Byť kresťanom je dobrodružstvo
Niekedy ticho závidím prvým kresťanom, ktorí si plne uvedomovali fakt, že žiť pre Krista, musí pre okolitý svet vyzerať ako bláznovstvo, inak to už nebude život s Kristom, ale pohodlné až vypočítavé posluhovanie dvom pánom. Dnes sme opak vyšperkovali do dokonalosti anonymných más v kostoloch (divadlo, tradícia), aby sme niečo dali Bohu, niečo svetu a zostali "cool." Vieru v Boha svet ešte toleruje, ale cirkevné spoločenstvá sú vysmievané pre ich dysfunkčnosť, ťažkopádnosť, uzavretosť, zastaranosť a farizejstvo. Ani v dnešnej Cirkvi nie je chyba. Je v nás, lebo nedokážeme zapáliť srdcia iných pre Ježiša, neukazujeme iným Ježiša, ale zranené ego, ktoré sa túži realizovať - po svojom.
Pre mňa ako kresťana sú naďalej dôležité Boh i Cirkev v jednom ako spojenie dokonalého Stvoriteľa s nedokonalým stvorením, ktoré sa krstom stalo Božím ľudom. Krst mal byť len začiatkom úzkej a tŕnistej cesty, ktorú bez pomoci iných, vzájomne sa povzbudzujúc k láske Bohu a napĺňaniu potrieb blížneho, neprejdeme. Duchovne aj ľudsky mŕtve spoločenstvo mi neslúži na pohoršenie a nestúpa vo mne chuť uniknúť. Potrebujem hľadať ďalej, byť súčasťou rodinných a iných vzácnych väzieb s ľuďmi, ktorí chcú od života viac a ktorí chcú urobiť pre život viac. Potrebujem budovať zbúrané a toľkokrát opľuvané a pošliapané i nami kresťanmi. Budovať Boží obraz v iných a dovoliť iným budovať ho vo mne. Istotne by to bez dobrých zásad, pravidiel, hraníc a tradícií Cirkvi bolo oveľa ťažšie uskutočniteľné.
Čo mi dáva Boh a spoločenstvo? Je to pre mňa cesta:
- lásky, pretože nie je samozrejmosťou byť milovaný a je darom milovať niekoho, kto stále žije, koho môžem objať, povedať mu, ako veľmi ho mám rád a ako veľmi mu za všetko ďakujem, i za to, že chce byť so mnou - takým, akým som. Je umením zahŕňať niekoho slovami i skutkami lásky a nežiadať za to nič. Opak už nie je láska, ale závislosť či osvedčená taktika, ako získať, čo najviac a stratiť čo najmenej.
- pokory a obety - Od uvedomenia si svojho miesta pred Bohom a inými ľuďmi, cez striedmosť (nemusím byť a ani mať všetko ako ostatní),vedomie, že nemusím mať vždy pravdu, nemusím túžiť po sláve a ocenení... až po nadčasy v službe iným.
- odpustenia - Nestalo sa mi, že by som v Cirkvi nezažil veľa sklamania, bolesti a krivdy, ale nie je človek, ktorému by som sám neublížil minimálne tým, že som pre neho niečo mohol urobiť, no neurobil som to z rôznych príčin. Lepšie ako poúčať, je hovoriť o svojich slabostiach a nečinnostiach.
- úprimnosti a pravdivosti - Nie je možné vykročiť dopredu a utekať pred sebou či niečo hrať pred svetom. Ak už milujem, milujem čisto so všetkým, čo k láske patrí (obeta, vernosť, dôvera, zodpovednosť, úprimnosť, odpustenie, pochopenie, zdieľanie...). Pred Bohom som nahý. Nemá zmysel byť iný pred ľuďmi, pokiaľ žijem vo svetle, je pri mne Boh, napriek mojim slabostiam, hľadaniam, omylom a krížom.
- dobroprajnosti a trpezlivosti, ktoré v tak náročnej dobe (či už sociálne alebo ekonomicky) chýbajú. A chýba najmä čas pre iného. Odovzdávať dobro v sebe bez nátlaku, reptania, poúčania. Chrániť dôstojnosť nielen tých, ktorí ma milujú a byť svetlom aj pre nich.
- cudnosti - Môžem zažívať rozkoš a skúšať to vždy inak a s iným. Ale prečo to nepovýšiť na niečo vznešené a nespojiť to s láskou? Ako muž som povinný krotiť svoje vášne, aby som bol hodný volať sa mužom. O čo viac, ak sa chcem volať Božím synom.
