Nesústreď sa na závislosť, ale sústreď sa na srdce závislého túžiace po skutočnej láske...

V deň nástupu na ústavnú liečbu...

Vítam Vás v centre pre liečbu drogových závislostí/v špecializovanom zdravotníckom zariadení. Ďakujem Vám za to, že ste našli odvahu prísť sem, bojovať so svojou chorobou, nie príliš reprezentatívnym či skutočne chceným starým obrazom seba, vyhrávať nad sebou samým. Veľmi si prajem, aby čas, ktorý tu strávite, bol pre vás prínosom aj v osobnom raste a sebavýchove. Je to dobré cvičisko na zlepšenie svojej komunikácie, vzťahov, sebakontroly, požiadania o spätnú väzbu, naučenia sa, ako vyjadriť to, čo potrebujem alebo čo sa ma dotýka, ako požiadať o veci bez prvkov manipulácie, urazenia sa či urazenia toho druhého. Spôsobom vždy "o ňom s ním" nie "o ňom bez neho" a vždy nechať dvere otvorené dialógu. To znamená nepozerať sa do steny alebo zeme, ak vyjadrujem kritiku voči niekomu alebo po truce sa neotočiť kritizovanému chrbtom či zabuchnúť pred ním dvere, aby už nemal šancu povedať, čo cíti a ako to vníma on/ona. Je tiež dôležité stopnúť emočne nabitý konflikt, vychladnúť a pokračovať neskôr už s pochopením aj druhej strany, s pokojným vyjadrením toho, čo sa vo mne dialo či deje. Tu môžete otvárať svoj vnútorný svet bez obáv. 

Stávate sa súčasťou našej komunity. Starostlivo si prečítajte a osvojte režimové pravidlá, z ktorých plynú isté povinnosti, vedú k zodpovednosti, k osvojeniu si nových návykov, efektívnejšiemu využívaniu času, k vytyčovaniu si jasných cieľov a ich kontrole. Nenarúšajte terapeutické prostredie komunity a nebráňte ani sebe čerpať neúprimnosťou, prílišnou uzatvorenosťou do seba, koncentrovaním pozornosti na seba, nevhodným správaním či benevolentnosťou. Usilujte sa aj na seba vzájomne pôsobiť formujúco a venovať druhému viac času, záujmu, úsmevu, povzbudenia, pekného slova. Veľa sa pýtajte na to, čo Vám nie je jasné, komunikujte, starostlivo si strážte čas, svedomito sa pripravujte na každú aktivitu. Takto predídete nielen negatívnemu hodnoteniu, za ktoré hrozí podmienečné až nepodmienečné vylúčenie z komunitnej liečby, ale zároveň začnete pracovať na svojej pokore a rásť aj v iných cnostiach.

Majte úctu k zdravotným sestrám a ďalšiemu personálu. Zdravotné sestry sú s vami najčastejšie, zaslúžia si rešpekt a pozornosť. Nie sme "nápravno-výchovný" ústav, ale každý vie odhadnúť, aké správanie je nevhodné, neúctivé. Keď zdravotná sestra vstúpi do izby, vyjadrite jej úctu, venujte jej pozornosť. Keď sa s Vami rozpráva, minimálne si sadnite, neležte, nehrajte sa s mobilom, hoci je čas osobného voľna, lebo právo na niečo nie je viac ako úcta k niekomu. Neodvrávajte, neignorujte, nevyrývajte, nevyužívajte, buďte trpezliví, neklamte, poďakujte sa a ak treba, ospravedlňte sa.

Hoci každý člen personálu je iný, je v každom možné vidieť dôležitú časť skladačky vašej podpory v liečbe, niekoho, kto chce pomôcť, kto pomáha rád, ak sa mu dostáva elementárnej úcty a kto najradšej pomáha tým, ktorí si svoje ochorenie plne uvedomujú a naozaj sa chcú liečiť. Tento pobyt môže byť príležitosťou vytvárať kvalitné terapeutické, morálne stabilné a príjemné prostredie pre všetky zúčastnené strany i k tomu, aby sme sa všetci stávali lepšími verziami seba. Môže byť časom, ktorý pomôže inak vnímať minulosť, po odpustení samému sebe pochopiť, že ona neurčuje budúcnosť človeka, ktorý svoj život pevne uchopil do vlastných rúk. Prvé dni až týždne môžu byť náročné, klbkom silných emócií, brániaceho sa ega, vnútorného napätia, pochybností, ale to je normálne, je to náročný štart na novej, krajšej, slobodnejšej ceste.

