Ako medika ma nefascinuje výstava mŕtvych ľudských tiel

09.08.2017

Ako študent medicíny, ale ani ako lekár by som nikdy nepoctil výstavu mŕtvych ľudských tiel svojou prítomnosťou, ani nesprevádzal návštevníkov pomedzi "exponáty," akoby to boli cirkusové atrakcie.

Pokiaľ by niekto skutočne a slobodne chcel svoje telo ponúknuť na účely takejto či podobnej exhibície, bolo by mojou povinnosťou jemnocitne mu vysvetliť, prečo nie je vhodné, aby jeho telo po smrti prinášalo iným zisk a negatívne vplývalo na psychiku nielen maloletých (robilo z ľudí ešte viac vnútorne rozorvaných, obrnených či odpájajúcich sa od svojich emócií, "prinútených" cítiť a konať, ako cíti a koná konzumná spoločnosť či väčšina riadiaca sa "trendom" - čím okázalejšie a perverznejšie, tým aktuálnejšie a zaujímavejšie).

Na tele po smrti už nie je nič fascinujúce, je to ukončený pozemský príbeh jedného človeka, často plný bolesti, ktorý si zaslúži pokojný odpočinok. Keby niekto i tak túžil vystaviť svoje telo na obdiv alebo pre edukáciu študentov medicíny, má možnosť sa na cintoríne uložiť do hrobky so sklenenou rakvou a každý, kto bude chcieť, sa pri ňom bude môcť zadarmo zastaviť a buď sa porozprávať, pomodliť, pokochať sa..., alebo má možnosť darovať telo príslušnému anatomickému ústavu (samozrejme pri plnom vedomí a písomne).

Mám pocit, že i keby mŕtvi ľudia na výstave za života aj podpísali nejaký súhlas s komerčným narábaním s ich telom, nebol to súhlas slobodný. Buď tých ľudí úplne zmanipulovali, vybrali si osoby, ktoré neboli schopné objektívne posúdiť realitu a následky rozhodnutia vplyvom duševného hendikepu (patologická osobnosť, nízke IQ...), alebo to bolo nedobrovoľné, nikto si od nich súhlas nepýtal, nevedeli, čo podpisujú, boli nútení to podpísať. Pokiaľ si študent medicíny nie je istý tým, či dané telo tu chcelo takto byť vystavené, až kým ho nepoznačí zub času (a už sa ani nebude poznať pôvod tela či želané miesto odpočinku), nemôže výstavu nijako podporiť, rovnako ani lekár a rozumný laik. Chráňme svoju integritu, pokiaľ ešte nejakú máme.

Ako študenti sme sa na mŕtvych telách učili, ale pohľad na mŕtve telo, ktoré nemalo príbuzných a teraz leží rozpitvané na stole (a zakaždým z neho ubudne), vo mne vždy vyvolával kontroverzné emócie, a to som už dospelý chlap. Mal som k tomu výhrady aj preto, lebo telá roky naložené vo fixačnom roztoku sa ničia a deformujú. V podstate už od začiatku neposkytujú hodnoverný obraz o človekovi (mäkké tkanivá strácajú mäkkosť, takmer všetko stráca farbu, mení sa veľkosť orgánov, po zásahu predchádzajúcich študentov aj ich priebeh, uloženie atď.). Ale je to tradícia katedier anatómie lekárskych fakúlt nielen na Slovensku a držíme sa jej. Na takomto tele by som sa ako budúci chirurg nenaučil nič; potreboval by som telo nefixované a častejšie asistovať na operačných sálach.

Neviem si predstaviť, čo pohľad na človeka stiahnutého z kože alebo jeho útroby urobí s podvedomím dieťaťa alebo človeka s krehkou psychikou. Pokiaľ nič, tak niečo s duševným vývinom človeka nie je v poriadku alebo si zvykol na to, že spoločnosť z neho chce vychovať egoistického a chladného jedinca, ktorý sa nepotrebuje zaťažovať emóciami a podporí každú "srandu" či kuriozitu. Veď žijeme len raz, tak načo sa obmedzovať pravidlami?! Ale práve to z nás robí ľudí, že sa ešte dokážeme zastaviť, chceme mať ochranné mantinely, slobodne rozmýšľať a rozhodovať sa (nezožrať všetky lákavé ponuky aj s navijakom). Sme stále ľudia, alebo sme až tak duševne chudobní, že namiesto človeka vidíme kadáver či exponát? 

Dnes existujú hodnoverné modely ľudského tela a pozostatky skutočných ľudí patria príbuzným, do hrobu, alebo s predošlým súhlasom osoby do pitevne pre študentov medicíny, ktorí sa s ním takisto potrebujú učiť narábať s pietou. Dovolím si tvrdiť, že keby sme takto mali po smrti vystaviť usporiadateľov exhibícií mŕtvych ľudských tiel spolu s medikmi, ktorí majú ambíciu sprevádzať návštevníkov, asi drvivá väčšina z nich by niečo také odmietla. Tak prečo robíme iným telám to, čo by sme nášmu telu pri zdravom rozume nedopriali? Pokiaľ sa dotyčný exponát mal problém verejne odhaľovať zaživa, po smrti sa to mení len preto, že toto telo už nemá dušu? Po smrti už nie sme ľudia? Alebo sme ochotní urobiť pre biznis všetko, hoci aj oklamať celý svet a tvoriť ho ešte menej spravodlivým, ohľaduplným, rešpektujúcim, dobroprajným, ľudským a súcitným? 

Skúsený vzdelaný človek má smerovať, trpezlivo vysvetľovať, diskutovať, rázne odmietať to, čo je nesprávne, nie súhlasiť s každou hlúposťou kvôli zisku a ešte aj presviedčať ostatných. Nemôžeme automaticky prijímať všetko pochybné, čo sa skrýva za moderné, edukatívne..., akoby ani neexistoval etickejší spôsob. A pokiaľ nevieme rozlíšiť dobré od zlého, tak sa opýtajme samých seba, či nám by sa páčilo takéto zaobchádzanie. Ako ľudia sme povinní chrániť nielen seba, ale aj toho druhého, vrátane jeho cti a dôstojnosti, hoci aj po smrti. Jedine, že by sme už prestávali byt ľuďmi...