Pedofília – poznáme ju lepšie ako homosexualitu?

Jakub je Čech, člen Československé pedofilní komunity a v nasledujúcom spracovaní formou rešerše nám viac priblíži túto problematiku.

Pojem pedofilie je zanesen mnoha negativními konotacemi spojující pedofilii se zneužíváním dětí. Jakkoli mezi pedofilií a zneužíváním dětí souvislost existuje, je třeba říci, že není tak přímočará a jasná, jak se na první pohled může zdát. Začněme ale definicí pojmu.

"Pedofilové" a zvláště "pedofilie" jsou nejasné pojmy, užívané ve velmi rozličných významech. Původně jimi byl myšlen "ten, kdo miluje dítě". Pak vstoupily do hry erotické a sexuální konotace: "Ten, kdo cítí erotickou přitažlivost vůči dětem". To je dnes správná definice. (Gieles, 2001 in Žák 2010)

Z hlediska lékařské diagnostiky je pro české prostředí nejzásadnější definice pedofilie z aktuálně účinné 10. verze Mezinárodní klasifikace nemocí (MKN), která pedofilii definuje takto: "Sexuální preference dětí, buď chlapců nebo děvčat, nebo obojího pohlaví' obvykle prepubertálního nebo časného pubertálního věku."

Pedofilie patří mezi tzv. parafilie, tedy poruchy sexuální preference, a v MKN ji najdeme v kategorii spolu s fetišismem, sadomasochismem nebo exhibicionismem. V diagnostickém manuálu DSM používaným v USA nenajdeme pedofilii jako takovou, ale nalezneme diagnózu pedofilní poruchy. Pro stanovení této diagnózy je však nezbytné, aby se dotyčný pedofil dopustil zneužití a/nebo mu její/jeho sexuální preference způsobuje distres a problémy ve vztazích s lidmi. Se svojí preferencí vyrovnaný pedofil, který nepřekročil zákon a vede spokojený život není podle DSM psychiatricky nemocný.

Pedofilům se děti líbí podobně, jako běžně orientovaným lidem dospělí; pociťují k nim obvykle citovou náklonnost, bývají schopni se do nich zamilovat se vším, co k tomu patří, mívají o nich sexuální fantazie. Řada pedofilů má potíže s přijetím vlastní identity a podobně jako u jiných menšinových preferencí může vnitřní coming out vést k psychickým problémům. Někteří pedofilové si své zaměření nikdy nepřipustí, někteří jej dokáží pojmenovat a přijmout již v průběhu dospívání. Jakkoli je pedofilie spojována s muži, pedofilně orientované mohou být také ženy (Kuba, 2013, Weiss, 2018).

Podstatnou částí obtíží v přijetí vlastní sexuality je rozšířený názor, že pedofilie znamená zneužívání dětí a že pedofil je ten, kdo děti zneužívá. Jak už by mohlo být patrné z definic, pedofilie je o preferenci, ne o zneužívání dětí. Jakkoli část pedofilů se zneužití dopustí, je mnoho takových, kteří celý život dítě nezneužijí. Překvapivé může být, že pedofilové nejsou zdaleka jedinými pachateli sexuálního zneužívání a mnohá data ukazují, že pedofilů je mezi pachateli zneužití menšina. Např. výzkum Seta, Cantora a Blancharda (2006) vyhodnotil na základě měření reakce penisu na vizuální podněty (tzv. PPG) jako pedofily 35% lidí z kontrolní skupiny pachatelů zneužití dětí. Český sexuolog a soudní znalec Petr Weiss na základě své praxe několikrát řekl, že 90% zneužití nespáchají pedofilové (Kolář, 2008) a stejného názoru je např. sexuolog Antonín Brzek (Nejezchlebová, 2007).

Kdo tedy podle odborníků páchá podstatnou část případů zneužití, když ne pedofilové? Jedná se zejména o běžně orientované jedince s poruchami osobnosti, se sníženou schopností sebekontroly, osoby emocionálně nezralé, sexuálně frustrované, nebo jedince pod vlivem alkoholu či jiných psychoaktivních drog (Weiss, 2018).

