Ako vnímať sexuálnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a reagovať na ňu (manuál nielen pre kresťana)

Poznámka na úvod?

Východiskom pre tento "manuál" je publikácia: John F. Harvey, O.S.F.S.: Same Sex Attraction: Catholic Teaching and Pastoral Practice. The Knights of Columbus Supreme Council, 2007 (pdf v anglickom origináli je pre porovnanie voľne dostupné na internete). Manuál nie je možné považovať za autentický preklad spomínanej publikácie. Je to jej prerozprávanie, doplnenie a aplikovanie na našu spoločnosť. Ako páter zdôrazňuje, pomoc nemá byť len duchovná a a priori sa vyhýba zmene sexuálnej preferencie.

Čo je homosexualita?

Termíny ako gay, lesba sú väčšinou súčasťou spoločensko-politických hnutí alebo ideológie. Nevhodné môže byť aj používanie výrazu homosexuál, pretože zvádza k stigmatizácii alebo vyzdvihovaniu jednej a navyše hlboko intímnej psychosexuálnej charakteristiky osobnosti, ktorá my mala zostať pre široké okolie nielen že skrytá, ale aj nepodstatná. Osobnosť je, koniec koncov, viac než zväzok sexuálnych sklonov, a naše vnímanie osôb so sexuálnou príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu je zastreté, pokiaľ o nich premýšľame ako o samostatnom druhu ľudskej bytosti (čo vlastne svojimi aktivitami cieli gay propaganda).

Homosexualita je pretrvávajúca erotická náklonnosť k osobám rovnakého pohlavia. Homosexualitu považujem za anomáliu, ktorá je u mnohých tak silno zakorenená, že je akoby vrodená (a teda nezmeniteľná). Nikto za svoju homosexualitu nemôže a i keby za ňu mohol niekto iný, je to už dnes, pokiaľ to neposlúži k uzdravovaniu vzťahov, zbytočné skúmať. Dospelá osoba je zodpovedná len za to, ako so svojou sexualitou narába (nie za to, akú ju má), ako pristupuje k sebe i ostatným. Hneváme sa, ak niekto prehlási, že homosexualita je taká silná, že sa podobá niečomu vrodenému, a napriek tomu homosexuálne skutky nie sú pred Bohom morálne akceptovateľné? Tu však ide o niečo viac ako o morálku či vierouku - o samotný vnútorný svet človeka, ktorý bol zväčša dlhodobo atakovaný niečím viac-menej patologickým a dnes mu hrozia iné, resp. ďalšie nebezpečenstvá, ak nedokáže hľadať pravdu a pracovať s ňou uzdravujúcim spôsobom. A tak sa stretávame s osobami, ktoré podľahli glorifikovanému homosexuálnemu životnému štýlu (o ktorom možno ani inak, ako ich presviedča väčšina, nikdy neuvažovali), a i napriek tomu vnútorne trpia/nie sú šťastné. Poznáme osoby s homosexuálnou preferenciou, ktoré celou svojou bytosťou, napriek všetkým príznakom, odmietajú seba charakterizovať ako niekoho s homosexuálnymi sklonmi. A vieme aj o tých, ktorí po homosexuálnom skutku trpia zbytočným strachom a depresiami (zraňujú sa sebaklamom) z toho, že sú definitívne homosexuálni a odsúdení na život, aký žiť nechcú (aj to je následok násilnej propagandy homosexuálneho životného štýlu, ktorý má po homosexuálnej skúsenosti ako jediný urobiť človeka šťastným a nutnosti coming out-u pred svetom, ktorý ako jediný oslobodzuje).

Dočasné homosexuálne sklony sú väčšinou prítomné pri adolescentoch a osobách, ktoré sa ocitli v izolácii od zvyšku spoločnosti. Niekedy môžu byť homosexuálne aktivity fetišizmom, nie skutočnou homosexualitou.

Pokiaľ je erotická príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia dlhodobá (bez ohľadu na kvalitu vyjadrenia emocionálnej príťažlivosti - niekto môže trpieť emocionálnym blokom alebo chorobným strachom, hanbou, pocitom viny, emocionálnou nezrelosťou, traumou..., čím potlačí alebo sa vyhýba emocionálnym prejavom voči sexuálnemu objektu - v každom prípade však sexuálny akt bez citu a motívu neexistuje), a nie je pociťovaná fyzická alebo ani iná príťažlivosť k opačnému pohlaviu, môžeme predpokladať, že ide o skutočnú homosexualitu. Pri homosexualite žiadneho jedinca neplatí podmienka "všetko alebo nič." To znamená, že existujú osoby s heterosexuálnou preferenciou, ktoré mali homosexuálnu skúsenosť (začalo to pochybnosťami vplyvom vzrušenia pri "inom" porno videu, neplánovaným sexuálnym kontaktom v stave opojenia alebo opakovanými aktivitami ako "gay for pay"), a osoby, ktoré, kým si uvedomia svoje homosexuálne sklony alebo kým sa u nich naplno vyvinú, môžu zažívať aj heterosexuálne erotické kontakty (a dokonca naďalej pri nich zostať pre široké spektrum dôvodov - napr. niekto sa cíti vnútorne lepšie, ak napĺňa spoločenský normatív). Bisexualita nie je sexuálnou preferenciou (už samotné slovo preferencia tu nepasuje a nikoho nemôžu priťahovať dve rôzny kvality jednej entity úplne rovnako a pre identickú príčinu), ale sexuálnym správaním (často s posilneným sebavedomím predtým traumatizovaného muža). S bisexualitou je zväčša spojená zachovaná schopnosť muža žiť pohlavne aj so ženou (v určitom období života som schopný mať pohlavný styk s oboma pohlaviami mimo sexu v trojici alebo skupinového sexu), prípadne sa sexuálne objekty striedajú (v určitom období života preferujem jedno pohlavie) v závislosti od životných období, v ktorých si človek prechádza rôznymi krízami vzhľadom k sebe i ku konkrétnemu pohlaviu. Len zriedka je bisexualita homosexuálnym pozostatkom uzdravujúceho sa muža vo vzťahu k sebe, iným mužom a ženám (pozostatkom v zmysle, že sa vedome nechcem vzdať homosexuálnych aktivít napriek tomu, že už som zažil vnútornú premenu alebo výrazne pokročil v zmene myslenia, a nepotrebujem ich vykonávať).

Metrosexualita môže a nemusí súvisieť s homosexualitou. Transsexualita a transvestizmus sú dva odlišné (odlišné navzájom i líšiace sa od klasickej homosexuality) psychologické javy, ktorým je potrebné venovať osobitú pozornosť.

Ako to je s promiskuitou a homosexuálnymi partnerskými vzťahmi?

