Kedy sa začína žiť a na čí život mám právo?*

Kedy začína nový život? Biologicky začína splynutím samčej a samičej pohlavnej bunky (Narodenie je len pokračovaním vývinu. Vývin dieťaťa = prenatálne + perinatálne + postnatálne obdobie). Keď do tohto uvažovania zakomponujeme filozofický a náboženský pohľad na ľudský život, musíme uvažovať aj nad tým, kedy vstupuje do biologickej hmoty duša. Kedy? Iba hlupák odpovie na túto otázku okamžite a jednoznačne. Keď si len predstavím, čo všetko sa vyvinie v 8. týždni tehotenstva, keď je už vidno prsty na nohách a rukách, vytvoria sa horné pery, rysuje sa nos a dokončí sa formovanie srdca. Pritom embryo je dlhé približne 1 centimeter. O týždeň neskôr, keď už hovoríme o plode, sa dajú zreteľne rozoznať jednotlivé prsty. Maličké sa dokáže pohybovať, má oči, očné viečka, viditeľné črty vonkajšieho ucha a jeho dĺžka sotva presahuje 2 cm. Ďalej už ani nepokračujem. Už si len k tomuto všetkému predstavím pohľad na telíčko dieťaťa (pre niekoho ešte nie dieťaťa) rozorvaného na kusy a nutnosť lekára poskladať všetky jeho časti, aby sa uistil, že nič nezostalo vo vnútri... Žeby hra na novodobého kata s obeťami v miniatúrnej forme? Nie, interrupcia.

Môj otec často hovorieva: "Ži a nechaj žiť." Ako má každá žena (a muž) právo na svoj život, tak aj ja mám právo vyjadriť svoj názor a tento priestor venovať môjmu pohľadu na interrupcie.

Každá matka má právo rozhodnúť sa, či dovolí, aby lekár vyvolal abortus jej plodu (embrya). Toto je bežný argument. Chápem aj tieto ženy, ktoré sú zvyčajne tak deprimované (aspoň, keď sa rozhodli uskutočniť to prvýkrát), že nevidia žiadne iné východisko, že nedokážu myslieť na nič iné, iba na to, kedy sa to celé skončí. Ibaže, na druhej strane, každá žena, ktorá nedokáže prijať zodpovednosť za svoje činy, je dieťaťom sama o sebe a nie vnútorne zrelou dospelou ženou. Neexistuje nič (okrem ohrozenia jej života), čo by ženu muselo priviesť k takému neuváženému kroku. A aj keď si stojím za tým, že mnohé ženy sú rôznymi okolnosťami života (a tiež myšlienkou na zákrok) hlboko deprimované (alebo "len" frustrované), prekvapuje ma tá zvyšná čiastka, ktorej zástupkyne pristupujú k interrupčnému aktu so zdanlivou ľahkosťou v pevnom rozhodnutí, že konajú iba dobro. Ale dobro pre koho? Každá žena môže vyhľadať odbornú pomoc, v akejkoľvek situácii sa ocitne. Nie je to hanba, ale jedno z jej práv a možností! Aby sa necítila so svojím "problémom" sama. Aby sa dokázala správne rozhodnúť.

"Niektorí lekári, ba i priatelia ma presviedčajú o opaku. Že vraj existuje veľa možností ako sa dieťaťa neskôr zbaviť. Ibaže ja nechcem dieťa vynosiť a už vôbec nechcem, aby sa narodilo. Moja finančná situácia nie je veľmi dobrá a dieťa by celý môj život značne skomplikovalo. Navyše, s mojím manželom už nevychádzame tak dobre ako kedysi. Dieťa by nás opäť len dočasne spojilo. A ktovie, možno ani nie. Jednoducho mám tisíc dôvodov na to, prečo to dieťa nechcem vynosiť. Čo by povedali susedia a známi, keby som dieťa vynosila a potom ho kamsi 'odložila.' Takto to bude diskrétne a žiadne ukrývanie sa či vysvetľovania. Už len myšlienka, že vo mne neželane niečo rastie ma ubíja. Preto, nech mi dá každý svätý pokoj! Nikto si nevie predstaviť, ako sa cítim. Som unavená z vysvetľovania, unavená zo svojho života, unavená z vás všetkých!"

