Aký postoj má mať moderná cirkev k problematike sexuálnej inakosti?

Jednoduchá otázka, na ktorú neexistuje jednoduchá odpoveď.

Jedným dychom však treba dodať, že nikto nebráni žiadnemu cirkevnému spoločenstvu sa touto otázkou zaoberať nahlas, nakoľko každé má aj takýchto členov. Tí sa neraz od tohto spoločenstva vnútorne odpájajú, rezignujú - akoby už navonok ani neboli či nechceli byť jeho súčasťou.

Mladí ľudia, kresťania, ale aj ateisti sa pri téme Homosexualita často odvolávajú na pápeža Františka, že jemu to neprekáža, aby homosexuáli žili spolu, tak prečo zvyšok cirkvi robí problémy? A prečo vlastne kresťania najviac bojujú proti homosexualite?

Možno zo strachu z ohrozovania tradičných hodnôt, zo strachu z nepoznaného, zo straty kontroly nad posúvaním hraníc. Určite nie pre to, že by niekto bol lepším kresťanom ako ten druhý. A naozaj bojujú alebo len podľahli niečiemu omylu, vyjadrujú frustráciu, sklamanie z toho, že nie sú vypočutí, nie sú so svojimi názormi prijatí alebo sú za ne rovno vysmiati, odsúdení len preto, že sú kresťania?

Konzervatívne a liberálne prúdy, rozdeľujúce ako ostrý meč, by v cirkvách nemali pôsobiť, pretože Ježiš bol tak konzervatívny (neprišiel zákon zrušiť), ako aj liberálny (nadčasový v láske). A stále je. Milovať niekoho ale neznamená zbavovať ho zodpovednosti za jeho konanie, ako ani možnosti vydania sa na inú cestu, resp. sťažovať mu jej samotné hľadanie. Mať jedného Otca, poznať ho, byť ním "vychovávaný" predpokladá dostať jednotnú výchovu, prezentovať jednotné postoje, byť konzistentný v názoroch. Keby sme my kresťania robili cestu za Ježišom príťažlivejšou, každý by po nej chcel kráčať a nikto by sa nepotreboval úmorne zamýšľať nad otázkou, či homosexuálny partnerský vzťah teologicky áno alebo nie.

Skôr je dôležitejšia otázka prijatia homosexuálnych párov v cirkvi a spolu s nimi sa zamýšľať nad tým, čo chce Boh, či chce, aby spolu žili ako manželia alebo ako bratia/sestry, čím je dôležitejšie sa zaoberať pre nebo a nebo na zemi. Úlohou cirkvi je takisto zabezpečiť všetkým svojim členom v stave "single" také zázemie a kvalitu vzťahov, aby sa tento stav pre nich nestal osobným peklom. A to znamená zmeniť myslenie či vnútorné nastavenie farských spoločenstiev, mladých na mládežníckych podujatiach, kléru, rodín atď. Áno, manželstvo nie je pre každého, a nemá byť ani pre každého, inak zdravého človeka. Avšak cítiť sa komfortne, slobodne a prijato vo svojej biologickej i duchovnej rodine je pre každého kresťana nenahraditeľné. O tú pohodu sa v cirkvách potrebujeme pričiniť všetci a to nepôjde bez pravidelného otvárania citlivých tém v cirkvi aj pred médiami či starostlivého vyberania ľudí, ktorí o prekérnych témach budú hovoriť - "aby boli z radov našich." Ak sa chceme niekam posunúť, musíme sa otvoriť svetu.

Homosexualita nie je ideológia. Je to komplexný stav duše, ktorú uráža každá povrchnosť.

Takisto nielen cirkev má hovoriť o možnom pôvode ľudskej neheterosexuality, pretože táto tendencia veriacich je často spájaná s bojom za tradičnú rodinu a proti tej "netradičnej" a je nezávislým pozorovateľom bežne vnímaná ako výsledok zaujatého postoja bez vierohodných argumentov.

Pri tvrdení homosexuálnej osoby: "Viem, prečo som taký, ale neviem, ako byť šťastný," cirkev nemôže zostať pasívnou prísnou matkou, odkazujúcou na literu, ale potrebuje byť vše objímajúcou matkou dávajúcou priestor na uplatnenie vnútornej slobody, na prijatie a sebarealizáciu, začleňujúcou do spoločenstva napriek inakosti, pohotovo reagujúcou na potreby svojich detí bez rozdielu, nielen hojacou rany, ale aj schopnou im predchádzať.