Niektorí muži už ani nie sú schopní mať kvalitný (živelný) sex s konkrétnym mužom, ak ho spoznajú bližšie. Za sexuálnym objektom už totiž začínajú vidieť príbeh, ktorý si vyžaduje zaujať nejaký postoj, osobnosť s jej bolesťami, radosťami i slabosťami, ktorú môžu niekam posunúť alebo ju ešte viac zraniť (vynára sa pocit zodpovednosti a iné pocity), spájať si súvislosti. Už to prestáva byť len sexuálny objekt, o ktorom sa nič bližšie nevedelo, a pri ktorom mohli bezhranične fantazírovať a stupňovať vzrušenie. Skutočné či detailnejšie poznanie človeka ich vystraší alebo zneistí, pokiaľ ich primárnym cieľom je užívať si a napĺňať nižšie potreby, nie poznávať toho druhého a cez neho i samého seba - napĺňať vyššie potreby (toto poznanie často šokuje alebo nemilo prekvapuje, preto sa mu vyhýbame, vrátane pocitu zodpovednosti, ktorý k niečomu zaväzuje alebo usvedčuje), pokiaľ je možné si ich ako-tak naplniť niekde inde. Možno aj to je dôvod, prečo sa v homosexuálnych komunitách veľmi úspešne ujímajú nezáväzné sexuálne kontakty (sexuálna závislosť), a prečo prirodzene pudový a neprirodzene zranený muž nedokáže budovať perspektívne homosexuálne partnerské vzťahy. Obaja sú príliš zameraní na to telesné (a láska je skôr túžbou po kontakte, emocionálnou závislosťou, chcením zamerať sa viac na iného či sebaklamom), a keď prerazí potreba či túžba po vyššom cieli, zisťujú, že si vzájomne nemajú čo dať, lebo to ako osobnosti a členovia konkrétneho pohlavia nemajú, zdanlivo nemôžu mať alebo to nikdy predtým ani nehľadali. Napokon je aj nezlučiteľné chcieť rásť v osobnej mužskosti (nie mužnosti) a realizovať sexuálne aktivity s iným mužom/inými mužmi. Ak sa konkrétnemu hľadajúcemu jedincovi nevie poskytnúť v oblasti vzťahov a emocionality nič kvalitnejšie, postačí mu to, čo je ľahko dostupné, no v tom momente musí počítať s následkami nemúdreho zaobchádzania so svojím vnútorným svetom a prekrývania autentických potrieb osobnosti v danom pohlaví.

Ženská homosexualita

Tým, že žena vníma intímny kontakt ako pomôcku pri napĺňaní emocionálnych potrieb, je za normálnych okolností štatisticky menej dychtivá po sexe a menej promiskuitná ako muž.

Tým, že iná žena je podobná, skôr si vzájomne naplnia emocionálne deficity a uzdravujú vzťahové zranenia, pokiaľ vzťah nie je o sexuálnom kontakte.

Žena ani nemusí rozpoznať, či tento alebo iný prejav je výsledkom homosexuality alebo len veľkej citovej náklonnosti k inej žene (vzrušenie prechádza telom rozptýlene, nekoncentruje sa v pohlavnom orgáne, hoci ide aj o erotickú predstavu či predohru).

Tým, že ide o nežnejšie pohlavie, ľahké homosexuálne prejavy (objatie, bozk, držanie sa za ruky) na verejnosti nevzbudzujú podozrenie ani pohoršenie.

Tým, že zdravá žena môže byť matkou, neprežíva slobodný rodinný stav ako totálnu samotu.

Ženská homosexualita je na rozdiel od tej mužskej zvyčajne navonok neidentifikovateľná (mužatky už dávno neznamenajú lesbičky, kým zženštilí muži sú vždy podozrievaní z homosexuality).

Existuje tiež názor, že keďže takmer každá homosexuálna žena je viac alebo menej schopná pohlavného styku s mužom, mala by sa považovať za bisexuálnu a tým pádom ženská homosexualita neexistuje.

Incidencia homosexuality

Z môjho pohľadu je úplne nepodstatné to, koľko percent ľudí na svete (udávajú sa 2 - 4%), v štáte či meste tvoria homosexuáli, a z nich, koľko je mužov a žien (udáva sa dvakrát viac mužov ako žien). Prečo?

Lebo homosexuálne správanie dnes už nie je len o inej sexualite, ale začína byť aj súčasťou neviazanej erotickej zábavy či "pestrosti" sexuálneho života. Laik stojaci bokom to nemá šancu rozoznať, pretože v tom môže mať zmätok i dotknutý.

Lebo mnohí svoje túžby nezverejnia ani v anonymných prieskumoch.

Ale...

...vždy a všade je potrebné tu byť pre tých, ktorí si priznajú, že potrebujú zažiť vo svojom živote zmenu, je potrebné hovoriť o homosexualite v rodinách a v spoločnosti pravdu, a je vítané, ak je spektrum pomoci široké a pestré, aby si skutočne bolo z čoho vyberať a mohlo sa vybrať niečo, čo mi naozaj sedí, čo naozaj tu a teraz potrebujem.

Faktory prispievajúce k formovaniu osobnosti s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu

1. Nemožnosť/neschopnosť dieťaťa pripojiť sa k biologickému rodu, stotožniť sa s psychickým rodom cez rodiča rovnakého pohlavia (je mu z rôznych príčin príliš vzdialené alebo ho vníma negatívne). Zlyháva identifikácia, čomu predchádza zlyhanie v komunikácii, ako aj nedostatok fyzickej, ale najmä emocionálnej blízkosti rodiča pre dieťa. Príčinou môže byť tiež chladný až hostilný vzťah s bratom/bratmi, uprednostňovanie iného syna otcom a i.

2. Príliš úzky vzťah s rodičom opačného pohlavia (nezdravo dôverný, intímny, neslobodný až manipulatívny). Rodič pristupuje k dieťaťu skôr ako k partnerovi (náhrade partnera, intímnemu dôverníkovi) ako k dieťaťu, nerešpektujúc nielen jeho vek, ale ani iné potreby a prístupy, ktoré vyplývajú z jeho pohlavia. Dospievajúce dieťa potom prežíva erotické fantázie pri pohlaví, ktoré vlastne nikdy dobre nepoznalo, malo o ňom mylné predstavy, často vďaka matke (syna fascinujú rovesníci alebo starší muži). Ono síce nepochopí význam týchto atrakcií, ale je zrejmé, že sú výsledkom hľadania bližšieho vzťahu s otcom a túžby identifikovať sa vo svojom rode (ak nedošlo k identifikácii v rodine, vzťah s otcom bol nenaplnený, chladný a matka prevzala na seba otcovu rolu, zvyčajne to znižuje adaptáciu a schopnosť kooperovať s inými chlapcami v kolektívoch).

3. Neschopnosť stotožniť sa s rovesníkmi rovnakého pohlavia počas detstva a dospievania má korene v rodine stratou sebadôvery a zneistením v pohlavnej identite (napr. syn sa vyhýba kolektívnym aktivitám, športom, nedokáže konkurovať rovesníkom, cíti sa ohrozený, iný, slabý, nekompletný či nemohúci). Vytýči si konkrétne vlastnosti (alebo jednu vlastnosť) muža, o ktorých fantazíruje a neskôr ho cez ne začnú muži s takými kvalitami aj sexuálne priťahovať.

Čo sa týka dievčat, buď obdivovali matku, ktorá dokázala zametať s neschopnými mužmi a i ony (po skúsenostiach s mužmi alebo bez nich) nadobudli dojem, že muža k životu nepotrebujú ("pseudohomosexualita"), alebo matku považovali za príliš slabú, pretože sa vždy podriaďovala autoritárskemu otcovi. Dievča sa chce podobať radšej otcovi, ako slabej a neschopnej matke, začne napodobňovať model otca, obdivovať jeho agresivitu a v adolescencii zažíva prvé erotické fantázie s inými ženami.

4. Citové a/alebo sexuálne zneužívanie, ktoré je často potlačené alebo nerozpoznané. Patrí tu aj nenáležité zaobchádzanie s konkrétnym pohlavím, akoby bolo pohlavím opačným a nevšímanie si syna/dcéry alebo všímanie si viac iného súrodenca. Výsledkom je krivda a emocionálne poškodenie, narušenie pohlavnej identity (najmä pri domácom, sexuálnom násilí, nezdravej rodinnej dynamike, rozvrátenej rodine, rafinovanom zneužívaní, ponižovaní, odstrkovaní, nedoceňovaní atď.).

