Postoj k žene v modernej spoločnosti

"Pozri sa na mňa, ako som trpela v pracovnom kolektíve, kde je žena považovaná za handru a kde pekná a úspešná žena trpí nenávisťou v neprajných pohľadoch, uštipačnými poznámkami, intrigami, častými zmenami nálad, postojov iných žien, nenávisťou mužov, ktorí ju nemôžu mať, a ktorí nemôžu zniesť fakt, že niekto je lepší ako oni. Myslíš si, že by som to niekde alebo niekomu mohla dokázať? Keby sa mi po niekoľkých rokoch nepodarilo zmeniť pôsobisko, neostávalo by mi nič iné, len trpieť tú faloš, neustále zmeny nálad, intrigy a nedôstojné zaobchádzanie. Táto skúsenosť ma ale veľmi zmenila. Stala som sa tvrdou, nekompromisnou, nedotklivou, čakám zradu, som nedôverčivá, problémy iných mi prídu ako malichernosť, pretože som bola tak často v situáciách, ktoré vlastne ani nemali riešenie a vtedy som si priala mať problémy tých, ktorí to riešenie len nevidia. Kedy sa sympatickému a úspešnému mužovi stane, že je v práci šikanovaný? Hocijakému mužovi sa to stane len vtedy, ak je nejakým spôsobom znevýhodnený alebo hendikepovaný. Aký rozdiel!"

"Môj manžel si ma často nevšíma ako ženu a netrápi ho že ma nedokáže naplniť po citovej stránke, ani v intímnej oblasti. Keď ale niečo trápi alebo bolí jeho, ide sa zrútiť celý svet, všetky oči by mali byť na ňom. Áno, je to holý praktik bez zbytočných emócií, pocitov viny či nadbytočnej zodpovednosti za niečie šťastie či nešťastie, ktorý chráni svoju pohodu, pretože ako muž a hlava rodiny je dôležitý. Ale ja potrebujem vnímať aj ocenenie z jeho strany, láskavé slová, poďakovanie, zažiť akúsi rovnováhu v tom, čo dávame a prijímame ako dvaja v jednom. Mám tiež svoju prácu a ešte sa starám o domácnosť - nakupujem, periem, varím, žehlím, upratujem. Starám sa o to, aby sme mali čo jesť, aby našim deťom nič nechýbalo, aby boli spokojné a pripravené do školy. A manžel? Ten príde z práce, sadne si pred televízor, pretože už nič nevládze a do hodiny zaspí. V noci sa prebudí a dokončí si zopár svojich vecí. Každá manželka a mama, ktorá pracuje, má akoby dve práce, ale často ani jedno uznanie od svojho manžela. Muži vnímajú záťaž a námahu ženy automaticky, ako niečo, čo jednoducho musí byť. Koľko sú ale oni schopní toho urobiť pre nás automaticky? Niekedy by stačilo obyčajné gesto vďaky, ocenenia, úcty, naznačenie, že si moju snahu niekto všíma, aspoň príležitostné odbremenenie od niektorých povinností."

Už odnepamäti existuje túžba jednotlivca po moci; môcť ovládať, kontrolovať a sankcionovať. Ak je priestor k zneužívaniu tejto moci a podporujú to nielen rôzne osobné pohnútky, ale aj aktuálna sociálno-ekonomická situácia štátu (v rôznych krajinách sveta môže byť k tomu istému povolaniu pristupované inak, zamestnanci sa cítia viac či menej nespokojní, pod tlakom), je to veľké lákadlo. V dnešnej dobe ide o zneužívanie v rôznych profesiách práve vďaka nedostatku pracovných príležitostí, nedostatočnému platovému či spoločenskému oceneniu. Nadriadení i mnohí zamestnanci (ako predĺžená ruka vedúceho) chcú kompenzovať pocit krivdy tam, kde je to absolútne nevhodné a neprijateľné.

Existuje mýtus, že atakované sú len neisté, tiché, nekonfliktné osoby s introvertným temperamentom. Nie je to pravda; mobbing sa môže týkať každého, teda bez ohľadu na jeho osobnostné charakteristiky, hoci s niektorými môže byť náchylnejší na psychický teror či šikanu alebo ich ťažšie znášať.

