Iné trampoty partnerských vzťahov

V prvom rade je potrebné veľmi dobre poznať svoju polovičku ešte pred vstupom do manželstva. Človek sa síce môže zmeniť, ale častou predzvesťou zmeny sú nepatrné náznaky ešte v čase spoločného chodenia, ktoré sme neboli schopní vidieť kvôli tomu, že sme si partnera príliš idealizovali. Potom je nevyhnutné, aby nik z partnerov netajil vážne medzníky svojej minulosti, ktoré by raz mohli ohroziť spoločný život a vzťah (a netreba si namýšľať, že neohrozia) a odhaľovať svoje chyby a nedostatky tak, aby ich partner mohol poznať a vedel (ne)prijať včas. Máme síce právo na svoje súkromie a hrdosť, ale nemáme práve nikomu ublížiť, klamať a hrať sa na niečo, čo nie sme. Mnohými chybami a nedostatkami ubližujeme sami sebe a vo vzťahu i partnerovi (hoci možno nechtiac), preto by sme o nich mali vedieť skôr, ako nás na ne upozorní partner, začať na nich pomaly pracovať. Najprv kvôli sebe a potom kvôli nám obom.

Každý z nás vstupuje do manželstva s akousi výbavou z minulosti, vlastnou povahou a často i skúsenosťami z predošlých vzťahov. Ak som napríklad cholerik, moje emócie sa mi budú ovládať veľmi ťažko a rovnako i vyjadrovať na primeranej úrovni (no môžem sa to naučiť). Pre mňa to síce bude primeraná úroveň, ale môjho partnera tým môžem odrádzať či znechucovať. Ak som v predchádzajúcom vzťahu zažil hlboké sklamanie, je pravdepodobné, že budem vzťahovačný, podozrievavý, žiarlivý, obozretnejší či rezervovanejší? Nesmiem však zabúdať na to, že žijem s novým človekom, ktorý si zaslúži mať v mojom živote rovnaký, ak nie väčší priestor a šancu prejaviť sa a že i moje správanie sa musí byť objektívne, aktuálne a primerané danej situácii. Čím viac dovolím minulosti, aby ovládala moju prítomnosť, tým ju ovládne viac a postupne ju zničí. Podozrievavosť a žiarlivosť nemusia existovať, ak vo vzťahu existuje dôvera a časté úprimné rozhovory. Iba vďaka častému dialógu spoznám partnera i to, kedy potrebuje podržať, posmeliť, z čoho má radosť, čo ho trápi a čo všetko s ním môžem zdieľať. Z jednej strany má prameniť úprimnosť a zo strany druhej ochota počúvať. Úprimnosť, pokiaľ ide o vlastné problémy, môcť ich vyjadriť bez strachu, že ma partner odsúdi či nepochopí (čo si vyžaduje otvorené srdce a empatiu zo strany partnera), i pokiaľ ide o vyjadrenie toho, čo mi v našom vzťahu chýba. Ak komunikácia viazne, zlyháva všetko, no i tak sú najpotrebnejšie skutky dynamickej lásky.

Žiarlivosť

Každému z dvojice partnerov lichotí, ak občas z úst jedného či druhého vyletí slovko či neverbálny prejav nevinnej žiarlivosti. Je to úplne bežné a prirodzené, pretože nám na tom druhom záleží, pretože si našu lásku strážime a bojíme sa o ňu. Keď ale partner žiarli na vlastné dieťa, švagra alebo ktoréhokoľvek iného muža tak, že by žene najradšej riadil život, je potrebné sa nad sebou zamyslieť a pripomenúť si dôležitosť dôvery a slobody každého, aj manželského spolužitia. Žena nie je mojím majetkom a ja nie som jej poručníkom. Môj muž nemusí byť ako ostatní, ja mu verím a nepotrebujem ho kontrolovať. Prehnanými žiarlivými scénami iba ukazujem svoje komplexy a majetnícku, nezdravú lásku bez štipky dôvery. Ak ma partner chce podviesť, podvedie ma bez ohľadu na moju žiarlivosť. Alebo vari chcem zo seba spraviť tyrana, kedy žena zo strachu pred mojím hnevom utečie a skryje sa pred pohľadom iného muža? Chcem urobiť zo svojho muža každý deň obžalovaného, ktorý ma pre moju hystériu skôr či neskôr opustí? Skúsme vzťahy budovať a zveľaďovať, nie rúcať. Ak si od začiatku vzťahu s partnerom pestujeme možnosť otvorenej diskusie na akúkoľvek tému, dotknime sa i témy žiarlivosť, ale najskôr dokazujme svojej polovičke, ako veľmi ju milujeme, dôverujeme jej, a tak jej dávame možnosť konať slobodne a bez strachu. Láskou, ktorá je dennodenne budovaná, si môžeme byť istí. Láska, ktorá je naplnená, nemá dôvod podvádzať.

Alkoholizmus (a iná závislosť)

V prvom rade si musím položiť otázku - Prečo pijem? Každý alkoholizmus začína spoločenským pitím, prípadne pitím v prostredí, v ktorom som vyrastal. Ďalej pijem - čím ďalej, tým častejšie a častejšie sa začínam opíjať, pretože nepoznám hranicu, strácam nad sebou kontrolu a kontrolu nado mnou preberá alkohol. Či už je to zo zvyku, pod vplyvom partie, alebo sa pitie prehlbuje pod tlakom problémov, každopádne sa mi to vymyká spod kontroly a vyžaduje si to neodkladné riešenie. Alkohol ma mení, obmedzuje a spôsobuje mne i mojim blízkym problémy. Preto musím ďalej skonštatovať, že som závislý a chcem to riešiť okamžitou abstinenciou. Je možné, že situáciu sám nezvládnem, preto sa "poistím" vyhľadaním pomoci. Nesnažím sa oklamať seba slovami - Ja prestanem, keď budem chcieť. Je to nezmysel. Ak má byť mojou jedinou spásou a potechou partia kamarátov - ožranov, asi by som sa mal zamyslieť nad sebou a svojím životom. Ak sa nad sebou zamyslím, zistím, že existuje veľa ľudí, ktorí sa dokážu zabávať aj bez alkoholu a že i mne pomáha veľa sa o problémoch rozprávať s tými, ktorí ma majú radi a rozumejú mi aj bez alkoholu. Chápavý partner nebude podporovať môj alkoholizmus a ani ho trpieť, ale bude ma nabádať a povzbudzovať k terapii s ponúknutím svojej plnej podpory. Začiatky budú veľmi ťažké, ale stojí to za to. Robím to pre seba a svojich najbližších, aby som sebe i im nemusel vlastnou hlúposťou a ľahkovážnosťou zničiť život.

Dieťa

Problémom môže byť dlhšie trvajúci neúspech splodiť dieťa, neplodnosť, neplánované rodičovstvo, narodenie postihnutého dieťaťa, choré dieťa, výchovne ťažko zvládnuteľné dieťa alebo nejednotnosť či nerovnocennosť rodičov pri výchove dieťaťa.

