Rodičia a deti - Vplyv rodinného prostredia na psychosexuálny vývin a budúci partnerský život potomkov


Môžu nás v dospelosti ovplyvňovať zážitky z detstva?

Môže dospelý získať určité osobnostné črty len preto, že prešiel danou skúsenosťou, kým bol ešte dieťa? Áno, pretože osobnosť sa formuje vplyvom skúseností, ktorými sme si v živote prešli.

Ak bolo dieťa vychovávané v príliš ochraňujúcom prostredí, bude sa v ňom posilňovať strach a neistota v presvedčení, že svet nie je bezpečný. I v dospelosti sa bude jeho strach (obavy) a neistota prejavovať v myslení a konaní (manifestovať v osobnosti) rôznymi spôsobmi. V detstve sa možno vyhýbalo neznámemu prostrediu a novým ľuďom a možno radšej ostalo doma, ako by sa šlo zabaviť s priateľmi či spoznávať nových ľudí. Kultúra a tlak okolia ho neskôr prinútia zmeniť tento postoj, ale jeho pôvodný strach či obavy sa môžu premietnuť do strachu riskovať, skúšať nové veci. Zamiluje si stereotyp, pretože mu poskytuje bezpečie, na aké je zvyknutý a aké potrebuje.

Veľmi často sa usilujeme o naplnenie túžob a snov, ktoré sme si vytvorili ešte v detstve, aby nás motivovali.

Ovplyvňuje nás nielen šikanovanie, zanedbávanie, osobnostne slabý alebo problematický rodič, ale výrazne nás ovplyvňujú prístupy akýchkoľvek rodičov, dokonca i to, či sme jedináčikovia, či sme zo súrodencov najstarší alebo najmladší. Negatívne skúsenosti značia naše sebavedomie, čo je už ťažké naprávať v dospelosti nejakými korektívnymi opatreniami. Dospelosť je vlastne rozšírením zážitkov z detstva (dospelí s ich správaním a osobnostnými črtami sú len rozšírením detských zážitkov, zážitkov, ktorými si prešli dávno predtým). "Rozdiel medzi mužmi a chlapcami je vo veľkosti ich hračiek." Snažíme sa naplniť detské túžby, hoci už dospelým spôsobom, ktorý je prijateľný v danej spoločnosti a kultúre. Zážitky z detstva ovplyvňujú to, ako bude vyzerať osobnosť a správanie dospelého človeka.

Dnes už vieme, že ľudský mozog sa významne vyvíja aj po narodení. Rodičia (rodinné prostredie - aj starí rodičia, súrodenci, blízki príbuzní v spoločnej domácnosti) môžu ovplyvňovať nielen správanie svojich detí, ich emocionálne zdravie, sebaúctu, výsledky vo vzdelaní, ciele, odolnosť, náchylnosť, odovzdávať rôzne návyky a zlozvyky, ale tiež výraznou mierou napomáhajú formovaniu obrazu detí o sebe, o osobách rovnakého i opačného pohlavia, ovplyvňujú vzťah k nim a samotnú sexualitu.

Každé dieťa je inak vnímavé na identický vplyv. Niektoré deti viac, iné menej intenzívne vnímajú, prežívajú a rôzne spracovávajú stavy a situácie, v ktorých boli vo vzťahu sklamané, klamané, neocenené, odsúvané nabok, manipulované, cítili sa pod tlakom alebo boli akokoľvek zneužité.

Členovia rodiny vplývajú na deti svojím temperamentom (popudlivosťou - pokojom, rýchlosťou - pomalosťou, vyrovnanosťou - nevyrovnanosťou, afektívnou labilitou - stabilitou atď.), charakterom, mravnými zásadami, spôsobmi konania, postojmi k sebe, k druhým, veciam, hodnotám, inteligenciou, vedomosťami, zručnosťami, rozhľadom a názormi na bežné veci i neobyčajné udalosti. Dôležitý je tiež dlhodobý zdravotný a psychický stav rodičov a krátkodobé udalosti, ktoré môžu spôsobovať traumu a meniť smerovanie dieťaťa.

V rodine dieťa získava model svojich budúcich vzťahov k ľuďom, názorov, postojov, správania, návykov, zručností atď. Podľa skúseností z rodiny dieťa aplikuje dané modely a vzorce správania na iných ľudí. Napríklad syn s manipulatívnou a dominantnou matkou sa môže strániť žien, ktoré naznačujú podobné črty alebo podvedome vyhľadávať vodcovské typy žien.

Extrémom, hoci dnes čoraz častejším, môže byť reaktívna porucha pripútania v detstve. Začína sa tým, že dieťa si do prvých štyroch rokov života nevytvorí väzbu na matku z rôznych príčin (alebo je väzba slabá). Poruchu neskôr charakterizujú pretrvávajúce abnormality v sociálnych vzťahoch dieťaťa, spája sa s poruchou emotivity a prejavuje sa špecifickými odpoveďami na zmeny vonkajšieho prostredia (napr. bojazlivosť a prílišná ostražitosť, zlé spoločenské vzťahy so seberovnými, agresia voči sebe aj iným, smútok a v niektorých prípadoch porucha rastu). Syndróm kedysi vznikal najmä vplyvom prílišného rodičovského zanedbávania, zneužívania alebo týrania. Dnes mnohé matky jednoducho nemajú na dieťa čas.

Čas rodičov strávený s deťmi je príležitosťou k tomu, ako budovať a podporovať rodinnú súdržnosť a zázemie. Podstatná je kvalita, nie kvantita spoločne stráveného času.

Dnes badať nový fenomén - rodičia sa snažia vynahradiť deťom nedostatok času materiálnymi vecami, ktoré však nezmenšia citové nenaplnenie dieťaťa. Alebo rodičia existujú vedľa dieťaťa, ale nie s ním, nie sú plne integrovaní do jeho sveta (dôležité sú spoločné zážitky, hry a zábava). Je to zvláštny mix emocionálneho zanedbávania, rozmaznávania, absencie vzorov a výchovy, ktorý sa potom prejaví nedostatkami v psychosociálnom vývine, problémami riešiť konflikty, zvládať stres, byť sám sebou, byť zodpovedný, dôverovať, budovať kvalitné a perspektívne partnerské vzťahy, v schopnosti znášať prehru, oceňovať a milovať duchovné hodnoty, tvoriť a odovzdávať hodnoty, poruchami identity atď.

Ideálna rodina síce neexistuje, ale každé kvalitné rodinné prostredie by malo mať blízko k týmto faktorom:

  • spokojnosť rodičov v manželstve a vyrovnaný predmanželský vzťah v otázkach sexuality (byť psychosexuálne na jednej vlne, ochotní sa dopĺňať aj v manželstve)
  • šťastné detstvo (zvyčajne rodičia, ktorí mali šťastné detstvo, vedia a sú aj dnes vyrovnaní s tým, čo bolo a je, nevedú deti k lipnutiu na materiálnych hodnotách a venujú im maximum svojho voľného času, načúvajú im v otvorenom vzťahu s pravidlami, dokážu deťom zabezpečiť šťastnejšie detstvo)
  • úspešne zvládané konflikty medzi členmi rodiny, veci sa nenechávajú nevypovedané, neexistujú tabu témy a neuzatvárajú sa nedoriešené konflikty
  • silné citové puto detí k rodičom
  • rodičia sa netvária, že vedia všetko a že dieťa bude šťastné iba vtedy, ak bude plniť ich príkazy či priania..., nechávajú dieťaťu priestor na vlastný názor a rozvoj vlastnej kreativity

I objektívne rovnaké rodinné prostredie znamená rôzne subjektívne podmienky pre rôznych príslušníkov rodiny. Súrodenci v rodine môžu mať nerovnaké postavenie (a často ho majú), pretože rodičia starnú, podliehajú zmenám, menia názory na výchovu vďaka bohatším skúsenostiam i skúsenostiam s predchádzajúcim dieťaťom, menia správanie vplyvom stresov, konfliktov, frustrácií, chorôb, rôzne sa na jednotlivé deti tešia. Takisto aj každé dieťa je iné; jedno je pokojné, rozvážne, zodpovednejšie, zdravé, zdatné. Druhé je vnímavejšie, plačlivé, často choré, menej schopné. Jedno sa s rodičom identifikuje, druhé je častejšie v opozícii.

Aby sa osobnosť dieťaťa vyvíjala žiaducim smerom, potrebuje vyrastať v rodine, kde je priaznivá psychosociálna atmosféra - rodinná klíma. Buď je pre rodinu typická súdržnosť a atmosféra pohody (pohoda nie je vtedy, ak sa rodičia nezaujímajú alebo nechávajú deťom vo všetkom voľnú ruku) alebo nie (vtedy prevláda chlad, napätie, nesúlad). Pre emocionálnu stabilitu a ukotvenosť človeka má sociálne rodinné ovzdušie veľký význam. Ak je kvalitné, uspokojuje potrebu niekam patriť, mať domov (ktorý je niečím viac ako len strecha nad hlavou), potrebu istoty, bezpečia.