Mobbing, šikanovanie kolektívom, sa týka viac žien ako mužov. Aj v 21. storočí sa so ženami na pracovisku i v domácnostiach nezaobchádza v rukavičkách. Najmä muži sa často dívajú na ženy ako na objekty ich reprezentácie, sexuálneho uspokojenia, ako na niekoho, komu neprislúcha kariérny postup, ale "pracovná pozícia" v domácnosti a rôzne iné prístupy, cez ktoré sa usilujú "dokázať" ich menejcennosť či ponížiť ich. Nadriadení i kolegovia žien k nim pristupujú do veľkej miery podľa osobných sympatií/antipatií s tendenciou zneužívať svoje postavenie a právomoci v prípade akéhokoľvek prejavu vzdoru či odmietnutia. Za vzdor, porušenie nepísaných pravidiel či dokonca pracovnej disciplíny môže byť považovaná aj zdravá dravosť, chuť niečo dokázať, nesúhlas s postupmi, iné názory či predkladanie vlastných návrhov. Nemusí ísť len o "vzdor." Niekedy stačí len to, aký je človek zvonku i zvnútra, ktorý ako taký do daného pracovného kolektívu jednoducho nepasuje nie pre to, že by to sám takto chcel.

Ten, kto sa prikloní k akejkoľvek forme neúctivého či nespravodlivého prístupu k ostatným, môže byť slabá osobnosť s nízkym morálnym kreditom, schopnosťou sebakritiky, prijímať spätnú väzbu, s vážnym problémom s vlastným sebavedomím, nezvládaním konfliktov, vzťahov, emócií prenášaných na vzťahy na pracovisku a niekedy i do kruhu blízkych a priateľov. Túžba kompenzovať ukrátenie o niečo, ktorá postupne ničí človeka, degraduje jeho osobnosť, zdravé vzťahy mení na choré až zvrátené. Je to pokus byť stredobodom pozornosti (výlev hnevu, kompenzácia niečoho) alebo dominantný s vynucovaním si rešpektu a úcty. Akoby záchrana topiaceho sa v samom sebe, ktorá ale môže trvať aj desiatky rokov a poznačiť desiatky ďalších ľudí.

Dôvody na vykonávanie mobbingu:

- patológia v osobnosti človeka vo vedúcej alebo inej pozícii,

- pocit sociálneho či profesijného ohrozenia,

- závisť a nezdravá súťaživosť, chorobná snaha byť vo výhode za každú cenu, všetko podporené nízkou firemnou kultúrou, nezáujmom zo strany vedenia.

Dôvody na trpenie mobbingu:

- osobnosť človeka (napr. prevažuje strach a nerozhodnosť, preceňovanie, podceňovanie svojich síl a schopností a i.),

- strach z nezamestnanosti a finančnej závislosti na niekom inom.

Medzi najčastejšie následky mobbingu patria:

- psychické následky: znížené sebavedomie, poruchy koncentrácie, pochybnosti o sebe, stupňovaná dráždivosť, úzkosť, depresia až po psychiatrické syndrómy s myšlienkami na samovraždu. Za mimoriadne závažný následok sa považuje vznik posttraumatickej stresovej poruchy;

- psychosomatické následky: znížená imunita, kardiovaskulárne ochorenia, dýchacie problémy, choroby zažívacieho traktu, bolesti hlavy, kožné ochorenia, poruchy spánku, apatia.