Více informací

V Česku a na Slovensku existuje Československá pedofilní komunita (ČEPEK) a projekt zastřešující spolek. ČEPEK provozuje informační stránku a veřejně přístupné diskuzní fórum a chat. Záměr ČEPEKu je šířit osvětu, co se pedofilie týče a poskytovat podporu a informace pedofilům a přispět tím k tomu, aby se členové nedopustili překročení zákona (pedofilie-info.cz).

Novým projektem zastřešeným Národním ústavem pro duševní zdraví je projekt Parafilik, který poskytuje konzultace a terapii lidem, kteří jsou parafilici nebo mají problematické sexuální chování (parafilik.cz).

Zdroje:

KOLÁŘ, Petr. Weiss: Pedofilové jsou nejlepší učitelé. Lidovky. 2008. Dostupné z: https://www.lidovky.cz/domov/weiss-pedofilove-jsou-nejlepsi-ucitele.A080612_090736_ln_domov_fho

Kuba. Kdo je pedofil. Československá pedofilní komunita. 2013, Dostupné z: https://pedofilie-info.cz/kdo-je-pedofil/

Mezinárodní klasifikace nemocí: Mezinárodní statistická klasifikace nemocí a přidružených zdravotních problémů ve znění desáté decenální revize MKN-10 (Vyd. 3.). Praha: Ústav zdravotnických informací a statistiky České republiky.

NEJEZCHLEBOVÁ, Lenka. Zpověď MF: Jsem pedofil a učím. IDNES.CZ. 2007 Dostupné z: https://www.idnes.cz/zpravy/domaci/zpoved-mf-dnes-jsem-pedofil-a-ucim.A071109_152603_domaci_ton

SETO, Michael, Ray BLANCHARD a James CANTOR. Child pornography offenses are a valid diagnostic indicator of pedophilia. Journal of abnormal psychology. 2006. Dostupné z: doi:10.1037/0021-843X.115.3.61

WEISS, Petr. Poruchy sexuální preference. Praha: Galén, [2017]. ISBN 978-80-7492-310-4.

ŽÁK, Karel. Definice pedofilie. Československá pedofilní komunita. 2010, Dostupné z: https://pedofilie-info.cz/definice

Poďme sa pod čiarou ešte rozprávať o pedofílii a homosexualite

Pedofília spĺňa atribúty sexuálnej preferencie ako súčasti osobnosti človeka, uvedomovanej neraz už v adolescencii. Pedofil sa musí počas svojho života naučiť oddeľovať lásku a sex, učiť sa milovať dieťa čisto, nakoľko dieťa potrebuje milovať a umenšovať sexuálnu túžbu v prospech emocionálneho naplnenia zo vzťahu dospelý - dieťa. Pripomína mi to kresťanské učenie o homosexualite, akurát slovo "dieťa" sa nahradí výrazom "dospelá osoba rovnakého pohlavia."

Danú preferenciu sa nedarí meniť rovnako, ako sa nám v minulosti nedarilo terapeuticky meniť homosexualitu. Buď sme nevedeli ako, alebo to skutočne nebolo možné (bolo to možné, ale nie vo všetkých prípadoch a nie pri každej forme a dĺžke terapeutického vedenia). Heterosexualita aj neheterosexualita sa v priebehu 20 rokov života jedinca stávajú tak pevnou súčasťou jeho osobnosti, že chcieť to zmeniť môže znamenať aj poškodiť človeka. Problém je ale v tom, že homosexualita ako stav sa pomerne rýchlo adaptovala v spoločnosti ako prirodzenosť, pedofília ako stav zostala démonizovaná. Pedofilný stav pri inak zdravej štruktúre osobnosti znamená, že chcem dieťa milovať, no odmietam s ním a pred ním mať čokoľvek erotické.

Spoločenská akceptácia javu, pochopenie či sympatie spoločnosti nemôžu byť vedeckým kritériom na pomenovanie jedného ako preferencie, ktorá dostáva zelenú na ďalší rozvoj, upevňovanie sa, radosť z nej a pomenovanie druhého ako patológie, ktorú je nevyhnutné potláčať, živiť v sebe kvôli nej pocit viny a hanby, zažívať neustály vnútorný boj, obmedzenia. Pritom prijatie pedofilnej sexuálnej preferencie je v živote dotknutého človeka rovnako potrebné, ako je potrebné prijatie tej homosexuálnej. Ak pochopím, že s niečím v sebe chcem žiť (lebo musím), potom môže prísť na rad otázka: "Ako?"

