Ako mám zmeniť svoju škaredú tvár?

Skutočne mi neostáva nič iné, ako sa so svojou tvárou vyrovnať, prijať ju a naučiť sa mať ju rád. A nie je to skvelé, že mám takú tvár, akú nemá nik iný zo šiestich miliárd ľudí na svete? Internet a televízia mi ponúkajú nejaké vzory krásy. Ale je toto naozaj krása alebo posadnutosť dokonalosťou? Len málo ľudí má to šťastie, že má na tvári všetko naraz; súmernú tvár, výrazné usmievavé oči (nevypuklé ani nevpadnuté), neopísateľnú farbu očí, primerane veľké oči, ktoré sú od seba primerané vzdialené, perfektne tvarované lícne kosti, jamky v lícach, dokonale formovaný nos a pery, zvodnú bradu a neodolateľný úsmev. Má pár týchto dokonalých ľudí na svete právo byť vzorom dokonalosti a dôvodom depresií u majoritnej skupiny nedokonalých ľudí? Na extrémne nedokonalosti tu je a bude plastická chirurgia, inak je každý človek pekný a nepotrebuje takéto zásahy.

Chyba je vo mne, že ja v zrkadle nevidím krásneho človeka, ale aj v iných, že mi nebolo dopriate počuť od nich primerané množstvo komplimentov smerom k mojej osobe. Pamätám si, že sa mi v detstve posmievali a i teraz vidím, že na mne ľudia nenechávajú oči a iných by zjedli záujmom, a to ma irituje. Prečo ja nie som taký pekný a chcený ako oni? Musím sa opýtať inak - Prečo mi tak záleží na tom, čo je pre iných pekné a čo nie? Prečo sa chcem páčiť ľuďom, ktorí nevidia moju skutočnú krásu a bažia po kráse dočasnej? Prečo ľudia vo vzťahoch postupne vymieňajú krásavcov za rozumných, tolerantných, starostlivých, obetavých a schopných (použiteľných na všetko) partnerov? Prečo ja tak šliapem po svojom obraze a nedokážem ho prijať? Hoci mi veľmi málo ľudí dalo pocítiť, že za to stojím, nebolo to preto, ako vyzerám, ale preto, že sa báli tých nadštandardných prejavov lásky, ktoré zo mňa vyžarovali. Boli to úctivosť, pokora, cudnosť, slušnosť, srdečné odpúšťanie, zastávanie sa iných, plač nad utrpením iných, smútok nad nespravodlivosťou, ktoré ma od iných odlišovali. Má sa niekto hanbiť za to, že má čisté a úprimné srdce? Má sa niekto hanbiť za to, že navonok nie je dokonalý? Tak ako mne prekáža, že sa odlišujem od tých navonok dokonalých, aj tým, ktorí sa mi posmievali alebo ma ignorovali, prekážalo, že sa odo mňa líšia. Bol som hlasom ich svedomia, čo v nich vyvolávalo strach, odpor až nenávisť. Tvár som mal inú, tak ako sa od seba líšili aj tváre všetkých mojich rovesníkov. No kým oni boli vo vnútri tuctoví, ja som bol výnimočný. Nemal by som si nechať vziať túto výnimočnosť tým, že teraz začnem šliapať po sebe samom. Krása mojej duše sa odzrkadlila aj na mojej tvári. Mesiac sa nemusí zdať takým krásnym či dôležitým ako Slnko, ale Slnko ho osvetľuje, čím ho v noci robí viditeľným a krajším. Keďže vieme málo o sile a vplyvoch mesiaca, nemusí byť jeho sila zanedbateľná, jeho prítomnosť menej dôležitá. Tak aj moje čisté vnútro, odzrkadlené do mojej tváre, ju robí krásnou. To, že iní nevedia či nechcú poznať, aký naozaj som, to neznižuje moju hodnotu a potrebu vlastnej existencie, existencie pre iných. Nemôžem si namýšľať, že dokonalosťou tela by sa nič nezmenilo na mojej, dnes čistej duši. Krásavec zrejme často nezažíva okamihy odmietnutia či poníženia, no práve takéto okamihy formujú človeka, aj cez bolesť ho privádzajú k šťastiu. Prečo by ma teda moja priemernosť vo výzore nemohla nabádať k hľadaniu vyšších hodnôt, ktoré mi zabezpečia väčšie a trvácejšie šťastie?! Ak sa budem trápiť nad tým, ako vyzerám navonok, moja prirodzená krása ešte viac upadne, pretože moju jedinečnú tvár oslňuje práve moja duša, ktorá je hrdá, nie naklonená k službe vlastným démonom. Charizma človeka sa nedá vybudovať umelo a nedá sa jej ani naučiť. To, že dokonalí herci a modeli vyzerajú neodolateľne, že ma k nim niečo priťahuje, neznamená, že je to ich charizmou, ale tým, že prahnem po takejto dokonalosti, aby ma všetci milovali, obdivovali, dvíhali moje ego. Dokonalým, krásnym, zvodným ľuďom nie je možné dvihnúť ego ešte viac a mne sa ego neposilní slintaním nad obrazom dokonalých.

Tí, ktorí ma ponižovali, pre mňa neboli trestom, ale testom, čudesným darom, ktorý ma mal formovať. Nemôžem to teraz zavŕšiť sebadeštrukciou. Môžem likvidovať silný hnev postupným odpúšťaním, zatrpknutosť vierou, že nie všetci ľudia sú takí. Ale i oni neprijmú mňa, ak prv ja neprijmem seba a nezačnem sa mať rád. Nemôžem prinútiť iných, aby ma chválili takého, aký som. Môžem prinútiť seba k zmene myslenia. Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Krása je veľmi relatívna. Koľko ľudí, toľko chutí. Stačí mi jeden človek, ktorý si zamiluje nielen moju dušu, ale aj môj vzhľad. Nepotrebujem sa páčiť všetkým. Hoci nie som ako menšinoví dokonalí, vždy som pekný a nájdem si partnera zo skupiny väčšinových, teda pokiaľ ide o výzor.

Každý zostarne. Čo potom ponúkne svojmu partnerovi, ktorého dlhé roky uspokojoval najmä obalom? Ak odmietnem pracovať na svojom vnútri, k čomu mi bude obal? Súčasťou tvrdej práce na sebe samom je aj naučiť sa nešliapať po sebe, vidieť svoju krásu (to pekné, čo je vo mne i na mne), nedomýšľať si a uvedomiť si, že hoci ma iný poníži, nie je to kvôli môjmu výzoru, ale preto, že sa bojí mojej vnútornej krásy a vonkajšej jedinečnosti. Takýto človek nie je vnútorne zrelý a môžem byť rád, že nepatrí do môjho života. Koľkokrát beriem osobne to, čo si myslia, robia alebo rozprávajú ľudia? Názory iných zodpovedajú tomu, čomu títo ľudia veria, a preto, nech už si o mne myslia čokoľvek, v skutočnosti sa ma to netýka. Vždy to vypovedá len a len o nich, o ich vnútre, stave duševnej zrelosti.