Matka je pre dieťa modelom ženskosti, vzorom lásky a nežnosti. Emocionálne problémy detí môžu súvisieť s dlhodobým pocitom neistoty matky (nenaplnené vlastné detstvo, neprispôsobenie sa materskej role, chyby vo výchove). Emocionálna labilita detí je často odrazom emocionálnej nestálosti ich rodičov. Otec by mal byť vzorom mužskosti, organizačných schopností a zručností. To neznamená, že dieťa kopíruje rodičov v jednoduchom modeli, to znamená, že rodič smeruje svoje dieťa i nepriamo a ovplyvňuje ho na ceste vlastnej originality. Dieťa sa môže usilovať pristupovať k veciam inak, než videlo vo vlastnej rodine. Ak mu to umožní poznanie seba a vnútorná sila, určite to aj dokáže, ale vždy je to nevýhoda, hendikep, ktorému musí čeliť a je otázne, ako ho bez ďalšej podpory príbuzných či priateľov zvládne (obzvlášť, ak si s takýmto hendikepom zakladá vlastnú rodinu a ešte na ňom nepopracoval). V každom prípade, vplyv rodičov a starších členov rodiny je veľmi veľký, pretože vyvíjajúca sa osobnosť dieťaťa potrebuje byť stimulovaná vzorom, učiť sa pristupovať k rôznym životným udalostiam pozorovaním praxe iných a cez to spoznávať seba, vytvárať si zásady, budovať vzťahy s inými ľuďmi, zostavovať vlastný rebríček hodnôt atď. Dieťa si osvojuje povahové vlastnosti a názory identifikáciou, preto je dôležité, aby tí, ktorí dieťa vychovávajú, disponovali primeraným vnímaním reality, dobrým sebapoznaním, sebaúctou a akceptáciou so schopnosťou vytvárať citové väzby a činorodosťou.

Rodina pôsobí na vývin osobnosti dieťaťa v súvislosti s celou spoločnosťou, ktorá ju ovplyvňuje, a tieto vplyvy ďalších sociálnych skupín buď prepúšťa (do vnútra, nechá sa ovplyvniť) alebo nie. Dieťa vplyvom rodiny zaujíma rôzne postoje, ktoré neskôr prehodnotí a zmení alebo si ich zachová. Hoci rodina rôzne vplyvy spoločnosti neprepúšťa, mala by viesť svoje deti k tomu, aby na ne dokázali v životnej praxi adekvátne reagovať (kreovať vlastné postoje, nebyť deštruktívny, nebáť sa robiť chyby a priznať si ich), nepodľahnúť informačnej dezorientovanosti, neusilovať sa dieťaťu vnucovať to, že iba môj pohľad na vec je správny (a pritom často o danej problematike veľa nevedieť).

Správanie rodičov a náš vzťah s nimi môžu mať trvalý vplyv na náš život. Vzťah s matkou a otcom môže ovplyvniť spôsob, akým budeme jednať s ľuďmi vo svojom živote. Niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že ľudské bytosti sa rodia s istými génmi, ktoré určujú ich osobnosť, no zabúdajú, že ľudský mozog je dosť flexibilný na to, aby sa aj po narodení rozvíjal rôznymi spôsobmi - v závislosti od faktorov, ktoré ovplyvňujú jeho vývin.

Rodičia formujú osobnosť dieťaťa vedome i nevedome, priamo i nepriamo a ich vplyv je jedným zo základných stavebných kameňov jeho psychologického profilu. Napríklad prostredie ovplyvňuje rodovú identitu, naplnenosť a spokojnosť v danom pohlaví, čo nie je možné odseparovať od vývinu sexuality jedinca.

Rozvojom mozgu a všetkých zmyslov dieťa poznáva okolitý svet, hľadá a učí sa nachádzať samého seba v priamom kontakte a v kontexte vzťahu so svojimi rodičmi (pozorovaním ich správania voči sebe, voči sebe navzájom, k iným ľuďom, prístupom a vzťahom k nemu, učením sa). Spôsob, akým rodičia zaobchádzajú s dieťaťom, ovplyvňuje spôsob, akým vidí seba, ľudí a svet.

Vzťah s matkou

Matka je prvou ženou, s ktorou dieťa prichádza do kontaktu, a tak na základe jeho vzťahu s ňou, rozvíja svoju vlastnú predstavu o ženách vo všeobecnosti. V prípade, že matka bola citovo vzdialená, nedostupná alebo sa jej nepodarilo prejaviť náklonnosť k dieťaťu, jej dieťa môže vyrastať s pocitom nemilovaný/á, hoci ho/ju ostatní ľudia milovali a prídu noví, ktorí ho/ju budú milovať. V prípade, že človek pochádza z rodinného prostredia, v ktorom bola žena dominantným či ovládajúcim prvkom, môže si zamilovať takýto typ žien, alebo bude vo vzťahoch s inými odrážať všetko, čo sa podobá ovládaniu či kontrole. Voľba, ktorú dieťa urobí, bude závisieť od ďalších faktorov, ktorým bolo vystavené v čase najintenzívnejšieho formovania jeho osobnosti.

Ak syn miloval svoju matku nezdravo, zbožňoval jej vystupovanie a spôsoby, v budúcnosti môže i podvedome vyhľadávať ženy, ktoré sa jej budú nejakým spôsobom podobať (môže sa ale stať, že takú ženu nenájde, všetky vzťahy stroskotajú na tomto porovnávaní). Ak syn neznášal svoju matku alebo mu na nej niečo dlhodobo prekážalo, začne sa vyhýbať ženám, pochybovať o ženách (bude sa cítiť neisto a ohrozene pri ženách), ktoré mu ju budú pripomínať. V prípade, že matka bola krutá a nevľúdna, dospelé dieťa môže prežívať (vytvárať) problémové zväzky jednoducho preto, lebo nie je schopné veriť ženám. Stručne vyjadrené - to, ako dieťa vníma svoju matku, určuje spôsob, v akých dimenziách bude premýšľať o všetkých ostatných ženách, na ktoré v živote narazí a je veľmi pravdepodobné, že sa na osoby opačného pohlavia bude dívať cez jej perspektívu.

Vzťah s otcom

To, ako dieťa vníma svojho otca, určuje spôsob, v akých dimenziách bude premýšľať o všetkých ostatných mužoch, na ktorých v živote narazí. Názorným príkladom je dcéra majúca problémové zväzky, pretože jej otec bol matke neverný. Ako otec v časoch náklonnosti a rešpektu synov pristupoval k matke a/alebo iným ženám, podobný vzťah k manželke, rodine a iným ženám môžu mať i títo synovia.

Dieťa sa zvyčajne viac stotožňuje s jedným z rodičov, aj si ho častejšie zastane či obháji, a keďže často prijíma za vzor aj jeho správanie, ovplyvňuje to jeho vnímanie ľudí po celý život.

Ak je dieťaťu pri konfliktoch rodičov podsúvané, že v práve je otec, prípadne vníma otca ako toho, kto je voči nemu spravodlivejší, potom sa môže domnievať, že ženy sú zlé, zlo, alebo nie sú lojálne, môže si ich prestať vážiť (obdobná situácia nastane pri permanentnom zastávaní si matky).

Keď je otec emocionálne neprítomný alebo chladný, dospelá dcéra môže začať hľadať lásku a prežívať vzťahy rôznymi spôsobmi (bojí sa viazať, bojí sa sklamania, opustenia, zmeny správania) a môže sa stať extrémne neistá vo vzťahoch. V prípade, že otec opustil matku, a dcéra bola priklonená k matke, keď vyrastie, bude vo vzťahu s mužom neistá, bude sa správať neprirodzene, napäto, všemožne sa usilovať o to, aby aj ju muž neopustil (a môže sa správať tak, že jej vzťah sa skutočne rozpadne). Ak bola dcéra milovaným otcom klamaná alebo sklamaná (zmenil svoje správanie, opustil ju, zomrel), môže byť neschopná viazať sa, zotrvať dlhodobo vo vzťahu (nebezpečné v spojení so sexuálnou závislosťou).

Dospelí sa zvyčajne usilujú vyhnúť sa zlým skúsenostiam, ktorými si ako deti prešli so svojimi rodičmi, no nie vždy sa im to podarí (na inú záťažovú situáciu môžu aplikovať podobný model tak, že si to ani neuvedomia).

Pravidlá dobrého otca rodiny

1. Podporujem svoju ženu ako osobnosť a matku, tak ako ona podporuje mňa ako osobnosť a otca a spoločne sa staráme o náš vzťah.

2. Obaja rodičia sme pri výchove a v starostlivosti o deti rovnocenný tím. Ako otec by som mal byť od začiatku v centre diania (neunikať do práce a od problémov), lebo potom už môže byť neskoro. Nech je to akokoľvek náročné, prvá je pre mňa rodina, potom práca a druhoradé sú ostatné veci (veci, ktoré síce robím rád, ale môžu počkať).

3. Som so svojimi deťmi (nielen pri nich), venujem im čas, nešetrím na nich, ale dávam im skôr spoločné zážitky, ktoré možno čo-to stoja, nie iba materiálne veci, aby som im vynahradil svoju nechuť, nepripravenosť byť otcom či nedostatok voľného času. Ak nebudem s deťmi tráviť čas, nič sa o sebe vzájomne nedozvieme ani sa od seba nenaučíme. Mojou úlohou je formovať deti tak, aby si nemysleli, že sú stredobodom vesmíru (že ako moja krv sú "vyššia rasa" a môžu mať v živote všetko), ale ani nehodné povšimnutia.

4. Prejavujem svoje city, lásku k deťom a autoritu (vyžadujem dodržiavanie pravidiel, dôslednosť, disciplínu a vediem k zodpovednosti), aby ony potom mohli dôverovať životu a ľuďom, ktorí za to stoja. Hoci je moja láska k dieťaťu vyjadrovaná inak ako tá matkina, dávam mu ju pocítiť. Správam sa tak, aby som sa raz nemusel hanbiť (či preklínať sa) za to, že ma moje deti napodobňovali (vediem deti k cnostnému životu, láske k hodnotám a k morálnej ukotvenosti), nezabúdam na to, že môj príklad je pre nich modelový a dôležitý pre ich budúce vzťahy. Ak sa budem starať o svoje zdravie, naučím aj svoje deti starostlivosti o to ich.

