Je dnes panictvo/panenstvo v dospelosti prežitkom? Ako ho strácať?

Adolescenti (stredoškoláci) sa ma často usilujú presvedčiť o tom, že bez sexu človek zomrie, lebo aj oni sa cítia na smrť deprimovaní a vnútorne nepokojní, ak nemajú sex. Ubezpečujem ich o tom, že človek veľmi, ale veľmi pomaly vnútorne zomiera, vyprázdňuje sa, ochudobňuje sa jedine bez lásky. A ak má pocit, že bez sexu mu hrozí rýchla smrť, niečo nie je v poriadku. Môže ísť o závislosť, ale aj o potrebu byť milovaný, ktorá sa nesnaží byť napĺňaná autenticky. Závislosť nie je to isté, čo vnímanie sexu ako podania ruky, ale oba stavy sú škodlivé. Pokiaľ sa sex ako podanie ruky stáva pravidlom, takéto konanie deštruuje vzťahy a brzdí osobnostný a emocionálny rozvoj. Sex sa stáva obyčajnou hrou, avšak je to zároveň hra s dušou s jej intimitou a tú už takéto hry značia.

Najväčším problémom dnešných adolescentov je, že si nevedia užívať život naplno. Myslia si, že to "naplno" je napodobňovať chyby, zlozvyky a prešľapy dospelých alebo hoci len ich aktivity, no bez vnútornej zrelosti, na ktorú si, prirodzene, musia počkať. Teraz to nemá ten šmrnc, spôsobuje to zmätok a rany, no nemajú to ešte s čím porovnať, nemôžu ani len použiť sebareflexiu dospelého človeka s nadhľadom. Načo by im teraz bola sebareflexia vlastného rozbúreného a neskúseného rozumu na ešte viac rozbúrené srdce? Vtedy pomôže možno len slepo sa spoľahnúť na názor staršieho (rodiča, súrodenca, učiteľa, priateľa). Je totiž pravdepodobné, že ak nasledovali svoj morálny vzor, onedlho si podobný názor urobia sami a budú sa ho pevne držať.

Mladí ľudia si často neuvedomujú to, že do tridsiatky sa formuje ich osobnosť. To, čo teraz vnímajú ako pravú lásku alebo najväčšiu potrebu či obetu, o niekoľko rokov budú vnímať aj žiť úplne inak. Ale ak si nedajú čas vyzrieť, zostanú navždy poznačení plodmi svojej nerozvážnosti a netrpezlivosti. Najviac si to uvedomujem pri mladých ľuďoch s bisexuálnou sexuálnou praxou už od 16-tich rokov, ktorí mi povedia, že teraz je jedno, s kým sa vyspia, budúcnosť je ešte ďaleko. Akoby osobné skúsenosti, zážitky, rozhodnutia, vnútorné nastavenie dneška nemali žiaden dopad na ich budúcnosť. Akoby si lúsknutím prstov mohli povedať, pri kom nakoniec skončia a nemuseli sa na to vnútorne pripravovať, skúmať, nezahlcovať sa balastom, nespôsobovať si chaos striedaním pohlaví (ktorý nazývajú výhodou), nemuseli hlavne počkať. Akoby všetko bolo o nutnosti premeniť pocit na realitu, o užívaní si prítomného okamihu a neobmedzovaní sa v ničom. Každý človek si môže o desať rokov povedať, že už takýto nebude, že už má svoj život pod kontrolou, lebo sa to od neho aj žiada? Heterosexuálov sa zvyknem pýtať, či v manželstve budú verní, ak ani teraz nevedia povedať: "Nie!" lákavej ponuke, problém riešia únikom, konflikt jeho vyhrocovaním alebo pestovaním si mega ega. "Bisexuálov" sa zvyknem pýtať, či chcú do smrti striedať pohlavia pri sexe, keď sa na to cítia vnútorne predurčení, lebo raz sa bude treba ustáliť, usadiť sa, milovať niekoho a byť mu verný. Ale ako, keď niekto nie je zvyknutý zažívať nepohodu, nevníma ju ako substrát pre vnútorný rast a je zvyknutý robiť vždy, čo cíti a na čo má chuť? Rastúci vek slobodných jednotlivcov a počet rozvodov našepkáva, že vnútorná zrelosť, schopnosť budovať kvalitné a perspektívne vzťahy sa v živote človeka nezjavia lúsknutím prstov ani nenastúpia automaticky v tridsiatom roku života, ale príprava je dlhodobá (v podstate má začať už dospievaním) a nesmierne náročná - niečo stojí (námahu, čas, odriekanie, obetu, nepohodu, empatiu, vnímanie toho druhého komplexne, trpezlivosť, odpustenie, kompromis, vyvodzovanie zodpovednosti za svoje prešľapy).

Dnes je opäť často diskutovaná otázka panictva/panenstva, a to tak medzi mladými heterosexuálmi, ako aj homosexuálmi.

Niektorí ľudia hľadajú hranice toho, ako sa sexuálne potešiť, ale ešte zostať v panictve/panenstve. Diskutované je tiež to, čo je a čo nie je nevera. V podstate ako aj iné citlivé témy, aj vyjadrovanie vlastnej sexuality a zodpovednosť za neho sa dnes s obľubou uvoľňujú a relativizujú. Inými slovami - sexuálna intimita sa dnes prestáva spájať s intimitou duševnou, začína strácať hodnotu, exkluzivitu, vážnosť až posvätnosť.

Čo je vlastne panictvo/panenstvo v dobe, kedy je považované za prežitok či sociálny konštrukt?

