Ako tým prejsť ako rodina bez ujmy

Úprimnou láskou sa nedá nič pokaziť - tá totiž nie je podmienená túžbou, aby bolo naše dieťa kópiou nás samých, aby bolo lepšie ako my či dotiahlo to ďalej ako my. Ono iba potrebuje nájsť svoju cestu, potrebuje naše prijatie, náš čas a náš záujem. Oslovujeme ho najmä skutkami.

My vieme, ako vzniká sexualita. Menej vieme, ako veci zvrátiť, pretože je nesmierne dôležitá vôľa mladého človeka chcieť vedieť o sebe a o homosexualite viac, dívať sa na seba pravdivo, je potrebný správny prístup a vedenie rodičmi, kolektívmi a odborníkmi. Kým však ešte nie je emocionálne dostatočne zrelý, pravda ho môže zlomiť, posunúť inam a prísnosť mu môže uškodiť (vyvolá opačnú reakciu alebo spustí proces potláčania, straty samého seba - strach, uzavretie sa do seba, neschopnosť prezentovať sa autenticky, problém so sebarealizáciou a sebadôverou). Pre dospievajúce dieťa a dieťa v ranej dospelosti sú momenty zásahu do jeho citov a potrieb, ako aj poznanie slabosti či bezmocnosti rodičov veľmi silné momenty, zvlášť, ak ich doteraz ešte pri rodičoch nezažilo. Preto je vhodnejšie, ak rodič čaká a smeruje, neiniciuje riešenie, dôsledne prehodnotí svoj vstup, aby dieťa nestratilo pocit slobody a uvedomovanie si svojej hodnoty, aby nenadobudlo pocit, že homosexualita je vážny problém, ktorý musí zmeniť.

Pravda je taká, že všetci máme právo zlyhať a poučiť sa z toho. Ak sa rozhodneme bolestivo konfrontovať, urobme to raz a ďalej sa upriamme na naše vnútro a vzťahy (nielen v rodine) v prítomnosti a budúcnosti.

Mamy o tom rozprávajú, otcovia mlčia

Mnohé kresťanské rodiny nevedia o homosexualite svojho dieťaťa, prípadne o nej tušia, no boja sa otvárať túto tému. Z poradenskej praxe a rozhovorov viem, že väčšinou sa synovia so svojou homosexualitou zdôverujú mamám, a tie sú časom otvorenejšie zdieľať túto informáciu aj s niekým iným. Otcovia o tom buď naďalej nevedia, odmietajú prijať pravdu alebo o homosexualite svojho dieťaťa jednoducho mlčia (muži sa ťažko vyrovnávajú s neriešiteľnými situáciami, ťažšie vyjadrujú pocity, horšie zvládajú niektoré druhy stresu, a niektorí sa za svoje dieťa dokonca hanbia). Nie raz sú v ich očiach za stav takýchto synov zodpovedné matky, ktoré museli v niečom vo výchove pochybiť. V niektorých prípadoch je dospelé homosexuálne dieťa vyhostené z rodiny alebo v rodine síce ostáva, ale trpí v nej, pretože rodičia ho nedokážu prijať také, aké je. Je to nesprávne, nesmierne zraňujúce pre obe strany, ale najmä pre dieťa. Hľadať vinníka či zodpovedného za homosexualitu nemá žiaden význam, i keby existoval.

Ako rodičia sa vyhýbajme osvojovaniu si rolí obetí, perzekútorov alebo i spasiteľov. Homosexualita sa týka nášho dieťaťa, našej rodiny, a šťastie detí je dôležitejšie ako naša hrdosť, nevedomosť, postoje či nepriazeň okolia.