5. Ochraňujem svoju rodinu (zaisťujem pocit bezpečia), ale takisto ju odovzdávam svetu, pripravujem deti na život mimo jej bezpečia a mojej ochrannej ruky. Učím deti trpezlivosti, snahe a ochote prekonávať prekážky (vytrvalosti), ktoré je na prvý pohľad ťažké zdolať, a pozitívnemu prístupu k životu.

6. Vediem rodinu k tomu, aby sme rozhodovali spoločne, aby sme sa správali ako celok, v ktorom síce nie je všetko dokonalé, ale spoločne sa snažíme to vylepšovať. Obyčajné i výnimočné spoločné zážitky budú pre deti záchytným bodom v časoch, kedy sa nebudú cítiť dobre. Možno sa s deťmi nie vždy zhodnem v názoroch na niečo, ale dávam im najavo, že pre mňa sú ich pocity a názory dôležité, dospievam ku kompromisu bezo zmeny pravidiel a smerujem rozhovory tak, aby napokon deti prijali či pochopili aj môj pohľad na vec.

7. Rozprávam sa s deťmi často, úprimne a primerane ich veku (nezabúdam na sexuálnu výchovu) o tom, čo ich zaujíma, ale hovorím im aj o sebe, aby ma postupne spoznávali a poznali ma takého, aký naozaj som (usilujem sa byť autentickým). Hovorím im o svojom živote, o svojej minulosti, ale zaujímam sa aj o to, čo prežívajú moje deti. Nezabúdam na to, že ako rastú, ich potreby sa menia a nároky sa posilňujú. Jednoducho sa vyvíjajú do plnosti osobnosti a ja sa pre nich mám stať nielen otcom, ale aj priateľom.

8. Nehanbím sa za svoj blízky vzťah k deťom v práci či pred priateľmi. Ako otec sa nebránim spätnej väzbe i stretnutiam s ďalšími otcami.

Rola otca v rodine

Otec je ten, kto niečo počne, stvorí, založí, vedie to a má k tomu pripomienky.
Dve z piatich detí sa narodia mimo manželstva a od polovice tých narodených v manželstve otec počas ich detstva odíde. Iné majú otca, ktorý má strašne veľa práce, niekedy si skôr nedokáže zadeliť čas alebo sa premôcť (otcovstvo ho až tak nebaví, pokiaľ je to aj niečo viac, ako sa popýšiť synom a sebou ako vzorným otcom v obchode alebo v meste). Emocionálne neprítomného otca niekedy tvorí či podporuje i samotná matka spoločného dieťaťa. Aké budú deti, ktoré vyrastajú bez otca? Môže im otca kvalitne nahradiť niekto iný?Prečo nazývame dnešnú civilizáciu civilizáciou bez otca? Kde sa podel funkčný vzťah medzi otcom a synom z minulých storočí? Je za to zodpovedná moderná technologická úroveň dnešného sveta či spoločenská kríza? Príčin je hneď niekoľko:

1. pluralita názorov, podsúvanie životných štýlov a negatívnych vzorov mužskosti médiami, relativizácia hodnôt,

2. podceňovanie dôležitosti tradičnej, no najmä zdravej rodiny a význam otca v živote dieťaťa, otec vnímaný len ako ten, kto zabezpečuje prostriedky potrebné na chod domácnosti, výživu a oblečenie,

3. špecializovanejšia deľba práce zapríčiňuje slabšie kontakty medzi otcom a synom či dcérou,

4. rodinná dynamika pôvodnej rodiny, kde matka mala dominantné postavenie a otec sa neangažoval, pokiaľ nemusel,

5. čoraz agresívnejší feminizmus,

6. asistovaná reprodukcia, začínajúci "biznis so semenom" medzi laikmi,

7. preťaženosť, zlá sociálno-ekonomická situácia štátu, zle nastavené pracovné podmienky, konkurencia, nezamestnanosť, existenciálne problémy , strach z potomstva, zo zodpovednosti...

Radikálny feminizmus ničí mužskú i ženskú podstatu neochotou vidieť medzi mužmi a ženami rozdiely, ktorými sa majú obe pohlavia dopĺňať, postojom ženy k sebe ako k obeti od pradávna, závisťou a lakomstvom.

Je možné predpokladať zlyhania modernej ženy (matky v rodine či ženy v prefeminizovanom výchovno-vzdelávacom procese) v snahe dobre vychovať chlapcov a inšpirovať ich aj bez mužov, aby sa naučili veľké veci. Samozrejme, zodpovednosť nenesú len ženy, ale aj neprítomní otcovia, absencia mužských vzorov; mužov, ktorí bránia práva chlapcov, valiaca sa vlna pornografie a vzdelávacie absurdity, ktoré postihujú viac chlapcov ako dievčatá.

Ak sa vo všeobecnosti dokážu z chlapcov stávať muži najmä vďaka mužom a ak sa výchova chlapca nerozlučne spája so stávaním sa mužom, potom môžeme očakávať, že väčšina chlapcov sa bude skutočne rozvíjať len vtedy, ak ich budú učiť a viesť muži. Iniciatíva patrí lídrovi, ktorý musí inšpirovať k radosti z nasledovania, a jeho nasledovníci sa potom zúčastňujú na lídrovej vízii a činnosti.

Žena, ktorá by chcela viesť chlapcov, v nich musí určitým spôsobom vidieť budúcich otcov (lídrov), ktorí budú viesť iných mužov a dopĺňať ženy. A to je pre ňu samu náročné. I keby nebolo, nemôže inšpirovať chlapcov k vznešenému povolaniu ochrancov a živiteľov a zároveň ich ubezpečovať, že nie sú iní ako ich sestry, prípadne im pripomínať, že nedosahujú také výsledky ako ony. Mužský mozog funguje inak už od detstva; chlapci inak vnímajú veci, preferujú to, pri čom môžu rôznym spôsobom uplatniť svoje prirodzené schopnosti (využiteľnosť niečoho v danom pohlaví v praxi). Sú to najmä aktivity, ktorými si chlapec rozvíja sebavedomie, učí sa samostatnosti, bojovnosti (vytrvalosť, výhra vs. prehra) a vodcovstvu (čím vo viacerých typicky mužských činnostiach nadobudne istotu, prekoná strach, tým viac sa ukotví v sebe, posilní svoje postavenie medzi rovesníkmi i potrebu odovzdať svoje skúsenosti ďalej), dokazuje svoje schopnosti (získavaním spôsobilosti), plní cieľ v oblasti, ktorú ako budúci muž považuje za potrebnú a chce sa v nej cítiť ako doma.

Na rolu otca pôsobí:

  • postava vlastného otca ako modelu otcovskej roly,
  • osobnostný typ muža, budúceho otca, jeho charakter a temperament,
  • predstavy získané z najbližšieho okruhu známych,
  • rola v zamestnaní - pozícia,
  • sociálna, právna, triedna, kultúrna a náboženská orientácia,
  • závažnosť problémov v rodine,
  • vnímanie otca ženou, staršími deťmi v rodine (prípadne vzájomné sympatie, antipatie iných členov spoločnej domácnosti smerom k otcovi) a počet týchto detí...

Rola otca predstavuje nezastupiteľný otcovský vplyv na dieťa. Dieťa vyrastajúce bez otca alebo s dysfunkčným otcom žije výhradne len vo sfére matkinho vplyvu, čo sa môže prejaviť sťaženým odpútaním sa od matky, nedostatočnou samostatnosťou, slabou silou vedomia JA, ktoré môže prerásť do rodovej nonkonformity, depresií, stavov sebaľútosti, permanentnej nespokojnosti, negativizmu, k pocitom nenaplnenia atď.

Základné typy otcov: "superotec," "mamaotec," náladový, pasívny, direktívny, neprítomný.

Otec sa stáva synovi vzorom a ovplyvňuje jeho hľadanie mužskosti približne v troch hlavných oblastiach:

1. v správaní a zaobchádzaní so ženami,

2. v oblasti mužských aktivít,

3. v oblasti prestíže a úcty.

Dnes je častým fenoménom v rodinách fyzicky neprítomný alebo "nezúčastnený" otec, zvyšujúci hlad detí po kvalitnom a inšpiratívnom mužskom vzore. Na základe toho môžeme hovoriť o kríze otcovstva spôsobujúceho krízu chlapčenstva a neskôr mužskosti dospievajúcich synov. Problém nastáva nielen v identifikácii takýchto synov (podpora vzniku minoritnej sexuality), ale tiež v nachádzaní stabilného miesta vo funkčnom heterosexuálnom vzťahu.

Ak sa chlapec ocitne vo feminizovanom svete (rodina s prevahou žien, škola s prevahou ženských autorít), spôsob spolužitia, vnímania sveta a riešenia problémov tak prebehne prevažne podľa ženského spôsobu, správania, prístupu a náhľadu na veci (úsilie o vzťahové porozumenie, dôraz na city, potreba o všetkom hovoriť a snaha čo najmenej riskovať). Mužské domény ako potreba zdravej rivality, orientácia na fakty, túžba po uplatnení odvahy (aj risku), narábanie s fyzickou silou... zostávajú až príliš často nenaplnené.

Nestačí hovoriť o slabých mužoch a o kríze mužskej identity. Účinnejšie by bolo ozdravovať identitu chlapcov prostredníctvom ich vlastného otca, ktorý so svojimi deťmi trávi maximum vedome prežívaného času (ešte predtým by mal otec napraviť vzťah k sebe samému). Pre mužov nepredstavuje až takú hrozbu to, že prestávajú dominovať ženám, ako vnútorná neochota vymaniť sa z patriarchálnych stereotypov a neschopnosť primeraným spôsobom zaobchádzať s vlastnými emóciami. Muži sa už nemôžu spoliehať na tradičný patriarchálny model - pokiaľ nechcú ustrnúť. Zároveň sa ale od niektorých mužských atribútov nemôžu len tak odstrihnúť. I dnes sú dôležité archetypy kráľa, bojovníka, milenca a kúzelníka. Je ale potrebné hľadať ich nový obsah. Deti potrebujú jasné mužské vzory.

