Akademické vyhlásenie o etike slobodných a verných vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia – komentáre

Rád by som sa verejne vyjadril k "Akademickému vyhláseniu o etike slobodných a verných vzťahov medzi osobami rovnakého pohlavia." Podrobujem kritike len istú časť vyhlásenia, ale celý text stojí za prečítanie a verejnú diskusiu (či diskusiu v cirkvách). Moje reakcie sú medzi jednotlivými odstavcami odlíšené tučným textom.

1.1. Niektoré osoby nie sú heterosexuálne orientované

Sexuálna orientácia je stupeň sexuálnej príťažlivosti k osobám opačného pohlavia, rovnakého pohlavia alebo oboch pohlaví. Prejavuje sa vo fyziologických vzorcoch sexuálneho vzrušenia vyvolaného mužskými alebo ženskými erotickými podnetmi. Sexuálna príťažlivosť motivuje sexuálne správanie a obe ovplyvňujú sexuálnu identitu. Neexistujú dôkazy, ktoré by naznačovali, že jednotlivci môžu vedome meniť svoje vzorce genitálneho vzrušenia a meniť tak svoju sexuálnu orientáciu alebo identitu.

Pre formovanie sexuality človeka je kľúčový proces formovania jeho identity. Sexualita človeka nie je "hotovou vecou" pri jeho narodení. Sú prípady, kedy sa sexualita človeka počas života mení, avšak vedecká obec sa týmito prípadmi nezaoberá, posledné desaťročia sa to neskúma vôbec. Je správna poznámka, že zmena sa nedeje vedome. Niekedy sa stretávame s tvrdeniami, že "zmena vôbec nie je možná," alebo, že "neexistujú dôkazy o tom, že sexualita nie je iba vrodená záležitosť." Je to zarážajúce, pretože dôkazy existujú medzi nami v podobe živých ľudí zdieľajúcich svoje životné príbehy. Ide o hlbokú neúctu voči nim vyjadrenú ignorovaním ich cenných životných príbehov či psychoanalytických výstupov.

Celkovo sa prestalo vo vedeckých kruhoch hovoriť o tom, ako vzniká sexualita človeka. Nie je to tým, že by sme to nevedeli vôbec, alebo že by všetci ignorovali psychosociálne vplyvy. Je to tým, že rozprávanie sa o vývine, formovaní ľudskej sexuality by samo osebe naznačovalo, akou inou cestou sa pri špecifických vplyvoch môže jej vývin uberať.

S manipuláciou laikov pri podávaní rôznych informácií o homosexualite a narábanie s nimi ako s faktami sa stretávame v spoločnosti už desaťročia. Spomenúť môžeme účelové klamstvá o geneticky podmienenej homosexualite, ktoré malo prispieť k destigmatizácii homosexuálov a otvoriť cestu legislatívnym požiadavkám aktivistických hnutí alebo množstvo informácií o údajnej homosexualite zvierat vďaka aktivitám, ktoré sú zámerne nazývané homosexualitou a prirovnávané k ľudskej homosexualite, hoci v skutočnosti majú spoločný iba vonkajší prejav aktu.

Sexuálna orientácia je do veľkej miery determinovaná počas tehotenstva faktormi, ktoré sú skôr genetické a hormonálne, ako sociálne. Vo významnej menšine prípadov je takáto orientácia neheterosexuálna. Rovnako ako iné formy neheterosexuality, aj homosexualita je "prirodzenou variáciou ľudskej sexuality."

Pretože sexuálnu orientáciu do veľkej miery určujú genetické a hormonálne faktory počas tehotenstva, nie je výsledkom slobodnej voľby. Neheterosexuálni ľudia nie sú zodpovední za svoju sexuálnu orientáciu o nič viac ako heterosexuálni ľudia.

Veda nemá právomoc označiť niečo za prirodzené a niečo za neprirodzené. Ona len ponúka fakty tam, kde je priestor na ich objavovanie a overovanie. Tam, kde to také jednoduché nie je, a to sú multifaktoriálne podmienené a veľmi komplexné stavy/javy, napr. sexualita človeka, môžu vedci ponúkať maximálne hypotézy. Prenatálne deje nikdy nie sú automaticky prirodzené. Takisto čokoľvek patologické sa automaticky nestáva prirodzenosťou len pre to, že jedinec s danou odchýlkou od normy dokáže normálne fungovať a žiť kvalitný život. Kritériá pre normu a patológiu v ľudskej sexualite sú morálne, nie vedecké. 