To, či sme schopní splodiť vlastného potomka, je lepšie vedieť čo najskôr, aby zbytočné váhanie a odkladanie vyšetrení a vzájomné obviňovanie sa náš vzťah úplne nezničili. Buďme pripravení na akúkoľvek odpoveď lekárov a podporujme sa navzájom. Vždy je riešenie, hoci ho môže každý partner prijímať inak, hoci to spôsobí vážnu krízu, ba až odmietnutie toho druhého. Zvyčajne sa to nedeje zo straty lásky, ale kvôli vnútornej bolesti a po možnom vzniku hlbokých depresií s pocitmi strachu, zúfalstva, smútku a bezmocnosti. I napriek závažnosti situácie sa jej treba naučiť čeliť s odvahou, chladnou hlavou a praktickým prístupom (vždy môže byť horšie, teda nikdy nie je najhoršie, pokiaľ mám teba). Vždy treba hľadať riešenie spoločne, podporovať sa a povzbudzovať vo vzájomnej láske. Mnohokrát problém vyrieši umelé oplodnenie a v najhoršom prípade adopcia dieťaťa. Vyšetreniu a liečbe, pokiaľ je dostupná a možná, sa majú podrobiť obaja, pretože záležitosť sa týka oboch, nie iba jedného. Samozrejme, zdravotný problém má zvyčajne len jeden z nich (a čoraz častejšie sú to muži), no je to problém páru a záležitosť, ktorá sa prekonáva spoločne. Podpora zo strany partnera je obzvlášť dôležitá kvôli chúlostivosti problému a hlbokému zásahu do individuálneho i spoločného života. Často je potrebné vyhľadať i odbornú pomoc, no najúčinnejšiu psychickú podporu dokáže v takýchto chvíľach poskytnúť obzvlášť chápavý partner.

Tak vážny problém ako neplodnosť je skúškou vzájomnej lásky a oddanosti. Bohužiaľ, ľudia sa radi zbavujú zodpovednosti a "láska" trvá dovtedy, kým nie sú žiadne vážne problémy. A najlepšie je tváriť sa, že mňa sa problémy druhého netýkajú. Pravá láska si, chvalabohu, nekladie podmienky a nepozná neprekonateľné prekážky. Ak skúškou neprešla, nebola pravá a asi je lepšie, ak obaja pôjdu vlastnou cestou, keďže ich už naozaj nič nespája.

Opustiť matku s chorým alebo postihnutým dieťaťom, ktoré je i mojím dieťaťom, alebo chorú manželku je tá najväčšia zbabelosť muža na svete. Zrelý zodpovedný muž musí v manželstve počítať so všetkým a ak to psychicky nezvláda, nie je hanbou vyhľadať odbornú pomoc. Pocit obrovského tlaku, pocit ťažoby zodpovednosti a strach zo zlyhania, ktorý núti uniknúť je niečo, za čo nemôže, preto je vhodné zveriť sa do správnych rúk (rúk odborníka, nie milenky). Keby sa Slováci naučili zverovať sa do rúk odborníkov v prípade vážnych aj menej vážnych osobných či spoločných kríz a nevolili by ako prvú voľbu "pomoc" od laikov (často budúcich milencov a mileniek), nemuselo by byť toľko klamstiev nevery a rozvodov.

Výchova dieťaťa nie je to, čo chcem ja alebo moja partnerka, ale to, na čom sme sa zhodli spoločne ako rodina, čo bude mať jasné pravidlá a čo bude prospešné a vhodné pre zdravý telesný i duševný vývin dieťaťa (potrebná znalosť vývinovej psychológie). Najhoršie pre dieťa a tým aj pre rodiča, v rámci zachovania úcty a rešpektu, sú nejednotnosť pri výchove, podkopávanie autority rodiča a akceptovanie cudzích zásahov viac ako zásahu partnera do výchovy i napriek tomu, že nie sú žiaduce ani potrebné.

Rodina (vlastní rodičia alebo svokrovci)

Rodina môže byť vždy veľkým pomocníkom, a to už rodina vlastná alebo získaná ženbou/vydajom (svokrovci). Nie vždy je ale tomu tak. Bohužiaľ, dnešná ekonomická situácia je taká, že núti mladých manželov dočasne alebo dlhodobo zotrvávať v jednom z rodičovských domov. To je častý kameň úrazu - zlé alebo pokazené vzťahy - kolotoč, ktorý sa nedá zastaviť. Riešenie je vždy, ale nie vždy je dostupné. Ťažko zrazu riešiť hlboko rozvrátený vzťah, ktorý v podstate nikdy predtým nebol kvalitný. Keď prídu vážne konflikty, už neviem, čo robiť, lebo situácia sa už vyhrotila, zašiel som priďaleko (neupustím z vlastnej hrdosti ani trochu) a pritom nie raz by bolo lepšie problémom predchádzať. Kde sa chcem v pokazenom vzťahu vrátiť? Od čoho sa chcem odraziť? Od dobrého začiatku? Ako, keď žiadny nebol, keďže som si s nikým z rodiny nič spoločné nevybudoval?

Možno zabúdam na to, že s polovičkou prijímam do svojho života aj jej rodičov. Skôr ako s nimi začnem zdieľať spoločnú domácnosť po tom, čo ich potomkovi poviem svoje definitívne áno, mal by som ich dobre spoznať, hľadať si k nim cestu a začať si budovať vzájomný vzťah. Iba tak im môžem byť po svadbe skutočne bližší, budem naozaj rodina a nie votrelcom či cudzím objektom v dome. Každý totiž má ten svoj čas, v ktorom prijíma cudzieho človeka do svojho života a začína mu dôverovať. Sú i konfliktnejšie povahy rodičov, ale jablko nemohlo spadnúť ďaleko od stromu, takže ak si rozumiem s partnerom, ktorý sa, verím tomu, nepretvaruje a neskrýva svoje temné stránky, postupne si budem rozumieť aj s jeho rodičmi. Horšie to je vtedy, keď si s nimi nerozumie ani moja polovička, ich vlastná krv. Vtedy s nimi nie je vhodné bývať. A čo ak som konfliktná povaha ja sám?

Ďalej by som chcel apelovať na matky synov, možno jedináčikov, aby neboli na svoje nevesty také prísne, ale aby rešpektovali lásku a rozhodnutia svojho syna. Každé dospelé dieťa je už samo zodpovedné za vlastný život. Vám by sa páčilo, keby vás niekto neustále komandoval? Tak to nerobte ani vy svojmu dieťaťu, hoci sa vám jeho výber a konanie nepáči. Môžete sa porozprávať a citlivo vyjadriť svoj názor, ale v žiadnom prípade neriaďte a nekritizujte. Jeho vyvolená sa nemusí páčiť vám, ale rešpektujte to, že sa páči jemu; nezhadzujte ju pred ním a ani ju neponižujte. Ak k vám nie je neúctivá, hoci nemusí byť hviezdna gazdiná, pomáhajte jej a podporujte ju ako druhá mama. Snáď každý vie, aké má nedostatky a kde sú jeho hranice. Nemôžete niekomu pomáhať a radiť nasilu, ale môžete byť vždy pripravení, ak vás o to druhá strana sama požiada. Výstraha pre neúctivé nevesty - Svokra nie je vaša slúžka! K svokre sa správajte ako k druhej mame, nie ako k človeku navyše. Pre všetkých zainteresovaných platí - Nebuďte urážliví a nedotkliví, ale snažte sa jeden druhému odpúšťať. Nebuďte ani pomstychtiví, ale vychádzajte si v ústrety vždy, ako je to možné. Pokiaľ už máte zdieľať spoločnú domácnosť, trávte spolu veľa času. To je jediný kľúč k tomu, aby sa predišlo nedorozumeniam, žiarlivým scénam alebo scénam po predchádzajúcom pocite zanedbávania (ktorý môže a nemusí byť pravdivý). Mnoho ľudí má tendenciu namýšľať si (napr. ja), čomu možno tiež predchádzať jedine spoločne strávenými chvíľami a vzájomnou komunikáciou.