Problém mužského pohlavia vzniká vtedy, ak sa chlapec vo svojej pohlavnej role neukotví priamo cez identifikáciu s otcom, ale skôr vytváraním akéhosi protipólu ženskej identity. V snahe oddeliť sa od ženských postojov k životu a bez patričnej inšpirácie v kvalitných mužských vzoroch, chlapci odmietajú pocity, ktoré vo všeobecnosti nie sú považované za dostatočne mužské (smútok, nežnosť, potreba vzťahovej blízkosti, strach). Tieto pocity môžu vo svojom vnútri potláčať, netušiac, že ide o pocity prirodzené a ľudské a že bez ich "učesávania" (správneho priebežného "ošetrovania") nemôže prosperovať žiadna ľudská bytosť. Muži sa majú naučiť komunikovať so sebou samými, riešiť vnútorné problémy (inak budú pociťovať nemohúcnosť v oblasti ľudských vzťahov), naučiť sa byť autentickí cez hlboké vzťahy s inými mužmi najmä v období detstva a dospievania (na ukotvenie toho, kými sú, pravdivé poznanie toho, akí sú a čo znamenajú pre svet).

Predpoklady zdravého vzťahu medzi otcom a synom

Chlapci by sa za normálnych podmienok mali vyvinúť do zrelých a vnútorne silných mužov aj vďaka prítomnosti pozitívnych mužských vzorov, najmä otcov (nie vzdialených mužov či mediálnych hrdinov, pretože tí nestelesňujú reálnu mužskosť, resp. pri nich chýba zážitkové zrenie v mužskosti). Hoci problém mužskej identity nesúvisí len s rôznym spôsobom absentujúcimi alebo zlyhávajúcimi otcami, hmatateľné mužské vzory sú pre jej vznik a vývin najpodstatnejšie.

Otcovia nemajú pre synov predstavovať arogantných vládcov, krutých sudcov, pasívnych pozorovateľov (niekedy aj s dvomi ľavými rukami, resp. s nechuťou učiť sa novým veciam), workoholikov, povrchné a prázdne kreatúry bez vlastného názoru, ale ani neznáme osoby, ktoré sú doma, a napriek tomu sú vo svojej podstate pre synov vzdialené a nepochopené.

Funkčný a pozitívny vzťah medzi otcom a synom charakterizuje:

  • dostatočná vzájomná prítomnosť naplnená zmysluplnou činnosťou, poučením, zábavou,
  • priestor pre typicky mužské aktivity,
  • emocionálna angažovanosť zo strany otca (záujem o syna, otcovský pocit zodpovednosti, dôvery a zdravej, najlepšie vypovedanej hrdosti),
  • dôslednosť a zdravá prísnosť vo výchove a výchova vlastným príkladom,
  • otvorené rozhovory o praktických i hlbších až mystických veciach s dôrazom na sexualitu,
  • prepojenosť vzťahu otca a syna so vzťahom k matke a sestre/sestrám,
  • práca na sebe samom (ak človek nezvláda svoj život, nepozná samého seba, nezvláda samého seba, nemôže kvalitne sprevádzať niekoho iného)...

Otec pre dcéru

Otec je pre dcéru prvým mužom v jej živote a vďaka nemu sa učí poznávať tajomný (odlišný) svet mužov. Neskoršie správanie pri mužoch a budovanie dôvery k nim súvisí s kvalitou vzťahu, aký mala s otcom doteraz a či vôbec bol otec nablízku (a z akého dôvodu nebol). Ak sa dcére podarí porozumieť vzťahu s otcom, môže lepšie pochopiť aj svoj celkový pohľad na život (cíti spokojnosť alebo nespokojnosť, dokáže alebo nedokáže zvládať osobné i vzťahové konflikty, riešiť stres, disponuje alebo nedisponuje správnym pohľadom na seba).

Môže byť dobrý vzťah s otcom predpokladom, prípadne zárukou budúceho šťastného partnerstva? Áno, môže. Podiel otca vo výchove detí je vo všeobecnosti veľmi dôležitý, najdôležitejší však v období od troch do šiestich rokov a neskôr počas dospievania. Dievčatá sa zvyčajne v útlom veku zamilujú do svojho otca, ktorý je ich prvou platonickou láskou. Ich túžby sú však čisto emocionálneho, nie erotického charakteru. Otec by preto mal venovať svojej dcére pozornosť, rozprávať sa s ňou, venovať jej čas, ak mu chce niečo predviesť alebo ukázať, pochváliť ju či povzbudiť. Venovať jej čas nielen na požiadanie, ale i sám od seba ako svojej malej princeznej (aby mohla cítiť otcovu lásku a záujem, uznanie a pochvalu, možnosť spontánne sa prejaviť, aby vedela, že ju najbližší zástupca mužov má rád takú, aká je). Otec si ale musí dať pozor na to, aby na dcéru neprenášal svoju sexuálnu energiu (niekedy to robí nevedome), lebo môže dôjsť k traumatizácii. Uznanie od otca (ktoré je pre dcéru podnetom k tomu, aby chcela a mala silu niečo dokázať) je často cennejšie ako od matky a hlavne je vnímané inak (jeho pohľad na vec je iný, jeho reakcie sú iné, ako sú tie matkine, aj radosť vyjadruje inak a ocenenia nerozdáva príliš často ani zadarmo).

Ako zvládnuť oidipovský komplex, ktorý nastáva medzi štvrtým a šiestym rokom? Mama by nemala s dcérou súperiť o lásku otca ani brániť dcére, aby sa do otca platonicky zamilovala (nebrániť dcérinmu záujmu o otca, nezosmiešňovať ju, ale ani nezdravo podporovať). Po šiestom roku sa záujem dcéry o otca prenesie na prvé detské "lásky." Ak dcéra nepociťuje lásku zo strany otca, môže mať v budúcnosti problém uveriť tomu, že ju môže niekto skutočne milovať. Alebo môže nastať druhý extrém, keď sa bude nevedomky snažiť poistiť si lásku svojho partnera tým, že sa bude až prehnane starať o jeho blaho a doslova ho zavalí svojimi citmi. Hlboké sklamania vo vzťahu s otcom môžu byť pretransformované napr. do neschopnosti dôverovať partnerom či vytvárať stabilné partnerské vzťahy.

Absencia otca v rodine

Ženy, ktoré vyrastali bez otca, môžu mať tendenciu vyhľadávať najmä silných a schopných partnerov, pričom im neprekáža ani výrazne vyšší vek. I takéto ženy prenášajú svoje pocity z detstva do dospelosti. Neprítomnosť otca môžu považovať za mamine, ba dokonca svoje zlyhanie, nosia v sebe pochybnosti a myslia si, že by mohli zlyhať v rodinnom živote aj ony. Ak v sebe nosia zlosť na otca za to, že ich opustil, môžu potom každé sklamanie v láske považovať za jasný dôkaz toho, že na mužov sa nedá spoľahnúť. Ženy, ktoré pochádzajú z rozvedených manželstiev, neraz začínajú s intímnym životom skôr, prípadne striedajú sexuálnych partnerov.

Ak dcéra vyrastajúca bez otca mala vo svojom blízkom okolí dostatok mužských vzorov (najmä jeden blízky - starý otec, strýko, starší brat, ktorý dievčaťu pomáha vytvárať si obraz o mužoch), zmierňuje to negatívny vplyv a rôzne následky.

Aký otec, taký partner?

Dcéra by mala prostredníctvom otca objaviť svoj vzťah k mužom. Ženy si môžu podvedome hľadať taký typ mužov, s akým mali v živote osobnú skúsenosť, alebo sa vedome usilujú nájsť niekoho, kto je opak zažitého otca. Dôležité je pokúsiť sa spracovať prípadný negatívny vzťah s otcom, nepotláčať to (vyriešiť si ho v sebe), usilovať sa o zmenu aktuálneho vzťahu s ním, aby táto skúsenosť a negatívne zážitky i aktuálny vzťah k otcovi nespôsoboval osobné i vzťahové problémy (takáto žena môže vždy natrafiť na problematického muža alebo nezvládať krízy v manželstve).

Má sila a úspech ženy základ vo vzťahu s jej otcom?

Pozitívny a intenzívny vzťah s otcom veľmi kladne ovplyvňuje dcéry, ktoré viac dôverujú svojej schopnosti ovplyvňovať svoj vlastný život. Vyzerá to tak, že kvalita vzťahu dcéra - otec a dcérine zdravé zapájanie do mužských činností skutočne ovplyvňuje nezávislosť, cieľavedomosť, silu (húževnatosť) a pracovný úspech v dospelosti. Netreba ale zabudnúť na hranicu, aby nedošlo k narušeniu vývinu prirodzenej ženskosti a ženskej identity.

Podobný (popudzujúci) efekt môže spôsobiť otec v rodine, ktorý sa nestaral o dcéru ani o manželku. Dospelá dcéra sa usiluje byť dosť silná a zabezpečená na to, aby už nikdy nemusela byť závislá od nejakého muža. Ak jej otec v živote nič nedokázal, môže sa chcieť usilovať dosiahnuť viac ako on. Ak dcéra nemala s otcom dobrý vzťah, môže znenávidieť mužské autority atď.

Čo sa stane, keď jeden z rodičov chýba?

Vtedy ho zvyčajne zastupuje náhradný rodič, vychovávateľ alebo príbuzná osoba toho pohlavia, ktoré dieťaťu ako rodič chýba, a ten sa stáva pozitívnym alebo negatívnym vzorom.