Biologické faktory?

- zmeny v mozgu (Simon Levay, Laura Allen a Robert Gorski...)

- genetika (Dean Hamer, J. M. Bailey a R. Pillard...)

- hormóny (H. Meyer-Bahlburg...)

Ich štúdie boli médiami vždy zjednodušene podané (médiá odprezentovali iba ničím nepodloženú a politicky motivovanú senzáciu, možnosť premenili na fakt, obišli závažné protirečenia, dôležité poznámky k výskumu, nereplikovateľnosť, nedostatočnosť a pod.). Takto ale zaistili to, že laici dodnes veria týmto výskumom, ktoré boli nekorektné a ďalšie sa prestali realizovať (pretože vieme, ako by znova dopadli pod tlakom lobby skupín). Vznikla a ďalej sa šíri ilúzia prinášajúca "pokoj" do spoločnosti pri kontroverznej problematike, nie však skutočný pokoj do duší homosexuálov. Komplikovaný svet ľudskej psychosexuality dokáže vysvetliť málokto, ako aj venovať sa homosexuálom tak, ako si to zaslúžia.

Postoje

Homosexuálni aktivisti presadzujú názor, že byť gayom je super a homosexuálny spôsob života je jednoducho alternatívny životný štýl. Homosexualita je podľa nich rovnako psychologicky neutrálna, ako keď je niekto ľavák alebo blond, a preto by mala mať rovnaké právne postavenie ako manželstvo muža a ženy (schválne nepíšem homosexuáli, ale homosexualita). Napriek uplatňovaniu týchto nárokov v praxi, sa dotknutí cítia aj naďalej nepochopení a izolovaní (nielen v rámci spoločnosti, ale aj v rodinách). Existuje tvrdenie, že zdrojom tejto nepohody je internalizovaná homofóbia (jednotlivci prevezmú homofóbne pocity a myšlienky, šíria ich ďalej, a už sa nikto nezamýšľa nad tým, či sú alebo nie sú opodstatnené). Často je to ale v podstate psychického obrazu jednotlivca, nie v pohľade spoločnosti.

Homosexualita je jednoznačne zneužívaná na politické ciele. Pred voľbami sa politické strany či jednotlivci dušujú bojovať za práva homosexuálov, ale po voľbách nedôjde k ich skutočnej morálnej podpore, ak vôbec k nejakej podpore dôjde (ktorá zapchá ústa ukrivdeným a postraší tých, ktorí o homosexualite mali čo povedať). Morálnym diskusiám sa vyhýba, len aby sa homosexuálni aktivisti necítili urazení a nepodávali žaloby. Kto podporuje "obete" nafúknutej alebo vymyslenej homofóbie, ten má na politickej scéne prednosť.

O čom je pritom podpora miestnych homosexuálnych komunít? Že webové stránky a propagačné letáky nás informujú o tom, kde sa návštevníci mesta môžu stretnúť na jednom mieste, a kde sa vlastne môžu s inými sexuálne vyžiť. Formálne je to chápané ako pomoc pri integrácii do spoločnosti. Amorálnosť, konzumný prístup, voľnomyšlienkarstvo a detinskosť sa im dávajú popod nos na zlatom podnose, a ešte sa im povie, že na sebe nemusia pracovať a ani sa nemajú za čo hanbiť. Tieto mestá im majú pomáhať odhodiť masku a realizovať to, čo cítia. "Škoda," že neexistujú podobné aktivity v mestách pre pedofilov, zoofilov, anorektikov, osoby s kompulzívnymi poruchami atď. Bolo by "zaujímavé," keby sme na jednom mieste mohli odhaliť všetko, čo by sme chceli skúsiť, možno aj aké to je niekoho zabiť, lebo aj nad tým mnohí uvažujeme a nemusíme byť duševne chorí. Pritom stačí len skúmať pôvod neštandardných túžob a správania a nevysvetľovať všetko ako variáciu prirodzenosti. Na jednej strane sa chceme líšiť, na druhej strane sa nechceme líšiť v duševnom zdraví? To nejde. Podobný posun vo vnímaní muža/ženy a ich prezentácie, správania, tolerancie toho nevhodného až zvráteného, nastáva aj v heterosexuálnych komunitách (ide o globálny jav, z ktorého vyplýva, že každý chce byť nedotknuteľný, nikto nič nemusí, ale môže všetko a nikto nepotrebuje pomoc).

O homosexuáloch kolujú rôzne mýty (promiskuita, snaha sa izolovať, ktorá vzbudzuje nedôveru, čudáctvo, nespoľahlivosť, rozladenosť, nutná zženštilosť). Najmä muži, či si to už niekto chce priznať alebo nie, vďaka akejkoľvek forme inakosti trpia a ľahko z ich strany môže dôjsť k sebanenávisti (utápajú sa v alkohole alebo majú pochmúrne až samovražedné myšlienky). Hoci promiskuite mnohí napokon podľahnú pod tlakom skupiny či osobného pocitu nešťastia, osamelosti, rozpadajúcich sa vzťahov, nie všetci sa združujú do miestnych homosexuálnych komunít alebo sa riadia ich pravidlami.

Ak spoločnosť nemá záujem spájať znepriatelené skupiny (ale s pomocou pravdy, nie milosrdnej lži), zmnožuje sa nepochopenie, krivda, nenávisť, izolácia, osamelosť, sebaklam, čo niekoho motivuje k aktivizácii; do boja proti heterosexuálnej väčšine zviditeľňovaním sa, ktoré je kľúčom k politickému vplyvu. A keďže tí morálne silnejší, emocionálne zrelší a vnútorne vyrovnanejší sa zviditeľňovať nemôžu alebo nechcú, za všetkých homosexuálov rozhoduje vyšinutá menšina.

Pro-homosexuálne aktivity spoločnosti si protirečia. Chce sa nimi podporovať integrácia homosexuálov do spoločnosti a stavajú sa gay podniky, podporujú PRIDE pochody ako útočiská, úniky do nereálneho sveta. Chce sa nimi bojovať proti šíreniu AIDS a na druhej strane sa podporuje zakladanie sexzoznamiek a erotických klubov, teda homosexuálna subkultúra, do ktorej neodmysliteľne patrí aj promiskuita. Kto nepozná duševný obraz homosexuála, ten ho svojou "veľkodušnosťou" a ústupčivosťou zničí. Tak, ako spoločnosť dnes bojuje za homosexuálov a ich nedotknuteľnosť, v tom momente bojuje zároveň proti nim, lebo jej nejde o ich blaho, ale o ich ticho. Hoci sa v minulosti stali mnohé odsúdenia hodné útoky na homosexuálnych jednotlivcov, alebo vďaka neprijatiu v rodine pomýšľali na samovraždu, nie je správne to naprávať tým, že homosexuálom otvoríme cestu vo všetkých požiadavkách. Nie je správne tváriť sa, že homosexualita je jediná problematika v spoločnosti i v rodinách, cez ktorú sa dotknutým krivdí a dostáva sa im neprijatia. Na druhej strane, gay sa a priori rodí ako budúci muž, lesba ako budúca žena a obaja majú rovnaké práva ako iný muž či iná žena, ktorí nepovyšujú svoju indispozíciu nad prirodzený biologický ani právny zákon.