Spoločnosť nerozlišuje stav a skutok. Homosexuálny a pedofilný stav sú rovnako nevinné a rovnako relatívne nemenné. Rozdiel je však v skutkoch a to nie kvôli vede, ale kvôli dohode spoločnosti. Je správne, že pedofilné skutky zostávajú neakceptovateľné. Ale udiala sa krivda, ak skutky inej minoritnej a stále dostatočne nepreskúmanej sexuálnej preferencie boli povýšené na prirodzenosť len na základe toho, že spoločnosť došla do bodu, v ktorom ich dokáže nielen akceptovať, ale ponúkať im aj špeciálnu právnu ochranu. Jednoznačne došlo k porušeniu etického princípu spravodlivosti a objektívneho prístupu k dvom sexuálnym preferenciám. Argument "lebo medveď" alebo "obaja sú dospelí" nie sú vedeckými argumentmi a v druhom prípade ide o argument morálny, nie vedecký. Dieťa i dospelý jedinec sú obaja schopní čistej lásky, ale len dospelý môže čistú lásku dieťaťa zneužiť. Môže, ale nemusí. Roly silnejší a slabší, skúsený a menej skúsený atď. sa môžu vyskytovať aj vo svete dospelých, ale už nikto nikdy nedokáže dávať a prijímať lásku nezištnejšie ako dieťa, ktoré nepotrebuje hľadieť na chyby dospelého, rýchlo na ne zabúda. 

Vedecky nevieme vysvetliť, prečo rovnaké pohlavie a prečo dieťa, ale psychologické a morálne argumenty sme k pedofílii pridali dodatočne, aby sme si tým spoločensky obhájili práve homosexualitu a posilnili jej pozíciu. Dnes je na vrchole všetkých neheterosexualít a opäť bez vedeckých dôkazov o tom, prečo by práve ona mala byť prirodzená a rozvíjaná naplno.

Úlohou vedy je vedeckým bádaním, nie odkazovaním na morálne princípy dokázať, prečo by atypický sexuálny objekt "dieťa" mal byť v ľudskom mozgu patologickejší ako iný biologicky, evolučne atypický sexuálny objekt.

Rozlišovanie stavu a skutku bez ohľadu na to, aké spolužitie v spoločnosti okrem usporiadaného spolužitia muža a ženy je ešte bežné a sympatické, zostalo aktuálnym v súčasných kresťanských cirkvách a zdôrazňuje sa ako kľúčový postoj.

Ak si uvedomíme fakt, že homosexualita nemusí byť len vrodená, má zmysel hovoriť o prevencii jej vzniku, rovnako ako má zmysel hovoriť o prevencii nespáchania deliktu pedofilnou osobou a jej podpore v sexuálnej abstinencii, pokiaľ je pedofilný sklon jej jedinou preferenciou.

"Pedofilie se považuje za parafilii podle mě hlavně proto, protože je příliš daleko od normy. Narozdíl od homosexuality pedofilie omezuje dotyčného v navazování vztahů, protože mít plnohodnotný partnerský vztah s dítětem (myšleno osobou mladší 15 let) za prvé není zákonné, za druhé není příliš reálné z hlediska vývojové psychologie. Nicméně je třeba říci, že mnozí pedofilové jsi založili rodinu nebo mají funkční vztah s dospělou osobou. Ne všichni pedofilové jsou výhradně přitahováni dětmi, někoho přitahují alespoň částečně i dospělí. Možností je i adaptace na vztah nezaložený na sexuální přitažlivosti.

Pedofilie se kauzálně neléčí, odborníci ji vnímají jako (vrozenou?) nereverzibilní preferenci. Sexuolog může pomoci se získáním náhledu a se sebepřijetím, tedy působit psychoterapeuticky, může poskytnou edukaci a informace a pokud je to v daném případě žádoucí, také farmakoterapeuticky ovlivňovat sexuální pud, deprese nebo úzkostné stavy. Struktura sexuality dotyčného se tím nezmění. O preventivní terapii se nyní snaží v článku zmíněný projekt Parafilik. Do doby jeho vzniku (2020) nebyla prevence cíleně řešena. I předtím, samozřejmě, bylo možné zajít za sexuologem a psychoterapeutem, nicméně zpravidla se k sexuologům dostávají spíše lidé, kteří už zákon překročili." Jakub

Áno, pedofilný vzťah je ďaleko od normy, ale ak si vezmeme samotnú preferenciu, je ťažké povedať, čo je ďaleko od normy pri sexuálnej príťažlivosti k "nesprávnemu" objektu, či vôbec má vo vede, nie v spoločenskej praxi zmysel rozlišovať, ako veľmi nesprávny daný objekt je.