Na vývin a formovanie osobnosti dieťaťa má veľký vplyv úplnosť rodiny a osobnosť nielen rodičov, ale aj ostatných členov rodiny a najbližších ľudí, s ktorými dieťa žije. Sú to väčšinou starí rodičia, ktorí neraz zastupujú rolu rodičov a starší súrodenci. Súrodenci si bývajú citovou oporou doma aj vo vonkajšom svete. Navzájom podnecujú svoj vývin cez riešenie drobných konfliktov, hru, súťaženie, súrodeneckú rivalitu, spoluprácu a vzájomnú pomoc. Starší súrodenec môže slúžiť ako vzor, mladší sa od neho učí (starší sa učí starať sa o mladšieho a viesť ho, a túto skúsenosť môže neskôr využiť pri výchove vlastného dieťaťa). Skúsenosti zo súrodeneckých vzťahov pomáhajú úspešnému začleňovaniu sa do širšieho sociálneho prostredia.

Neúplná rodina

Neúplná rodina môže veľmi ťažko plniť všetky funkcie rodiny a je viac alebo menej vážnym hendikepom v procese formovania zdravej osobnosti dieťaťa (strata matky do 11 rokov života dieťaťa zvyšuje pravdepodobnosť vzniku duševnej poruchy u tejto polosiroty alebo siroty). Vzťah medzi matkou a dieťaťom sa vyvíja veľmi intenzívne, pretože zvyčajne matka je tá osoba, ktorá prednostne uspokojuje psychické a somatické potreby dieťaťa, je prístavom istoty a základom dôvery k okolitému svetu.

Aj otec je veľmi dôležitý. Jeho fyzická či emocionálna absencia môže zvyšovať riziko abnormálneho vývinu osobnosti či viesť k poruchám správania. Tak synovia, ako aj dcéry môžu mať problémy v partnerských vzťahoch práve vďaka nenaplnenému vzťahu s rodičom či sklamaniam, pocitom krivdy voči nemu, bolesti, ktorú sa nepodarilo spracovať tak, aby už neranila. Otec je pre dieťa vzorom sily, autority, disciplíny, dominantného správania. Nahrádzanie otcovského modelu správania sa matkou nie je z hľadiska harmonického a adaptívneho vývinu osobnosti dieťaťa optimálne. Ani u dievčat bez otca sa nevyvíja adekvátne pohlavná identita (identifikačný model stelesňuje celú radu spoločenských rolí, nielen vedomie "som dievča," "som chlapec"). Dieťa nezískava spätnú väzbu k vlastnému správaniu, ktoré je alebo nie je vždy adekvátne vo vzťahu k sebe i vo vzťahu k iným ľuďom rovnakého či opačného pohlavia.

Hoci neúplnosť rodiny môže zvyšovať riziko úzkostlivosti u dieťaťa, vážny a chronický konflikt medzi rodičmi (v úplnej rodine), je ďaleko škodlivejší ako fyzická neprítomnosť jedného z rodičov!

Slobodné matky

Neúplná rodina a starostlivosť samotnej matky o syna dá zabrať najmä v jeho puberte. Otcovia sú predsa len vo výchove prísnejší, nenechajú sa ľahko obmäkčiť, nespúšťajú zo zásad a nastavených pravidiel pre dobrú vec (nie kvôli tomu, aby ukazovali svoju veľkosť či riešili si pre deťoch svoje komplexy a traumy z detstva), sú pre synov väčšou autoritou. Matky bývajú skôr prehnane úzkostlivé, výrazne a trvalo sa fixujú na svoje deti (v podstate dovtedy, kým to samotné deti dovolia). Takýmto synom sa často ani nechce osamostatniť. Možno matky ich aj emocionálne vydierajú a vyčítajú im mnohé veci, ale predsa sa starajú o ich pohodlie. Synom sa ani takmer v polovici života nedarí nájsť partnerku a udržať si vzťah, pretože všetky svoje partnerky porovnávajú s matkou (pri snahe rozhodovať sami za seba a riadiť si svoj život cítia vinu a hanbu a prehnaný pocit zodpovednosti za matkino šťastie). Slobodné matky často hádžu na mužov všeobecne všetku špinu sveta. U synov môžu navodiť pocit viny a u dcér strach z nadväzovania partnerských vzťahov, prípadne pocit, že to v živote zvládnu aj bez mužov. Matky majú často tendenciu zaťažovať dieťa svojimi problémami, čím ho nútia skoro dospieť a vlastne ani nemať čas byť dieťaťom. Synovia zastupujú matke rolu otca alebo partnera a dcéry rolu kamarátky. Táto neadekvátna záťaž (tiež pozerať sa na rodiča, ktorý nezvláda svoj život) sa potom prejavuje mnohými psychosomatickými poruchami nejedného dieťaťa.

Najzávažnejšie chyby, ktorých sa dopúšťajú rodičia pri svojich deťoch

• 1. Neustále porovnávanie detí, robenie rozdielov medzi deťmi môže mať za následok nielen zhoršenie vzťahov medzi súrodencami, nezdravé súperenie, žiarlivosť, zloprajnosť, závisť, ale aj zníženie sebadôvery, pocit nehodnosti lásky rodiča, pokiaľ nie som taký, aký je milovaný a chválený súrodenec.

• 2. Prílišná ochrana a čičíkanie spôsobujú, že deti, ktoré sa nenaučia, ako riešiť životné problémy, sa cítia neisto až slabo. Príliš ochraňujúci rodiča bránia deťom v rozvoji ich prirodzených talentov a zručností, dozrieť do zrelosti samostatného muža/ženy, ktorý/á zvláda životné problémy a necíti sa menejcenne či neschopne.

• 3. Nevšímanie si až zanedbávanie dieťaťa sa týka emocionálne chladných alebo vzdialených rodičov (častejšie sa to týka jedného rodiča ako oboch naraz). Rodič si nevšíma potreby dieťaťa, ktorému postupne začne chýbať sociálny záujem, empatia. Ako dospelý jedinec môže dosahovať svoje ciele s bezočivosťou, nezáujmom o šťastie či spokojnosť iných ľudí, ľahostajnosťou voči druhým (aj páchaním trestnej činnosti).

• 4. Ak rodičia (aj pred inými) nerešpektujú (dospievajúce a dospelé) dieťa, jednak zahanbujú svoje dieťa, ale takisto môžu prispieť k vytvoreniu či posilneniu komplexu menejcennosti, strate sebavedomia, nepoznanie svojej hodnoty a dôležitosti (to spôsobuje aj karhanie dieťaťa a odsudzovanie ho ako celku, nie iba zlého skutku, ktorého sa často dopustilo iba preto, že nedokázalo odhadnúť následky svojho konania, hľadalo inú cestu alebo chcelo upozorniť na seba a svoje problémy, ktoré si nikto nevšíma). Dieťa sa hanbí za seba alebo aj za svojich rodičov a neustále sa z niečoho obviňuje, má strach urobiť chybu.

• 5. Slovné alebo i fyzické útoky rodičov navzájom pred deťmi môžu narušiť zdravý osobnostný vývin dieťaťa. Výskumy potvrdzujú, že tyrani väčšinou pochádzajú z prostredia, kde boli permanentne svedkami násilia, mali často otcov manipulátorov alebo tyranov, s ktorými sa identifikovali (alebo boli svedkami dennodenného ubližovania matke, ktorej nedokázali pomôcť). Dieťa mohlo pochopiť, že násilie je jediný spôsob, ako dostať to, čo v živote chce, alebo že prevahou a kontrolou je možné predísť bezmocnosti a strate. V každom prípade, ak je v rodine obraz jedného rodiča druhým rodičom permanentne degradovaný, zanecháva to na dieťati hlboké stopy.

• 6. Dávať viac pozornosti jednému alebo najmladšiemu dieťaťu znamená to druhé alebo tie ostatné zosadiť z trónu, spôsobovať pocit menejcennosti, druhoradosti až nehodnosti.

Postavenie dieťaťa v rodine môže byť ovplyvnené i tým, že je iné, ako by si rodičia predstavovali: má iný temperament a neústupčivo presadzuje vlastný názor. Vzťahy v rodine a rodina ako taká predstavuje prvú vzorovú skupinu, v ktorej sa dieťa učí vytvárať svoje vzťahy k spoločnosti, k ľuďom. Najmä v početnejšej rodine sa vyskytujú základné typy vzťahov, s ktorými sa dieťa v živote neustále stretáva a bude stretávať: vzťahy rovnocennosti, podriadenosti a vedenia, spolupráce a súťaženia, lásky a žiarlivosti, rivality, altruizmu i sebeckosti. V závislosti na type rodinnej konštelácie (plus spôsob výchovy v rodine a s vrodeným silným alebo slabým typom osobnostnej konštitúcie dieťaťa), postavení dieťaťa v rodine (jeho roly a pozície medzi ostatnými členmi rodiny) vznikajú rôzne povahové črty:

Jedináčik: pozerá sa na neho ako na toho rozmarného, ctižiadostivého, náročného, egocentrického, neprispôsobivého, nedisciplinovaného, resp. je neurotický, úzkostlivý, viac nesamostatný, ale niekedy i dominantný a agresívny. To samozrejme závisí od výchovných postojov rodičov k nemu a geneticky podmienenej osobnosti jedináčika. Vo výchove môže absentovať rodičovská prevaha nad dieťaťom. Jedináčik si veľmi často zvykne na svoje výlučné centrálne postavenie, čičíkanie a prepych. Pre rodičov môže byť neľahké adekvátne dávkovať svoju lásku a pozornosť voči jednému dieťaťu. A tak sa z jedináčka často stáva egoista, sebec.