Existuje veľa svedectiev, ktoré naznačujú správne rozhodnutia. Každá žena si musí položiť otázku: "Je to môj život, čo vo mne rastie?" Ak si odpovie, že áno (čo nie je možné ani geneticky, ani biologicky), môže si s ním robiť čo len chce. Má právo si žena (a muž) siahnuť na svoj život? Ak odpoviem áno, vyznie to strašidelne, ale za všetky zabité nenarodené deti odpovedám áno. Hocikedy sa môže vrhnúť pod kolesá auta, vlaku, užiť nadmerné množstvo liekov, alebo sa pokúsiť iným spôsobom o samovraždu. Je to síce najhlúpejšia voľba, ale svoj život beriem do vlastných rúk iba vtedy, ak mi je existencia Boha ukradnutá. Ak by nebola, na samovraždu (a už tobôž nie na vraždu) by som nikdy nepomyslel. Ale je to moja voľba proti môjmu životu. Prečo nemá aj nenarodené dieťa svoje práva? Lebo čo nevidíme, neexistuje? Skúsme sa pozrieť do budúcnosti (o päť rokov) s tým, že žena nepodstúpila tento zákrok. Dieťa (milované alebo menej milované) už existuje mimo tela a rastie pred očami jeho rodičov alebo vychovávateľov a nie je už len v mylných predstavách ako nenarodený plod bez duše. Povie si jeho matka: "Mala som ho zabiť skôr, ako sa narodilo?!" Myslím si, že iba krkavčia, teda bezcitná. A neurobili sme nič iné, len posunuli čas o päť rokov dopredu. Prečo si myslím, že embryo, plod alebo, keď chcete použiť slovo dieťa, nie je životom jeho matky? Pretože je to logické! Z embrya sa vyvinie plod, z plodu, po narodení, dieťa. A prečo je dieťa až po narodení? Lebo som ho ešte nevidel a teda ešte neexistuje? Ale naozaj neexistuje? Len posuniem čas a zistím, že z embrya, plodu a dieťaťa, za ktoré som mala necelé dve desaťročia akúsi zodpovednosť, opatrovala som jeho rozvíjajúcu sa osobnosť a dohliadala na to, aby sa sformovala správnym smerom, sa stal dospelý človek, ktorý mi už ako dieťa vlieval do života nádej, zahrňoval ma nekonečnou láskou a to, čo som urobila preňho ja, bola úplná maličkosť v porovnaní s tým, čo s mojím životom dokázal/a urobiť on/ona. A nebol/a tu len pre mňa. Preto je mojou pýchou a hrdosťou, lebo dokázal byť svetlom nádeje, zdrojom života v láske a odpúšťaní pre tých, ktorých stretáva. A toto všetko mu/jej dokáže žena vziať jediným rozhodnutím, ktoré sa už nedá vrátiť späť.

Koľké ženy túžia po dieťati, no nikdy neporodia. Koľko žien túži po bozku ich dieťaťa, no už ho nikdy nezažijú, lebo umrelo.

Zažiť čistú a nekonečnú lásku svojho dieťaťa je snáď pre každú matku požehnaním a vôbec nemusí byť veriaca (keďže požehnanie je zvyčajne spájané s Bohom).

"Som mladá a ešte môžem mať kopec detí!" Ale budeš ich ešte mať? A vôbec, budeš vždy mladá? Už len myšlienka na to, že zomriem sám ako prst, je pre väčšinu seniorov nočnou morou. "Mám dve deti, ale stáť pri tejto neznesiteľnej posteli plnej utrpenia mohlo aspoň to posledné, ktoré som kedysi zabila..."

