Vzťahový život po štyridsiatke - naozaj nové začiatky?

Určite mi dáte za pravdu, že štyridsiatka je vekom zrelosti. Máme skúsenosti, či už životné, vzťahové alebo iné, nadobúdame väčšie sebavedomie, istoty, máme už celkom slušný profesionálny kredit, stabilnú prácu alebo minimálny problém nájsť si so svojimi kvalitami prácu novú a zázemie. Mali by sme už disponovať aj zásadami a jasnými predstavami o živote, o tom, čo je pre nás dobré, čo nás posúva dopredu a čo naopak. Mnohí z nás sú rodičmi, v kríze aktuálneho manželstva či po rozvode, v období prehodnocovania zažitého i plánovaného, v štádiu hľadania si nového partnera, ale už podľa úplne iných kritérií a iným spôsobom a prístupom, ako keď sme boli neskúsení, pobláznení, naivní. Aspoň si to teda hovoríme, želáme si to tak. Darí sa nám robiť veci inak, držať si tie nároky na modifikované ciele? Nakoľko sklamania, kríza, bolesť, nás môžu urobiť neistých, slabých, dostať nás späť na začiatok cesty.

Pretože, hoci sme skúsení, sme často zranenejší a vzťahovo závislejší ako kedykoľvek predtým. A možno najviac v živote túžiaci po skutočnej láske, čo nás robí extrémne zraniteľnými a zvyšuje nám to šance na nové popálenie sa.

Sme nielen viac realisti, mnohí už skĺzavame aj do negativizmu a hlavne, strácame všetky dobré vlastnosti dieťaťa.

Veľmi ma zaujalo nadväzovanie nových vzťahov po štyridsiatke z pohľadu kresťana. Čakal by som väčšiu opatrnosť, triezvosť, trpezlivosť, postupnosť, logiku vecí, ale ono to tak často nevyzerá. Akoby aj naša viera a vzťah k Bohu ochladli, "zreálneli," akoby sme aj tu stratili tú detskú naivitu vo vnímaní Boha, verili mu stále viac a viac, nie stále menej a menej a stále viac a viac sa spoliehali na svoju skúsenosť a intuíciu.

Stále sa však dokážeme bezhlavo zamilovať, mať ružové okuliare a sme ako adolescenti, ktorí jednoducho musia skončiť v posteli, lebo už na to majú právo, nemajú na čo/koho čakať.

Sme dávno dospelí, cirkev by nám už do života nemala "kecať," a Boh, ten to predsa chápe? Istotne chápe mnohé veci, čo neznamená, že ich aj schvaľuje, ale či aj my rozumieme Jeho Slovu. Dokážeme sa trestať vinou z hriechu, ktorý často nazývame hriechom situačne či podľa nálady, a pritom ide o celú vedu o duši. Aj o tej našej. Aj bez náboženstva, no s podobným videním vecí, podobnými odpoveďami pre nás.

Iste, samota, rany z predchádzajúceho vzťahu, neustály tlak, stres urobia svoje, ale toľko sme si hovorili, že tentokrát to urobíme inak, že takého a takého partnera už nie... a predsa..., dejú sa zvláštne veci, akoby sme po spoznaní nového človeka zabudli, niečo v sebe popreli, naložili si dlho kdesi pohodené ružové okuliare a po zamilovaní sa správaním a myslením sa vrátili do obdobia toľko nami kritizovanej nerozvážnosti.

Hovoríme si, že sa predsa spoznávame aj inak ako sexuálne alebo že aj pri sexe a okolo neho sa dá hlbšie spoznávať, ale je to autentické poznávanie sa? Je to dostatočné? Ide to cez triezvu myseľ a prevetranú hlavu? Práve erotickými aktivitami svoj mozog dopujeme dostatočne na to, aby sme vedeli odsunúť podstatné fakty o tom druhom a riešenia bokom a mnohé z toho, čo robíme je ovplyvnené prispôsobovaním sa druhému, snívaním, slepou dôverou, poblúznením, opojením, nevnímame to podstatnejšie objektívne ani perspektívne. Možno ani nechceme, veď si zaslúžime trochu "radosti."

Užívame si to, že konečne je nám dobre a zároveň si koledujeme o ďalší tvrdý pád.