Vždy si treba uvedomiť, že pre muža je na prvom mieste, hoci v tej iste rodine, jej nový člen, teda jeho partnerka, až potom sú ostatní. A to isté platí aj naopak (ak muž prichádza bývať k manželke). Muž si musí uvedomiť, že zatiaľ, kým sa on hreje v teple vlastného domova, jeho žena vstúpila do viac-menej neznámeho prostredia a opustila svoju vlastnú rodinu. Nenamýšľajte si, že ona toto prostredie s jeho členmi dobre pozná, pretože tu bola desaťkrát v živote. Navštíviť niekoho a žiť s niekým je veľký rozdiel. Túto fázu zvykania si by mal partner uľahčiť obom stranám svojou aktivitou, kreativitou a pozornosťou (tá patrí v prvom rade tej, s ktorou sa rozhodol stráviť zvyšok života, až potom tej, ktorá ho porodila a zaslúži si úctu). On je prostredníkom, je tým, ktorý zbližuje a keďže pozná obe zúčastnené strany najlepšie, tak aj bleskozvodom. Problémy prídu aj bez pozvania, avšak všetci členovia rodiny si musia uvedomiť, že problémy sa riešia s chladnou hlavou a spoločne, ako i to, že život je zmena a nebude už presne taký istý ako predtým. Vzájomná úcta a tolerancia sú kľúčom. Kto sa ním neriadi, nemôže sa sťažovať na zlých svokrovcov, ani na zlú nevestu či zlého zaťa. Už dávno neplatí to, že starší človek má prednostné právo rozhodovať, mať rešpekt a úctu. Tie si zaslúži každý, kto ich prejavuje iným, bez ohľadu na vek.

Práca

Má moja partnerka lepšie platenú prácu ako ja? Má vôbec nejakú prácu? Beriem si partnera z lásky k nemu alebo z lásky k jeho peniazom? Snáď viem, koho si beriem a za akých okolností. Dôležité je to, že mám nejakú prácu, nemusím mať lepšiu ako partnerka. Nie sme na pretekoch - Kto zarobí viac. V poslednom čase sa veľmi veľa hovorí o tzv. zlatokopkách. Osobne som presvedčený, že viac vnímavý ako zaľúbený muž odhalí každú ženu. Nikdy nie je na škodu podrobiť ju nie jednej skúške a zhodiť jej tak prípadnú masku. Uvedomujem si však, že pri peknej žene je problém myslieť triezvo.

Som schopný finančne zabezpečiť svoju rodinu? Budeme mať kde bývať a z čoho žiť? Ak si túto otázku začnú klásť dvaja maturanti po splodení dieťaťa, nezostáva nič iné, len poprosiť o pomoc rodičov. Už to je istá forma zrelosti a zodpovednosti. Čo sa týka práce vo všeobecnosti, nebuďme prehnane hrdí a pokiaľ je to možné, usilujme sa tiež niečím prispieť do rodinného rozpočtu. V ostatných veciach platí - dvakrát meraj a raz rež.

Nevera

Snáď nikdy nebolo jednoduchšie podviesť tak rafinovane ako dnes. Nová forma nevery - cez internet! Kontakt začína nevinným četom, pokračuje šteklivými poznámkami a môže skončiť v reálnej v posteli. Stále si kladiem otázku, čo ľuďom chýba, že stačí tak málo, aby boli neverní... Musí prísť rozčarovanie tak rýchlo? Musí vôbec prísť? Sklamania isto prídu, ale čo je ich skutočným dôvodom? Čo sa skrýva za tým, že sa partner zmenil? Skutočne sa zmenil alebo vidím jeho pravú tvár v reálnom spoločnom živote, v ktorom nedokáže čeliť problémom? Stihla som ho vôbec spoznať? Začali sme chodiť príliš skoro a chodili sme spolu tak dlho, že ho už vnímam ako brata, ktorý mi lezie na nervy? Nebol egoista a zrazu je? Bol zrelý a zrazu nie je? Bol zodpovedný a zrazu mu je všetko jedno? Ak niekto z partnerov zistí, že život vo zväzku a zodpovednosti ešte nebol pre neho, nech si to prizná a nech nepodvádza skôr, než o svojej nezrelosti a následkoch s ňou spojených, resp. o svojej túžbe zo vzťahu uniknúť nebude informovať svoju polovičku.

Klamstvá a vyhýbania sa priamym odpovediam otvárajú bránu nevere; sú preň živnou pôdou. Ochota komunikovať, vôľa priznať si vlastné zlyhanie a snaha riešiť problém zvyčajne absentujú. V poslednom čase sa často stretávam s tým, že muži sa mi sťažujú na nedostatok sexu, s ktorým navyše nie sú spokojní. Podľa ich slov ho ich partnerka až toľko nepotrebuje, preto si hľadajú milenky. Otázka však znie - Koľko je to "až toľko?" Nepreháňame to náhodou my sami? Áno, buď to preháňame, máme silné libido alebo naša polovička z nejakého dôvodu nemá chuť na sex (nízke libido, stres, únava, depresie a i.). To sú tie lepšie prípady. Horšie je, ak už nemá chuť na sex s nami. Nech je akýkoľvek problém, dá sa riešiť. Začiatok riešenia však nepozná mlčanlivosť, pasivitu a čakanie. Všetko to totiž vzťah postupne zabíja.

Aj vo vzťahu bez vážnych problémov prídu pokušenia, pretože sme len ľudia. Dôležité je naučiť sa ovládať, vážiť si hodnoty i svoju polovičku a byť zodpovedný. Problémy vo vzťahu zväčša vychádzajú z oboch strán. Možno je ich iniciátorom len jeden z nás, ale obaja ich rozvíjame a prehlbujeme alebo riešime a zmenšujeme. Občas je dokonca výhodnejšie hodiť vinu na toho druhého a zbaviť sa tak zodpovednosti - aspoň sa nám bude lepšie rozvádzať. Ak sme obaja zakúsili pravú lásku a porozumenie v našom vzťahu, máme sa kam vrátiť. V naplnenom vzťahu síce robíme chyby, ale nemáme dôvod podvádzať.

Čo ak už som bol neverný? Priznám sa? Odpustí mi? Slová chápem a ľúbim ťa si človek musí zaslúžiť a predsa sa vyslovujú aj vtedy, keď si ich človek nezaslúži. Sklamania budú, odpúšťania a druhé šance byť môžu. Pravda oslobodzuje, nech už je akokoľvek krutá a nech jej následky sú akékoľvek. Klamstvo na nás bude mať veľmi neblahý účinok, postupne si naň zvykneme a celkom otupíme svojej svedomie. Pravda a úprimnosť náš vzťah nikdy nezasiahnu fatálne, pokiaľ na nich staviame od samého začiatku. Aj keď neskôr spravíme chybu, naša polovička nám bude dôverovať, lebo vie, že si chybu úprimne priznávame a že nám záleží na jej náprave. Ak sme neboli dosť úprimní od začiatku, neskôr nám už nik neuverí. Vždy treba rozlišovať, či sa nevera "pritrafila" napr. po požití alkoholu alebo bola dokonca plánovaná, pretože kríza v manželstve sa vyhrotila.

