Lekárske fakulty na Slovensku menia podmienky. Nie však tam, kde by mali!
SCIO testy, NPS, bonifikácia za stredoškolský prospech?
Myslím si, že SCIO testy či NPS, cestou ktorých sa vydala JLF v Martine a LF UK v Bratislave nie sú správnym krokom. Pripravené a vopred zverejnené testové otázky síce boli prehnane objemné a prehnane náročné (okrem dvoch výnimiek – JLF, ktorá nemala a nemá žiadne podklady a LF SZU, ktorá mala a má rozsahom a náročnosťou primerané otázky v podkladoch na prijímacie skúšky), predstavovali rovnakú štartovaciu čiaru pre všetkých uchádzačov bez rozdielu. Hoci iba na tú konkrétnu fakultu, ale na Slovensku bol i to veľký pokrok, ktorý si fakulty držali desaťročia. O to viac, ak k tomu pripojím formálny boj proti korupcii v posledných rokoch.
Dnes mladí ľudia počas stredoškolského štúdia väčšinou nevedia, čo chcú a keď na to v maturitnom ročníku prídu, je neskoro opravovať známky. To neznamená, že z nich nemôžu byť dobrí lekári. Bonifikácia sa stredoškolský prospech je veľmi sporná a ak je zle nastavená, nastáva pohroma. Zotrie sa morálny princíp rovnosti študentov na prijímacom konaní a naopak, nesprávne sa "hodia do jedného vreca" študenti gymnázií a stredných odborných škôl (porušenie morálneho princípu spravodlivosti). Navyše každý podľa známok priemerný študent má iné dôvody na to, prečo tomu tak bolo. Nenapomáha to rozvoju individuálneho prístupu k študentom, o ktorý sa snažíme na základných a stredných školách. Potom to už urobme tak, že študentov s priemerom známok 1,0 prijmime bez prijímacích skúšok. Nie je podľa mňa správne, aby bol študent strednej školy už od začiatku štúdia pod tlakom a frustrovaný z horšej známky. Nemyslím si, že študent medicíny, ak je známkami "the best," stane sa z neho najlepší lekár a ak je "the worst", je odsúdený na neúspech, ako to kedysi prezentoval jeden profesor na JLF v Martine. Je to v prvom rade človek (zrelé správanie, sebadisciplína a vytrvalosť nezaručia každému vždy najlepšiu známku) a pokiaľ si niekto dlhodobo o sebe myslí, že je, resp. musí byť najlepší, stáva sa sám sebe prekážkou i prekážkou v budovaní tímového ducha, zdravom (pokornom) napredovaní, a ako zdravotnícky pracovník aj v prístupe k pacientom. Inteligenciu, vytrvalosť, ochotu na sebe pracovať, morálnu zrelosť a ďalšie potrebné predpoklady pre dobrého lekára nemožno posudzovať podľa známok. A ak ide o to, aby sme na medicínu neprijímali "rozmaznaných hlupáčikov", skôr bojujme proti korupcii, nepúšťajme študentov cez skúšky, ak ich výkon je opakovane nedostatočný. Na stredných školách obnovme úlohu poradcov v oblasti vzdelávania a pri výbere povolania, aby dieťa nasmerovali na jeho ďalšej ceste skutočne tam, kam chce ísť ono (nie, kam ho chcú vyprevadiť jeho rodičia), tam, kde sa môže svojimi schopnosťami a predpokladmi najlepšie uplatniť, byť šťastné s minimalizovaním rizika ohrozenia seba či iných osôb (napr. v pomáhajúcej profesii). Druhou možnosťou sú objektívne testy inteligencie a psychotesty.
Avšak vysoké IQ nestačí. Desí ma správanie medikov zo škôl, ktoré si zakladajú na vysokom IQ študentov. Mám s tým veľmi zlé skúsenosti a viem, že to nie je správna cesta. Úspech v pomáhajúcej profesii nie je až tak o vysokom IQ, ako o iných prednostiach. Navyše vysoké IQ negarantuje odbornosť a ľudskosť - základné piliere lekárskej profesie.
Za dobrý prospech a dobré umiestnenie na krajskom či celoslovenskom kole súťaže by si možno každý študent zaslúžil pár (nie však sto) bodov navyše, avšak za toto bol stredoškolák ocenený dobrými hodnoteniami a ocenením v danom čase. Je však čas bojovať ďalej a obhájiť si svoje schopnosti a vedomosti na novej vzdelávacej pôde. Nemôžem chcieť ťažiť z minulých úspechov donekonečna a zasa každý má mať právo začať od znova, ak predtým sa mu z rôznych dôvodov nedarilo, aj keby si mal byť sám sebe prekážkou (čo je diskutabilné, lebo za nedospelé dieťa zodpovedajú jeho rodičia). Inak vyjadrené - Kto to dokáže dnes, dokáže to aj zajtra. Kto to včera nedokázal, mal by byť k zmene motivovaný pozitívne - možnosťou na prijímacích skúškach ukázať, čo dokáže, ak na sebe zapracuje. Buď prehodnoťme systém bonifikácie, alebo prijímajme jednotkárov na lekárske fakulty bez prijímacích skúšok, no nečakajme, že bravúrne zvládnu štúdium i prácu lekára.