Nejde o nič iné ako o trvajúcu sexuálnu zdržanlivosť pri niekom inom, teda stav bez akejkoľvek erotickej skúsenosti s inou osobou.

Ide o slobodné rozhodnutie človeka odhaliť pred niekým svoju sexuálnu intimitu až po vzájomnom napojení sa na intimitu duševnú. A to nie pocitovo (to sa môže udiať v akomkoľvek veku), ale skutočne; po náročnej vnútornej príprave.

Dnes začína byť hanbou a čudáctvom to, ak dospelá žena alebo dospelý muž ešte nemá sexuálnu skúsenosť. Ale pre takého človeka erotický kontakt s inou osobou nie je hrou. To znamená, že nehľadá hranice toho, čo už je stratou panictva/panenstva a čo ešte nie je.

Dnešná doba si priam žiada definovanie panictva/panenstva v širšom a užšom zmysle slova. Nemôže tu ísť iba o otvory prirodzené alebo vytvorené (rukou) na tele iného človeka, ktoré využijem pre svoje sexuálne uspokojenie (dokonca aj tie sa relativizujú a háda sa o tom, ktorý je pre stratu panictva/panenstva kľúčový a ktorý je bezpredmetný).

Vo vzťahu muž a žena je užšie vnímanie straty panictva či panenstva viazané na defloráciu. Je to jednoducho niečo, čo je vyšetrením dokázateľné, ale ani celistvosť hymenu žene nezaručuje status panny. A tu sa vôbec neodvolávam na duchovné ponímanie "čistoty" či prenesenie zmyslu slova. Celistvosť hymenu dokonca nevylučuje ani naplnenie skutku trestnej podstaty znásilnenia. Kým muž môže podľa celistvosti hymenu ženy niečo predikovať, žena sa pri mužovi v podstate nedokáže oprieť o nič hmatateľné, iba o jeho slovo. To slovo, ktoré sa dnes vypúšťa z úst len tak, nemá žiadnu váhu a nemusí mať ani reálny základ. Preto by bolo dosť obmedzené vnímať panictvo či panenstvo len na základe relatívnych dôkazov alebo vytvárať si za vlasy pritiahnuté definície toho, pri ktorých činnostiach či telesných otvoroch ešte nedochádza k strate sexuálnej nevinnosti (alebo k nevere) a pri ktorých už áno. Všetko pritom začína prílišným zahlcovaním našej mysle niekým alebo niečím iným, nelegitímnym napĺňaním našich skutočných potrieb, riešením vnútornej nepohody.

Kedy strácam panictvo/panenstvo?

Je lepšie opierať sa o stav, kedy vedome a úmyselne odhaľujem pred niekým svoju sexuálnu intimitu a vstupujem do zdieľania tejto intimity s druhým človekom. Pri strate panictva/panenstva, musí ísť o fyzický kontakt, pri strate sexuálnej nevinnosti môže ísť aj o kontakt sprostredkovaný napríklad cez virtualitu.

Aby sme vylúčili označovanie stavu panictva alebo panenstva ako čudáctva, potrebujeme sa zamyslieť nad osobným motívom držania si daného stavu a jeho vnímanie. Pre niektorých je tento stav príťažou až hanbou. Iní sa zasa usilujú udržiavať si stav panictva/panenstva čo najdlhšie, ale neuvedomia si, že už dávno stratili sexuálnu nevinnosť a že už sa v podstate iba ospravedlňujú či chlácholia svojou predstavou o danom stave. Heterosexuáli to limitujú defloráciou a homosexuáli análnym stykom. Lenže to je už iba prázdna značka a tak zúžený pohľad, často odpojený od vlastnej identity a integrity, až sa stáva bezobsažným chválením sa niečím, čo už dávno nemám a prispieva k objasneniu faktu, že strata panictva či panenstva sa dnes už absolútne neprežíva a bagatelizuje sa slovami:

"Veď urob to, keď to tak cítiš."

"Zbav sa toho čím skôr, inak budeš na smiech."

"Potrebuješ nazbierať skúsenosti, aby si vedel/a, kým si."

"Panicom či pannou budeš dovtedy, kým si sám/sama povieš, že ním/ňou si."

Panictvo či panenstvo je neoddeliteľnou súčasťou celkového vnútorného morálneho nastavenia a jeho strata nie je stratou, ale odovzdaním či darovaním, ktoré ani s odstupom času nemusím ľutovať. Proces držania a odovzdávania panictva či panenstva je odrazom vzťahu k sebe samému, mojej sexualite i nazerania na toho druhého a jeho sexualitu, ktorá je našou integrálnou súčasťou, najintímnejším vyjadrením a najcitlivejším odhalením žiadajúcim si úctu, zodpovednosť, uvedomelosť, prezieravosť, trpezlivosť, nehu a ohľaduplnosť. Intimita = vidíš do mňa ako nikto iný - vieš, čo prežívam, vieš, čím som si prešiel, vieš, čo chcem urobiť, vieš, čo potrebujem, vieš, ako ma to bolí, vieš, čo ma robí šťastným. Túžbou otvoriť sa vyvolenej osobe, zdieľať s ňou svoju intimitu ako komplex najtajnejších vnútorných pochodov i vonkajších exkluzívnych vyjadrení sa stávame nielen najodvážnejšími, ale aj najzraniteľnejšími a odpojiť sexuálny akt od niečoho, k čomu je potrebné pristupovať "s bázňou a bosý" by malo byť prehreškom aj v dnešnej dobe.