V každom prípade musí ísť o úprimnosť a pravdu pred sebou samým i pred partnerom, pokiaľ nechceme stráviť zvyšok svojho života vo formálnom vzťahu, ktorý nás nenapĺňa. Pokiaľ chceme problémy riešiť, snažíme sa ich riešiť naplno. Ak nie, asi nás nič a nikto nepresvedčí o opaku. Príčiny problémov treba skúmať od samotného základu a riešiť ich. V prípade ich zanedbania sa môže ľahko stať, že nevieme, prečo vznikli. Vieme len, že nemajú riešenie. Často by sme chceli riešiť neriešiteľné, riešime malicherné alebo neriešime vôbec nič. Vzťah nie je maličkosť, ale živý organizmus, o ktorý sa treba starať každý deň.

Stalo sa zo života hľadanie namiesto žitia?

Podvádzanie nie je o fyzickej žiadostivosti ženy, ale o psychickej nezrelosti a naivite muža. Vraj ide len o sex, ktorý v láske k žene nič nezmení, no nikdy to tak nie je.

Nevera po slovensky

Viem pochopiť súčasné egoistické konanie tých, ktorí sa v minulosti už nie raz popálili v altruizme. Žiaľ, keď prestanem robiť veci nezištne (čo vždy začína nevinne, niekedy ako neškodná odplata), ako človek začínam vnútorne odumierať a ani o tom neviem. Už keď o tom viem, zašiel som príliš ďaleko a nemusel som poubližovať toľkým ľuďom.

Nie je to "len" o nevere, o rozvodoch, ktoré najviac rania nevinných (deti). Je to o zrelosti ducha dospelého človeka, o sile jeho osobnosti, ktorá sa nejakým spôsobom prejavuje navonok.

Príčiny nevery?

Sklamanie a nenaplnenie v láske, nedostatok nehy a pozornosti, pocit odcudzenia sa až samoty, stereotyp a dlhodobo potláčané negatívne emócie.

Najväčšieho omylu sa dopúšťam vydieraním, zásahom do najcitlivejších miest duše, ľahostajnosťou, egoizmom. Vtedy strácam dôveru milovanej osoby a odchádzam z jej sveta.

V prvých fázach vzťahu máme problém dávať svojej polovičke dostatočný priestor na sebarealizáciu, slobodu. O pár rokov máme potrebu zatajovať, unikať, rozširovať svoj svet, svoje súkromie. Uvedomujeme si, že šťastie nie je únik ani prvá veľká láska. K niektorým veciam v živote sa neoplatí vracať a stavať ich nanovo. Sú však i také, ktoré ak sa nenaučíme stavať nanovo každý deň, v ničom a pri nikom nenájdeme pravé šťastie.

Muži by sa nemali snažiť nevidieť či zakrývať svoje zlyhanie v čomkoľvek. Obaja partneri by mali ukazovať svoju pravú tvár, poukazovať na vlastné túžby, plniť si popri spoločných i osobné sny a dostávať v tom podporu partnera.

Dôležité je chcieť uspokojiť partnera, partnerku aj sexuálne, hovoriť o všetkom, i o tom nepríjemnom, zabrániť pocitu zanedbávaného, zvyku zanedbávať. Dokázať sa pokoriť i premôcť, ak je treba. Partnerovi by som mal dávať pociťovať jeho jedinečnosť a dôležitosť pre mňa i pre svet, no to nefunguje naučene. Zladenie sa v sexuálnom živote je nesmierne dôležité pre oboch partnerov. Hoci to tak nevyzerá, žena sa nerada dotýka mužského ega, a preto, v mnohých prípadoch mlčí, pretože vie, že zrejme by aj tak nedošlo k náprave, prípadne by jej sťažnosti neboli riešené, brané vážne... a možno by boli vysvetlené celkom inak. Ako napríklad vysvetliť mužovi, že ju nedokáže uspokojiť, ak on je so svojím výkonom spokojný? Čo pomôže mužovi, ak sa kvôli niečomu trápi, no nič nerobí pre nápravu? Má strach - to áno, ale ten je nato, aby sa prekonával. Zvykli sme si na fakt, že máme lekárov, ktorí liečia telo, hoci je to pri niektorých diagnózach nepríjemné až trápne. Ešte stále sme si ale nezvykli na to, že existujú odborníci, ktorí liečia i boľavú dušu, dokážu pomôcť vyriešiť mnohé problémy vrátane problémov v sexuálnom živote, pretože mnohé problémy tela sú výsledkom problémov duše.

Potrebujeme sa liečiť, očisťovať a regenerovať nielen fyzicky, ale aj duševne!

Latentná homosexualita

Odkiaľ pramení moja túžba po rovnakom pohlaví, hoci som vo vzťahu s opačným? Čo ma vôbec priviedlo do tohto vzťahu? Aké okolnosti? Skutočná láska alebo predsudky, hanba, zvyk, ľahostajnosť, nevedomosť? A prečo ma láka penis iného muža? Rozkoš, márnivosť, nespokojnosť, túžba vyskúšať všetko? Alebo latentná homosexualita?

Dnes, či si to chceme priznať alebo nie, mladí ľudia začínajú žiť pohlavne veľmi skoro (okolo 14. - 15. roku života). A opäť, hoci si to mnohí nechcú priznať, vo viacerých prípadoch ešte nie je možné odhaliť vlastnú homosexualitu, lebo sa ešte nijako zvlášť neprejavuje, maximálne porovnávaním a obdivom prejavov vlastného pohlavia na iných. Bohužiaľ, skorý sexuálny život (sex s mužmi) potenciálneho homosexuála definitívne spečaťuje jeho sexuálnu preferenciu. V prípade prvých skorých sexuálnych zážitkoch so ženami sa aj v neskoršom veku spájajú sexuálne predstavy a skúsenosti najmä so ženami, pretože to je to jediné, čo naozaj poznám, na čo som si zvykol a o správnosti čoho som presvedčený (lebo takto to robili a robia všetci "normálni" muži). Pokiaľ sa jedná o latentnú homosexualitu, skúsenosti a schopnosť mať pohlavný styk so ženami ostanú, ale objavia sa nové predstavy, zväčša fetišistické, vyjadrované túžbou po krásnom tele a penise iného muža. Nie vzťah, nie láska, len sex. Niekedy to bohato stačí na to, aby si muž o sebe myslel aj naďalej, že je heterosexuál. Niekto sa zo strachu z odhalenia nikdy neodhodlá svoje predstavy aj zrealizovať, no tie sa ďalej ozývajú hlasnejšie a zábrany vekom ustupujú. Možno aj vďaka anonymnej komunikácii (četu) sa môžu raz úplne rozplynúť. Po spoznaní predstáv iných nadobudnem pocit, že to, čo prežívam, nie je až také zvrátené, ako to tvrdí okolie a osmelím sa. Aj naďalej som však presvedčený o svojej heterosexualite. Mnohí tieto predstavy v sebe živia roky a trvá ďalšie roky, kým svoju polovičku podvedú s mužom. Nepokoj, nevyrovnanosť a rôzne "tajné" aktivity daný vzťah skôr či neskôr ohrozia; nemusí dôjsť ani ku konkrétnym činom.