Prvorodené (najstaršie) dieťa: istú dobu bolo jediným dieťaťom, rodičia ho mimoriadne čičíkali a ochraňovali. Narodenie ďalšieho súrodenca mohlo u prvorodeného vyvolať pocity žiarlivosti, odstrčenosti a regresívne správanie. Opäť je dôležitý taktný prístup rodičov, aby zabránil prehlbovaniu týchto tendencií, aby nedošlo k vzniku trvalejších nevhodných spôsobov kompenzácie, napr. k častým prejavom neposlušnosti, zlomyseľnosti, opozície, tendenciám k verbálnej agresivite, vulgárnemu vyjadrovaniu a k rozvoju najrôznejších porúch správania. Ak má prvorodené dieťa pocit, že je zanedbávané (Kainov komplex), že sa mu venuje menej pozornosti ako mladšiemu či mladším súrodencom, môže sa to prejavovať napr. uzavretosťou do seba, mĺkvosťou, nechutenstvom, zlostením, pomočovaním.

Vhodná výchova a príprava na narodenie ďalšieho dieťaťa môže viesť, naopak, k osvojeniu si vedomia osobnej dôležitosti, zodpovednosti, povinnosti pomáhať vytvárať bezpečné prostredie a pohodlie pre mladšieho súrodenca, a tým viesť k rozvoju samostatnosti, rozvážnosti, ochoty pracovať pre druhých.

Druhé a ďalšie dieťa v rodine: ďalšie dieťa má výhodu v tom, že má od útleho detstva vzor v hrách a správaní staršieho (pokiaľ starší súrodenec nemá poruchu správania), dostáva sa mu viac pozornosti a starostlivosti (pokiaľ je rodičmi starší súrodenec nastavený pomáhať v starostlivosti o mladšieho). Mladší súrodenec sa teda môže identifikovať aj cez staršieho súrodenca, osvojovať si jeho model správania. Rodičia sú výchovne skúsenejší a ak je dieťa zdravé, nevenujú mu toľko pozornosti ako tomu prvému. Ak je medzi mladším a starším súrodencom väčší vekový rozdiel, neusmerňujúci prístup rodičov môže v tom mladšom navodiť pocit utláčania alebo apatie: vyrastá "v tieni," starší sa mu posmieva, nechce sa s ním hrať, mladší po ňom preberá oblečenie a hračky, starší vystupuje tak, že vie všetko lepšie atď. Opäť všetko závisí od toho, či rodičia negatívny vplyv staršieho súrodenca ešte viac posilnia (napr. tým, že budú glorifikovať jeho schopnosti), alebo skorigujú tak, aby v ich očiach vynikali obaja rovnako, aby sa i ten starší učil rešpektovať mladšieho a ochotne mu pomáhal.

Prostredný medzi súrodencami: táto pozícia môže byť nevýhodná, pretože starší si zaisťuje svoje postavenie prirodzenou vyspelosťou a najmladší sa teší plnej ochrane a pozornosti rodičov. Takto môže vznikať pocit menejcennosti, dieťa rezignuje, stiahne sa so svojimi zápornými pocitmi do ústrania, čím môžu vzniknúť rôzne zlozvyky a poruchy správania.

Najmladší: je často centrom pozornosti všetkých členov rodiny. To môže viesť k precitlivenosti, nesamostatnosti, sklonu získavať v živote všade výhody využívaním svojej roztomilosti alebo vyžadovaním pomoci druhých. Niekedy vzniká v najmladšom silná súťaživosť a ctižiadostivosť.

Poradie, ktoré človek zaujíma medzi súrodencami, môže mať vplyv na úspešnosť či neúspešnosť jeho vzťahov i manželstva. Ak je najmladší brat zvyknutý počúvať staršiu sestru, bude sa ochotnejšie podriaďovať dominantnej manželke, ktorá kedysi vychovávala malého brata. Iná situácia vznikne, ak je manželka zvyknutá na suverénneho ochraňujúceho staršieho brata, ktorého však jej manžel ničím nepripomína.

Osobitá situácia nastáva, ak sa jediný syn ocitne medzi dcérami alebo jediná dcéra medzi synmi. Opäť je dôležitý vplyv rodičov, aby sa u takýchto jedincov nevyvinuli podobné črty osobnosti ako u neadaptovaných a problémových detí.

Nemôžeme opomenúť situáciu, v ktorej je dieťa medzi nevlastnými súrodencami alebo má nevlastného rodiča (oboch rodičov). Rozhodujúci je zjavný i skrytý vzťah rodičov k vlastnému a nevlastnému dieťaťu. Noví členovia rodiny nemusia byť s tými pôvodnými kompatibilní, napr. v spôsobe komunikácie, životným a záujmovým zameraním, morálne hodnotovým systémom, schopnosťami, zručnosťami a vzdelaním.

Ak je rodinná sústava narušená, je žiaduca aplikácia rodinnej psychoterapie. Ide o navodenie prospešnej zmeny, smerovanie k harmónii, obnoveniu či nastoleniu rovnováhy v narušenej rodinnej sústave. Odborníci sa často pri rodičoch stretávajú so sebaospravedlňujúcimi postojmi rodičov, so zľahčovaním chýb v starostlivosti a výchove o deti. Okrem toho nie sme zvyknutí vyhľadávať terapeutov a čakáme dovtedy, kým je v podstate rodina už tak rozvrátená, že sa rodičia zrejme nevyhnú rozvodu, alebo kým deti nezačnú vykazovať vážne poruchy správania.

• 7. Klamať dieťaťu len preto, že je to ešte len dieťa, je takisto veľká výchovná chyba. Dieťa má právo byť informované. Pravda náročná na spracovanie mu má byť predkladaná po kvapkách a náležite veku. Inak bude dieťa rozčarované, bude sa cítiť oklamane, zneužito a prestane veriť ostatným.

• 8. Strata kontroly rodiča pred dieťaťom, ktoré vníma, čo sa okolo neho deje všetkými svojimi zmyslami, znamená byť pred ním úzkostlivý, bezradný, ustráchaný a neprimerane sa obávajúci. Dieťa to vníma a môže použiť daný prístup či vzor vo svojej dospelosti, ak sa ocitne v záťažovej situácii. Hoci by sme mali pred dieťaťom vyjadrovať svoju emocionalitu, zdravé obavy o jeho zdravie či bezpečnosť, vždy by sme to mali spájať so sebakontrolou, ukázať dieťaťu, ako sa dokážeme popasovať s problémami my sami (nezľahčovať, ale ani nestrácať kontrolu, dívať sa na veci objektívne a s chladnou hlavou).

Vážne problémy môžu predstavovať tzv. dvojkariérové tendencie rodičov, kedy obaja rodičia chcú realizovať svoj profesijný rozvoj i starostlivosť o rodinu. Typy partnerov podľa kariéry je možné rozlišovať na: prispôsobiví, súperiaci, spojeneckí a balancujúci, kedy obaja partneri chcú uspieť v profesijnej kariére, a pritom kladú veľký dôraz na rodinný život. Prispôsobivý partner vlastne ustupuje pracovnej kariére druhého partnera (býva to často žena). Veľký problém nastáva vtedy, ak obaja rodičia nechcú znížiť svoje kariérne nároky a ciele a výchovu detí prenechávajú starým rodičom alebo plateným opatrovateľom (dieťa pozná rodičov ako rozlietaných, duchom neprítomných, medzi sebou málo komunikujúcich alebo neustále sa hádajúcich).

• 9. Autoritatívny výchovný štýl (prísne pravidlá bez priestoru pre demokraciu) spôsobuje, že dieťa trpí nízkou sebadôverou, strachom aj z normálnych vecí, je váhavé s problémami samoregulácie.

Výchova má na rozvoj osobnosti dieťaťa nemalý podiel. Jej hlavný zmysel je poľudšťovanie človeka (socializovať, solidarizovať jedinca so spoločnosťou a pomáhať mu vytvárať zdravý životný štýl). Rodina kladie požiadavky na to, aby dieťa dodržiavalo určité sociálne normy, zmysel pre poriadok, postupnosť a hierarchiu, rituály a stereotypy, kontroluje ich dodržiavanie, odmeňuje dieťa za dodržiavanie noriem a trestá ho, ak ich neplní. Časom si dieťa vytvára vlastné vnútorné regulatívy správania a konania.

Spôsobom výchovy rozumieme konkrétne výchovné postoje, ktoré prevažujú v prístupe rodičov (a vychovávateľskej autority vôbec) k dieťaťu. Často sa rozlišuje výchova direktívna (priama) a indirektívna (nepriama).

Extrémne konflikty, extrémne náročné životné situácie, hlboké sklamanie... môžu narušiť duševné i telesné zdravie dieťaťa.

Rozlišujeme rodičov zameraných na dieťa a rodičov zameraných na seba (viac sa zaoberajú vlastnými záujmami a aktivitami).

V súčasnosti sa najviac odporúča výchova rodičov, ktorí sú zameraní na deti a spájajú kontrolu s akceptáciou. Rodičia kontrolujú svoje deti a vyžadujú od nich, aby sa správali na dobrej intelektuálnej a sociálnej úrovni, ktorá zodpovedá ich veku a možnostiam. Títo rodičia spájajú kontrolu s požiadavkami, citovou vrelosťou, starostlivosťou a obojstrannou komunikáciou. Vysvetľujú a zdôvodňujú svoje tresty či obmedzujúce opatrenia. Zapájajú deti do rodinných rozhodnutí, pretože chcú, aby vyjadrili svoje pocity a názory. Deti takých rodičov smerujú k nezávislosti, sebapresadzovaniu, k priateľstvu a spolupráci s partnermi.