Všetky hypotézy by mali mať rovnakú hodnotu do momentu ich vyvrátenia faktami.

Psychosociálne vplyvy na psychosexuálny vývin človeka sa nikdy nevyvrátili, iba boli účelovo zatláčané do úzadia ako nepodstatné. Naopak, genetické a hormonálne vplyvy sa nestali nikdy faktami, ale sú účelovo pretláčané do popredia ako moderné a veľmi významné. Podstatné je, že sexualita človeka sa vyvíja aj postnatálne, či už sa o tom hovorí viac alebo menej.

Ani pedofilné osoby sa slobodne nerozhodli pre svoj stav, nie sú zaň zodpovedné (sú zodpovedné len za svoje skutky) a napriek tomu sú nútené adaptovať sa na inú formu sexuálneho kontaktu a budovať morálne prístupnejšie partnerské vzťahy, alebo sú potom nútené zotrvávať v sexuálnej abstinencii. Veda aj pri pedofílii ponúka hypotézy jej vzniku, morálne hodnotenia a odporúčania presahujú kompetencie vedy ako takej. Správanie pedofilných osôb (nutnosť skrývať sa, tajiť, zažívať skľučujúce pocity viny, hanby, žiť so suicidálnymi myšlienkami...) je ovplyvnené spoločenskými normami, legislatívou a morálnymi tlakmi, podobne ako bolo ovplyvňované správanie homosexuálnych osôb pred 40 rokmi.

1.2. Cirkevné učenie

Súčasné cirkevné učenie odsudzuje homosexuálnu orientáciu ako "objektívne nezriadenú" a homosexuálne skutky ako vždy "vnútorne nezriadené" (Persona Humana 8, Homosexualitatis Problema 3 a Katechizmus Katolíckej cirkvi 2358).

Cirkevné učenie poskytuje pre toto tvrdenie dva typy argumentov; relevantné fakty však neposkytujú podporu ani pre jeden z nich.

1.3. Argumentácia biológiou

"Homosexuálne úkony sú vnútorne nezriadené", pretože nie sú schopné biologického plodenia, ktoré sa považuje za "nevyhnutný a bezpodmienečný cieľ" každého pohlavného styku. (Persona Humana 8, Homosexualitatis Problema 7, Humanae Vitae 3, Katechizmus Katolíckej cirkvi 2357, 2366).

Prírodné vedy však ukazujú, že drvivá väčšina heterosexuálnych stykov nemá potenciál pre biologickú reprodukciu, a preto plodenie nemôžu mať ako svoj "cieľ". V takomto prípade sa neheterosexuálne "úkony" nelíšia od prevažnej väčšiny heterosexuálnych "úkonov", lebo ani v jednom prípade neexistujú biologické podmienky pre plodenie.

Súčasné cirkevné učenie navyše považuje heterosexuálny manželský styk za eticky legitímny, aj keď neexistuje možnosť plodenia (Humanae Vitae 11). Katolícka teológia a kánonické právo rovnako tvrdia, že spôsobilosť na biologické plodenie nie je nevyhnutná ani pre sviatostné manželstvo: "Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nezneplatňuje" (Codex Iuris Canonici 1084.3).

Jednotlivé sexuálne akty, ako aj manželstvo všeobecne, pritom majú aj iné morálne ciele, ako plodenie. Rovnaké morálne ciele, nesúvisiace s plodením, môžu mať aj neheterosexuálne styky a vzťahy. Je preto nesprávne odsudzovať ich ako bytostne zlé za to, že nie sú "samy v sebe otvorené na plodenie" (porov. Humanae Vitae 11, Katechizmus katolíckej cirkvi 2 366), keďže to biologicky nie je možné.