Muž svoje skutočné pohlavné cítenie skorým aktívnym pohlavným životom potlačil a/alebo prekryl sexuálnymi skúsenosťami so ženami, s ktorými roky dosahoval slastné pocity uspokojenia.

"Ako si vysvetlíš potom to, že ma to láka iba občas vyskúšať a vzrušujú ma ženy? Pohľad na ne a predstavy. Ale pohľad na akéhokoľvek chlapa so mnou nič nerobí. Ak by som bol homosexuál, asi by ma priťahovali, nemyslíš? Keby som sa teraz ,urobil,' moja ,chuť' sa stratí úplne celá aspoň na týždeň až dva. Nie je to tak, že gayovia sa priťahujú stále? Ja mám len občas túžbu držať v ruke penis štíhleho vyšportovaného chlapa, no veľmi ťažko sa hľadá človek, ktorý by spĺňal moje predstavy a navyše by bol diskrétny. Mám 31 rokov a mal som veľmi veľa žien. Dovolím si o sebe tvrdiť, že nie som homosexuál."

Je možné, aby heterosexuálny muž s komplexmi využíval, ba až zneužíval homosexuálov na vlastné uspokojenie? Myslím si, že je to možné. Dnes už asi neexistujú žiadne pravidlá a zásady, preto je občas ťažké odlíšiť pravú homosexualitu od detského rozmaru a nezrelej osobnosti. Ale ani tento text neznamená, že daný muž homosexuál nie je. Po prvé, veľa ľudí by radšej vraždilo, ako by si mali priznať, že sú homosexuálni, navyše, ak dokážu "fungovať" ako heterosexuáli. Po druhé, "láska" homosexuálov je menej o skutočnej zamilovanosti do osoby (keď spoznám jeho chyby, už nemám záujem a tak idem ďalej; pokiaľ ma môj vzhľad predurčuje k tomu, že si môžem vyberať) a často fetišistická - zameranosť na vypracované telo a krásny penis, ktorý je centrom pozornosti (nemôžu za to).

Priradzovať sa k heterosexualite podľa toho, že som vždy mával pohlavný styk so ženami, je nepostačujúce. Podstatné je to, čo naozaj cítim, čo realizácii mojich predstáv skutočne bráni a nakoľko som schopný pravdivo premýšľať o svojej sexualite. Samozrejme, homosexualita je takmer vždy sporná v prípadoch vyhľadávania transsexuálov a v stave zníženého logického úsudku vplyvom omamných látok. A hoci nerozumiem tomu, načo musí heterosexuálny muž vyskúšať pohlavný styk s iným mužom, musím uznať, že môže byť sporná aj v týchto prípadoch (pokiaľ šlo naozaj len o vyskúšanie).

Pri akýchkoľvek pochybnostiach nemá zmysel hnať sa do manželstva a ani sa utvrdzovať v "želanom" zvýšením frekvencie pohlavných stykov s opačným pohlavím, ale je potrebné dopriať si čas, v ktorom môžem dozrievať bez tlakov zvonku a pochopím, kým naozaj som.

Viem, povedať o svojich homosexuálnych sklonoch ešte pred svadbou je veľmi riskantné, ale zatajovať ich je nezrelé a nezodpovedné. Doba pokročila a každá žena už čo-to o homosexualite vie a verím, že to, čo vie, je aj pravda. No vždy sa má právo sama rozhodnúť, či s takou osobou chce zdieľať spoločný život alebo nie. Partner jej môže pomôcť odkryť pravdu a odhodlanie milovať ju a byť verný, ak to nerobí zo zištných pohnútok a možno ona ho prekvapí tým, že ho pochopí, príjme a pomôže mu. Nech nikto, kto nedokáže milovať ženu aj sexuálne, nebude sebecký a nevyužije ju ako prostriedok svojho ospravedlnenia pred sebou i pred svetom.

Homosexuál by mal klásť neobyčajný dôraz na to, ako sa prezentuje v širšom či užšom okruhu ľudí. Takto vytvára obraz nielen o sebe samom, o vlastnom charaktere, ale aj o entite, nad ktorou stále visí tieň predsudkov z neznalosti i opovrhovania z predošlej nepríjemnej skúsenosti. Je aj v jeho rukách, či okolie bude vnímať pravdivý obraz homosexuality alebo len zúfalé pokusy zaujať a pritom nevedieť prečo. Nikomu dlhodobo neprospieva ani zatĺkať a ani žiť výstredným homosexuálnym životom. Poznať pravdu a ponúknuť ju svetu vlastným životom oslobodí každého, hoci neraz s bolesťou, ktorá musí patriť k životu, aby formovala.

Heterosexualita vs. homosexualita

Začnem rozhovorom medzi dvoma kamarátmi:

- Homosexualita je podľa mňa hlboko zakorenená v psychike človeka ako napr. bulímia a anorexia. Je to v tebe, máš taký pohľad na seba a ty nevieš, čo s tým. Taká žena sa na seba nedokáže pozrieť objektívne, že nie je tučná. Ona si pripadá byť tučná aj po extrémnom schudnutí. Aj gayovi sa zdá, že ešte stále nie je taký chlap ako ostatní a preto ich zbožňuje.

- Každý z nás musí bojovať so svojou psychikou. Ja sa napríklad strašne bojím ihiel a krvi. Ten vnútorný boj sa vo mne odohráva v čakárni. Je to strašné!

- Ako to môžeš porovnávať? Ty nad sebou môžeš zvíťaziť, ale gay a lesba nezvíťazia nad svojou orientáciou zväčša nikdy, maximálne nad sebou samými.

- Ja som to ani neporovnával. Iba som povedal, že sa ťažko bojuje proti psychike, či už to je veľká vec alebo malá. Podstata je tá istá. Stále je to boj. A prečo by nemohol zvíťaziť? Môže, len to chce omnoho pevnejšiu vôľu, sebaovládanie a vieru v seba. Všetko sa dá... . Čo ty vieš koľko homosexuálov chce byť homosexuálmi a vyhovuje im to tak a nevidia to ako psychickú nepohodu... a nemôžeš vedieť koľko homosexuálov nad tým zvíťazilo... to neviem ani ja.

Ľudia môžu protestovať, že nie iba gay hľadá sex bezhlavo, lebo každý chlap má svoje potreby a každý, aj ten heterosexuálny, hľadá a využíva každú príležitosť na pohlavné uspokojenie. Určite nie každý a tu sa môžeme pokojne odvolať na pravé poslanie muža, ktoré určite nespočíva iba v poslaní Casanovu. Dokonalá láska je oddeliteľná od sexu, kým dokonalý sex je neoddeliteľný od lásky. Milovať znamená povýšiť hodnotu milovaného slovne a skutkami vrátane neverbálnych prejavov (bozky, pohladenie, dotyky), kým sex je pohlavným vyjadrením obmedzeným na akt uspokojenia telesných pudov alebo aj čosi viac - akt zrelej lásky. Milovať teda nepredpokladá žiť pohlavne, ale žitiu pohlavne by mal predchádzať život v nepohlavnej láske. Medzi slovami milovať a súložiť môže byť úctyhodná vzdialenosť alebo dokonalá nadväznosť. Ľudia si ich radi zamieňajú, ale v skutočnosti môže byť medzi nimi priepastný rozdiel v závislosti od toho, aký význam im dajú vo svojom živote.