Typy nevhodných spôsobov výchovy:

príliš:

autoritatívna, zhovievavá, starostlivá, ochraňujúca, náročná, s nedostatočnou láskou.

Správne a vhodné spôsoby výchovy:

výchova s láskou, trpezlivá, jednotná, vytvárajúca vzťahy vzájomných sympatií, porozumenia, posilňujúca sebadôveru dieťaťa, akceptujúca (prijímajúca) dieťa také, aké reálne je.

Ukázalo sa, že zatiaľ čo príliš prísna (tvrdá) výchova vedie ku konfliktom, ktoré majú za následok buď vzburu alebo neurózu dieťaťa (podľa typových a konštitučných zvláštností dieťaťa, veľkosti či krehkosti jeho osobnosti), prílišná permisivita, povoľnosť zasa vedie k povahovej nezrelosti - k tzv. infantilným (parvuloidným) črtám osobnosti. Výchova by preto mala byť diferencovaná (individualizovaná) podľa vnútorných aj vonkajších podmienok. Príliš voľná výchova spôsobuje, že sa dieťa učí prehnane podliehať svojim vlastným impulzom. Frustrácia, pokiaľ nie je častá až prehnaná, nie je vždy škodlivá. Optimálna je taká výchova, ktorá smeruje k sebavýchove.

• 10. Rodičia sú rozlietaní, často nemajú chuť ani náladu, kašle sa na rodinné rituály. Keď sú spokojní, prispôsobia sa dieťaťu. Ak spokojní nie sú, dieťa sa musí prispôsobiť im. Dnešné dieťa nepozná zásady ani stabilný režim, mýli si podstatu, žije v neustálom strese a obavách zo straty rodiča, viní sa pre hádky. Rodinné rituály sú podporou pre duševné zdravie a pomocníkom pri výchove. Vytvárajú pocit spolupatričnosti, jasnejšej orientácie v sociálnych vzťahoch, bezpečia, istoty, pomáhajú prekonať krízu a zlomové životné situácie. Pomáhajú formovať správanie detí, rozvíjať cenné vlastnosti detí ako trpezlivosť, vytrvalosť, spoľahlivosť... a socializovať ich. Okrem tradičných rituálov spojených napríklad so spánkom, jedlom, trávením voľného času, času s rodinou, hygienou, plnením povinností, športové rituály, špeciálne rituály s istou periodicitou, môže mať každá rodina aj vlastné jedinečné rituály. Dieťa potrebuje istotu a stabilný režim prispôsobený jeho veku a potrebám.

• 11. Najzávažnejší omyl je nezaujímať sa o (vývinovú) psychológiu, nechcieť sa zdokonaľovať ako človek i ako rodič, podceňovať psychický vývin dieťaťa a chcieť ho vychovávať (nechcieť rozumieť sebe ani svojmu dieťaťu). Rodičia si často myslia, že kým svoje dieťa fyzicky nezanedbávajú, netýrajú a sexuálne nezneužívajú, nie je u neho dôvod na zmenu či poruchy správania. Vieme však, koľko problémov, nepohody, neistoty a zmätku prináša dieťaťu napríklad to, ak nie je dostatočne emocionálne nasýtené, ak nedochádza k častej a správnej stimulácii kognitívnych, intelektových, sociálnych a kreatívnych schopností a kompetencií atď. I rodová nonkonformita dieťaťa sa môže často formovať v rodinách, kde nepanovala neláska či násilie.

Dieťa má vytvorenú silnejšiu väzbu k jednému rodičovi, viac sa stotožňuje s jedným rodičom. Je to problém?

Osobnosť a spôsob života i myslenia dieťaťa pomáhajú formovať najprv jeho skúsenosti, neskôr i podvedomé ciele s nimi spojené (a až potom ich dotvára alebo mení i ono samo vedomou činnosťou). Tieto podvedomé ciele do značnej miery určujú jeho pripútanie k rodičom, preferovanie jedného rodiča i to, či chce byť ako jeho otec alebo mama. Chlapci majú i vďaka vplyvu osobnosti, vedeniu i pozorovania otca tendenciu k bojovým hrám a kompetitívnym športovým činnostiam. Dievčatá zasa vplyvom matky inklinujú skôr k menej kompetitívnym športom, vyhľadávajú aktivity, kde môžu rozvíjať empatiu a potrebu starať sa o niekoho/niečo. Niekedy je však vplyv rodiča opačného pohlavia príliš veľký a dostáva sa do konfliktu s nevýrazným vplyvom rodiča rovnakého pohlavia.

Preferenčné pripojenie k matke:

Ak sa dieťa v čase detstva a dospievania vyskytuje v rodinnom prostredí, v ktorom je matka dominantnou postavou, nepripojí sa k otcovi, hoci ide o syna, a pokúša sa ju napodobniť. Pokiaľ má matka priestor (pri pasívnej postave otca) presadzovať seba a svoje predstavy o výchove a smerovaní syna, syn sa stáva slabým až zženštilým (sissy boy). Ak otec umenšuje vplyv matky (ale nepresadí seba), syn pripútaný k silnej, všetkých a všetko presahujúcej matke nadobudne presvedčenie o tom, že žena je vo vzťahu dominantnejšia či tá, ktorá má všetko pod kontrolou. Dcéra pripútaná k takejto matke podvedome verí, že žena, pokiaľ chce byť šťastná alebo si udržať vzťah, mala by byť dominantnejšia ako partner.

Prevaha pozitívnych zážitkov s otcom v čase poznávania a prijímanie mužskej roly:

Dieťa mohlo vyrastať v prostredí, v ktorom nadobudlo dojem (naučilo sa), že muži sú lepší ako ženy, je viac pripútané k otcovi, bude ho napodobňovať, hoci nejde o syna, ale o dcéru (tomboy girl). Tá napodobňuje správanie mužov a usiluje sa sama v sebe vylepšiť toto správanie (alebo aj zdokonaliť sa v mužských aktivitách).

Ak dieťa hodnotí jedného z rodičov ako toho, kto má prestíž, úspech, vie sa presadiť a je mimoriadne obľúbený medzi ľuďmi, takého rodiča uprednostní a bude sa usilovať byť ako on.

V mnohých prípadoch je jednostranné pripojenie (dieťa si i tak často vyberá jedného rodiča ako toho, kto mu je akosi bližšie a ani nemusí vedieť prečo) pre dieťa prospešné, prispieva k rozvoju jeho osobnosti a motivuje ho k dosahovaniu cieľov, ak rodič dokáže viesť dieťa správnym smerom (to neznamená, že je lepšie, ak rodič vychováva dieťa sám).

Problém môže nastať vtedy, ak dieťa nechce byť ako jeho rodič (napr. matka nemala pod kontrolou svoj život a dieťa k nej pripútané robí všetko pre to, aby svoj život malo pevne v rukách, môže sa z neho stať kontrolujúci, ovládajúci až manipulujúci maniak žijúci v neistote alebo perfekcionista). Naša aktuálna sebaneistota zvyčajne pramení z detstva a z obdobia pozorovania rodičov, ako sa vyrovnávali so svojimi problémami a ako sa ich problémy dotýkali nás (už v detstve sme si mohli povedať, že nechceme byť ako naše matky, ktoré sme ale milovali, a ktoré nás možno zasypávali svojimi problémami, rozlaďovali nerozhodnosťou, emocionálnou nevyrovnanosťou, brzdili stagnáciou a beznádejou..., a my sme ich mali zachraňovať).

Čo sú podvedomé ciele?

Naša myseľ sa vyznačuje nielen vedomými, ale aj podvedomými rozhodnutiami a cieľmi, ktoré takisto ovplyvňujú kvalitu nášho života, naše správanie a skutky. Neuvedomujeme si, že k daným cieľom smerujeme (naše podvedomie funguje nezávisle od našej vedomej mysle), lebo ich nepoznáme, nepremýšľame o nich. Podvedomie si môže vytvoriť vlastné ciele a tie môžu "pracovať" proti nám a vyhrávať.

Sebapoznanie je veľmi dôležité. Umožňuje predpokladať i podvedomé ciele a pracovať s nimi. Vedomí si týchto cieľov môžeme nájsť odpovede na to, prečo v niektorých situáciách konáme nelogicky, nie sme schopní prekonať isté návyky, logika ani sila vôle nám nestačia na to, aby sme niečo podstatné vo svojom živote zmenili.

Ján má pocit menejcennosti, resp. myslí si, že ľudia ho nevnímajú najlepšie. Má nízku sebadôveru a strach konfrontovať sa s ľuďmi či spoznávať nových priateľov. Postupne sa stal závislým na internete. Dlhodobo sa mu nedarí prekonať túto závislosť, pretože jeho podvedomie ho stále udržiava mimo kontaktu s ľuďmi, chce zachovať túto závislosť, aby ho chránila (uchránila od bolesti), no v skutočnosti "pracuje" proti nemu i jeho vedomiu.

I fajčenie je typickým príkladom túžby podvedomia dosiahnuť istý cieľ (alebo ciele). Pri konflikte vedomia s podvedomím často vyhráva podvedomie, pretože si ho môžeme zameniť s vnútorným hlasom alebo šiestym zmyslom, ktorý nás má chrániť. Či už sa to týka fajčenia alebo inej závislosti, často je za tým niečo viac ako prvotná túžba to vyskúšať alebo sa na chvíľu cítiť dobre. Môže byť za tým rebélia voči rodičom, túžba uniknúť od reálnych problémov, cítiť sa milovaný, v bezpečí a prijatý v skupine, ktorá zdanie takéhoto obrazu (skvalitnenia života a dosiahnutia väčšej sebaistoty) ponúka. Netýka sa to len závislosti, ale mnohých typov nežiaduceho správania, ktoré nedokážeme ovládať či zmeniť dovtedy, kým nepochopíme pravú príčinu.