Sexuálne spolužitie je dôležitou súčasťou manželstva s ochotou prijať počaté dieťa, hoci jeho počatie nebolo úmyslom daného aktu pre slobodné rozhodnutie alebo objektívny stav manželov. Z príbehov v Písme vieme, že počatie dieťaťa sa udialo aj v prípadoch, kedy podľa ľudského hodnotenia (dnes medicínsky) bolo nemožné. Za prirodzený pohlavný styk sa považuje spojenie penilno-vaginálne, a to predovšetkým biologicky so všetkými evolučnými adaptáciami, ktoré sa dokonale dopĺňajú. Dvaja muži alebo dve ženy v páre sú automaticky neplodní/é, pretože diagnóza neplodnosti sa hodnotí z hľadiska páru ako celku, nie z hľadiska jednotlivca. Tento postoj súhlasí s biblickým pohľadom na manželov (Mk 10, 8) - "Tak už nie sú dvaja, ale sú jedno telo." Toto spojenie je síce najmä duševno-duchovné, ale ak hovoríme o jeho intímnom fyzickom prejave, je penilno-vaginálne, teda v takom spojení pohlavných orgánov, pri akom je hypoteticky možné, hoci nie nevyhnutné oplodnenie. Oplodnenie tu nezohráva takú rolu, ako ju zohráva kompatibilita pohlavných orgánov muža a ženy daná biologicky, hoci človek sa môže slobodne rozhodnúť používať ich neprirodzene bez ohľadu na motív takého konania. V sexualite ťažko existuje "nechcem." V rámci sexu ťažko existuje "musím."

1.4. Biblická argumentácia

Cirkevné učenie tvrdí, že Biblia odsudzuje sexuálne aktivity osôb rovnakého pohlavia. Poukazuje v hebrejskej Biblii na Genezis 19, 1- 29, Levitikus 18, 20 a 20, 13; v Novom zákone na Rimanom 1, 26- 27; 1. Korinťanom 6, 9-10; a 1. Timotejovi 1, 10.

Tieto verše sa však týkajú iba konkrétnych druhov sexuálnej aktivity medzi mužmi a žiadny z nich neodsudzuje rovnakopohlavné vzťahy medzi mužmi vo všeobecnosti.

Bolo by veľmi naivné si myslieť, že v dobe verejného účinkovania Ježiša alebo pôsobenia apoštola Pavla neexistovali milujúce sa homosexuálne páry. I keby sme pripustili konšpiráciu, že tieto texty boli v minulosti z Písma úmyselne odstránené, Písmo v kontexte nám v ničom nenaznačuje otvorenosť Boha pre zväzky milujúcich sa homosexuálnych párov. Tiež by bolo nelogické rozprávanie apoštola Pavla, ktorý smilstvo a homosexuálny sex považuje za dva odlišné, hoci predsa rovnocenné hriechy. Navyše mnohí z nás si homosexualitu pamätajú ešte ako chorobu, pri ktorej sa človek mohol rozhodnúť, či bude alebo nebude udržiavať sexuálne kontakty s rovnakým pohlavím. Rozhodnutie sa pre bratské či sesterské puto bez požívania výsad manželstva ("právo" na dieťa) či sexuálneho spolužitia je pred Bohom rovnako legitímne v čase, kedy už homosexualita nie je diagnózou, ako aj v čase pred tým.

Vo svete biblických autorov bola mužská homosexuálna aktivita vyjadrovaná prostredníctvom sexuálnych vzťahov, ktoré boli obyčajne dočasné (nie celoživotné), neslobodné a dokonca vykorisťovateľské z dôvodu nerovnováhy veku, postavenia a moci. Preto žiadna biblická pasáž odsudzujúca mužské homosexuálne aktivity neposkytuje relevantný základ pre morálne hodnotenie slobodných a verných vzťahov medzi mužmi.