Osobne nevidím v právnej podpore homosexuálnych partnerstiev zmysel, pretože tým sa len podporí zneužívanie homosexuality a potvrdí sa nezmyselnosť tvrdenia, že homosexuál na sebe nemusí pracovať a má ostať šťastne visieť kdesi medzi dvoma pohlaviami. Vždy bude tendencia posúvať sa ďalej, do väčších absurdít (ako je napr. surogátne materstvo). Dedenie spoločne vybudovaného majetku po smrti partnera si nevyžaduje právne zmeny, pokiaľ bude existovať aspoň závet. Deti do "rodín" homosexuálnych párov nepatria. Ak už dieťa odchádza z detského domova, zaslúži si zažiť kompletnú a perspektívnu náhradnú rodinu. Homosexuál (bez partnera) sa však môže stať profesionálnym rodičom (a správať sa ako mužský vzor so zdravými postojmi k sebe i k svetu), ak sa naozaj chce obetovať v prospech dieťaťa.

Nikomu by nemalo byť bránené žiť tak, ako žiť chce, ako sa chce prezentovať, ale nemali by sme všetko legalizovať a meniť prapodstatu existencie daného pohlavia (veď ich máme len dve). Už keď nevieme, čo je správne a nechceme sa nechať viesť náboženstvom ani rozumom, učme sa od prírody, ktorá nám poskytuje odpovede aj na existenciu pravej homosexuality v nej.

Existuje množstvo homosexuálov, ktorí sú plne integrovaní do života spoločnosti a žijú svoje životy bez toho, aby upozorňovali na vlastné sexuálne sklony (nesťažujú sa, netúžia sa zviditeľňovať, meniť fyzickú ani duševnú podstatu muža, jeho poslanie, postavenie v spoločnosti i v rodine, či meniť svet, rozumejú sebe i svojim potrebám, ktoré sa usilujú napĺňať autenticky). Totiž osobnosť, motiváciu, správanie človeka necharakterizujeme cez sexualitu, a dokonca ani homosexuálne správanie nie je uniformné; môže byť zjavné, skryté, aktívne, pasívne, nutkavé, sublimované, difúzne, špecifické, estetické, intelektuálne a i. Nikto o svojej intimite či vnútorných zraneniach nehovorí tam, kde to nie je potrebné, a každý človek, ktorý chce poznať seba, hľadá pravdu a prijíma ju, hoci nie je lichotivá. Za seba v pravde sa nik nemusí hanbiť, pokiaľ vie, ako s touto pravdou správne naložiť (použiť ju na svoje budovanie, nie na boj so svetom).

Argumenty zo Svätého Písma

Homosexualita je sklon alebo stav, nie hriech (predmetom morálnej analýzy môžu byť iba skutky vykonané zo slobodnej vôle).

Homosexuálne erotické aktivity sú objektívne vážnym porušením prirodzeného morálneho poriadku a zjaveného Božieho zákona. Sväté Písmo sa nezaoberá homosexualitou ako sklonom či stavom, iba nemorálnosťou homosexuálnych skutkov (viac v Robert A. J. Gagnon: The Bible and Homosexual Practice: Texts and Hermeneutics).

Biblické texty o sexualite sú o vzťahu muža a ženy (Gn 1, 27-28; 2, 23-24, Mt 19, 5-6, Ef 5) a veľmi podrobne sa nimi zaoberal aj Ján Pavol II. vo svojej Teológii tela. Kresťanská tradícia v priebehu stáročí potvrdila, že heterosexuálny monogamný manželský zväzok vo vernosti je normatívnym vyjadrením intímneho sexuálneho vzťahu. Zväzok jedného muža a jednej ženy je jediný sexuálny vzťah určený Bohom, spôsobilý žiadať o Božie požehnanie a dostávať ho. Muž a žena sú komplementárni fyzicky i psychicky (ako zámok a kľúč).

Biblické texty hovoria aj o homosexualite (Lv 18, 22; 20, 13; Rim 1, 26-27, 1Kor 6, 9-10; 1Tim 1, 9-10). Posledné verše 1. kapitoly listu Rimanom sú interpretované rôzne, inak liberálnymi homosexuálnymi kresťanmi, ktorí tvrdia, že Boh odsúdil homosexuálne aktivity iba tých homosexuálnych alebo heterosexuálnych mužov, ktorí Boha zavrhli skôr, ako mali homosexuálne skutky. Homosexuálne skutky sú však vždy porušením morálneho poriadku a Božieho plánu s človekom. Takýto ľudia vedomie odmietajú Boha a vydávajú sa svojou cestou (kráčajú na vlastnú päsť).

Zaujímavý je tiež príbeh Lota z knihy Genezis (19). Ako z textu vyplýva, homosexuálne aktivity a nemravnosť neboli v mestách Sodoma a Gomora ničím novým ani výnimočným, stali sa súčasťou ich myslenia a kultúry. Muži v komunite boli navzájom zrejme tak sexuálne "opozeraní," že príchod niekoho nového do mesta vzbudil kolektívnu žiadostivosť. Niečo podobné sa stáva aj dnes v tej homosexuálnej komunite, ktorej jednotlivci nemienia pracovať na sebe, so svojou žiadostivosťou a na morálnych hraniciach. Muži z biblického príbehu sa pokúsili o násilné vniknutie, znásilnenie a správali sa nepriateľsky voči Lotovi a jeho návšteve, avšak homosexuálny akt a nemravnosť sa v ňom nespomínajú iba medzi rečou. Homosexuálni aktivisti v tom chcú vidieť len trest za nehostinnosť a násilníctvo. Boja sa pomenovať konkrétnu formu hriechu, pretože ten je stále aktuálny v homosexuálnej komunite s kolektívnym nutkaním ospravedlňovať ho.

Ani pri heterosexuálovi nepovieme, že pre svoj hriech patrí do pekla, ale že napríklad pre hriech nevery či nekrotenej žiadostivosti nie je hodný statusu Božieho dieťaťa, ak sa ani nemieni kajať, nesnaží sa na sebe pracovať. Mnohí muži sa domnievajú, že ak nespĺňajú nejaké "normy" alebo sa nedržia nepísaného pravidla, nie sú celiství, plnohodnotní ani hodní muži. Zabúdajú však na to, že ich hodnota sa tým nemeria, len jednoducho natrafili na vzory, ktoré neboli hodné ich obdivu.

Pri problematike homosexuality badať rozmanitosť psychologických aspektov, ako aj rôznorodosť ovládania sexuálnej túžby (to isté platí pri heterosexualite).

Homosexualita nie je otázkou slobodnej voľby človeka, homosexuálne skutky áno. Homosexuálne sklony, rovnako ako heterosexuálne sklony, chcú a potrebujú byť moderované, aby neovládali celé bytie, myslenie a správanie jedinca. Proces rastu smerom k heterosexualite je náročný a nie vždy úspešný.

Človek, ktorý chce žiť cudne, potrebuje "pomoc zhora" (Božiu pomoc) a podporu komunity, pretože chce žiť niečo, pasovať sa s niečím, čo ho ako bezmocného človeka ďaleko presahuje.

Podporu homosexuálnych kresťanov možno chápať dvoma spôsobmi: 1. cez komunitu osôb, ktoré sa vzájomne podporujú nielen v zdržanlivosti, 2. skrze nadprirodzenú Božiu milosť pracujúcu v mysliach i srdciach tých, ktorí svoje životy odovzdávajú Bohu.