Mnohé partnerské vzťahy sú založené na tom, že jedna strana sa prispôsobuje viac tej druhej. I keď potrebu vnútornej zmeny a akéhosi ustálenia sa zažívajú obaja, vždy je jeden, koho sa zmena dotkne viac a ktovie, či slobodne. Možno v tej chvíli to bolo spontánne rozhodnutie alebo pokorné prijatie a realizácia zmeny iniciovanej vlastným úsudkom za daných okolností alebo pod vplyvom jeho/jej návrhu. Ale som s tým skutočne stotožnený/á aj dnes? Automaticky zdieľam jeho/jej názory a začínam sa správať podobne, hoci predtým som sa takto neprezentoval/a, prípadne trpím a znášam jeho/jej správanie, lebo predsa žiaden partner nebude dokonalý. A vôbec, bude ma potom ešte niekto chcieť? Môžem si dovoliť čakať? Toto sú možné problémy klasického partnerského vzťahu. O čo viac prežíva vzťah s jeho úskaliami človek, ktorý túži po láske dvojnásobne viac? Lenže tu ani tak nejde o túžbu uspokojiť prirodzené potreby (okrem sexu), ako cez iného dokázať niečo sebe - dorásť do roly muža, a takto byť akoby prijatý do komunity pravých mužov. Je to podobné, ako keď smädný urputne hľadá oázu s vodou na púšti. Preto sú pri homosexuálovi sklamanie a bolesť z neúspešného vzťahu dvojnásobne silnejšie a promiskuita vo všeobecnosti dvojnásobne rizikovejšia. Je "láska" a láska. Láska ako skúsenosť, ktorá mi pomôže dospieť a naučí ma vážiť si seba (v ojedinelých prípadoch homosexuálneho spolužitia) a láska ako perspektíva, ktorá vzniká prirodzene a verím tomu, že bez náznaku egoizmu a preto môže fungovať dlhodobo (v mnohých prípadoch klasických partnerstiev). Spolužitie dvoch gayov nikdy nebude napĺňať funkcie rodiny. Mám pravdu, ak tvrdím, že ide o kamarátstvo založené na spoločných intímnych zážitkoch? Chlap nepociťuje voči inému chlapovi extra veľký záväzok a zodpovednosť tak, ako to pociťuje manžel a hlava rodiny. To nie sú len predsudky a tlaky zvonku, ktoré bránia gayom rozvinúť citovú zložku lásky. Problém je oveľa hlbší, ako si vieme predstaviť a ako si sami dokážeme priznať. Chlapi majú vo všeobecnosti problém s citovosťou; s prijímaním, spracovaním a vyjadrením emócií a hoci som si donedávna myslel, že takmer väčšina homosexuálov s tým problém nemá, mýlil som sa. My chlapi často nevieme, čo očakávame od vzťahu, čo chceme dosiahnuť v láske, ale s istotou vieme, že chceme sex, lebo bez neho sa žiť nedá. Myslíme si, že len preto, že chceme vyskúšať všetko, čo život ponúka alebo len preto, že mávame sex najmä so ženami, sme stále heterosexuálni alebo maximálne bisexuálni? Skutočná hodnota pohlavnej orientácie sa znížila a stala sa lacným tovarom, o ktorom sa neoplatí ani len uvažovať, stačí ho len použiť ako hračku. Homosexuáli sa chcú zahrať na heterosexuálov a tí zasa na homosexuálov. Neuvažujú pritom nad hodnotou človeka ako takého, s ktorou sa nesmie zahrávať, nehovoriac o tom, kde je morálne cítenie a zodpovednosť dospelého človeka. Nech sa ľudia hrajú, ak chcú, ale nech vedia, s čím sa hrajú v prípade homosexuality.

Možno si to stále neuvedomujeme, ale ani homosexuálny muž dneška si nie je schopný priznať svoju pravú orientáciu, ktorú potláča alebo prekryje skorými sexuálnym skúsenosťami so ženami. Veď skúsenosť mu šepká, že je heterosexuálny alebo maximálne bisexuálny, a hoci túžby mu vravia, že je gay, to automaticky v sebe potlačí. Akákoľvek iná predchádzajúca sexuálna skúsenosť zastiera skutočnú pohlavnú orientáciu človeka. Preto je ťažké rozoznať, ktorý muž chce "iný sex" naozaj len vyskúšať a ktorý si len myslí, že skúšať v období mecítma (od 20 do 30 rokov), ba dokonca v období strednej dospelosti (od 30 do 45 rokov) je prirodzené, hravé a zvedavé. Tvrdenie, ktoré som počul: "Muž ma rád to, kde sa urobí a vzrušuje ho všetko, v čom sa urobí." je možno pravdivé a vďaka tomu je obťažné určovať niečiu pohlavnú orientáciu. Že vraj niekto, kto si dá raz za čas mäso, nemôže o sebe tvrdiť, že je vegetarián. Môže to isté platiť aj pri sexualite? Každý má svoju pravdu, ktorá je výsledkom zaslepenosti, egoizmu, detinskosti, nezrelosti a voľnomyšlienkarstva alebo je skutočnou pravdou? Rozmýšľajme o sebe dôsledne a pravdivo, nech sa nestane to, že sa niekto ožení a potom zistí, že je homosexuálny. Nehrajme sa na nič, čo nie sme a vážme si to, čím sme a nezohavujme vlastnú sexualitu, seba a ani toho druhého.

Dôležité je to, či to niekto naozaj len skúša alebo, hoci to ešte nikdy neskúsil, nemôže sa zbaviť myšlienok sa sex s osobou rovnakého pohlavia. A pokiaľ už má homosexuálne skúsenosti a nedokáže sa v budúcnosti týchto aktivít zriecť, nepomôže mu vyhovárať sa na to, že je heterosexuál alebo bisexuál. Je tým, čoho sa nedokáže zbaviť, ani keby veľmi chcel, a to už myšlienkami alebo skutkami. Môže si vari niekto celý život nahovárať, že jeho dlhodobé (!) homosexuálne praktiky sú iba rozmarom? Bohužiaľ, môže. Vždy je to jeho život, jeho telo a myseľ, ktorú klame, aj keď tým úspešne oklame najmä svoje okolie.