Tak dôležitá záležitosť by v Písme určite nechýbala, keby Ježiš považoval homosexuálne spolužitie za prirodzené. Homosexuálne styky sa realizovali tajne a Ježiš ako podpora utláčaných mohol jedným slovom homosexuálov oslobodiť a vyniesť ich sexuálne kontakty zo skrýš do legitímnych zväzkov. Je pravdepodobné, že pravá homosexualita do doby zrovnoprávnenia mužov a žien nebola tak hojne rozšírená, ako je tomu dnes a že homosexuálne kontakty za čias Ježiša mali iný motív, iné vnímanie samotnými aktérmi, iný cieľ. Aj preto boli považované za dôsledok morálneho úpadku odlúčením sa od Boha. Dnes by sme ich pri pravej homosexualite mohli považovať za uplatňovanie si práva na manželstvo a sex, ktoré z hľadiska modernej morálky prináleží každému bez ohľadu na pôvod rovnakopohlavnej atraktivity a vnútorný stav jej nositeľa.

Tiež je významné, že nikde v Biblii nie je výslovne odsúdené homosexuálne správanie žien.

Duchovne obrodený muž, muž poznajúci Boha v Starom zákone, krstom znovuzrodený muž v Novom zákone mal byť učiteľom, vierozvestcom a hlavne vzorom aj svojej žene. Bol hlavou rodiny, čiže on udával smerovanie všetkých jej členov. Uvažovalo sa, že ak on nebude vybočovať z cesty zákona, nebude tak činiť ani jeho žena. Takisto je možné, že ženské homosexuálne aktivity v minulosti neboli tak rozšírené, ako boli rozšírené tie mužské.

Nakoniec, nikde v Biblii sa nevyžaduje, aby bolo plodenie prítomné pri každom sexuálnom akte alebo v živote páru. Biblia zdôrazňuje, že všeobecne ľudská sexualita, špeciálne manželstvo, nemajú menší význam ako tvorba spoločenstva a vzájomná pomoc (Genesis 2,18- 24).

Podstatou "cesty na zemi" bolo kráčať za Bohom dodržiavaním zákona, neskôr vnímaním Boha ako otca. Hlavným cieľom putovania kresťana teda nebolo manželstvo ani rodičovstvo. A ak manželstvo nebolo z nejakého dôvodu možné, kresťan mal byť vsadený do spoločenstva, v ktorom môže byť vnútorne úplne nahý a sú mu v ňom napĺňané všetky jeho potreby. Sexuálna potreba nepatrí medzi základné potreby. Dôraz na sexuálne potreby nikdy nebol tak silný, ako je tomu od doby sexuálnej revolúcie, kedy sme už takmer všetci otrokmi pornografie a máme problém i nízku mieru ochoty pracovať so svojimi sexuálnymi túžbami, podrobovať svoje sexuálne správanie kontrole.

Omyl, že Boh chce od každého manželstvo často viedol veriacich homosexuálov do sebadeštruktívnej túžby vyliečiť sa z homosexuality. Rovnako veľa ľudí zaplatilo svoju daň za omyl, že bez sexu človek nedokáže žiť šťastne ani plnohodnotne. Minimálne ju zaplatili tí, ktorí hľadali lásku a prijatie cez sexuálne kontakty s inými ľuďmi.

1.5. Závery

Ani z vedeckých, ani z biblických dôvodov nie je opodstatnená podpora súčasného katolíckeho učenia, podľa ktorého je zmyslom a konečným cieľom každého sexuálneho aktu plodenie a sexuálne akty medzi osobami rovnakého pohlavia sa považujú za "vnútorne nezriadené", pretože im chýba prokreatívny význam a cieľ.

Kritériá pre morálne hodnotenie homosexuálnych vzťahov a sexuálnych aktov by mali byť rovnaké, ako kritériá používané pre morálne hodnotenie heterosexuálnych vzťahov a sexuálnych aktov.

Homosexuálne vzťahy môžu byť rovnako život naplňujúce a požehnané ako ich heterosexuálne náprotivky. Môžu napĺňať jeden alebo viac zmyslov ľudskej sexuality, ktoré nesúvisia s plodením a medzi ktoré patria pôžitok, láska, útecha, oslava, priateľstvo a spoločenstvo.