Vzťah s otcom je komplikovaný alebo chladný

Malé dieťa je nenáročné, miluje takého otca, akého má a aký je. Sníva o ňom, ak ho nemá. Syn tvorí svoj vnútorný obraz a presvedčenia o iných mužoch a ženách z osobnosti otca, jeho interakcií s blízkymi i okolím a prístupu mamy k otcovi i k nemu. Dcéra tvorí obraz o sebe, obraz svojho budúceho partnera a presvedčenia o iných mužoch i ženách z osobnosti oboch rodičov, cez vzťah oboch rodičov k sebe navzájom i k nej. Ona sa však nepotrebuje vnútorne odpútať od mamy, aby sa mohla stať viac ženou. Syn to potrebuje, a potrebuje sa pripútať k otcovi, aby sa mohol stať viac mužom. Otec i mama ako jeden celok tvoria identitu dieťaťa. Narušenie rovnováhy celku môže napríklad pre syna znamenať to, že ho ovládne žena/dieťa v ňom, čo bude značiť, komplikovať až znehodnocovať jeho vzťah k sebe samému, vzťahy s mužmi i ženami. Dieťa potrebuje mať s otcom čo najviac pozitívnych zážitkov, vzhliadať na otca ako na skúseného radcu, múdreho učiteľa a neskôr i chápavého priateľa (ocenený je tiež manuálne zručný a športovo založený otec, pokiaľ sa pri daných aktivitách vedel a vie k synovi skloniť, rešpektovať a motivovať ho a vyzdvihovať jeho individualitu). Zahrať si s otcom futbal alebo s ním ísť stanovať, zanechá v synovi neporovnateľne silnejší zážitok, ako by mal, keby ho otec zapísal do športového krúžku či do tábora (mnohí otcovia sa tak zbavujú zodpovednosti, "šetria čas" a už len pasívne očakávajú pozitívne výsledky a hodnotenia z miest, na ktoré syna "vyslali"). Ako dieťa, zvlášť syn, rastie a otec si k nemu stále nedokáže nájsť cestu, postupne sa prehlbuje priepasť medzi nimi a môže dôjsť nielen k úplnej strate dôvery, túžby čerpať z otcovej múdrosti a sily, ale stiera sa identita syna a vzrastá jeho znevýhodnenie. I otcovia, ktorí o sebe nepochybujú, si môžu položiť otázku, či by predsa len nebolo možné priblížiť sa k svojmu dieťaťu viac (hoci možno nereaguje podľa ich predstáv). Tvrdohlaví otcovia potrebujú prekonať seba, inak sa im najmä vnútorne neistí a dlhodobo seba hľadajúci synovia úplne odcudzia, a naďalej budú žiť s otvorenou ranou v srdci.

Chlapi hovoria: "Veď sa mal pochlapiť sám!" Myslia si, že muž sa stáva mužom sám od seba. Je to veľký a zraňujúci omyl. Návod na to, ako sa stať mužom, žiadny chlapec bez výrazného vplyvu mužského vzoru nezíska a v dospelosti už len veľmi ťažko a s nie rovnakým efektom (lebo už je viac-menej vnútorne sformovaný a poznačený mnohými zážitkami). Nie každý mal chápajúceho a smerujúceho otca, ale každý bol inak vnímavý na deficit mužského uistenia a matkinu prevahu. Nie každý si tento deficit či nadbytok mohol kompenzovať v kolektívoch a iných vzťahoch.

Kedy prijať homosexualitu dieťaťa a ako sa zachovať?