Argumenty z prirodzenosti ľudského rozumu

Homosexuálne aktivity sú často sprevádzané frustráciou (skôr či neskôr sa nadobudne dojem, že to, čo spolu robíme a čo sme spolu vytvorili - ak sme vytvorili aj niečo iné ako materiálne - nevedie nikam). I stabilný partnerský vzťah je dlho vnímaný ako pokus či hra, v ktorej nám to teraz takto vyhovuje a uvidí sa, čo bude ďalej.

Homosexuálne neviazané styky sú rovnako diskutabilné a pre kresťana nesprávne, ako tie heterosexuálne nezriadené či nezáväzné, o tom niet pochýb (hoci homosexuála môžu voviesť do oveľa hlbších problémov, ako vnútorne vyrovnanejšieho a adaptabilnejšieho heterosexuálneho jedinca, ak takým naozaj je). Čo ale partnerské zväzky vo vernosti? Je celkom reálne podozrenie, že každý partner hľadá a chce vidieť v tom druhom to, o čom si myslí, že sám nemá. Ten druhý, keďže to má len zdanlivo (vyzerá, prezentuje sa inak - úspešnejšie ako prvý, ale vo vnútri trpí podobnými predstavami a strachmi), mu to tiež nikdy neposkytne, nezmení či nenaplní ho.

Potom je tu niečo, čo sa ťažko vysvetľuje, čo nie je ideologické ani jednoznačne empirické, ale zdá sa, že hoci sterilní jedinci plnia v evolúcii dôležitú úlohu, tí homosexuálni popierajú všetky evolučné vzorce a motívy. Evolúcia sa s homosexualitou nedokáže vysporiadať, a preto je nelogické hnať ju do extrémov a glorifikovať (čo zo všetkých živočíšnych druhov dokáže len človek). Evolúcia síce narába s náhodnými, ale i zákonitými javmi a ich súslednosťou, nevie však pracovať s niečím, čo v rámci jedného druhu nie je mutáciou, nespôsobuje štatisticky významné vymieranie, morfologickú či fyziologickú zmenu a ani sa neprenáša na potomkov. V každom prípade, psychosociálne vplyvy vzniku a vývinu homosexuality osoby, ktorej senzibilita môže byť podporená geneticky i epigeneticky, je možné aplikovať iba na človeka (psychosociálne vplyvy a psychické zmeny idú mimo biologickej evolúcie, a preto evolúcia nevie s homosexualitou narábať); zvierat sa takáto homosexualita netýka. Predpokladám, že homosexualita sa v prvotných primitívnych patriarchálnych kmeňoch (kde všetko malo prirodzený poriadok, nezanedbávala sa priebežná príprava na život muža osvojovaním si praktických zručností a vstrebávaním múdrosti starších, vedenie vzormi bolo dôsledné a iniciácia do dospelosti, hodnosti sveta mužov bola priam posvätná) vôbec nevyskytovala.

Túžba po partnerstve či sexuálnom spojení s osobou rovnakého pohlavia je vlastne skrytá túžba naplniť autenticky citové potreby, čo už ale sťažuje erotizácia túžob a prípadné sexuálne skúsenosti z minulosti. Homosexuálny partnerský vzťah je len vo výnimočných prípadoch perspektívny a skutočne napĺňajúci. A ak už osoby v ňom dosiahnu určitý stupeň vnútornej zrelosti (pokrok v sebadarovaní, hľadanie komplementarity a nachádzanie samého seba) a poznania, prístup k partnerovi (emocionálna závislosť, sexuálna dostupnosť a istota v pohlavnom zdraví, vypĺňanie samoty či prázdnoty, iné výhody) nadobúda iný charakter, ako i prístup k sexu či sexuálnemu dobrodružstvu (čiastočne sa mení i samotná sexualita).

Literu máme vykladať s láskou, vdýchnuť jej život a okoreniť ju zdravým rozumom

To, že homosexuálny partnerský vzťah vo vernosti vylučuje možnosť plodenia nového života, samozrejme, ako argument, neobstojí, pretože ani heterosexuálnym párom nediktujeme, kedy a za akým účelom majú mať sex a akou formou ho majú realizovať (do manželstva sa nevstupuje len za účelom plodenia detí). Potom je tu argument, že homosexuálny akt v sebe nemá rovnakú úroveň sebadarovania, ako ten heterosexuálny. Zrelosť osobnosti sa síce prejavuje aj v sexuálnom vyjadrovaní, ale sexualita nemá vplyv na zrelosť osobnosti, i keby mal heterosexuál náskok a skôr sa dokázal uvedomiť (je často spútaný inými zraneniami, vzorcami správania a predsudkami, aké má bežný homosexuál). S tým, že homosexuálne aktivity nie sú osožné, súhlasím, ale že by uhášali dobro a podporovali zlo v človekovi, nesúhlasím. Praktizujúci homosexuál nie je zlý ani amorálny človek a aj hriech, ku ktorému sa uchyľuje z rôznych a často jedine Bohu dokonale známych dôvodov, ho môže časom k Bohu znovu priblížiť, ak si začne byť vedomý svojho omylu, ktorého sa dopúšťal často z nevedomosti či bolesti. To je na tom to úžasné, že Boh nás neobmedzuje (nie je diktátor), neláme nad nami palicu, iba na nás trpezlivo čaká.

Praktické rady

Rodičia, ak už je to raz tak...

Rodičia by sa mali upokojiť, pretože nikto nevie s istotou povedať, čo konkrétne spôsobilo či podporilo homosexualitu ich dieťaťa. Ak príjmu homosexualitu taká, aká je, vyhnú sa moralistickým výčitkám či dohováraniam. To však rodičom nebráni, aby sa o veciach dokázali porozprávať s dieťaťom z rôznych uhlov pohľadu (z hľadiska morálky, zdravia, viery), ale pokojne bez náznaku odsudzovania či domáhania sa zmeny. Rodičia sa zrejme musia učiť vyjadriť nesúhlas so životným štýlom dieťaťa bez toho, aby mu dávali ultimáta alebo ho otvorene či skryto ranili. Dieťa pozná svojich rodičov a rýchlo vycíti, že oni ho také jednoducho nechcú mať.

Dospelé dieťa je už samo zodpovedné za svoje voľby a je ochotné vypočuť si radu, ktorú si samo vyžiada. Neposielajme ho za odborníkom či kňazom, ktorý je rodinný známy, lebo si myslíme, že on mu pretlmočí naše predstavy, resp. "prinúti" ho myslieť tak, ako chceme, aby myslelo. Ak si dieťa nevybralo život kresťana, môžeme sa za zmenu jeho srdca len modliť a na vlastnom príklade mu ukázať, že aj v ťažkých chvíľach života je možné kráčať s Bohom (odpovedať korešpondujúco s identitou kresťana), v krízach reagovať s chladnou hlavou, byť trpezlivý, vnímavý, odpúšťajúci, všímajúci si potreby iných, láskavý v maximálne možnej miere.

Prevencia?