- nádeje a viery v to, že všetko má zmysel. Že s Bohom neskončím na dne, nešťastný ani opustený. Že utrpenie sa dá zniesť jedine s Bohom. Viera, že životy drahých sú v rukách mocnej bytosti. Napriek tomu, že ich milujem, som pri ochrane ich zdravia a šťastia značne limitovaný. Nepatria mne, nie sú tu pre moje pohodlie. Sú darom. Môžem len prosiť a veriť.
- činorodosti - Konám hnaný Kristovou láskou a obetou za mňa. On potrebuje moje ruky, nohy, ústa a srdce. Iba ak sa odovzdám do Jeho rúk a budem mu slúžiť, môžem zažiť zmenu svojho srdca na srdce čisté a úprimné.
Čo mi Boh dáva viac,
ako mi môže dať sebakontrola, sebazušľachťovanie psychologickými tréningami a
počúvanie prirodzeného morálneho zákona v srdci?
Samotný pocit, že lásku som nevymyslel, ona nekončí a nezačína, kedy ja chcem. Lásku ani prirodzenosť nemôžem meniť ani ovládať. Mojím poslaním nie je spasiť svet. Vždy by to znamenalo privádzať ho nie tam, kam chce Boh, ale tam, kam som si to vysníval ja. Vždy by to znamenalo príliš sa spoliehať na seba, zabúdať na smrť, žiť v strachu zo samoty, utekať pred bolesťou. K Bohu vedú rôzne cesty a ja sa ich potrebujem naučiť rešpektovať.
Motiváciu prinášať nehnijúce ovocie, nad ktorým bdie Boh, a ktorý ako bytostný ma môže viesť a formovať, keď ja už nevidím cestu alebo nevládzem. Mohol by som robiť všetko správne, ale bez Boha by to bolo umelé, nezmyselné, premenlivé a krátkodobé. Bez Boha sa mnohé ľudsky správne úmysly, činy či rozhodnutia míňajú účinku. On dáva tomu dobru, ktoré chcem konať hodnotu a účinnosť vtedy, ak otvorím svoje dlane a pustím sa svojho ega i sveta. Iba s Bohom mám trpezlivosť a vytrvalosť v dobrom. Hoci by ma milovali všetci ľudia, vždy by mi chýbala Božia láska a tvrdá otcovská výchova, aby som nezabudol, kto je mojím Otcom a ako mám milovať, prijímať inakosť, odpúšťať, udržiavať si vnútorný pokoj a byť skutočne pokorný - nič nehrať. A to nejde bez pravdivosti pred sebou, Bohom i svetom a bez okúsenia tej najskľučujúcejšej opustenosti, vzťahovej a emocionálnej prázdnoty. Ako vnútorne slobodný a vedomý si Božej prítomnosti a spravodlivosti, odmietam byť ďalším šíriteľom bolesti, deformátorom osobností a ničiteľom nádeje. Nemôžem dávať ľuďom Boží liek, ktorý som sám odmietol, nepotreboval ho a nenechal sa ním uzdraviť. Nemôžem sa tváriť, že nie som z tohto sveta, ale že som priamy Boží posol. Pokiaľ si úprimne o sebe nemyslím, že som posledný z posledných, nikdy nebudem konať Božie skutky; svoje myšlienky budem rovnať s Božími. Nebudem potrebovať Boha ako otca, priateľa a učiteľa, ale ako bábku, ktorou môžem manipulovať inými. Časom mi začne prekážať Cirkev a neskôr i sám Boh.
Je to úplne iný rozmer života, ak sa môžem tešiť z Božieho požehnania a mať s kým zdieľať bolesť, najmä v časoch, kedy by pri mne nikto iný nevydržal.