Domnievam sa, že vynikajúce umiestnenie na súťaži mladých fyzikov, matematikov, informatikov (ale aj chemikov) nezaručuje, že študent patrí na medicínu alebo do lekárskeho stavu. Predpokladá to nejaký intelekt, prácu navyše a cieľavedomosť, no napríklad bez empatie či veľmi dobrých komunikačných zručností by to bola pri práci s pacientmi čistá katastrofa. Domáci študent, ktorý dobre neovláda materinský jazyk, hoci by perfektne ovládal cudzí jazyk, by nemal skončiť ani základnú školu, nie to ešte dostať sa na medicínu (čiže filter by mal byť časovo inde, ako tesne pred štúdiom medicíny). Ani tento nedostatok by z neho nerobil zlého, neprofesionálneho lekára, avšak takýto lekár by robil hanbu sebe aj zamestnávateľovi ako osoba, ako Slovák. Testovať maturantov či uchádzačov o vysokoškolské štúdium znovu a znovu z nejakého všeobecného prehľadu či základu mi príde komické až scestné. Nehovoriac o tom, že tým znevýhodňujeme študentov, ktorí majú pár rokov po maturite a chcú ísť študovať medicínu. Za mňa teda SCIO a iné testy mimo biológie, chémie, prípadne fyziky ako súčasť vlastnej prijímacej skúšky na lekársku fakultu jednoznačne nie! Bonifikácia tiež skôr nie, ako áno. Často pôvodne slabší študent dokáže sám seba motivovať do tvrdšej práce, vyvinúť väčšie úsilie a dosiahnuť nakoniec viac úspechov ako študent, ktorý si myslí, že to má "vo vačku."
Vráťme sa k systému rovnakej možnosti úspechu v deň prijímacích skúšok pre všetkých rovnako a zamyslime sa nad zjednotením prijímacích skúšok pre všetky lekárske fakulty na Slovensku. Pretože do dnešného dňa si ich každá lekárska fakulta "vyšperkovala" niekedy do krajnosti, inokedy do absurdnosti. Takto by sme donútili lekárske fakulty zdravo si konkurovať a vytvárať ľudsky a odborne čo najlepšie prostredie pre študentov. Už uchádzači by totiž rozhodovali o tom, ktorá lekárska fakulta je najlepšia.
Namiesto nezmyselných SCIO testov či testov NPS, prípadne zle nastaveného systému bonifikácie by sa mohla pozornosť upriamovať na reformu štúdia všeobecného (a zrejme aj zubného) lekárstva na Slovensku, ktorá by mohla obsahovať aj tieto body:
1. Zjednotiť sylaby a dodržiavať presne stanovaný rozsah a hĺbku odprezentovaných i vyžadovaných vedomostí na záverečných skúškach. Na to je potrebné vytvoriť akési štandardy, ktoré by kompromisne prijala každá zo slovenských lekárskych fakúlt a každá z nich by sa podieľala na ich tvorbe aj pod dohľadom odborníkov na dušu a profesionálnych pedagógov, ktorí by hodnotili zvládnuteľnosť v danom časovom rozmedzí i prípadné negatívne dôsledky na duševné zdravie, navrhovali by alternatívne riešenia, skutočne by brali do úvahy pripomienkovanie študentov (zmena zdola) atď.
2. Maximálne dvojsemestrálny prírodovedný blok, ktorý by sa mohol uznať napríklad absolventom prírodovedeckých fakúlt z jednoodborového štúdia biológie alebo chémie, ktorí ukončili aspoň bakalársky stupeň v tomto odbore na danej fakulte. Na lekárskych fakultách by sme sa nemali hrať na to, že prvé roky vychovávame z medikov mladých prírodovedcov, pretože na to slúžia prírodovedecké fakulty a študent medicíny chce byť lekárom, nie prírodovedcom. A prírodovedci sú, mimochodom, počas pregraduálneho štúdia na prácu vo vede pripravovaní viac a kvalitnejšie ako medici.
3. Po ročnom prírodovednom bloku môžu nasledovať štyri semestre ostatných predklinických predmetov. Od štvrtého ročníka by študenti všeobecného lekárstva mali mať možnosť špecializovať sa v jednotlivých blokoch – napríklad interný blok, chirurgický, pediatrický blok atď. s väčším množstvom praxe s možnosťou výberu praxe na budúcom pracovisku. Takto by boli nútené zlepšovať sa aj tie nemocnice či oddelenia, ktoré pre medikov nie sú atraktívne z rôznych dôvodov. Napríklad tým, že to oddelenie vo veľkej nemocnici, ktoré nemalo žiadneho medika alebo malo len minimálny počet medikov na praxi by nedostalo finančnú odmenu, resp. by dostalo len minimálnu finančnú odmenu. Študent by mal možnosť zmeniť miesto výkonu praxe do konca prvého týždňa od jej začiatku, ak by sa mu na pracovisku nepáčilo – aj to by sa zohľadňovalo v hodnoteniach oddelení.
4. Každý rok počas šiestich rokov štúdia by mala byť povinná psychologická/komunikačná príprava vrátane riešenia krízových situácií, zvládania stresu, komunikácie s pacientom so závažnou diagnózou a riešenia problémov na pracovisku. Tiež by sa nemalo zabúdať na reálny pohľad na financovanie slovenského zdravotníctva, na poisťovne, ktoré lekárom nie raz zväzujú ruky. Tomu sa doteraz na lekárskych fakultách venovalo len okrajovo.
5. Študenti všeobecného lekárstva by mali mať možnosť po absolvovaní 3. ročníka získať garanciu toho, že nech už by v ktoromkoľvek ďalšom ročníku bolo ich štúdium predčasne ukončené, bude existovať možnosť pokračovať v štúdiu od 4. ročníka bez ohľadu na to, koľko času odvtedy uplynie. Ak sa už títo študenti nevrátia na fakultu, po doplnení praxe by mali mať možnosť pracovať v zdravotníckom zariadení ako pomocný zdravotnícky personál.