Za mobbing/bossing na pracovisku a emocionálne týranie žien v domácnostiach môže najmä mužská podstata v kombinácii s nesprávnou výchovou, formáciou muža, nevhodne spracovanými skúsenosťami s inými ženami, osobnými traumami, deficitmi, pocitom krivdy, ohrozenia, nespravodlivosti atď. Muži sa pri ženách nedokážu odosobniť. Tí, nesprávne formovaní, by nemali zastávať vedúcu pozíciu, mať pod palcom zmiešané či ženské kolektívy, pretože často jediná žena, ktorú sú schopní uznávať, je ich matka (ak ale pre nich slovo matky nie je zákonom, prechovávajú k nej prirodzený rešpekt a obdiv, nie sú ňou manipulovaní atď., potom osoba, ktorú sú schopní uznať, sú jedine oni sami), a nemali by sa zrejme ani ženiť. Pudovosť muža im akoby bráni držať sa rovnosti prístupu pri každej žene, zachovať formálnosť, neporušovať dekórum, neodmeňovať sympatiami, netrestať antipatiami a striedať to podľa nálady. Muži neznesú odmietnutie, a žena má znášať poníženie, bránenie sebarealizácii, manipuláciu, vyhrážky, vydieranie od mužov?! Čo je príčinou tejto nerovnosti? Muži jednoducho potrebujú byť na vrchole, aby mohli ďalej vnútorne neohrozene rásť. Hlavnou príčinou nerovnosti je pohľad na zamestnankyňu, kolegyňu, manželku nie ako na rovnocenného partnera vo vzťahu a pri výchove detí, rovnako kvalifikovanú osobu s perspektívou postupu, rovnú, ak nie prevyšujúcu čo do schopností, vedomostí a znalostí v pracovnom procese. Žena sa musí doslova prehryzovať často nezmyselne kladenými prekážkami a dennodenne hájiť svoje postavenie. Máloktorý heterosexuálny muž sa dokáže dívať na ženu objektívne a postoj väčšiny mužov k nej kazí i mužská hrdosť, ktorá "musí" trestať snahu byť rovnocenným, lepším; trestať všetko, čo je považované za "neposlušnosť," zlyhanie, zabudnutie, roztržitosť. Vzťahu muž - žena nepraje ani mužská nedotklivosť, márnomyseľnosť, domýšľavosť, vystatovačnosť, egocentrizmus, arogancia, súťaživosť s inými mužmi o ženskú priazeň, vlastnícke sklony, túžba mať prevahu, rešpekt, túžba dosahovať cieľ za každú cenu, neschopnosť prehrávať, znížená schopnosť sebakritiky a komplexného pohľadu. Pre muža je zrejme jednoduchšie ženu potupiť, ako oceniť či pochopiť. A ako neriadenej strele dopovanej testosterónom mu v hlave prebiehajú so ženou aj iné scény, ktoré distingvovaný chlap vie aspoň navonok zamaskovať, kontrolovať sa vo vyjadreniach či pohľadoch. V manželstve chce byť muž často niekým viac s dokonalým servisom. To ale takto nefunguje a ak doma mal takýto obraz muža a ženy, mal by na neho čím skôr zabudnúť pre dobro všetkých. Obaja partneri sú prirodzene odlišní kvôli tomu, aby sa mohli vzájomne dopĺňať, ale zároveň si jeden druhého všímať a vyjadrovať si úctu, rešpekt, obdiv, pomáhať si vo všetkom, povzbudzovať sa v osobnom i kariérnom raste a myslieť to vážne. Každý dáva vo vzťahu a v rodine toľko, koľko vládze a vie, no obaja partneri by sa mali usilovať byť v dávaní dokonalejší, pretože dokonalí nebudú v ničom a nikdy.

Čo sa týka mobbovaných žien, mladé, sympatické, šikovné, charakterné, nedostupné a cieľavedomé prírastky v pracovných kolektívoch s rôznym zastúpením žien v pomere k mužom si vysluhujú špecifický prístup od mužov a dvojaký prístup od žien. Väčšina mužov má problém vnímať ich inak ako cez ich pohlavie a sympatie. Jedna skupina žien v kolektíve chce zotrvávať v ich priazni, druhá im začne nepriamo, zastreto alebo otvorene komplikovať život sťažnosťami, ohováraním, donášaním nadriadenému, zhadzovaním v kolektíve.

Pri takejto dezorientovanosti, protichodnosti informácií, prepojenosti súkromných a pracovných vzťahov, mileneckých afér v rámci pracoviska, je ťažké rozlíšiť, kto s kým a proti komu. Šéfky/kolegyne, ktoré podľahnú tejto dezorientovanosti, neznalosti pováh či zásad svojich zamestnancov/kolegov, nepreverením si informácií (v snahe trestať za niečo, čo nie je overené), zaujatosti, riešeniu antipatií cez prácu, môžu vnímať svoje podriadené/kolegyne ako nepriateľky, ba dokonca konkurentky. Ženy s komplexmi majú tendenciu odstraňovať všetko, čo im v stojí v ceste za pracovným úspechom a úspechom u mužov.

Na Slovensku je populárny mobbing nielen vo forme zneužívania svojho postavenia vo vzťahu k tým, ktorí sú pracovne na nižšej pozícii, k novým kolegom, ale aj vo forme nedostatočného finančného ohodnotenia či nespravodlivého prerozdeľovania odmien, nadčasov, obmedzovania, zadávania nezmyselných úloh, zaťažovania podriadených prácou, ktorá už spadá do kompetencie kvalifikovanejších zamestnancov, avšak za rovnakú plácu, do kompetencie pomocného personálu alebo úplne inak kvalifikovanej sily a privlastňovania si zásluh za prácu, ktorú poctivo vykonal niekto iný. Takto sa mnohí zamestnanci nielen demotivujú a preťažujú, ale aj rozlaďujú či štvú proti sebe (podnecujú sa rôzne konflikty, ktorými začína každý druh mobbingu). Nespokojná osoba a zamestnanec s nízkym morálnym kreditom je prvopočiatok zla na pracovisku (a nielen na ňom).

