Nerozlučnosť manželstva muža a ženy

Mk 10, 2-12

Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: "Čo vám prikázal Mojžiš?" Oni vraveli: "Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť." Ježiš im povedal: "Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu.

Jasne vyjadrené to, čo mnohí dnes spochybňujú. Boh stvoril muža a ženu, aby mohli byť vo zväzku ako zámok a kľúč. Vo svojej prozreteľnosti musel vedieť o homosexualite, ale z dôvodu, ktorý je dnes mnohým ľuďom zastretý, považoval za prirodzené nezmieňovať sa o zväzku muža a muža, ženy a ženy, ako ani o tom, že muž bude chcieť byť ženou a žena mužom. Nebola to totiž prirodzenosť ním stvorená, ním daná. Ľudia si však postupne aj toto určili za prirodzenosť, ..."lebo otupelo ich srdce: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa - aby som ich nemohol uzdraviť." Mt 13, 15. Normalizácia teda neznamenala beztrestnosť a akceptovateľnosť relatívne nemenného javu, ktorý sme si dobrovoľne nezvolili, ktorý nepoznáme ani z vedeckého hľadiska, ktorý pokorne prijímame a o ktorom hľadáme pred Bohom pravdu. Keďže ku každému nepoznanému javu človek potrebuje pristupovať s bázňou, rešpektom, nemôže pri ňom vynášať opovážlivé závery a deformovať ho nevhodným prístupom, spoločnosť potrebovala súhlas vedy i Boha, aby mohla činiť inak. Súhlas vedy s rovnakopohlavným spolužitím a sexom dostala odôvodnením homosexuality ako prirodzenosti, súhlas Boha si urobila.

Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!" Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: "Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží."

Pre tvrdosť srdca jednotlivcov sú dnes žiadosti o anuláciu manželstva ako na bežiacom páse, ale ťažko povedať, ktoré manželstvá by skutočne anuloval aj Ježiš. Je jasné, že ak manželia dospeli do štádia, v ktorom sa nechcú pohnúť dopredu a začínajú trpieť aj ich deti, rozvod nie je z roztopaše. Perspektívne spolužitie je vždy o dvoch. Stačí, že jeden sa zatne, nepotrebuje sa meniť, je zaslepený individualista alebo má tvrdé srdce, vzťah nemôže napĺňať, nemôže fungovať. Ale vari Boh môže za to, že z ľudí vyrástli osobnosti, ktoré vidia najmä seba, svoje pohodlie a ktorí utekajú od problémov, aby nemuseli robiť kompromisy? Môže Boh za to, že naše miestne kresťanské spoločenstvá nefungujú alebo nie sú živé ani zdravé? Môže Boh za to, že mladí slobodní ľudia alebo manželia nemajú záujem duchovne i duševne rásť a zdieľať svoje životy, osve pracovať na sebe a spoločne na svojom manželstve? Rovnako nemôže ani za to, že dnes nemáme problém podviesť, hrať divadlo a ísť ďalej, ako by sa nechumelilo, byť ľahostajnejší voči Bohu a ľahšie sa pred ním ospravedlniť, nebudovať kvalitné priateľstvá celoživotne, ale máme potrebu čím skôr sa izolovať a rovnými nohami vhupnúť do partnerského vzťahu, a potom už len z partnerského vzťahu do partnerského vzťahu. 

Sú dva hlavné dôvody oboch rozporov. Väčšina mladých ľudí je ešte vnútorne nezrelá a ak nezmení svoje myslenie, ani nikdy nebude. Väčšina kresťanov nepozná Boha, a keďže sa nechce nijako vnútorne obmedzovať, príliš sa zamýšľať či trpieť kvôli nemu pre budovanie seba a svojich vzťahov, odmieta ho.