Ak sa homosexuál rozhodne pre vzťah s rovnakým pohlavím, rozhodol sa vyjsť s túžbou po emočnej podpore von, uprednostnil ju pred sexom. Zvyčajne to však nie je rovnocenný vzťah dvoch zrelých osôb, ale nerovnocenný vzťah dvoch emočne zranených osôb a možno každý je zranený inak, možno jeden z partnerov si verí viac, je dominantnejší (akoby navonok pravý muž pri akoby vnútornej žene). Je to intímne priateľstvo dvoch ľudí, ktorí žijú dvojakým životom. Ja osobne homosexuálom neodporúčam vzťahy dovtedy, kým o svojej homosexualite nie sú schopní uvažovať v pravde, hoci viem, že aj bez toho ich tieto vzťahy niekam posunú (či už sú experimentom alebo túžbou po vzájomnej blízkosti a vernosti). Niekto potrebuje vzťah, aby pochopil, že je chcený a milovaný. Naštartuje ho k tomu, aby si začal vážiť samého seba, objavil vlastnú hodnotu. Vo vyjadreniach som opatrný aj pri masturbácii. Všetko, čo sa začína realizovať predčasne a čoho je priveľa, škodí. Viem, ako hlboko dokáže poznačiť muža skoré praktizovanie niečoho, na čo ešte vnútorne nedospel (vidno to už pri názoroch a osobných presvedčenia15-ročných na dĺžku ich pohlavného údu). Mladí začínajú žiť pohlavne príliš skoro a predčasne sa tak kdesi zaraďujú, prípadne svoje túžby zamaskujú a prekryjú opačnými aktivitami, ktoré sú ale spoločensky tolerované, hoci sa týkajú veľmi mladých ľudí. Okrem toho výrazne citlivé a hĺbavé osoby by mohli znášať rozchod veľmi zle, poňať ho ako katastrofu - premrhanú šancu, ktorá sa už nezopakuje. "Uloviť si" "pravého muža" a navyše pekného je obrovský úspech, ktorý so sebou prináša i strach z toho, že mi ho preberie krajší muž, lebo ja sa možno necítim byť hodný jeho mužskosti a krásy. Možno aj preto je medzi gaymi toľko vyberavosti a promiskuity. Preventívne opatrenie, aby nečakaná nevera nikoho nevyviedla z miery, nezaskočila či nezranila mužskú pýchu. Skôr však vychádza z komplexnej psychiky homosexuála a jeho potrieb.

Prečo vzťah nevydrží dlho? Že vraj ho ničí okolie, lebo mu neverí a odsudzuje ho. Avšak práve účastník homosexuálneho vzťahu zvyčajne neverí sám sebe, neverí ani práve prebiehajúcemu vzťahu. Nikto, kto nedokáže prijať seba a byť sám so sebou šťastný, nebude šťastný ani vo vzťahu. Prijať seba však neznamená prijať svoju homosexualitu, ale začať sa cítiť vo svojom pohlaví plnohodnotne a mať z neho skutočnú radosť. Homosexuál nebude šťastný dovtedy, kým nedosiahne cieľ skutočného muža/skutočnej ženy a všetky aktivity, myšlienky a postoje, ktoré k tomu nepatria ho budú brzdiť (znechucovať a trápiť). Čo robia mnohí homosexuáli? Príjmu seba, ale nevedia, kými sú a akí sú. Drzosť, arogantnosť, egoizmus, infantilita a povrchnosť nepramenia z toho, že je niekto gay, ale z toho, čo zo seba ako človek podvedome i vedome urobil. Najhoršie a posledné štádium môže byť otupenie vlastného svedomia. Sú takí, ktorí prahnú po láske a ponižujú sa, i takí, ktorí takýto stav radi využívajú. Nikto z nich však nie je šťastný. Šťastný môže byť až vtedy, keď objaví sám seba, svoju hodnotu a krásu a uvidí ich aj v inom človeku. Porozmýšľajme nad tým, či je homosexuálna láska dokonalým spojením dvoch ľudí, či im prináša skutočné uspokojenie a nemýľme si ju so sexom a ani s priateľstvom dvoch ľudí, ktorí hľadajú seba v inom. Hľadanie stratenej pozornosti sa cez hľadanie seba v inom stáva eroticky príťažlivým snom, ktorý sa usiluje preniknúť do reality. Avšak neúspešne.

"Už takmer 4 roky viem, že som gay, nebudem to popierať, ale to nič nemení na tom, ako vnímam túto problematiku i seba. Áno, je to aj o pohľade spoločnosti na ňu, ale je to najmä o mne. Jedna vec je, čo ma priťahuje a druhá, čo by mi bolo proti srsti. Radšej byť nedostupný a nenávidený, ako žobrať o kúsok lásky, tváriac sa ako plnohodnotný muž, a pritom sa tak necítiť. A práve to ma robí smutným - nie to, že som gay. Toto je nič v porovnaní s tým druhým a riešiť práve toto má pre mňa väčšiu cenu. Kvôli tomu chcem obetovať sex aj vzťah, pretože ak to neurobím, nikdy sa z tohto smútku nevymotám."

Človek - homosexuál je v rodine, v práci a v kolektíve nútený hrať na dve strany. Otázne je, ktorá strana mu dodáva odvahu a posilňuje pocit mužskosti/ženskosti viac. Kde si dobíja "baterky" a kde si vybíja sexuálnu energiu.

Prečo homosexuál hrá na dve strany? On totiž chce, aby bol inými považovaný za pravého muža. Jeho život je preto často "schizofrenický." Vnútorne nedospel do roly pravého muža, no neznesie, ak nie je zaň považovaný. Chlap má svoju hrdosť, nezáleží na tom, ako je sexuálne orientovaný. Nechce byť považovaný za iného, chce byť typickým chlapom. On sám cíti, že ním nedokáže byť naplno a je presvedčený o tom, že sa to nikdy nezmení. Takéto zmýšľanie sa zmeniť dá - duševnou reparáciou, či si to niekto chce priznať alebo nie. Muž bude vždy mužom a žena ženou. Hrdý muž nežobre o kúsok lásky a nemyslí si o sebe že nezvládne to alebo ono. Hrdý muž prijíma seba, ale zároveň túži bojovať za lepšie ja.

Záver

Problémy v intímnej oblasti sa môžu týkať veľmi veľa párov. Pri ich výskyte je potrebné si uvedomiť, že do vzťahu sme nevstupovali s jedinou prioritou sexuálnej spokojnosti, ale predovšetkým s prioritou lásky. Navyše v dnešnej dobe sa ľudia berú až po tom, čo sa poznajú aj intímne a doteraz nemali pri pohlavnom styku žiaden problém. Ak sa teda problém vyskytne neskôr (napr. po pôrode, ochorení, v strese či ako následok manželskej krízy), je to dôvod na rozvod? Muž má poznať ženské telo a jeho túžby, rovnako i žena telo muža aj s jeho sexualitou, no ďaleko viac je potrebné spoznávať individualitu partnera; učiť sa jej či odmietnuť ju, prijať ju či neprijať, zdieľať a formovať či nechať ísť vlastnou cestou skôr, ako si chybným krokom stihneme veľmi ublížiť. A nielen sebe, i svojim deťom. Pravá láska nás núti spoznávať sa a spoločne prekonávať každý problém. Nepravá zuteká pri prvom probléme, je egoistická a nikdy jej nebude nič dosť dobré.