Veľmi nebezpečná je kolektívna zaujatosť až nenávisť k jednej osobe, ktorú môžeme označiť za šikanu alebo psychoteror. Je to mobbing v pravom slova zmysle, vrchol emocionálneho zneužívania, týrania, zlého zaobchádzania. Mobbing je najnebezpečnejší v malých, ale vzťahovo rozvrátených kolektívoch (je rozdiel, ak je mobbovaných viac a vidia v sebe spojencov, podporujú sa pri zvládaní stresu, emočného tlaku..., ako keď je v malom kolektíve obeťou jeden zamestnanec bez spojencov, bez podpory, s malou šancou na zmenu).

Mobbing môže a nemusí byť spojený so sexuálnym obťažovaním, najmä ak mobbérom je muž. Muži majú totiž častejšie problém s kontrolou svojich sexuálnych pudov a iný náhľad, vyjadrenie seba, postoj k problémom a ich riešeniu. Namiesto rozhovoru či návštevy odborníka na konzultáciu svojich osobných či pracovných problémov, volia radšej potlačenie, maskovanie problému neobvyklým správaním, dožadovaním sa pozornosti, sexuálnymi narážkami, stalkingom, rafinovanosťou či zákernosťou v znepríjemňovaní niečieho života.

Pokiaľ nejde o bossing, ide na pracovisku o boj medzi jednotlivcami bez ohľadu alebo s ohľadom na pohlavie (ženské pohlavie je častejším terčom, lebo je považované za slabšie, poddajnejšie) o získanie si priazne väčšiny, ale najmä priazne nadriadeného. Bossing je vlastne ponižovanie tým, kto má moc. Ponižovanie (slovné urážky, zosmiešňovanie) pred kolektívom, bránenie výkonu práce, kariérneho postupu, obmedzovanie, vyhrážanie sa, nezmyselné prikazovanie, zakazovanie, kontrolovanie, terorizovanie. Časté je tiež nespravodlivé prerozdeľovanie práce, odmien, nemožnosť sa vyjadriť beztrestne, podieľať sa na čiastkových prácach, projektoch, zamlčiavanie dôležitých informácií, a predovšetkým nespravodlivé, neférové jednanie, výroky, postoje, správanie sa. To všetko má za následok posilnenie strachu z nadriadeného, jeho superiórnosti a nedotknutosti, odporu k nadriadenému, k práci, zhoršenie vzťahov na pracovisku, morálky, pracovnej kultúry.

Nebezpečenstvo mobbingu spočíva v tom, že je ťažko dokázateľné. Zákernosti, intrigy sa dejú skryto, rafinovane, premyslene. Len málokedy dôjde k odhaleniu pôvodcu či dokázaniu viny, keďže konflikt medzi jednotlivcami prechádza do kolektívneho správania (nebezpečenstvo hrozí v tom, že osoba je viacerými "označkovaná" za vinného, neschopného atď.), vylúčenia z kolektívu (ostrakizmus). Málokedy dôjde k náprave, k ospravedlneniu, priznaniu si chyby. Prešľapy v správaní sa buď ututlajú alebo vyhrotia dvoma spôsobmi: 1. pod tlakom či nátlakom zamestnanec urobí chybu a je dôvod k oprávnenej výpovedi. 2. zamestnanec rezignuje výpoveďou alebo bez nej (strach zo straty práce a finančnej závislosti na niekom je väčší ako bolesť z psychického teroru), pričom často potrebuje odbornú pomoc.

Pokiaľ niekto objektívne nemá schopnosti či predpoklady vykonávať danú prácu, je možné to riešiť doškolením zamestnanca (vždy je dobré dať ešte šancu) a až po vyčerpaní všetkých možností v prostredí, kde vládne popri pracovnej disciplíne aj kolegialita, dôstojná a motivujúca atmosféra, je možné dohodnúť sa so zamestnancom o preradení či ukončení pracovného pomeru bez teatrálnosti či zbytočných komentárov. Mobbing je však často namierený voči tým, ktorí na danú prácu majú, majú obrovský potenciál a osobnostné výhody. Sú ohrozením pre kolegov a nadriadených, ktorí si bránia svoje teritórium, ktorí neznesú narušenie stereotypu, vedomie, že niekto okolo nich je lepší. Nasledujú snahy, ktoré majú týchto ľudí odstrániť "zákonne," ticho a rafinovane, ponížiť ich, pošliapať ich dôstojnosť, ľudskosť, utlmiť kreativitu a snahu, naštrbiť ich sebavedomie, vyprovokovať ich k zmene správania.