V každom veku dieťaťa je správne brať vážne jeho pocity a viesť ho k autenticite. Dieťa sa nesmie báť, že za úprimnosť a vyjadrenie pravých pocitov dostane trest. Ak nám pubescent povie o svojich pochybnostiach (istý si nie je a ani nemôže byť), zbystrieme pozornosť, ale nepanikárime. Je to informácia o tom, že naše dieťa zažíva vnútorný zmätok, potrebuje našu pozornosť a blízkosť vzoru rodiča rovnakého pohlavia viac ako doteraz. Urobíme všetko pre to, aby sme posilnili identitu i sebavedomie dieťaťa, ocenili jeho schopnosti i snahy, zaujímame sa o jeho problémy v kolektívoch, usilujeme sa viesť ho k prekonávaniu strachu a k samostatnosti. Až vtedy si uvedomíme, že výchova dieťaťa; schopnosť rozumieť mu, predvídať, motivovať a viesť, je vlastne umením, ktorému sa mnohí rodičia musia naučiť, pretože to sami nemuseli zažiť a považovať za súčasť výchovného štandardu. Dieťa by malo nadobudnúť presvedčenie, že to, čo cíti, nie je zlé a nemusí proti tomu bojovať pre dobro svojich rodičov, okolia i svoje dobro. Takisto by nemalo vnímať náhlu zmenu stereotypu v rodine a správania sa rodičov ako záväzok meniť svoje pocity či dokonca ako nátlak. V rodine sa po priznaní dieťaťa nemení všetko od základov, ale dobré zmeny prichádzajú postupne a prirodzene. Buďme vďační za to, že nám o svojich pocitoch dieťa povedalo, a ak nám dieťa doteraz o sebe veľa neprezradilo, zaujímajme sa o jeho svet, dajme mu najavo, že s nami môže vždy počítať a že neexistuje nič, čo by sme neboli schopní vypočuť bez hnevu a trestu, nútenia zmeniť myslenie. Ubezpečme ho o našej láske k nemu. Ak sa nám dieťa bojí zdôveriť, nie je to prejav jeho slobodnej vôle ani jeho chyba, ale naše zlyhanie. Hoci sa atmosféra v rodine zmení vďaka aktívnej snahe všetkých jej členov, rodina zažíva zdravé fungovanie, posilnenie vzťahov, to automaticky neznamená, že naše dieťa nám dá na prahu svojej fyzickej dospelosti darček v podobne heterosexuálnych pocitov. Vo všeobecnosti ale platí, že čím skôr dieťa zažije to, čo vo svojom detstve a pohlaví zažívať malo a má, vyvíja sa v samostatnú, silnú a zdravo sebavedomú bytosť s pozitívnym myslením, nezažíva zdrvujúce dilemy ani v sexualite, je len zvedavé a teší sa na to, ako i ono raz zažije to, čo môžu zažívať iba dospelí.

Každý dobrý rodič túži odovzdať dieťaťu aj to, čo sám nedostal, aby malo zdravý pohľad na seba, na svet, aby sa v ňom dokázalo presadiť a zažívať perspektívne vzťahy založené na duchovných hodnotách. Sexualita dieťaťa sa možno našou skorou zmenou prístupu k nemu, k sebe navzájom i k ostatným nikam neposunie, ale určite dieťa urobíme silnejším a schopnejším existovať aj v inej sexualite, najmä ak bude vedieť, že vždy môže počítať s našou ochotou vypočuť, pochopiť a viesť dialóg so záujmom.

Návod pre rodičov homosexuálneho dieťaťa (desať "P"):

1. Pochopiť homosexualitu takú, aká je.

2. Prestať obviňovať seba alebo partnera z homosexuality svojho dieťaťa (k obviňovaniu automaticky zvádza prvý krok).

3. Počúvať, čo dieťa hovorí a čo cíti. Ak o homosexualite veľa nevieme, necháme si ju vysvetliť svojím dieťaťom s vierou, že to, čo prežíva a rozpráva je skutočné, silné, vierohodné a najdôležitejšie. Neskôr si môžeme doplniť informácie o homosexualite pri niekom, kto problematiku dobre pozná a má bohaté skúsenosti.

4. Prejaviť záujem o psychologickú literatúru i poradenstvo.

5. Prihovárať sa dieťaťu slovami (vyjadrovať svoje názory pred dieťaťom tak, aby neranili) i skutkami lásky. Homosexualita dieťaťa nie je prekážkou k tomu, aby sme k dieťaťu nemohli mať ešte bližšie a nebrali všetko príliš vážne - občas sa nezasmiali aj na nej (napríklad, ak sa mladý muž začne ľutovať).

6. Prehodnotiť svoje doterajšie (ne)pôsobenie v rodine, usilovať sa o zmenu, o uzdravenie vzťahov v rodine.

7. Povzbudzovať dieťa k láske k Bohu a hodnotám, uistiť ho v tom, že i jeho cesta môže byť napĺňajúca, hoci bude iná ako cesta ostatných (napríklad tých v manželstve).

8. Pripraviť dieťaťu priestor pre prijatie samého seba, osobnostný rast i rast vo svojom pohlaví (terapia, kresťanské spoločenstvo, rozvoj zručností atď.), pokiaľ to dospelé dieťa považuje za správne a potrebné, a požiada o pomoc. Je prospešné nechať objaviť skrytý alebo dlhodobo potláčaný potenciál plynúci z osobnosti dieťaťa a jeho pohlavia a nechať ho rásť.