Ak neviem odhadnúť adekvátnosť svojho správania, opýtam sa samého seba - Bolo moje správanie primerané? Nezranilo toho druhého? Nepôsobilo rušivo na komunitu? Opýtam sa aj svedkov môjho výstupu, ako to na nich pôsobilo a koľko môjho ega v ňom bolo. Možno mám pravdu a isto mám svoje práva, ale spôsob, akým to podám môže byť maximálne asertívny až maximálne grobiansky.

Je na zváženie, koľko času budete tráviť na mobile z rôznych dôvodov v čase osobného voľna. Pretože čas tu beží veľmi rýchlo a je vhodnejšie ho využívať efektívnejšie, aby ste von odišli silnejší, múdrejší, vzácnejší ako osobnosti, čo nepríde samo od seba. Chce to veľmi tvrdú prácu, nie priveľa oddychu s mobilom či cigaretou v ruke.

Za seba môžem povedať, že ma môžete využiť nie na to, aby ste získali nejakú výhodu, nadmernú pozornosť či zatiahli ma do svojho pseudoliečebného teátra. Avšak chcem byť maximálnou oporou pre tých, ktorí to myslia so svojou abstinenciou vážne a ktorí pochopili, že bez rozvoja svojej osobnosti to nepôjde, prídu za mnou a vyslovia v čom potrebujú moje sprevádzanie. V každom chcem vidieť v prvom rade dobro, ktoré aj tu môžete v sebe a okolo seba rozhojňovať. Verím, že náš pracovný vzťah, ale aj váš vzťah s ostatnými kolegami, zdravotnými sestrami a ďalšími zamestnancami centra/zariadenia bude vždy úprimný, otvorený, úctivý, bez klamstiev, s postupným odhaľovaním svojho vnútorného sveta v túžbe byť konečne sám sebou, prijatý taký, aký som s čistou mysľou, smerujúci k hrdosti na seba za svoje úspechy, ako aj k videniu a oceňovaniu vlastnej hodnoty. Nevorte niečo, čo necítite. Emócie nie sú dobré ani zlé, ony sú, len je potrebné naučiť sa ich vyjadrovať spôsobom, ktorý nezraňuje nás samých ani toho, komu ich vyjadrujeme.

DESAŤ PRIKÁZANÍ KOMUNITY

1. Komunita je solidárna.

"Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s nimi vyť."

2. V komunite hovorí iba jedna osoba.

"Kamarát ťa isto vypočuje a do reči ti ,nekafruje´."

3. V komunite sa neponúkajú rady, ale skúsenosti.

"Človek sa učí na vlastných chybách a poúča sa z chýb iných."

4. Komunita je trpezlivá.

"Trpezlivosť ruže prináša."

5. Komunita je pravdovravná.

"Ak do očí sa pozrieť nevieš, pozri sa do zrkadla, kde pravdu sám sa dozvieš."

6. Komunita je sebakritická.

"Kto druhému jamu kopec, sám do nej spadne."

7. Komunita je poriadkumilovná a dochvíľna.

"Ak meškal si, tvoja chyba. Priznaj sa a tak si vyhral."

8. Komunita je obetavá.

"Jeden za všetkých, všetci za jedného."

9. Komunita je slušne vychovaná.

"Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom."

10. Komunita je spoľahlivá.

"Dôverovať si vzájomne máme, dané slovo nepúšťať márne."

P.S.: "Nerozmýšľaj o tom, ako sa to nedá, ale mysli na to, ako sa to dá."

V deň odchodu z ústavnej liečby...