Ak v zamestnaní nie je ani jeden kolega, ktorý zmýšľa podobne a dokáže byť oporou, najvhodnejšie je z takého pracoviska odísť. Jednotlivcovi zrejme veľmi nepomôže obrátiť sa na príslušné orgány, pretože ani keby uspel (problém s dokazovaním), jeho pohodu na pracovisku to už neprinavráti, ani nikto nikoho nedonúti k zmene správania či postoja mimo dohľadu. Ak sa nespravodlivosť, zneužívanie, obmedzovanie a ponižovanie deje na viacerých zamestnancoch, vhodná je kolektíva sťažnosť a neústupčivé domáhanie sa nápravy.

Rôzne formy ponižovania, odmietania, zneisťovania badať aj v iných ako pracovných kolektívoch, ba dokonca v rodinách. Vidieť to na znemožňovaní slobodne sa vyjadriť. Osoba je neustále prerušovaná, kritizovaná za svoje názory, kým názory a postoje niekoho iného sú vyzdvihované a ako jediné považované za správne. Veľmi kruté je, ak niekto odmieta s niekým viesť rovnocenný dialóg, v rozhovore sa neustále vyvyšuje, ignoruje, prípadne nekomunikuje vôbec a k podobnému správaniu nabáda aj ostatných. Ohováranie, zosmiešňovanie, znevažovanie, nedocenenie toho kým sme, ako vyzeráme, ako sa správame, čo tvoríme, čo vlastníme, čo vyznávame, ako sa prezentujeme, obmedzovanie, príkazy, zákazy a vyhrážky trpíme na rôznych úrovniach vzťahov.

Tak ako z práce, ani z rodiny mobbéra nie je jednoduché odísť, prestať sa viniť či slepo veriť v zmenu človeka, ktorý sa nechce zmeniť. Je to oveľa zložitejšie pri strachu z finančnej závislosti, nástupu existenčných problémov, bez podpory blízkych a priateľov. Väčšinou je strach spojený so zodpovednosťou za deti a ich komfort. Nič však nie je cennejšie ako zdravie, vrátane toho psychického, a ak sa niekto nehodlá zmeniť, iná možnosť ako odchod od vykonávateľa psychického teroru v rodine nie je (nech už je to akokoľvek komplikované či sužujúce). Žiaden druh mobbingu, útlaku či ponižovania v rodine netreba prehliadať a uspokojovať sa s tým, že nie je uplatňovaný aj na deťoch. Psychické týranie je rovnako závažné ako fyzické. Je množstvo spôsobov, ako sa dá rafinovane a dlhodobo psychicky týrať, znižovať sebavedomie, šliapať po dôstojnosti, odoberať energiu, duševnú silu a pohodu nielen jasnými prejavmi ponižovania, ale aj dlhodobou ľahostajnosťou, ignorovaním našej osoby, potrieb, požiadaviek. Je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, nebyť v tom sám a spoločne s odborníkom hľadať riešenia, ktoré my sami nemusíme v aktuálnej situácii vidieť, prípadne sme už tak zmanipulovaní a zneistení, že psychický teror ani nie sme schopní detegovať, uznať, a pochopiť, že daný stav nie je vôbec našou chybou.

Aký odkaz z tohto plynie pre ľudí so sklonom ovládať a ponižovať iných? Je vhodné sa nad sebou zamyslieť, začať od seba, pozrieť sa na seba inými očami; ak je na čom popracovať, chcieť sa zmeniť, prestať ubližovať iným, byť zákerný, ale vniesť do osobného života nového a možno i pokornejšieho ducha, pestovať lepšie JA tak vo vzťahoch rodinných, ako aj pracovných či medziľudských. Vymknutú situáciu čo najskôr získať pod kontrolu, prestať sa správať ako niekto, kto si o sebe myslí, že je vševediaci a má vždy pravdu, začať sa meniť, uznávať si omyl, chcieť spolupracovať, dopriať aj ostatným, ľuďom sa ospravedlňovať a v budúcnosti si viac všímať ich potreby a bojovať za nich (nie proti nim).