Prajem nám všetkým väčšiu ochotu a reálne kroky k záchrane nášho aktuálneho vzťahu, aby sme v ňom pracovali najmä na sebe, aby sme si napokon pri ďalšom vzťahu nemuseli uvedomovať, že aj na rozpade toho predošlého sme mali svoj podiel viny, ktorý sme predtým neboli schopní vidieť, aby sme sa nerozchádzali až v čase, kedy už máme v hľadáčiku niekoho nového, aby sme dokázali existovať aj sami so sebou a v stave single a aby sme sa pri budovaní nového vzťahu skutočne vyhli chybám minulým, hlavne sa opäť nenechali ovplyvniť zamilovanosťou a sexom. Môžeme sa pokúsiť dívať sa na seba akoby zvonku - pohľadom iného, inak sa dívať na toho druhého - hlavne cez to, čo nám vie skutočne ponúknuť a aké jeho chyby, zlozvyky, presvedčenia môžu byť vážnym ohrozením vzťahu, viac a lepšie skúmajme perspektívu vzťahu, svoje povahy a kompatibilitu. Získame tak aj čas na to, aby sme v sebe úspešnejšie spracovali to minulé, vyriešili si praktické záležitosti spojené s nevyhnutným rozvodom a situáciou po ňom, ako aj samých seba.

Verme si, že sme dostatočne silní na zvládnutie čohokoľvek, no nechoďme za hranicu svojich síl. Hľadajme však skutočnú lásku. V tomto buďme nekompromisní, hoci, ak sme ju ešte nezažili, ťažko ju spoznáme.

Je náročné nepodľahnúť nerovnováhe citu a rozumu, mega dávke vzrušenia, očakávania, ale ak už pred novým či v novom vzťahu chceme robiť veci inak, asi nutnosti reflexie a sebareflexie sa nevyhneme. Nehovoriac o tom, že dokázať byť istú dobu s niekým "iba" priateľ je aj na prospech veci; získavame drahocenný čas, hoci si možno kvôli veku myslíme, že ho iba strácame a riskujeme odchod tak úžasného človeka. Pravá láska neumiera, neodchádza, nechce veľa, nekladie si podmienky, neberie osobnú slobodu, veľa znáša, chápe, je trpezlivá..., hoci s ňou nemáme osobnú skúsenosť a zažívame ju iba vo filmoch. Nebojme sa striedmosti a trpezlivosti, nestrácajme vieru.

Je zaujímavé, že nás často trápi to, že po rozvode bez anulácie hrešíme s inou osobu, a pritom všetko má svoj čas i postupnosť. Máme právo na nové partnerstvo, na ten svoj kúsok šťastia, ale vždy myslime na to, čo je teraz aktuálne pre mňa a pre budúcnosť nového vzťahu (a to, či vôbec má nejakú budúcnosť), prospešnejšie, aké správanie, rozhodnutie... a určite nielen pre mňa, ale aj pre moje deti... Nebojme sa vyčkať.

Uvedomujem si, že ľudia po štyridsiatke sú už často poznačení vzťahmi, osobnou situáciou, životom, akoby u mnohých aj vyhasla viera v pravú lásku, že mnohí dokážu používať rôzne herecké praktiky na zakrytie pravdy o sebe, svojich zranení, strachov, zlozvykov, ktoré ešte v mladšom veku nemali tak dobre vycibrené, taktiky emocionálneho chladu ako obrany, emocionálnej závislosti či manipulácie. Preto potrebujeme čas na spoznávanie sa "s čistou hlavou," vnímanie toho, čo pre nás ten človek robí, čo za to očakáva, hodnotenie jeho správania k nám, k deťom, iným ľuďom, ak nie sme s ním..., preto si potrebujeme nový vzťah veľmi dobre premyslieť, lebo konanie prefíkaného, vypočítavého, neúprimného človeka, nezrelej osobnosti, ale dobrého herca je neraz náročné včas odhaliť či odhadnúť správne daného človeka, zhodiť masky a pritom mu neublížiť ani nezraniť seba, nekradnúť si sny, neukrátiť sa o svoje túžby. Možno rovnováhou medzi chcením, záujmom a opatrnosťou, skúmaním nič nepokazíme. Nebojme sa byť nekompromisní. Dnes už nemáme čo stratiť, ak naozaj zdravo milujeme samých seba, veríme si a nechceme druhý či niekoľkýkrát riskovať inkompatibilitu pováh, názorov...

Ani sa dnes nečudujem, že stúpa počet prípadov, kedy je vekový rozdiel medzi partnermi väčší ako desať rokov. Samému mi je sympatické, ak v tej druhej osobe - mladšej je ešte iskra, životný elán, sympatická naivita, sebadôvera, detská úprimnosť, sny a viera, viera v hocičo, aj v to neviditeľné či priam nemožné, ak niekomu život nevzal svetlo z duše či nádej, nepripravil ho o schopnosť či ochotu existovať vo svete, kde city znamenajú viac. Naozaj už nie je možné vrátiť sa v duši pár rokov dozadu a nájsť to v sebe? Alebo nám skutočne ostáva na výber iba mladší partner so všetkými rizikami?