Závislosť je celoživotné pozvanie k sebakontrole, videniu, oceneniu a rozvoju toho krásneho v nás nami samými. Nemôžeme chcieť, aby to krásne v nás videli iní, ocenili to, nebrali každý náš úspech či krok dopredu ako samozrejmosť. Závislosť sa často rodí a prežíva na našich slabinách, ktoré nám naše okolie pripomína častejšie ako naše prednosti. Napriek tomu my sme tí, ktorí svojej droge povedia posledné nie, alebo nové áno. My sme tí, ktorí samým sebe dávame možnosť byť autentickými a ako takí byť aj skutočne a perspektívne milovaní, alebo žiť v sebaklame, prezentovať obraz o sebe modifikovaný drogou a budovať si zdanlivo fungujúce vzťahy bez pevných základov. Droga z nás robí superhrdinov z papiera, ktorý zhorí, odfúkne ho vietor alebo ho rozmočí voda. Dovoľme si byť "železnými" hrdinami, ktorých neľahko ukovala trpezlivosť, sebaúcta, obeta, odpustenie samému sebe, rozvaha, nadhľad, nepoľavenie v osobnostnom rozvoji, napredovanie nie kvôli niekomu inému, ale kvôli sebe samému bez ohľadu na to, ako to iný ocení. Veď, koniec-koncov, ten druhý tu už zajtra nemusí byť. Učme sa vďačnosti za to pekné v živote a nechajme to v pokore odísť, ak to odísť chce, musí. Beznádej môžeme premeniť na nádej z toho, že príde niečo ešte krajšie. Vyleťme z klientok vzťahov, v ktorých nemôžeme byť sami sebou a tomu, kto nás naozaj miluje sa nebojme povedať, čo od neho potrebujeme. Nezabudnime však slobodu nielen vyžadovať, ale aj dávať. Nezabudnime milovať seba, svoje telo, ktoré sa bráni droge a nevpusťme do našich životov ľudí, ktorí prehliadajú naše zdravie, skutočné potreby a našu hodnotu. Byť dobrým priateľom neznamená byť vždy vysmiaty, zábavný, v ťažkej pohode. Byť dobrým priateľom znamená môcť odhaliť svoju pravú tvár bojovníka s jazvami, nie zbabelca s maskou.

A nabudúce, ak nejaké nabudúce bude, nech nás príbuzní len neprivezú pred dvere centra pre liečbu drogových závislostí či iného špecializovaného zdravotníckeho zariadenia..., ako niekoho, kto je príťažou, hanbou..., ale nech chcú vedieť viac o problematike závislosti ako o chorobe, z ktorej sa pri plnej podpore milovaných lieči úspešnejšie. Nech chcú vedieť, čo môžu robiť inak, aby skutočne pomáhali. Nemala by existovať choroba, za ktorú sa človek musí hanbiť. Ani závislosť si nikto nevybral zo spektra rôznych diagnóz. Milovanému s astmou nepovieme, že je čierna ovca rodiny, ktorá nevie, čo od dobroty a nedá sa jej veriť. Milované dieťa nebudeme držať v sterilnom prostredí, aby nemalo žiadnu imunitu. A závislého buď staviame do roly neschopného, nekompetentného, automaticky chybujúceho, alebo ho dusíme autoritatívnosťou, výčitkami, prehnanou kontrolou. Nemusíme sa obviňovať, pýtať sa, kde sme urobili chybu. Stačí, že každý v rodine, v partnerstve od dnes začne od seba, bude pracovať na sebe, aby aj rodina, partnerský vzťah ako celok fungovali kvalitnejšie. Učme sa v rodinách a partnerských vzťahoch aktívne počúvať a nedomýšľať si odpovede. Ak vytvárame okolo seba prostredie, v ktorom je priestor na otvorené dialógy a spätnú väzbu, nemusíme nedôverovať ani podozrievať. Buďme účastní doliečovania milovaného ako rovnocenní partneri. Závislosť neurobila z nášho blízkeho dieťa, aby sme sa k nemu takto správali. Závislosť je pozvaním k tomu, že niečo od dnes môžeme robiť inak a to nie pre to, aby sa už nikto z blízkych nikdy nepotkol, ale pre to, aby sme sa navzájom dokázali s väčšou láskou, ochotou a pochopením dvíhať.