9. Ponúkať dospelému dieťaťu svoj názor na vec najmä vtedy, ak sme o to požiadaní (my sme síce rodičia, ale ono sa vie samo rozhodovať a niesť plnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia). Hneváme sa zrejme na seba, že sme dieťaťu v minulosti mohli dať viac, a preto chceme dnes nasilu meniť jeho názory a riadiť mu život. To, čo sme vtedy neurobili, radšej dnes odovzdajme Bohu a nechajme pôsobiť jeho milosť i lásku v našich životoch i životoch našich detí.

10. Participovať aj na živote dospelého dieťaťa (nebyť ani pasívny, ani búriaci sa), hoci nežije podľa našich predstáv (dieťa vie, s čím ako rodičia nesúhlasíme, ale čaká, či sme ochotní ho napriek tomu pozorne vypočuť a objať ho).

Keď je ohrozená identita a mužskosť synov

Byť dospelému synovi mamou i kamarátkou v jednom je prospešné, ale na druhej strane mama nesmie naďalej zaberať miesto iného muža a vzoru pre syna. Aj ako kamarátka musí rešpektovať a podporovať jeho mužskosť a hranice intimity (tiež vlastnosti, postoje či správanie, ktoré ako žena nemusí chápať a stotožňovať sa s nimi). Mužskosť synov je často zraňovaná oboma rodičmi. Synovia, ktorí väčšinu svojho detstva a dospievania viac kopírovali ženský ako mužský vzor, majú veľké problémy so zdravým pohľadom na seba, iných mužov a ženy. Pokiaľ syn stratil lásku a úctu k otcovi, bude pre otca nesmierne ťažké znovu si ju získať, ale nebude to nemožné. Mnohí homosexuáli svojich otcov ľúbia, hoci im majú čo vyčítať..., hoci sa aj vďaka obom rodičom cítia ako tí neúplní, žízniaci.

Ďalšie rady na záver

Viesť môžeme okato až násilne (dieťa pozná rodiča a vie, kam svojimi narážkami smeruje) alebo jemnocitne, okľukou; spočiatku pre dieťa s nejasným zámerom, no s formujúcim efektom. Ak to nejde inak, dieťa nemusí poznať, na čom sa pracuje, k čomu spolu smerujeme, ak len takto dokáže ochotne prijímať ponúkané (umenie dobrého vychovávateľa - ale pozor na to, aby sme dieťaťom nezačali manipulovať!). Nad všetkým však stojí neklamať dieťaťu, nestratiť jeho dôveru, nevziať mu pocit vnútornej slobody a vlastných rozhodnutí, za ktoré nesie ako dospelé zodpovednosť ono samo. Dieťa nesmie stratiť osobné presvedčenie o tom, že rodičovi môže povedať všetko, čo cíti, lebo vie, že nebude odsúdené, odignorované, a že v prípade nesúhlasu môže počítať s konštruktívnym dialógom, nie s bojom akoby na určenie jasného víťaza a totálne porazeného. Ak má naše dieťa pocit, že s nami musí bojovať, aby sa presadilo v živote a bolo šťastné podľa seba, alebo ak ho prenasleduje mučivý pocit viny a hanby, neschopnosť osamostatniť sa či túžba ujsť, zrejme sme ako rodičia výchovne zlyhali. Pocit slobody v každom vzťahu je kľúčový a rozhodne o ďalšej jeho existencii. Dospievajúcemu dieťaťu dávame pocit slobody súbežne s kontrolou jeho aktivít a pokračovaním aktívnej vnútornej formácie (z inej - viac priateľskej ako vedúcej pozície). Dospelé dieťa potrebuje zažívať slobodu, lásku a prijatie vo vzťahu bez podmienok. Je to čas, v ktorom ako rodina žneme to, čo sme zasievali (alebo nestihli zasiať) do srdca dieťaťa temer dvadsať rokov.

K emocionálnej zrelosti človeka patrí aj schopnosť uznania, vyznania chýb, odpúšťania a ochota dávať i prijímať druhú šancu, ktoré nie sú pri rodinných väzbách nikdy prežitkom či stratou času.

Článok bol zverejnený v skrátenej verzii na: https://zastolom.sk/rodicov-homosexualne-citiaceho-dietata-tym-prejst-rodina-bez-ujmy/