Ako postupovať, ak si svoje homosexuálne sklony nechcem viac nechať iba pre seba?

Ako postupovať, ak si svoje homosexuálne sklony nechcem viac nechať iba pre seba?

• Vek rozhoduje. Nie je homosexualita ako homosexualita. To, čo cítim tu a teraz je síce dôležité, ale najmä pre tento okamih, ktorý mi tu a teraz neurčuje celú budúcnosť a ja nie som povinný si svoje pocity verifikovať sexom či partnerstvom s rovnakým pohlavím, predovšetkým v dobe, kedy si svojou sexuálnou orientáciou nie som istý, keď od niečoho unikám, chcem byť ako ostatní alebo len mám chuť experimentovať.
• Sondujem. Ak si myslím, že moja rodina či blízke okolie nie sú pripravené vypočuť si to, čo prežívam a adekvátne na to reagovať, môžem vyhľadať osobu, ktorá sexualite rozumie a podporí ma aj pred ostatnými, ak príde ten správny čas. Dôležité je, aby to bol profesionál v sprevádzaní, čo väčšina verejných liberálnych ani konzervatívnych aktivistov nie je. Hľadám človeka, ktorý má náhľad na vec, disponuje tiež nadhľadom, dokáže si držať odstup a nemá tendenciu manipulovať.
• Neobklopím sa len svojimi kópiami v názoroch. Istý múdry muž povedal, že len zbabelci sa obklopujú ľuďmi s rovnakým názorom. Kameňom úrazu sa ale stáva rešpektovanie mojich postojov, spôsobu života a uchopenia mojej sexuality v praxi inými ľuďmi. Ak však vyžadujem aj ich podporu, len skutočne zrelá osobnosť ma dokáže podporiť v tom, čo ona sama nepovažuje za správne/vhodné. A pokiaľ som sám zrelý, nebude ma to vyrušovať.
• Nemusia to o mne vedieť všetci, pokiaľ sa milujem taký, aký som a chcem ďalej vnútorne rásť. Každý má ten svoj čas, kedy si môže povedať: "Som si svojou sexualitou istý." To neznamená, že s istotou naberie aj odvahu o tom hovoriť. Každý má právo určiť si čas a dôverníka (okruh ľudí, ktorým to o sebe povie), kedy to on sám uzná za vhodné. Avšak je dobré mať na pamäti, že potláčať či nenávidieť túto časť seba, hanbiť sa za ňu, voliť si dvojaký život kvôli rodine, okoliu a "lepšieho" pocitu zo samého seba nie sú zdravé prístupy k svojej duši. Byť gay neznamená, že na sebe nepotrebujem pracovať rovnako tvrdo ako ostatní.
• Situácia rozhoduje. Niekedy sú situácie, kedy všetky plány a pocit, že to zvládnem sám stroskotajú. Dôležité je dokázať prijať pomoc, ak sa dostanem do situácie, ktorá ma "prinúti" o sebe hovoriť a nájsť si aspoň jedného človeka, ktorému budem môcť o sebe povedať úplne všetko, nech si nezvyknem na pretvárku, plnenie predstáv iných ľudí o mne samom alebo na presvedčenie o tom, že ako takýto si nezaslúžim lásku či pozornosť.
• Nie pre každého je "coming out" oslobodzujúcim zážitkom. Nie každý má rovnakú predstavu o šťastnom žití svojho života s homosexualitou. A je to v poriadku. Hľadať a nachádzať tú svoju cestu, to svoje šťastie je výzva, ale aj proces, ktorý je tým úspešnejší, čím viac som o ňom ja sám presvedčený bez živenia zbytočnej krivdy, sebaľútosti, hnevu a slepého nasledovania iných. Byť šťastný neznamená dokázať mať rád životnú predlohu iných ľudí s rovnakou alebo inou sexualitou či žiť tento model naplno. Dôležité je byť skutočne šťastný a vnímať to ako proces, cestu, nie jedno rozhodnutie, ktoré sa už postará o zvyšok.