Žena sa vo svojom živote ocitne v mnohých neľahkých situáciách, ale je ženou - plnou vnútornej rozvážnosti, odhodlania a sily bojovať za seba a iste by jej sila zostala aj v boji za jej nenarodené dieťa. Všetko to, čo jej kedysi v živote chýbalo, môže dobrá matka získať o pár rokov späť. Ak má žena spolu s mužom dosť rozvahy prijať zodpovednosť po nerozvážnom, nechránenom pohlavnom styku (s možnosťou počať, ale s prianím, že nepočnem), potom musia prijať aj zodpovednosť za dieťa, ktoré sa narodí. Ináč sa správajú ako malé deti hrajúce sa na pieskovisku. Život dospelého človeka však nie je detským ihriskom. Mám právo sa zahrávať iba so svojím životom, nie so životom iného. A na to, či sa môžem zahrávať so svojím svedomím, si už každý odpovedá za seba. Za všetky chyby sa neraz kruto platí. Považovať však dieťa za chybu? Dieťa, ktorého čaká jeho vlastná budúcnosť, ktoré chce žiť rovnako ako žijem ja?! Čo má potom povedať pubescent, ktorý ako odmenu za svoj výkon počas prvého sexu dostal AIDS? Kruté, však? Nie každý má to šťastie, že sa zbaví zodpovednosti jediným zákrokom. Ale pravdaže, svoj život si môžem vziať kedykoľvek. Je to moje právo! A predsa je to ťažké. Prečo asi? Čoho sa tak bojím? Aha, ja si siahnuť na svoj vlastný život nedokážem. Bol by som radšej, keby mi ho vzal iný, keď ma už žiť omrzí. Ale, čo ak je to len kríza a ja chcem žiť, lebo život je to jediné, čo mám a nech už padnem akokoľvek hlboko, môžem ho zmeniť?! Čo však smie na svoju obhajobu povedať nenarodené dieťa? Možno toto: "Ja nezažívam žiadnu krízu, ale moja matka (a môj otec)! Toto nie je jej život a predsa mi ho berie a chladnokrvne využíva fakt, že sa k tomu ešte nemôžem vyjadriť. Chce ma totiž umlčať ešte skôr, ako prvýkrát prehovorím. Chce mi odoprieť pohľad na nebeskú oblohu, Slnko, hviezdy, krásu prírody. Dokonca nikdy neuvidím ani jej tvár. Už o chvíľu podstúpi zákrok. Počul som, ako klamala svojmu lekárovi o tom, v ktorom týždni tehotenstva sa nachádza, len aby sa ma ešte zbavila. Moje telo zostane roztrhané na kusy, pretože moja matka vzala môj život do vlastných rúk. Chce, aby sa zo mňa nestalo dieťa. To právo mali moji súrodenci, to právo majú iné, očakávané deti, ale tá moja sa už pevne rozhodla, že radšej zomrie, než by ma mala porodiť."

Antikoncepcia je drahá (i keď zákrok nie je o nič lacnejší v porovnaní s ročnou dávkou antikoncepcie), kondómy znižujú rozkoš muža a ich použitie (myslím kondómov) nezaručí 100% ochranu pred počatím (nehody sa stávajú všade). Najbezpečnejší a najlacnejší spôsob je cesta zdravého rozumu, pre ktorý si človek vyslúžil prvenstvo v celej živočíšnej ríši. V nej sa vyskytujú "vraždy," promiskuita, krádeže, dokonca, u niektorých druhov aj znásilnenia a potraty (náhly potrat zvýši v kritickej situácii šancu na prežitie samice a príležitosť mať ďalšieho potomka). Avšak jedine človek dokáže urobiť každú z týchto vecí vedome (okrem neželaného potratu), ak nie je ovplyvnený omamnými látkami. Je skutočne krásne, ak si každá osoba zachová všetky výsady pravého človečenstva (so zdravými názormi a premyslenými činmi, so schopnosťou prijať aj ich negatívne následky).

Po mnohých rozhovoroch so svojou sestrou - gynekologičkou, schvaľujem každý spôsob, každý krok - od Billingsovej ovulačnej metódy, až po všetky možné prostriedky ochrany, len aby nemuselo dôjsť k ohavnosti interrupčného aktu za múrmi gynekologických oddelení.

Čo s počatým dieťaťom? Ak sa dospelý človek vyvlečie spod ťarchy zodpovednosti, ukazuje, že nie je dospelý zmýšľaním, postojmi ani činmi. Je iba úbohou hračkou v rukách osudu, túžiaci (na oplátku) po krutej hre so životom, ktorý mu nepatrí...

A čo asi cítia ženy, ktoré už boli na zákrok? Opatrne sa odvážim tvrdiť, že vo väčšine prípadov je to zmätenosť. Mnohé z nich sa s týmto činom budú vyrovnávať do konca svojho života a na mnohé bremeno výčitiek ešte len doľahne. Menšine žien sa to podarí úspešne ospravedlňovať (aspoň pred svojím svedomím) až do konca ich života. Keďže mojím (a iste nie iba mojím) celoživotným krédom je milovať každého bez výčitiek, nemám právo odsudzovať nikoho. Veď túto lásku a dotyk novej nádeje túži pocítiť každý - kedykoľvek a kdekoľvek. Vstať a začať odznova. Stať sa lepším alebo horším. Milovať a byť milovaný tým, komu som dal (alebo ešte len dám) život...

* Článok nie je zadosťučinením pre tých, do života ktorých už interrupcia zasiahla, ale je výzvou pre tých, ktorí o nej uvažujú a všetkých ľudí (vrátane lekárov), ktorí sa jej účastnia.