). Keďže dnes málokto miluje zrelo so všetkým, čo k láske patrí (vplyvom veku, zranení, slabých vzorov v rodine a okolí), lebo, priznajme si, že to aj bolí, že nie je jednoduché priznať si potrebu osobnej premeny, ak nám vzťahy troskotajú, nie je jednoduché milovať viac, ako miluje ten druhý a ešte k tomu zaujať správny postoj..., takmer všetci berieme aj možnosť byť aspoň predmetom sexuálneho uspokojenia. Máme panický strach zo samoty a priateľstvá pre nás strácajú svoju hodnotu (chronické podceňovanie priateľstva), lebo ich nevieme budovať, aby boli aj viac ako priestorom pre fúkanie rán či šírenie klebiet.

Iný kamarát, ktorý prežíva osobnú homosexualitu, mi raz povedal: "Vitaj v mojom svete, v ktorom si buď použitý, alebo ignorovaný! Iná možnosť nie je."

Potrebovať niekoho znamená môcť si pri ňom dobíjať svoje ego a uvoľniť vnútorný tlak. Človek sexom bez slov akoby chcel uchrániť seba pred prílišným vnútorným odhaľovaním sa, odhaľovaním negatív a zranení toho druhého a riskovať tak sklamanie (radšej chceme žiť v sladkej ilúzii posilnenej fyzickou rozkošou, v ochraňujúcej atmosfére... a možno aj preto, ak sa dnes mladí ľudia vezmú, časom zistia, že nevedia, koho si vzali). Dlhými rozhovormi a inými spoločnými činnosťami by sme totiž skoro prišli na svoje slabosti, slabiny, zranenia a skutočné potreby, o ktorých sme doteraz možno ani nevedeli, alebo sa ich hanbili vyjadriť. Iba tým však robíme zo seba človeka hodného človečenstva, chránime dôstojnosť iného a ukazujeme na jeho hodnotu tým, že nám skutočne záleží na jeho šťastí (jeho šťastím nemusíme byť my). Ak si myslíme, že niekoho detailne poznáme dnes, to neznamená, že takýto bude aj o päť rokov. Iba skutočná láska rešpektuje slobodu človeka a právo na zmenu, ktorá môže znamenať i rozpad nášho vzťahu. Skorým sexom sa však chceme proti tejto možnosti poistiť a privlastniť si človeka - keby náhodou jeho srdce začalo túžiť po niečom inom, mozog opojený chémiou slasti, iné túžby či pochybnosti na istý čas oddiali. Neviazaný sex alebo partnerský vzťah so sexom s odsúvaním vstupu do manželstva, je tiež súčasť "obrannej" reakcie. Od partnera skôr či neskôr čakáme zradu alebo si nemyslíme, že by nás pochopil a skutočne miloval takých, akí sme.

Pocit zdravej zodpovednosti za niečí rozvoj a šťastie nám už nedovoľuje iného používať a ukazovať mu jeho hodnotu cez vzhľad a sexuálny výkon hodný kultúry sexu a porna. Aký obraz lásky sa nám dnes ponúka? Mladá opitá žena zvracajúca pri kontajneroch a pri nej partner, ktorý jej drží vlasy. Muž naliehajúci na ženu, aby spolu mali sex, inak ho pôjde hľadať inde. Dvaja zadaní chlapci otáčajúci sa v nákupnom centre za inou, vyjadrujúci oplzlé vtipy a sexuálne predstavy s ňou. Pravá láska, ktorou sa každý v páre dobrovoľne umenšuje (to neznamená, že sa má ponižovať, obmedzovať vo všetkom, popierať seba a potláčať svoje potreby a túžby alebo robiť sluhu), aby mohol druhý rásť, sa dnes nenosí. Žiada príliš veľa.