Toto všetko je zaujímavé, ale nie je to pohľad človeka, ktorý v hlbokom spojení s Bohom interpretuje jeho vôľu bez ohľadu na to, ako je realita homosexuálnych veriacich jednotlivcov na Slovensku alebo v iných krajinách náročná. Ako to viem? Pretože všetky interpretácie homosexuality z Písma, a teda v cirkvi, ako i vedecké interpretácie v spoločnosti sa nemôžu stretnúť s realitou ani s náhľadom Boha na túto problematiku, ak sa opierajú o nesprávne východisko - nevychádzajú z podstaty homosexuality. Bol by zázrak, keby sa takýmto spôsobom dospelo k správnemu záveru.

Snaha o zmenu prístupu k homosexualite v cirkvi je legitímna, avšak nemala by vychádzať z argumentácie za prirodzenosť homosexuálneho pohlavného styku, hoci i v láske dvoch či viacerých partnerov. Vhodnejšia je argumentácia náročnosťou stavu "single" bez blízkeho, intímneho kontaktu pri diskrepancii spoločenského a duchovného pohľadu na tú istú tému, nie násilná pečať prirodzenosti ani násilné pretláčanie sekulárneho postoja pod rúškom "modernejšieho výkladu Písma."

Odpovede nielen kresťan nachádza cez múdre a otvorené srdce v pokore ducha.

Pokiaľ v cirkvi nebudeme meniť prístup k slobodnému, nezadanému človekovi napĺňaním jeho potreby lásky a prijatia, ukazovaním jeho hodnoty a dôležitosti pre cirkevné spoločenstvo (potreba sebarealizácie), ale budeme prezentovať, že riešením je manželstvo či presvedčiť Boha o legitimite homosexuálneho partnerského zväzku, veľa pozitív pre osobné dobro jednotlivca, zvýšenie kvality jeho života, ako i kvalitné fungovanie spoločenstiev prinášajúce ovocie tým nedosiahneme.

Domnievam sa, že verejné "ospravedlňovanie" svojho homosexuálneho partnerského vzťahu pred Bohom by malo zostať súkromným - súčasťou intímneho dialógu medzi Bohom a človekom. Nechcel by som byť v koži toho, kto Písmo interpretuje účelovo. Pokiaľ je Boh taký, aký je a akého ho poznám, človek berie na seba ("na svoje triko") všetky hľadajúce duše, ktoré svojím presvedčením odpojil od autentického Boha a pripojil k jeho "lákavejšej," ale stále ľuďmi vytvorenej napodobenine. V podstate každý kresťan si musí skôr či neskôr položiť otázku, či verí v Boha ako bytosť, alebo v boha ako ideu, predstavu nejakej skupiny ľudí. V prvom prípade je dôležité naučiť sa autentického Boha prijať a následne sa rozhodnúť pre konkrétny spôsob života, životné smerovanie, osobné i duchovné ciele. V druhom prípade si stačí vybrať takú skupinu ľudí, ktorej obraz o bohu mu bude najviac vyhovovať.

Homosexuálny styk medzi dvomi či viacerými milujúcimi sa mužmi/ženami buď hriechom je, alebo nie je. Preto "medzi dvomi či viacerými," lebo ak je kritériom na legitímny partnersko-sexuálny kontakt medzi ľuďmi iba láska, potom nie je vhodné limitovať to počtom či inými kritériami (ktoré, mimochodom, tiež prevažne vychádzajú z kresťanstva vrátane samotného pojmu "dvoch - a nie viacerých - v partnerstve," čo dodnes spoločnosť akceptuje ako jedinú morálnu koncepciu partnerského spolužitia). My síce hriech nemusíme klásť nad hodnotu človeka a jeho potreby, ale to nič nemení na tom, že zostane hriechom.

Hriech tu môžeme interpretovať ako niečo, čo z dlhodobého hľadiska neprináša uzdravenie ani vnútorný pokoj. Vnútorný pokoj človek získava po autentickom napĺňaní svojich potrieb a duša kresťana ho získava aj po každom priblížení sa k Bohu.