Dať si pozor na to:

- ako matka pristupuje k dieťaťu už odmalička (a dokonca ešte prenatálne), či rôznym spôsobom nebráni identifikácii syna s otcom alebo iným mužským vzorom, či necháva priestor na rozvoj jeho odlišnej ako ženskej prirodzenosti, či nemá prehnané nároky na dieťa, požiadavky na správanie, vzdelanie atď., nezdravá dynamika v rodine spôsobuje dieťaťu vnútorné dilemy a neistoty, ako aj problémy v kolektívoch

- ako otec pristupuje k dieťaťu už odmalička (či je cez jeho čas pre dieťa, záujem o dieťa a vzor chlapec schopný sa plne identifikovať do roly muža a nielen pasívne prežívať a trpieť, ale najmä aktívne a s radosťou spolupracovať s rovesníkmi, s chuťou sa presadzovať a nestratiť svoju hodnotu), pre syna je dôležité mať čo najviac pozitívnych zážitkov a dobrodružstiev s otcom

- ako dieťa reaguje na rovesníkov ešte v predškolskom veku (syn sa odťahuje od chlapcov, nechce sa s nimi hrať, lebo sa vnútorne nestotožňuje so správaním a pravidlami chlapčenských skupín)

- aký je vzťah rodičov navzájom (zvýšeným rizikom je rozvodová situácia - nemusí vyvrcholiť rozvodom, ale následkom neriešenia krízy môže byť permanentný chladný vzťah, a fyzicky alebo emocionálne neprítomný otec v rodine, neprítomný ani v živote ženy, ktorá má tendenciu vyplniť toto vákuum lipnutím na synovi); je potrebné, aby v rodine vládla atmosféra (zdravej) lásky, rešpektu, náklonnosti, prijatia, rovnakého prístupu k deťom, v ktorej sa vie, akým spôsobom utvrdzovať dieťa v jeho biologickom i psychickom pohlaví

Adolescentné búrky a dilemy v rodine a prostredí rovesníkov

Homosexuálne predstavy v období adolescencie nie sú pozvánkou pre vstup do homosexuálneho životného štýlu. Môžu byť výsledkom rôznych motivácií (chcieť sa podobať úspešnému rovesníkovi, obdivovať ho, mať v sebe nevyriešený problém závislosti a moci).

Laický poradca má byť priateľom, nie moralizátorom, nie niekým lepším či "viac" ako gay, dotyčný má mať pri ňom istotu, že nebude dochádzať ku karhaniu, súdeniu či dokonca zrade. V prípade potreby môže byť pripravený a vedomostne i osobnostne schopný spolupracovať s rodičmi dotknutého, s jeho súrodencami, kňazom, stať sa mediátorom či sprievodcom na ceste k iným ľuďom (aby sa to vo vzťahoch nekomplikovalo nedorozumeniami, aby sa človek ľahšie naučil spôsobom, ako prekonávať stres, riešiť vnútorné i vonkajšie konflikty, naučil sa mať v úcte seba, a aby nebol sám proti všetkým v začiatkoch objavovania svojej skutočnej sexuality a zdôverovania sa najbližším). Žiaľ, nie vždy je možné zdôveriť sa rodine či príbuzným, pretože nechcú poznať o homosexualite pravdu ani milovať svoje dieťa také, aké naozaj je.

Pomoc zvonku má mať rozmer duchovný, rozmer odborného vedenia a rozmer laický v rovine rozhovorov a praktických činností chlapa, ktorými sa uisťuje vo svojom pohlaví (cez ne je prijatý medzi svojich).

Idem sa predsa len ženiť...

Je potrebné zistiť, aké hlboké sú homosexuálne sklony osoby vstupujúcej do manželstva, ako vníma (vnímala) tieto sklony, a ako vyzerala či vyzerá jej homosexualita v praxi (prípadne ako dlho je v tomto smere úplný abstinent vrátane homosexuálnej pornografie).

Niekedy môže byť motiváciou k manželstvu byť ako ostatní, strach z reakcií okolia, zo sexuálne prenosnej choroby, odhalenia pravej identity, lásky k rovnakému pohlaviu so všetkým, čo k tomu patrí (napr. spoločné bývanie), hanba, vina, zrada či sklamanie v predošlom homosexuálnom živote.

Ak už osoba mala homosexuálnu alebo bisexuálnu skúsenosť, je nevyhnutné povedať o tom svojmu partnerovi (ešte pred sobášom). Je to dobré nielen z dôvodu "vstupovať do manželstva s čistým štítom, obnažiť chúlostivé, ale podstatné udalosti či hľadania seba," ale aj kvôli tomu, že ak o tom vedia nejakí ľudia alebo ohrdnutí milenci, mohli by začať vydierať a ohroziť manželstvo.

Sú partnerky, ktorým zamilovanosť zastiera inak zdravý úsudok a partner im sľubuje zmenu a čisté úmysly. Mali by však homosexualitu poznať takú, aká je a vedieť, do čoho naozaj idú a ako sa to môže skončiť (dospelým môže byť "jedno," čo bude o päť rokov, ale deťom to jedno nebude, budú tým zbytočne trpieť).

Aj poradca musí vždy starostlivo posúdiť to, či je osoba s homosexuálnymi sklonmi schopná manželstva, vernosti, rodičovstva, ako pristupuje k sebe, k svetu, homosexualite a predovšetkým, či je emocionálne dostatočne zrelá, ochotná na sebe pracovať, stála, morálne ukotvená s podporou spoločenstva, pred ktorým je totálne otvorená, či je schopná dávať a niesť následky (alebo si len myslí, že všetko je v poriadku, že všetko zvládne sama aj s pomocou klamstiev, že všetko sa časom samo zmení, resp. že partner/ka to zmení).

Manželstvo sa neodporúča osobám, ktoré mali v minulosti opakovane sexuálny styk s osobami rovnakého pohlavia, teda vedome ho vyhľadávali a ich život je vlastne striedaním fázy silnej túžby a jej útlmu vplyvom okolností (napr. v čase prípravy na manželstvo).

Už som v manželstve, lebo som si myslel/a, že to vyjde

Je rozdiel mať jednu náhodnú homosexuálnu skúsenosť a byť nechcene homosexuálny či bisexuálny dlhšiu dobu (vedieť o tom). Stačí jedna kríza v manželstve a osoba s homosexuálnymi sklonmi, ktorá svojmu psychickému obrazu a pôvodu homosexuálnych túžob nikdy nevenovala veľkú pozornosť, začne hľadať niečo nové alebo sa vráti k pôvodnému vzorcu správania sa. V manželstve môže objaviť svoje skryté homosexuálne sklony alebo sprístupniť v sebe dané predstavy pod vplyvom prvotného či permanentného sklamania, straty úvodných ilúzií vo vzťahu po pominutí zamilovanosti, k prekérnym i bežným osobným sa pridajú partnerské problémy, o ktorých je potrebné viesť dialógy bez strachu, odporu, hanby či pocitu viny.

Vo všeobecnosti platí, že ak niekto nepozná seba (nedokáže sa na seba a svoje skutky pozrieť očami iného), ťažko sa vyzná vo svojom partnerovi, a takýto vzťah nemá perspektívu bez ohľadu na sexualitu či kvalitu sexu.

Je môj manžel primárne eroticky zameraný na osoby rovnakého pohlavia, alebo je primárne zameraný na osoby opačného pohlavia, no vracia sa k homosexuálnym skúsenostiam (obľubuje análny sex, masturbačné aktivity s inými mužmi), ktorých sa nedokáže hlavne v čase vzťahovej či sexuálnej krízy v manželstve zriecť? Bisexualita inak znamená, že ma eroticky priťahujú jemné, ženské črty aj pri mužoch ("shemales"), nie to, že hľadám mužnejších mužov na sexuálne hry, a manželka, pri sexe s ktorou som schopný zaujať aktívnu pozíciu, mi poskytuje dokonalé alibi a spoločenskú normalitu. V prípade, že u manžela sú homosexuálne aktivity skôr fetišizmom ako skutočnou homosexualitou, je vhodné vyhľadať odborníka a zdôveriť sa manželke, pretože tajomstvá a potreba klamať kompulzívne správanie len podporujú. Ako snúbenec, tak i manžel, ktorý chce budovať seba a svoje manželstvo, nebyť ľahkovážny, infantilný či klamár, potrebuje byť zachytený do záchrannej siete spoločenstva v kombinácii s dobrým terapeutom alebo aspoň spovedníkom.