Sex vs. láska

Žiť je možné bez všetkého, aj bez lásky, aj bez sexu. Kým však život bez sexu nemusí strácať na svojej kvalite, život bez lásky je živorením. Kým pre mnohých ľudí je dnes sex hlavným zákuskom (tortou), pre menšinu je ešte stále čerešničkou na torte lásky. Sexom spoznám niekoho telo v priebehu hodiny. Dušu však spoznávam roky a nikdy nebude taká istá, aká bola na začiatku. V sexe až tak veľa neobjavím, ale v duši objavujem a dušu formujem každý deň. Holým sexom vypúšťam zviera v sebe. Dnes ho mám pod kontrolou, ale zaručím sa zaň aj o rok? Sex je síce biologická potreba, ale vie vplývať aj deštruktívne, pokiaľ človek nepozná/nepoznal skutočnú lásku alebo má zranenú dušu. Faktom je, že ľudia, ktorí už zažili, aké to je byť autenticky milovaný a aké to je autenticky milovať (poznajú seba, skúmajú svoje primárne potreby a vidia svoju hodnotu), majú úplne iný prístup k sexu, dokážu sa ovládať a odmietajú niekoho použiť. Sex bez emocionálnej zrelosti a kvalitného poznania duše je ako zmrzlina bez cukru. Svet hovorí, že takáto zmrzlina je chutnejšia, lepšia, zdravšia. Pokiaľ nie som ovca, sám zhodnotím, čo je pre mňa lepšie, hoci takej kvality zatiaľ nie som schopný (prijímať a dávať dobro a duchovné hodnoty v takej podobe, aby skutočne vchádzali do mňa, vychádzali zo mňa, spôsobovali mi vnútornú slasť a autenticky mnou podané priťahovali a napĺňali iných).

Mladé kresťanské páry a sex

Mladí ľudia, kresťania, vedia, že sex sa odkladá na čas po svadbe. Samozrejme, cirkvi ani nikto iný im nezakazuje spolu randiť, bozkávať sa, objímať, držať sa za ruky. Všetci ale veľmi dobre vieme, že ak mladí spolu randia príliš skoro - duševná nezrelosť (niekedy je jeden partner, zvyčajne mužského pohlavia, o pár rokov starší a netrpezlivejší) alebo príliš dlho v sexuálnej abstinencii - "snahy o psychosexuálne týranie," dlhšie praktizovaná ľahká erotika nekončí len pri bozkoch, ale pokračuje pri spoločných nočných či denných hrách s pohlavnými orgánmi, orálnym sexom či koitom na dôkaz "lásky" (alebo lásky) a ako naplnenie nekonečnej túžby. Pýtam sa so všetkou vážnosťou: "Načo sa sexuálne dráždiť, ak obaja vieme, že najbližších päť a viac rokov sa nechystáme zosobášiť (a čím sme starší, tým by sa doba čakania mala skracovať)?" Sexuálne dráždenie sú pritom i slová, gestá, akékoľvek prekročenie intímnej zóny, nielen dotyky vzrušených pohlavných orgánov, ako sa niekto domnieva. Hráme divadlo pred sebou alebo pred Bohom, že my to ustojíme a ak nie, tak existuje spoveď? Vtedy je vhodné vedome budovať čisté priateľstvo, čo je ale pri dvoch zamilovaných osobách veľmi obťažné. Druhá možnosť je zostať single dovtedy, kým si nezariadim svoj osobný život a nezistím, čo naozaj chcem. Odkladať sexuálne naplnenie na dlhé obdobie môže znamenať narušenie vzájomného zdravého sexuálneho vzťahu (obdobie najväčšej sexuálnej príťažlivosti prežívam potláčaním, popieraním, zakazovaním si až odradzovaním sa od sexu s touto konkrétnou osobou a po piatich rokoch sa mám zrazu prepnúť vnútorným rozkazom?). Doba nám riadne zavarila. V minulosti bolo nepredstaviteľné, aby mladí ľudia čakali päť a viac rokov do svadby. Vybral sa jeden partner a už sa nenechávali pootvorené zadné vrátka. Učili sa prijímať jeden druhého od samého začiatku a počítali s blížiacim sa spoločným životom v manželstve a pri výchove detí. Mladí boli veľmi skoro emocionálne zrelí (už pár rokov po dosiahnutí pohlavnej zrelosti). Daňou za dnešný spôsob života (a ekonomickú situáciu štátu) je to, že adolescentní kresťania spolu žijú sexuálne jedna radosť, lebo nikto im nemôže zakázať partnerský vzťah, ani ich nútiť do manželstva, pokiaľ stále existujú pre jeho uzatvorenie objektívne prekážky. Individuálne spovede katolíkov sa tak stávajú fraškou a situácia vyzerá byť neriešiteľná. Ona v skutočnosti riešenie má, len každý si musí sám za seba odpovedať, prečo verí, či jeho osobné presvedčenie splynulo s náboženským, či skutočne pozná seba, je emocionálne zrelý a vie, čo chce a či chce žiť ako kresťan so všetkým, čo k tomu patrí.

Moje poďakovanie patrí Pavlovi za námet a Petrovi za pomoc pri preklade pôvodnej verzie, ktorá už ale nemohla byť publikovaná.