Ak sme sa už 100-krát pokúšali o nápravu, zmenu, čo s nami ďalej? Zvládneme my i naše dieťa/deti rozvod? Skúsime to "zachrániť" ešte raz? Rozvod je správna voľba iba v minime prípadov, a i tak so sebou prináša veľa bolesti, duševného utrpenia. Ak už chýba láska, zotrvaním v manželstve škodíme sebe i svojim deťom. Po rozvode sa ale nemôžeme prestať spájať, pretože dieťa potrebuje otca i matku (článok v Rodine a výchove - Rozvedení, spájajte sa kvôli dieťaťu) - ak je vôľa, uplatniť si právo na striedavú starostlivosť a ani jedna zo strán nemá v záujme poškodzovať duševnú pohodu a psychické zdravie dieťaťa, netreba sa tejto možnosti brániť. Hoci sa už rodičia dieťaťa nemilujú, musia sa pred dieťaťom vzájomne rešpektovať a prejavovať úctu i naďalej.

Čo sa týka mňa - ak sa nezmením aj ja, podobný nevyriešiteľný problém ma stretne aj v novom vzťahu a ja budem mať opäť potrebu uniknúť.

Dodatok pre rozvádzajúcich sa katolíkov

Záleží nám na šťastí toho druhého a na našom vzťahu k Bohu? Ak áno, dajme si ešte šancu po plnom uvedomení si potreby zmeniť seba, nie toho druhého.

Niekto má to šťastie a podarí sa mu po rokoch čakania anulovať rozvod aj cirkevne, inému sa to nepodarí. Nechcem a nebudem spochybňovať správnosť, rovnoprávnosť a spravodlivosť pri týchto činnostiach, ale slovami istého kňaza: "Človek, ktorý môže pristupovať k všetkým sviatostiam si to často nevie vážiť. Človek, ktorý tak učiniť nemôže, je si vedomý svojej viny, ktorú ľutuje, prijíma eucharistiu po udelení výnimky (napr. v čase Vianoc) so slzami v očiach."

Nechcem tiež nikoho obhajovať, iba sa dívam na problematiku stúpajúcej rozvodovosti reálne.

Mnoho rozvodov sa deje kvôli banalitám, ktoré nadobudnú obrie rozmery. Je však možné existovať v manželstve s niekým, kto už s vami žiť nechce z akýchkoľvek dôvodov, ste pre neho vzduch alebo rohožka? Kde ešte existuje láska na oboch stranách, všetko sa dá prekonať. Tam, kde láska hoci len z jednej strany vyprchala, sa už nedá urobiť nič. Vyprchala z objektívnych dôvodov, alebo som sa jednoducho zamiloval/a do iného/inej? Nemôžeme rozvádzajúcich sa ani rozvedených trestať, nech sa už veci okolo nich diali z akýchkoľvek dôvodov.

Každý by si mal vedieť vstúpiť do svedomia a posúdiť mieru svojej viny. Každý takýto človek si zaslúži druhú šancu nielen pre svoje šťastie a šťastie svojich detí, ale aj v možnosti opäť pristupovať k sviatostiam, po ktorých túži. Ako dokázať, že miera viny človeka je minimálna, alebo že vina nie je žiadna? To vie spravodlivo posúdiť iba Boh. My nemôžeme súdiť nikoho.

Cirkev chce chrániť sviatosť manželstva, chrániť rodinu. Nemôže podporovať mimomanželskú súlož. Vždy však ide o daného človeka, ako sa cíti pred Bohom, aké má pred ním srdce i svedomie. Každý má právo na omyl a každý má právo po tomto omyle zažiť skutočnú lásku. Najlepšie však dokáže situáciu posúdiť kňaz, ktorý s človekom pravidelne pracuje, pozná okolnosti, pozadie situácie, vývin problémov, pokusy o ich nápravu, život, povahy a nezhody (možno i depresívne stavy, závislosť či rôzne poruchy, pričom nie je vôľa zmeniť to) oboch manželov. Má však prostriedky či právomoc na to, aby urgentne pomohol človekovi, ktorý si to zaslúži?

Keby sme mladým ponúkli riešenie neponáhľať sa s uzavretím sviatostného manželstva, otvorili by sme im cestu súlože a spoločného života mimo tohto manželstva. Riešenie je v samotnom človekovi, ktorý si konečne začne byť istý tým, čo naozaj chce a to, čo teraz chce, si obháji aj o 50 rokov. Ide o silu ducha, vytrvalosť, stálosť, schopnosť odpúšťať, obetovať sa jeden pre druhého skutkami, bez honby za dokonalosťou svojho obrazu či obrazu partnera, partnerky. Koľko ľudí dnes vstupuje do manželstva z úniku pred niečím, zo samoty či pre zachovanie tradície? Založiť si rodinu nie je vhodná, hoci automatická voľba pri mnohých ľuďoch, a mnohí o tom ani nevedia. Priznanie by bolo prehrou hlavne pred rodičmi, priateľmi, známymi a možno i pred sebou samým. Zrazu akoby sa človek zasekol a nebol plnohodnotný, nebol ako ostatní. Tak to, bohužiaľ, vnímame: "Ak nikoho nemáš, si gay/lesba alebo čudák." Mnohí nie sú na rodinu pripravení, schopní dlhodobo zotrvať v nejakom vzťahu či zniesť tlak zodpovednosti, odriekania a obety kvôli rodine. Vraj každý túži po vlastnej rodine, ale už keď sa v nej ocitne, nevie, čo s tým; nie je pripravený na vernosť, nie je pripravený byť vzorom pre deti, lebo sám ešte potrebuje slobodu a vedenie, aby dozrel. Človek sa vydesí na smrť, pretože máločo z toho, čo vyžaduje kvalitný vzťah a rodina videl vo svojej vlastnej rodine, prípadne nebol k tomu vedený, nestotožnil sa s tým. Nedokáže riešiť konfliktné situácie, nechať si poradiť, vidieť pravdu, odpúšťať, nechcieť sa mstiť, pracovať na kompromise, byť ten, kto spája, teší sa z úspechu iných. Zabúdame na duševnú očistu a nepoznáme samých seba. Doba nás kamsi tlačí, ale my dobu neovplyvníme. Sme permanentne podráždení, nervózni, napätí, ľahostajní alebo príliš sebakritickí. V každej dobe je možné byť takými, akými chceme byť. Prvým krokom je poznať seba, naučiť sa rozlišovať dobré od zlého, správne od nesprávneho a vždy začínať od seba. Druhým je naučiť sa vážiť si iného človeka za každých okolností. Tretím krokom je dozrievať vo vzťahu (v stálosti, zodpovednosti, kreativite, podpore, pochopení, samostatnosti, odpúšťaní, počúvaní, zaujímaní sa o toho druhého, tvorbe kompromisov, učení sa kedy mlčať, kedy a čo hovoriť atď.) a zároveň sa o neho starať každý deň. Ak niečo z toho nedokážeme, alebo sme to preskočili, nie sme zrelí na vzťah. Máme celý život na to, aby sme boli so šľachetným a ľudským správaním plne stotožnení, žili ho, a nedívali sa naň ako na nedosiahnuteľný ideál, hoci by všetci mali robiť inak, a museli by sme ísť proti všetkým. Prečo? Lebo stáť si za tým, čo je správne, je niečo, čo nám nikto nikdy nevezme, čo nás naplní pravým pokojom a šťastím a jedine na čo môžeme byť právom hrdí. Ak tomuto naučíme svoje deti, budeme môcť byť hrdí dvojnásobne.