• Byť hrdý na stav "single" a vzťahovú postupnosť. Človek, ktorý chce byť šťastný a vnútorne rásť potrebuje svojej duši pravidelne nastavovať zrkadlo, potrebuje byť schopný byť pred niekým úplne vnútorne nahý, a to nielen pri téme jeho sexuality. Ideálne je, ak to urobím skôr, ako si nájdem partnera. Istotne sa nájde ešte mnoho vecí, ktoré si budem musieť v sebe i v rodine vyriešiť, kým vôbec vstúpim do partnerského vzťahu a tiež by som to nemal robiť v dobe, kedy som ešte nespoznal silu skutočného priateľstva bez podmienok a bez erotického pozadia. Do partnerského vzťahu mám vstupovať šťastný, aby som ho mohol svojím šťastím obohatiť. A nikto nikdy nepovedal, že do neho vstúpiť musím, inak popieram sám seba.
• Nie je zlato všetko, čo sa blyští. Ťahá ma byť medzi svojimi, ale nie je jedno, v akom veku vstupujem do špecificky mysliacej homosexuálnej komunity so špecifickou kultúrou, s čím sa možno nebudem vedieť identifikovať. Aj to je v poriadku. Dôležité je začať pri niekom, kto ma príjme a bude mať rád takého, aký som, nebude mi dávať žiadne podmienky, ani ma do ničoho nútiť.
• Nie som iba gay, som predovšetkým človek a sexualita je len časť mňa. Moja identita sa nerovná moja sexualita. Ak niekoho milujem, ničí ma neúprimnosť pred ním. Ale ak vzťah s ním doteraz nebol kvalitný, očakávam, že po tejto informácii to bude inak? Dokonca mnohým ľuďom vyhovuje, ak svojich blízkych, priateľov nemusia zahlcovať informáciami o svojej sexualite, akoby to bolo niečo senzačné či nenormálne, často spájané s negativizmom, ale otvárajú s nimi obyčajné témy, nechcú sa dopredu oberať o kompetenciu vyjadriť sa k širokej palete tém ako každý normálny človek, vyčleňovať sa, zdôrazňovať, pripomínať svoju inakosť alebo z nej robiť šou.
• Potláčaním, zarytým mlčaním či obetovaním seba do krajnosti nechránim iného, ale šliapem po sebe. Nehovorím niekomu pravdu o sebe pre to, aby som mu ňou ubližoval, aby ma chápal, ale pre to, aby som sa pred ním vnútorne obnažil a stal sa zraniteľnejším, aby sme sa pravdou vo vzťahu posunuli z jeho dobrej kvality na ešte lepšiu. A to nie je možné ani prospešné podstúpiť s každým. Nie som síce povinný nikomu nič vysvetľovať, ale pokiaľ niekto homosexualite nerozumie, trpí predsudkami alebo nedostatkom pochopenia, môžem ho trpezlivo privádzať k poznaniu v prípade, že mi nesmierne záleží na tom, aby som pred ním mohol byť naďalej úprimný, aby bol naďalej plnohodnotnou súčasťou môjho života. Chce to veľa trpezlivosti a uvoľňovania svojej bolesti pred niekým iným.
• Byť hrdý na svoju originalitu, nie sexualitu. Nemôžem sa cítiť vinný za to, že svoju sexualitu žijem inak ako väčšina heterosexuálov či homosexuálov. Avšak budem potrebovať človeka, s ktorým budem môcť zdieľať svoju cestu takú, aká bude aj so všetkou svojou mylnosťou a zmenami postojov.
• Aj vyvolení môžu mlčať. Mám právo povedať niekomu, nech si informáciu o mojej sexualite nechá pre seba. Nie je to zbabelosť, ale je to ohromná skúška dôvery.