Aký je pôvod závislosti? Predispozícia je vrodená, ale bez podporného vplyvu prostredia by sa s veľkou pravdepodobnosťou nevytvorila, neudržala. Droga môže byť spôsob úniku závislého pred subjektívnym pocitom nedostatku lásky, osamelosti, pred bezmocnosťou, vinou, výčitkami, minulosťou, ktorá o niečo pripravila, prítomnosťou, v ktorej niečo chýba. Bolesť patrí k životu, aby sme mohli aj cez ňu vnútorne rásť a dokázali si naplno vychutnať čarovné okamihy šťastia. Ale ak bolesť nemôže byť zdieľaná, nie je chápaná, vypočutá alebo je jej priveľa, tlačí nás to k zemi. Bolesť môžeme svojim milovaným spôsobovať aj my sami nenapĺňaním ich potrieb alebo konaním v tom najlepšom úmysle. Preto svoje dobré úmysly podrobujme reflexii, pravidelne zdieľajme svoje správanie a otvárajme svoje pocity pre niekým iným, dovoľme mu nastavovať nám zrkadlo. Odpútajme sa od minulosti, sústreďme sa na prítomný okamih, pretože len tu a teraz môžeme seba a svoje vzťahy v rodine i mimo nej robiť lepšími.

Závislosť v rodine znamená chcieť vidieť až za horizont, vnímať súvislosti, identifikovať svoju rolu, ktorú v nej zohrávam ja ako blízka osoba. Nie kvôli tomu, aby sa tým niekto ospravedlnil alebo sa tým týral, ale aby sme vo vzájomných vzťahoch boli milujúci čistejšie, milovaní úprimnejšie. Nedávajme svojim blízkym podmienky ani ultimáta, ale ukážme im ich skutočnú hodnotu, tú, ktorú im nevzala ani závislosť a rozlišujme signály volania o pomoc. Ako raz povedal jeden z nás: "Ja som sa takto správal už pred tým, ako som sa stal závislým. Moje vnútro kričalo už predtým, no nikto ma nepočúval, nebral vážne." A tak i ja prajem rodinám nie to, aby sa v nich nikdy nevyskytla závislosť či recidíva, s ktorou by dotknutý nemohol, nevedel (opäť) bojovať, ktorú by si nevedel odpustiť alebo ktorú by mu nevedeli odpustiť milovaní, ale prajem to, aby nikto nemusel povedať slová: "Ja som sa takto správal už pred tým, ako som sa stal závislým (ako som zrecidivoval). Moje vnútro kričalo už predtým, no nikto ma nepočúval, nebral vážne."

Čo je vlastne tá láska, ktorá uzdravuje vzťahy, motivuje k abstinencii? Láska je, ak mi niekto dáva silu byť tým, kým som vždy chcel byť, ale nemal som na to odvahu. Láska je, keď pri milovanom nemusím nosiť masky či mať strach. Láska nemá žiadne limity a nepozná slovo "neskôr." A ako zistím, či ma niekto skutočne miluje? Som pre neho prvou voľbou, nie možnosťou, ktorá bola zvolená preto, lebo iné zlyhali.

Pravá láska plače, ale nezúfa,

nosí na rukách, ale nečičíka,

odpúšťa, ale nie je slepá,

bojuje za pravdu, ale nie za tú svoju,

priťahuje, ale nespútava,

nerozpráva, ale koná

bolí, ale neubližuje.

Ak dávame tomuto svetu lásku, nikdy za to nečakajme okamžitú jednoznačnú odpoveď či odpoveď podľa priania. A najlepšie robíme, ak ju nečakáme vôbec. A predsa to z nás urobí "železných" hrdinov s rozžeraveným srdcom. Pretože láska je najmocnejšia zbraň proti zlu sveta i pokušeniu v nás bez ohľadu na odpoveď. Je balzamom na rany...

Nezabúdajme, že kľúčom k úspechu je doliečovanie sa. Mať aspoň každý týždeň nejakú aktivitu (psychiater, psychológ, skupina, A-klub, abstinujúci priateľ...), ktorá mi pripomenie, čo som si predsavzal, kam sa už nechcem vrátiť, čo nesmiem zanedbať a kde mám najmä v stresujúcich či konfliktných situáciách medzery. Nezabúdajme na svoj vlastný osobnostný rozvoj, tréningy sebakontroly, psychohygienu. Nechcime meniť okolie, ale chcime meniť seba. A ak budeme (znovu) stáť nad priepasťou alebo sa ocitneme už v nej, okamžite vyhľadajme pomoc, vďaka ktorej budeme (znovu) schopní odpustiť samému sebe a nachádzať nový zmysel života.