Je až zarážajúce, že sexuálna orientácia sa neraz spája s nutnosťou realizovať sexuálnu zložku v intímnom vzťahu. Preto je pedofília zaradená k deviáciám, nakoľko dieťa nie je dospelému rovnocenné a nedokáže objektívne zhodnotiť, s čím súhlasí, ak vôbec súhlasí so sexuálnym kontaktom. Je potrebné mať na pamäti to, že na vlastnú sexuálnu orientáciu nikto nepotrebuje súhlas druhej či tretej strany a viacero ľudí s minoritnou sexuálnou preferenciou si uvedomuje, čo by realizovaním svojej sexuality spôsobovali sebe i svojmu okoliu. I napriek tomu, že sex a sexuálne správanie sa v našej spoločnosti stále viac a viac animalizujú a začínajú strácať akékoľvek mantinely.

Sexuálna orientácia je o emocionálnej a erotickej príťažlivosti. Dnes sa už začína hovoriť o tom, že ako muž môžem erotickú príťažlivosť pociťovať k mužom, ale tú emocionálnu iba k ženám, čo celú situáciu už teraz pri rôznych deleniach sexuálnych orientácií a ich zvyšujúcom sa počte ešte viac komplikuje. Je otázne, či erotická príťažlivosť dokáže existovať bez tej emocionálnej alebo je emocionálna zložka potlačená cielene, nechcene, nevyjadrená kvôli patológii, traume atď. Pri pedofílii je zasa erotická zložka vedome potláčaná v prospech emocionálnej, čo neznamená, že erotická zložka neexistuje. Je však dôležité zdôrazniť, že muž nemusí dostávať erekcie len pri osobách, s ktorými túži mať pohlavný styk či pri činnostiach, pri ktorých myslí na sex. Niekedy ide o vyjadrenie psychosomatickej pohody, uvoľnenosti, citovej väzby, nesúvisiacej túžby, čo sa spontánne vyjadrí aj erekciou. Nekontrolované, žiadostivé túženie s cieleným vyhľadávaním erotického objektu už je niečo iné a i v ňom môže byť vyjadrený viac vnútorný problém (ktorý nemá veľa spoločné s objektom záujmu) ako črta osobnosti.

Nakoľko sexuálna preferencia dokáže byť viac či menej formovateľná počas života človeka, nemožno hovoriť o jej absolútnej nemennosti. Nemá sa však meniť vedome ani cielene, pretože ide o súčasť identity človeka. Jej uvedomovanie počas života sa nachádza v rôznych fázach, ako aj jej prijímanie a žitie v praxi, ovplyvňované vnútorným presvedčením (to je neraz ovplyvnené výchovou), sociokultúrnymi, náboženskými vplyvmi i vlastnými zážitkami. Výchova na sexualitu vplýva priamo i nepriamo. Priamo znamená, aký má rodina vzťah k danej sexuálnej preferencii. Ukazovateľom tohto vzťahu môže byť to, kedy sa dieťa svojim rodičom zdôverí s inou sexuálnou preferenciou. Nepriamy vplyv je podstatnejší, prebieha dlhodobo a znamená to, ako psychosociálne vplyvy v rodine a mimo nej napomáhajú formovať danú sexuálnu preferenciu.