Láskou nemôžeme ospravedlniť úplne všetko. Môžem milovať svoju sestru a zažívať pri nej erekciu, môžem milovať dieťa a zažívať pri ňom erekciu a láska mi nedáva právo uzatvárať s milovanou osobou partnerstvo alebo mať s ňou pohlavný styk. Podstatu lásky pri neheterosexualite som pochopil pri mladom parafilnom mužovi, ktorý pracuje s deťmi, miluje deti a nevníma nevyužité erekcie ako obetu. Ja som ho nabádal k tomu, aby s deťmi nepracoval, lebo stále sa vystavuje pokušeniu - deti ho milujú, vešajú sa na neho, dotýkajú sa ho a vtedy reaguje aj jeho penis. Povedal mi, že to od neho nemôžem chcieť, lebo byť s deťmi dáva zmysel jeho životu, sú jeho láska, pestuje vyššiu formu lásky, ktorá nevyžaduje sex, hoci telo reaguje inak..., a zároveň pochopil, že jeho telo reaguje preto, lebo je v ňom niečo zranené, hoci to on sám zatiaľ nevie identifikovať a už vôbec nie zmeniť.

Možno by niekto povedal - Má smolu, že jeho sexuálnym objektom je dieťa a nie iný dospelý muž. Z môjho pohľadu to nie je smola, ale prostriedok pre dokonalý náhľad na vec - možno tak veľmi potrebný najmä pre dnešného kresťana.

Je vítané nemať "homosexuálno-centrické" myslenie a tiež vyhnúť sa tendencii "scitlivovaním" maskovať pravdu, resp. odpútavať od hriechu. V tomto nám môže byť vzorom Ján Pavol II., ktorý "pomenovával jasne, díval sa s láskou." Ježiš zdôrazňoval síce pozitíva hriešnika, lebo on nemal pred očami iba jeho hriech, ale poznal celý jeho život. To neznamenalo, že hriech znegoval. Ježiš bol osobnosť výrazná s ráznym postojom a jasnými podmienkami, preto nie jeden človek po rozhovore s ním odišiel od neho smutný. Aj dnes je pre človeka nesmierne náročné dívať sa na veci inak, lebo sme všetci veľmi citliví na seba a to svoje. Sme často zranení, skľúčení, v bezvýchodiskových situáciách. Vtedy máme pocit, že prijatím iného názoru by sme len šli do rezignácie, sebadeštrukcie či znižovania vlastnej hodnoty (oslabovania "self-esteem"). Nedokážeme pracovať s iným pohľadom tak, aby nás hlboko nezraňoval. Nedokážeme ho nechať existovať, kým ho vnímame ako hrozbu, preto bojujeme. Možno si myslíme, že pred Bohom budeme mať hodnotu až vtedy, keď sa nám podarí zmeniť interpretáciu Písma a homosexualita sa aj v ňom stane prirodzenosťou. Alebo budeme mať väčšiu hodnotu v cirkvi? Prečo vlastne tak túžime po zadosťučinení? Boh našu hodnotu vníma už teraz a ľudia nám ju v skutočnosti nedávajú. 

To, že Boh i mnohí ľudia okolo chápu naše konanie, ešte neznamená, že je to pred Bohom jediná či správna cesta aj pre nás samotných (pre náš vnútorný pokoj a naše uzdravenie) a pre spásu našej duše. Celkovo je dnes málo lásky a aj tá, čo medzi ľuďmi je, nie je stabilná, stráca na kvalite. Už roky to vnímam ako obrovské znevýhodnenie najmä pre ľudí, ktorí dlhodobo subjektívne pociťovali nedostatok lásky a to ich formovalo. My to môžeme zmeniť aj bez toho, aby sme menili prírodné či prirodzené zákony vpísané do nášho srdca Bohom. Koľkí ľudia sa musia naučiť "učesať" svoje túžby, aby sa v živote posunuli ďalej a dosiahli viac?! Pritom pri homosexualite stačí svoje túžby iba pochopiť a ukázať svojmu okoliu, ako sa potreby človeka napĺňajú autenticky bez vysielania signálov o tom, že partnerstvo/manželstvo je "liekom na všetko." Môžeme načúvať Bohu a svojmu srdcu, aby sme vedeli, čo tu a teraz je pre nás dôležitejšie, o čo sa usilovať viac, čo tu a teraz potrebujeme v sebe objaviť ako prvé a čo prvé na/v sebe zmeniť, aby sme boli pokojnejší, viac naplnení, odovzdanejší, múdrejší o poznanie a šťastnejší.