Možno to niekomu znie čudne, ale dobré manželstvo nestojí a nepadá na sexualite či kvalite sexu, hoci ide o významné súčasti osobnosti človeka a partnerského vzťahu. Keď však spolužitie troskotá v oblasti porozumenia, úcty a dôvery a narazí na nevôľu meniť sa, prináša to vážnejší problém ako iná sexualita. Nie každé homosexuálne správanie je dôvodom na okamžitý rozvod (najmä ak spoločne vychovávame deti, ktoré nás ľúbia a potrebujú). Skutočným dôvodom na rozvod je pravá homosexualita, ktorá bola pred uzavretím manželstva nielen že zatajená partnerovi, ale dotyčná osoba ani nemieni alebo nedokáže byť v manželstve verná (byť verná znamená nemať ani "masturbačné párty" s najlepším kamarátom).

Moje názory zrejme väčšine pripomínajú tie zastarané, keďže už mnohí moderní sexuológovia tvrdia, že v sexe je vlastne dovolené všetko, i taký občasný sex v trojke alebo štvorke môže manželstvo utužiť (už sa dokonca tvrdí, že ani sexuálna závislosť neexistuje). Vyhráva asi ten, kto je so svojimi názormi viac medializovaný, alebo kto je maximálne benevolentný. Pokús sa však, drahý čitateľ, zabudnúť na všetko, čím sa ťa usiluje ohúriť reklama a rôzne hlasy zvonku a zamysli sa hlbšie nad problematikou. Skús pomenovať zopár tichých zabijakov vzťahov dnešnej doby, nájsť objektívne dôvody na to, prečo vlastne dnešné vzťahy viac nefungujú, ako fungujú. Keď som sa nad tým zamyslel ja, napadla ma aj slepá dôvera nemorálnym autoritám, ponáranie sa do virtuality, v ktorej hľadáme odpovede i potešenie častejšie, ako by sme mali, naša nedotknuteľnosť, individualizmus, nedôvera atď.

Chcem vstúpiť do kňazského seminára, hoci som homosexuál

Zamyslím sa nad jednotlivými bodmi:

- Aký mám motív?

- Žiadna homosexualita/bisexualita, či už bez alebo s terapeutickým vedením, nemusí byť dočasná záležitosť.

- Seminár nie je miesto záchrany (ani nemá byť prvým miestom pomoci), ale pokušenia.

- Čo sa pred seminárnou formáciou neuzdraví (iba prekryje pocitom uzdravenia pobytom v seminári), to v kňazstve akoby som našiel!

- Radšej nech som starší a vnútorne zrelší!

- Aký je môj vnútorný vzťah a postoj k homosexuálnej praxi a identifikácii s gay subkultúrou?

- Stačia tri roky celibátnej čistoty pred diakonskou vysviackou?

- Komu o tom povedať a čo všetko tým riskujem (môžem naraziť na utajovaného homosexuálneho kňaza alebo na nepriateľa homosexuálov)?

- Musím o tom s niekým hovoriť a iný duchovný (a navyše neodborník) nemusí byť ideálna voľba!

- Tak, ako môže zlyhať zdravý heterosexuál, môže zlyhať aj homosexuál, preto nestavajme kritériá hodnosti/nehodnosti na základe sexuality či skúseností, ale nechajme sa viesť Bohom, ktorý má moc premeniť úprimné a ochotné srdce (my také srdce máme tendenciu trestať) a dať falošne pokornému a zištnému srdcu jeho odmenu. Nehrajme sa na Boha!

- S bohoslovcami a mladými kňazmi je potrebné dlhodobo a odborne pracovať (učiť ich rozprávať o pocitoch, obnažovať svoje vnútro v pravde v bezpečnom priestore), viesť s nimi sociálno-psychologické výcviky a nie ich triediť a vylučovať (pokiaľ netrpia vážnou duševnou poruchou, na ktorú sa neprišlo skôr), pretože dnes už nenájdete muža, ktorý by nebol vzťahovo či inak vnútorne zranený, zmätený!

Prestať sa porovnávať s inými a zaslúžiť si rešpekt a úctu iných mužov

Kým túžbu ženy po úspešných, silných a na prvý pohľad drsných mužoch (nie po takých, ktorí sa ľutujú, sú bojazliví, príliš vysmiati...) možno vysvetliť aj z evolučného hľadiska (najschopnejší samec a otec potomkov), túžba homosexuála po inom mužovi, z ktorého vyžaruje bojovnosť, mužská sila, je skôr erotizovaným závidením cudzieho peria. Kým niekedy panoval názor, že najviac sa porovnávajú ženy, dnes to už absolútne neplatí. Mnohí mladí muži dneška majú problém so svojím zovňajškom, trápia ich nedokonalosti vlastného tela, a upravovaním výzoru (postava, vlasy, oblečenie) sa zaoberajú takmer rovnako intenzívne ako ženy. Trápia sa tým, že nedosahujú ideál iných mužov alebo známych osobností. Muži strácajú svoju identitu, lebo sa príliš zaoberajú činnosťami, ktoré ich predkovia vôbec neriešili. Ich potenciál je nevyužitý alebo presmerovaný inam, sú neistí samými sebou, a tak, nielen že rýchlo podliehajú moderným trendom a sebaklamu, ale stávajú sa tiež rýchlejšie závislými alebo sa nedokážu ovládať. Ich mužská energia je potláčaná alebo nevyužitá (naši predkovia mali tendenciu loviť, ochraňovať, bojovať, niečo tvoriť a cez to sa utvrdzovali vo svojom pohlaví a dosahovali rešpekt, úctu a uspokojenie). Ich žiadostivosť bola moderovaná fyzickou prácou, sebadisciplínou, skalnými zásadami. Pomerne skoro si osvojovali zodpovednosť a formoval sa rýdzi charakter ako predpoklad osobného šťastia a vzťahovej perspektívy. Muži si verili napriek tomu, že neboli všetci rovnako zdatní, múdri ani silní. A okrem toho vyrastali v tesnej blízkosti otcov, ktorí im mali čo ponúknuť. Hoci zmena obrazu muža ako takého nemá nič spoločné s tým, že dnes máme viac homosexuálov ako kedysi, homosexuálni jedinci môžu byť povahou svojich zranení (napr. vzťahové a emocionálne zranenia, ťažké prežívanie samoty, nezvládanie stresu ústiace do zníženej sebadôvery, sebaovládania, syndrómu večného hľadača, zbožšťovania znakov u iných, chronickej nespokojnosti, neprispôsobilosti, infantilnosti) náchylnejší k odklonu, ktorý jednoznačne neprospieva ich duševnému rozvoju i rastu v danom pohlaví.