O homosexualite sa vo vedeckej obci stále nevie veľa. Vieme len, že prestala byť chorobou na základe úzu bez dôkladnejšieho skúmania javu, a teda bez nevyvrátiteľných dôkazov. Je tiež známe, že celý proces urýchlila sexuálna revolúcia s obrovským lobistickým tlakom aktivistov a fakt, že liečba homosexuality bola často traumatizujúca a neúspešná. Dodnes však poznáme viacero diagnóz, na ktoré neexistuje kauzálna terapia, prípadne, najmä ak sa týkajú ľudského mozgu, nevieme s určitosťou povedať ani to, ako vznikajú. Nemáme o homosexualite jasné dôkazy, máme k dispozícii len hypotézy, ktoré používame pri argumentovaní ako dôkazy. Napriek tomu, že žijeme vo vyspelej, nesmierne kritickej a na fakty zaťaženej spoločnosti 21. storočia, vyššie uvedené akosi málokomu prekáža.

Teda to, aký obraz a verejnú mienku pri homosexualite máme je práca médií, sociálno-výchovných a kultúrnych elementov spoločnosti a ich flexibility, nie produkt vedy. Hlavne v začiatkoch sexuálnej a homosexuálnej revolúcie sa to dialo dezinterpretáciou faktov a vytrhávaním vyjadrení z kontextu. To na počiatku udalo ideologický smer a dnes v mnohých krajinách stojíme na prahu homosexuálnych manželstiev alebo sme ho už s nadšením prekročili. Pri akejkoľvek inej problematike by bol takýto rýchly progres na základe dojmov, pocitov a manipulácií nemysliteľný. Avšak davová psychóza vždy bola a bude perpetuum mobile spoločnosti.

Aj v našej spoločnosti žijú jednovaječné dvojčatá, z ktorých jeden je homosexuál a druhý nie je. Už to by malo byť dôvodom na rešpektovanie iných ako prenatálnych príčin vzniku a vývinu sexuality človeka.

Veda má a mala by mať iné kritériá skúmania prirodzenosti javu, ako je jeho spoločenská akceptovateľnosť či dokonca sympatickosť. Faktom je, že homosexualita nie je len vrodená a nie každá homosexualita je vrodená. Čiže musíme pripustiť to, že homosexualita nejakého človeka sa formovala počas života a nadviazala na rodový diskomfort či zranenia v detstve. Tie zranenia sú malé, takmer nedetekovateľné, ale je ich množstvo, inokedy sú závažné, jasne pomenované minimálne s odstupom času a zasahujú identitu vnímavého dieťaťa aj ako dospelého človeka. Niekedy dané vplyvy neboli objektívne závažné, ale pre konkrétne dieťa, ktoré ich intenzívne prežívalo a ktorého sa hlboko dotýkali, zasa boli subjektívne závažné.

Je už ťažko zmeniteľné niečo, čo sa formovalo takmer 20 rokov a pri väčšine známych terapií aj neúspešne. To ale neznamená, že homosexualita je vždy nemenná. Každá sexualita človeka sa môže meniť v priebehu času. Skutočná škodlivosť ale spočíva v nevhodnom motíve zmeny a jej očakávanie. Nutným predpokladom nemennosti nie je len vrodenosť javu. A zasa získať vždy neznamená možnosť zmeny či výberu. V ľudskej duši je márne hľadať detskú logiku.

Je tiež otázne, do akej miery porušuje základné ľudské práva a slobody zákaz vnímania, pomenovania zranení vo vlastnej neheterosexualite s možnosťou terapeutickej intervencie.

Neraz počúvame, čo je do homosexuality cirkvi. Cirkvi si plnia svoju povinnosť vyvracať novodobý mýtus o tom, že manželstvo je právny zväzok, na uzatvorenie ktorého nepotrebujete nič, iba mať sa rád, byť aspoň takmer dospelý a súhlasiť so sexom. Ono to na jednej strane znie veľmi zaujímavo a slobodne. Na druhej strane to otvára cestu aj inému rozloženiu ľudí, čo do počtu a rodu (v budúcnosti možno aj veku), ktorí spĺňajú tieto chabé podmienky na vstup do manželstva.

Je veľmi zaujímavé, ak predkladatelia návrhu na homosexuálne manželstvo deklarujú, že manželstvo tvoria iba dvaja ľudia. Iný dôvod ako ten, že muž a žena sú tradične v legitímnom zväzku dvaja, a proti ústavnému zakotveniu ktorého tak vehementne bojujú, v podstate neexistuje. Nie je žiaden iný logický a vysvetliteľný dôvod, prečo by homosexuálny zväzok nemohli tvoriť traja alebo viacerí ľudia, nakoľko medzi sebou nedokážu splodiť dieťa a milovať sa emocionálne aj sexuálne a vychovávať zadovážené dieťa dokážu rovnako aj traja ľudia naraz. Dokonca je to časovo a ekonomicky výhodnejšie pre každú osobu s väčšou istotou, že bude komplexne postarané o konkrétneho partnera i o dieťa.