Podvedomé ciele ponúkajú odpoveď na otázku, prečo robíme nelogické veci (uchyľujeme sa k niečomu, čo možno ponúka čiastočné alebo zdanlivé riešenie, je to ľahko dostupné, ale vyberá si to krutú daň) a nedokážeme sa ich jednoducho zbaviť logickými postupmi.

Zhrnutie:

- Podvedomé ciele môžu byť v rozpore s cieľmi vedomými.

- Podvedomie môže použiť zvláštne spôsoby na dosiahnutie svojich cieľov, napr. človek sa cíti či urobí záchrancom, slabým až chorým, aby získal väčšiu pozornosť od ľudí, ktorí by ho inak ignorovali.

- Osoba si nemusí byť vedomá existencie podvedomého cieľa.

- Odhalenie a pochopenie podvedomých cieľov môže výrazne skvalitniť osobný život a vzťahy s inými ľuďmi.

Obaja rodičia sú pre dieťa najdôležitejší ako celok

Význam matky pre rozvoj osobnosti dieťaťa je všeobecne uznávaný. Matka dokáže pristupovať k dieťaťu len z modality jednej stránky ľudského bytia, čo prislúcha žene a matke, nie z modality mužského ľudského bytia, ktorá je odlišná, no s prvou komplementárna a zároveň jedna druhou nezastupiteľná. Duševné poruchy matky majú nepriaznivý vplyv na poruchy správania malých detí oboch pohlaví. Matka zohráva podstatnú úlohu pri vývine dieťaťa. Je základňou pre dieťa, poskytuje mu bazálnu dôveru, lásku a najmä pocit bezpečia. Intuitívne vedie výchovu dieťaťa, usmerňuje jeho správanie a zabezpečuje väčšinu dennej starostlivosti o deti. Matka tvorí akoby most medzi otcom a dieťaťom, napomáha, aby si dieťa vytvorilo väzbu s otcom. V ranom období života dieťaťa úloha otca spočíva prevažne v zabezpečení bezpečia a podpory citovej rovnováhy matky, ktorá ich potom má k dispozícii pre svoje dieťa. Pre syna je otec vzor (model), ktorý často napodobňuje, buduje si cez neho (vzťah k sebe i svetu) svoje miesto medzi inými mužmi, formuje správanie k ženám. Dcéra objavuje prostredníctvom otca svoj vzťah k mužom, a podobne ako u chlapcov jej otec otvára vzťah k okolitému svetu. Rola otca je dôležitá predovšetkým pri výchove a vo vedení chlapcov. Otcov obraz sveta čaká na dobyvateľa, matkin obraz sveta rozvíja súcit, vzájomnosť vzťahov a citlivosť voči potrebám iných. Prvé víťazstvá a úspechy v živote dieťaťa prednastavujú dieťa k zmocňovaniu a chápaniu okolitého reálneho sveta, v čom ho otec všemožne podporuje a svojím príkladom uschopňuje. Chlapci sa najčastejšie identifikujú práve so svojimi otcami, životné normy ktorých interiorizujú (zvnútorňujú). Osobnostné poruchy a duševné choroby otcov sa negatívnejšie odrážajú vo vývine chlapcov ako dievčat.

Každý z rodičov je pre optimálny osobnostný vývin potomka a jeho šťastnú perspektívu nenahraditeľný. Roly otca a matky sa navzájom dopĺňajú. Medzi matkou a otcom by nemala chýbať vyváženosť a spolupráca pri rozhodovaní. Zdravému vývinu pomáha jednotnosť vo výchove, keď dieťa nemusí riešiť dilemu, ktorému názoru dať prednosť. Kým matka sa viac spája so zabezpečovaním citového zázemia detí, otcovia motivujú, vyžadujú viac, odmeňujú a trestajú deti podľa podobných kritérií a zvládania situácií, pred aké ich postaví reálny život, tvoria vzor pre svoje deti, vedú ich k zodpovednosti, k vzťahu k tvrdej práci, učia ich zdolávať prekážky.

Podstata výchovy v úplnej rodine nespočíva iba v tom, že syn si vyberie za svoj identifikačný vzor otca a dcéra matku. Dopĺňanie sa a vyvažovanie ženských a mužských prvkov vo výchove je to najdôležitejšie, o čo ide. Zatiaľ čo matka syna pochváli za to, že sa mu dnes dobre vodilo v škole, otec bude nadšený z gólu, ktorý jeho syn dal v školskom futbalovom tíme. Kým matka chráni a stará sa o pohodlie dieťaťa, otec oceňuje silu, schopnosť ísť za víťazstvom, nastavuje autoritu a určuje pravidlá. Matkina náruč upokojuje, otcova pôsobí skôr ako pevný val pred nepriateľmi. Matkina hra rozvíja a dáva pocit aktivity, otcova prekonáva výzvy a otvára svet. Najväčšie riziko jednoznačnej ženskej výchovy je predovšetkým jednostrannosť - ochudobnenie sveta a neodkrytie jeho druhej a dôležitejšej časti.

Prečo sa niektoré ženy usilujú udržať veci i iné osoby pod kontrolou za každú cenu?

Prečo niektoré ženy dominujú a ovládajú mužov?

V domácnostiach, kde ženy majú dominantné postavenie, je mužom priradená sekundárna rola. Ak deti niečo chcú, najprv musia ísť za mamičkou a slovo otca už ani nie je podstatné.

Dôvody, prečo niektoré ženy ovládajú svojich partnerov/manželov (priamymi spôsobmi):

Žena bola vychovávaná kontrolujúcou matkou. Dcéra vyrastala v presvedčení, že žena by mala kontrolovať muža a mať hlavné slovo v domácnosti.

Neistá žena sa môže stať chorobne ovládajúcou. Ak sa niekto cíti dlhodobo neisto, môže začať ovládať ostatných, aby mal veci znova pod kontrolou. Hoci nie každá neistá žena bude posadnutá ovládaním iných, sú prípady, kedy sa neistá žena znova cíti v bezpečí, ak riadi dianie okolo i život partnera.

Protest ovládajúcich žien proti mužom. Žena neznáša svoju ženskú rolu v dôsledku pocitu, že jej rola je v porovnaní s rolou muža inferiórna. Niekedy môže trpieť posadnutosťou (snahou kontrolovať, ovládať) získať superiórnu rolu muža.

Kontrolujúce ženy si vyberajú osobnostne slabých mužov. Ženy, ktoré chcú ovládať mužov a kontrolovať svojich manželov (vnucovať im svoje predstavy a pretvárať ich), si zvyčajne vyberajú ľahký cieľ (ktorý možno ovládať bez väčšej námahy).

Ľudí možno ovládať i bez toho, aby sme boli dominantní, panovační či posadnutí kontrolou - nepriamymi spôsobmi:

Niektoré ženy ovládajú svojich mužov pomocou sexu. V takom prípade ovládajúca žena používa sex na to, aby na muža vyvinula tlak a prinútila ho konať v súlade s jej požiadavkami (byť poddajný, zmeniť názor, urobiť aj to, čo nechce atď.).

Niektoré ženy riadia muža slzami (plačú, keď muž odmietne vyhovieť ich požiadavkám, čím sa uisťujú, že ho majú pod kontrolou).

• Väčšinou ide o manipuláciu, rafinované správanie a citové vydieranie.

Čo môžu robiť muži s ovládajúcimi ženami?

Je možné pomôcť žene pochopiť psychologické potreby, ktoré ju motivujú k tomu, aby bola tou, ktorá musí mať veci pod kontrolou a takisto by bolo dobré neživiť v nej pocit moci či schopnosť ovládať vyhovovaním jej požiadavkám (neustále ustupovať či prispôsobovať sa jej). Prvý krok nie je jednoduchý, pretože žiadna ovládajúca žena si pod nátlakom svojho muža neprizná to, čo robí a že robí zle. Musí na to prísť sama (vyviesť ju z omylu môže iba človek, ktorého autoritu a názory uznáva), uvedomiť si, že potrebuje zmenu, že s tým chce niečo robiť a vyhľadá pomoc (vhodná je manželská poradňa, terapia pre partnerov).

Najdôležitejšia je prevencia, a teda ani vo fáze zamilovanosti nerobiť pre vzťah a pre ženu to, čo povie, čo necítim, že mám takto alebo hneď urobiť, byť autentický a vyjadrovať svoje pocity a potreby, i keby to malo znamenať, že daného človeka stratím. Kvalitný vzťah je o vzájomnom úsilí dosiahnuť rovnováhu a o napĺňaní potrieb a cieľov oboch partnerov.

Niektorí muži robia tú chybu, že sa usilujú zmeniť svoje ženy násilím a výsledkom je nekonečný boj o moc a ďalšie problémy. Ak je to totiž súčasťou psychologického profilu ženy, nútiť ju akceptovať požiadavky znamená činiť ju zdrvenou, nešťastnou alebo premýšľajúcou nad rozchodom.

Záver

Vzťahová väzba adolescentov k partnerom a priateľom je neistá a iba každý piaty mladý človek dosahuje vysokú úroveň reziliencie (určitá odolnosť človeka, ktorý sa dokáže vyrovnať s prekážkami a nepriaznivými podmienkami života). To môže súvisieť so súčasným prevládajúcim životným štýlom (dlhá pracovná doba rodičov, dôraz na kariéru, menej príležitostí na spoločné rodinné interakcie, čas strávený s rovesníkmi je redukovaný časom tráveným pri počítači...), s dlhodobými celospoločenskými zmenami v našej republike, ktoré súvisia so zmenami v medziľudských, hospodárskych a existenčných vzťahoch. Psychické zdravie mladých ľudí sa stáva viac a viac ohrozeným.