Bez Boha by som si povedal, že je dobré konať dobro, ale nemusím ho konať ja. Bez Cirkvi by som nepatril do spoločenstva ľudí, ktorí hľadajú a chybujú rovnako ako ja. A hlavne by som prišiel o možnosť spoločne budovať malý kúsok miestnej cirkvi a činiť ho podobnejším spoločenstvám prvých kresťanov, ale najmä Ježišovi. Tu potrebujem zabudnúť na svoje ego a moderné "vylepšováky." Byť s Bohom znamená načúvať Bohu a prispôsobovať život tomu, čo chce Boh, i keď to bude bolieť. Nech to bolí, pokiaľ cez to mám vedieť milovať tak, ako miluje Ježiš. Nestrávil by som oheň autentickej lásky v nepripravenom srdci. Ak Jeho láska bolela po klincoch a zmenila svet, moja láska môže zmeniť aspoň mňa samého tak, aby som zažíval nebo už na zemi. Boha vnímam ako najčistejšiu a najväčšiu koncentráciu lásky, ktorá vysiela rôzne silné lúče do sŕdc ľudí. Ak sa lúč v srdci človeka ujme, každý je schopný takej lásky, akú milosť dostal (s čím operoval na začiatku a ako to vekom rozhojnil - talenty, úroda klasu...). A vtedy sa boj so zlom práve začal. Nemám v rukách len svoje šťastie a spásu svojej duše. Tu opäť potrebujem Boha na to, aby som rozlišoval medzi dobrým a zlým, videl potreby blížneho a bojoval znovu a znovu za správnu vec. Boh dáva poznanie i silu. S Bohom nie je dôležité to, koľko budem žiť, ale ako vyplním tento čas. S Bohom som pred svetom nezastaviteľným bláznom (v láske). Byť kresťanom je dobrodružstvo (na niečom v sebe zapracovať, z iného v sebe ubrať, vrhať sa do neznáma s Božími zbraňami, ktoré neničia, učiť sa spájať božské s ľudským bez rozpolťovania sa) na ceste poznania Boha, svojej duše i iných duší s túžbou spoločne dosiahnuť jediný cieľ - nebo.
Čo teda znamená byť kresťanom?
- Môj vzťah s Bohom je na mne, neriadi sa správaním ostatných
ľudí.
- Spasiť ma môže iba Boh, ale či ma spasí, už záleží najmä odo
mňa.
- Som si vedomý svojich chýb a previnení skôr, ako na nich poukáže
niekto iný.
- Nestačí, že viem o svojich nedostatkoch, pracujem na nich, nezaspávam
na vavrínoch.
- Nestačí, že ľutujem zlo, ktoré som spôsobil, usilujem sa ho
napraviť.
- Nevadí, že nie som príčinou bolesti iného človeka, pomáham
mu zmierňovať následky.
- Som šťastný s dokonalým Bohom a v živom spoločenstve, v
ktorom dokonalosť neexistuje.
- Robím deň iného krajším. Čerpám z Boha a ľudí, ktorí
duchovne porástli viac. Rastiem, svietim, nakoľko som rastu a svetla tu a teraz
schopný.
- Ak bol Ježiš dokonalým vzorom lásky, pokory, pokoja,
odovzdanosti a odpustenia, nie je nemožné byť podobný.
- Závisí odo mňa, ako iní pochopia evanjelium v praxi.
Byť kresťanom neznamená nemôcť zažívať krízu a nepotrebovať pomoc.
Nehovorím názor na teba, pokiaľ sa ma na neho ty sám neopýtaš. Je umením vyhnúť sa kritizovaniu a zaliečavému vychvaľovaniu podľa nálady, predčasne, bez rozmyslu. Nie som hoden kritizovať.
O nezúčastnených (tretích) osobách hovorím len v dobrom, pri zúčastnených (prítomných a v hlbokom vzťahu s nimi) vyjadrujem pravdu veľmi citlivo v osobnom dialógu.
Mám právo odmietnuť či zmeniť názor, ale ak robím rozhodnutia, ktoré sa týkajú aj iného človeka, nezabudnem ho o tom informovať (neprivlastňujem si viac práv, ako majú ostatní a nehrám sa na mŕtveho chrobáka).
Nepotrebujem hodnotiť správanie, aktivity či myslenie priateľa. Potrebujem byť pri ňom v kľúčových momentoch jeho života - niekedy aj bez slov.
Nevyberám si priateľov podľa toho, či sú ako ja a či veria tomu, čomu verím ja. Keby Boh neprijímal rôznorodosť, svet by bol veľmi chudobný. Keby som prijímal prieberčivo, chcel niekoho meniť alebo ho odmietol pre inakosť, vnútorne by som sa výrazne ochudobnil.
Neujímam sa slabších, pokiaľ na nich nebudem mať čas. Zostávam vtedy kresťanom?
Čo z toho vyplýva?
Ešte nie som dobrým kresťanom...