Dnes to v cirkvách a v konzervatívnej časti spoločnosti štatisticky nie je o homofóbii, ale o strachu vyjadriť svoj názor a o bojoch proti krivým, ale spoločensky i politicky výhodným obviňovaniam cirkvi a konzervatívnych občanov z homofóbie, ak nepodporujú právny inštitút homosexuálneho manželstva.

Pokúsme sa to ako spoločnosť zmeniť. Pokúsme sa tiež viac hovoriť o pedofílii, pretože musí byť strašné mať 25 rokov a žiť v takomto strachu a vnútornej neslobode, lebo vaša sexuálna preferencia je nesprávnejšia ako tá homosexuálna.

Veľmi často sa argumentuje tým, že dieťa ešte nie je duševne pripravené na pohlavný styk a partnerstvo s maloletým nemôže byť rovnocenné. Ale tu ide o čistú lásku, ktorú dokáže ponúkať dieťa a ktorá už v dospelosti stráca svoju nevinnosť a nezištnosť. A práve to je to podstatné, čím je očarená pedofilná osoba. Predovšetkým však nemôže za erotickú zložku svojho záujmu o dieťa. Erotický motív môže byť obyčajným potenciátorom, na ktorom je možné v každom okamihu vzájomnej interakcie pracovať. Aj pri dospelých osobách by sme mohli argumentovať tým, že ich vzťah nemôže byť rovnocenný ani plnohodnotný, ak minimálne jeden z nich osobnostne nedospel, nedozrel do plnosti svojho pohlavia, nedosiahol základné kritériá emocionálnej zrelosti. V tomto prípade i homosexuálny partnerský vzťah môže raniť. Zrelá láska nedovolí druhému ubližovať a nevyhnutne chráni telesné i duševné zdravie milovaného. Tu však nejde o erotické vzťahy, ale o zrelosť v láske v intímnom vzťahu a o hlbokú podstatu sexuálnej preferencie. Ona je, či už je tolerovanejšia alebo netolerovaná vôbec a potrebuje byť napĺňaná objektmi svojho záujmu. Každá sexuálna preferencia nebráni budovať kvalitné vzťahy, samozrejme nie nevyhnutne partnerské. Bolo by veľmi smutné, keby kvalitným vzťahom bol len vzťah partnerský a keby žiaden vzťah bez sexu nebol plnohodnotný ani dostatočne napĺňajúci tie podstatné potreby človeka.

Sú medzi nami ľudia, ktorí si plne uvedomujú pozadie svojich (aj) erotických túžob, ktoré sa dali očakávať, no nemožno ich nazvať prirodzenými. Ich poznanie sa začína považovať za patologické myslenie a odmietanie seba s danou sexualitou, čo je len vyjadrením ich obrovského nepochopenia.

Je fascinujúce, že cirkvi pristupujú k homosexuálnym osobám a ich sexuálnym túžbam podobne ako vyspelé society k pedofilným osobám a ich túžbam. Neodporúča im vyjadrovať sexuálnu zložku komplexného záujmu o vybrané objekty, ale nebráni im chrániť, sprevádzať a milovať tieto objekty tou najčistejšou a najúprimnejšou láskou a napĺňať si tak aj svoju potrebu byť milovaným a užitočným. 

Je smutné, že pedofíliu si pripomíname len pri správach o zneužívaní detí a homosexualitu pri tom, ako sa krivdí homosexuálom a ako sa nechápe ich krásna sexuálna orientácia. Homosexualitu sme v žiadnom prípade nemali takto povýšiť, ale mali sme k nej pristupovať s veľkými rešpektom a bázňou ako k niečomu, čo zrejme poznať nikdy nebudeme. Ale to isté sa týka každej sexuálnej preferencie, či už ju preferenciou chceme alebo odmietame nazvať (vyššie spomínaný princíp spravodlivosti)...