Mnohí uvažujú nad tým, že (minimálne jemná) fyzická odlišnosť homosexuálnych mužov musí byť dôkazom genetickej predispozície, avšak zabúdame na to, aký obrovský dopad má na človeka jeho psychika a vplyvy zvonku (doba genetického "boom-u" už dúfam prehodnotila názor, že všetko je v génoch). Okrem toho, expresiu génov čosi riadi, reguluje a nie sú to len produkty iných génov, ale množstvo faktorov (bez ktorých by nevznikli ani produkty regulačných génov). Ani pri rastlinách či živočíchoch nie je vždy jednoduché identifikovať všetky tieto vplyvy. Tobôž nie pri človekovi, ktorý má ako jediný tvor najbohatší a najkomplikovanejší vnútorný svet. Preto pri ňom uvažujeme o psychosomatickom alebo, správnejšie, somato-psycho-sexuálnom vývine. Človek - najkomplexnejšia mašinéria. Pri štúdiu ľudských javov sa nesmie nič opomenúť. Prichádzame pri ňom na množstvo variácií, nie vždy prirodzených.

Keď mi položili otázku, či homosexuálny muž vôbec dokáže milovať iného muža neeroticky, a cez to byť uzdravovaný, pripadalo mi to veľmi zvláštne, ale hodné zamyslenia sa. Veď predsa koľkých mužov si ani len nevšimne, nič erotické v ňom nevzbudia, ak daný objekt neladí s jeho vsugerovaným modelom krásy. Zženštilých či submisívnych niektorí dokážu využiť na sex, ale málokto ich považuje za svoj vzor. No a potom sú tu blízki muži (bratia, bratranci, synovia), ku ktorým muži s homosexuálnou preferenciou prechovávajú čisté city bez ohľadu na ich vzhľad, ba dokonca im príde odporné zaoberať sa ich vzhľadom či pohlavnými orgánmi. Ak sa muž dokáže dívať na blízkeho muža, ktorý možno objektívne má lepšie kvality ako on sám, inak, dokáže sa takto dívať aj na ďalších, ak sa prestane porovnávať, ľutovať sa alebo byť so sebou slepo spokojný. Naučí sa milovať seba takého, aký je, čo mu ale nebude brániť s radosťou sa postupne zdokonaľovať, posúvať svoje limity. Hoci sexualita sa nemení z dňa na deň, je silne prepojená s psychikou a osobnou minulosťou (a opäť narážame na komplexnosť osobnosti človeka), nezdravé či sebapoškodzujúce myslenie (rozmarnosť, náladovosť, narcistické hľadanie sebauplatnenia, ktorými sú ohrozovaní alebo znechucovaní aj tí okolo) sa meniť môže/má. Zameria sa na vnútro muža, na to, čo mu môže poskytnúť, kam ho posunúť. Krásou iného sa nadchne, ale nebude ňou posadnutý ani po nej žiadostivo túžiť, vlastniť ju ako neuspokojené rozmarné dieťa. Zrejme názornejším príkladom je to, ak sa muž naučí cez lásku k sestre vnímať ženské prednosti inak, nebude na nich ľpieť ani ich dychtivo vyhľadávať pri porno videách, obzerať sa za ženami s veľkým poprsím či zadkom na uliciach. V minulosti bol tento "dokonalý" model ženy, určený hlavne na potešenie muža, predkladaný mužom cez pornografické časopisy. Dnes sa cez pestrosť virtuálneho pornografického materiálu stávajú muži nielen pomýlenými vo vnímaní krásy ženy, závislými (zvyšovaním tolerancie na podnet sprevádzané utajovaním, pocitom viny, dvojakým životom), ale dokonca strácajú erekciu pri reálnych mileneckých kontaktoch (pri porne zažívajú také vzrušenie, aké im reálna žena nedokáže poskytnúť alebo, jednoducho, vyžadujú viac, ako sa im reálne ponúka). Ničím neobmedzovaný liberalizmus a žiaduci trend amorálneho zviditeľňovania sa, nás začínajú dobiehať v tuctoch rôznych smerov.

Tragická postava, veľké srdce, prirodzená túžba po blízkosti a skutočnej láske muža

Skutočná podpora homosexuálov spočíva predovšetkým v morálnej podpore v priateľstve

Homosexuáli majú právo na rešpekt, priateľstvo, spravodlivosť a aktívne roly v kresťanských spoločenstvách. I oni sa môžu naučiť rešpektovať právo ostatných neschvaľovať ich homosexuálny životný štýl, akúsi zvláštnu kultúru, sebaprezentáciu i homosexuálne skutky. Ak sa niekto nedokáže prejavovať zrelo a správať sa tak, ako sa na muža patrí, mnohí ľudia majú právo cítiť sa pri ňom nepríjemne a nebudú vyhľadávať jeho spoločnosť (a ani nemusia vedieť o jeho homosexualite). Hoci homosexuálny muž neverbálnou komunikáciou, rečou tela naznačuje, že nie je typickým (možno dominantným) mužom, nemali by sme ho ako okolie súdiť, pokiaľ sa vie správať, snaží sa prejavovať ako muž, lebo to tak naozaj chce, nerobí to iba kvôli tomu, aby zapadol (ak ho prijmeme medzi seba, môže svoj mužský potenciál ďalej rozvíjať a rásť i ako osobnosť).

Je rozdiel porušiť morálne pravidlá a platné zákony právneho systému daného štátu. Na jednej strane je trestné uplatňovanie sankcií na obmedzenie homosexuálnych aktivít, na druhej strane je trestný nútený sexuálny styk, verejné pohoršenie, ohrozovanie mravnej výchovy mládeže, zneužitie maloletého, obmedzovanie práva na súkromie či osobnú slobodu, nátlak, vydieranie atď. Pri homosexualite sú však mnohé aktivity na hrane (aj dobrovoľný súhlas na pohlavný styk nemusí byť celkom dobrovoľný), úsudok minimálne jednej strany môže byť zastretý sebaklamom, klamom lobby skupín, a na tomto napríklad stavajú portály pre homosexuálov, ktoré ohrozujú mravnú výchovu mládeže, psychický vývin dospelých, šíria pornografický materiál, prostitúciu a nepriamo podporujú prenos HIV. Kto nie je ukotvený v morálnych zásadách, kto zažíva zmätok, ten si zaslúži morálnu podporu a nenásilné vedenie k duchovným hodnotám (aby aspoň mal na výber), nie hodenie cez palubu k ostatným v bahne (lebo dnes je "in" skákať cez palubu). Je využívaná kompulzivita, závislosť, vnútorná nevyrovnanosť, zmätok, túžba patriť do sveta mužov, byť sebavedomým..., a pokiaľ sú takýto ľudia vábení do niečoho (využíva sa skutočnosť, že zrejme budú mlčať o neuváženosti, ktorej sa dopúšťajú, o neprávosti, ktorá je páchaná na nich, lebo sa jedná o citlivú problematiku) alebo používaní na niečo (zväčša na biznis lobby skupín), považujem to za aktivity hraničiace so zákonom (ak nie rovno protizákonné).

Som si vedomý toho, že homosexualita môže byť pre úprimne hľadajúceho Boha prekvapujúcou a veľmi ťažkou prekážkou, avšak Boh dáva rôzne talenty, ktorými sme schopní prekonávať rôzne životné situácie a takisto dáva utrpenie, lež my sami si vyberáme, na čo ho použijeme.

Morálna zodpovednosť alebo vina človeka môže byť znížená nedostatkom ľudskej či osobnej slobody hlboko ukotveným návykom a kompulziou (opakovaním návyku). Uvedomovanie si vecí (skutočnosti, súvislostí) je obmedzené fascináciou nejakým objektom alebo sa človek stáva otrokom impulzu, ktorý je považovaný za neodolateľný až neznesiteľný, pokiaľ nie je prijatý, uspokojený (neodolateľné nutkanie). Kompulzivita v prípade homosexuality neznamená nemať žiadnu kontrolu nad sebou či svojím pudom. Znamená, že osoba (osobnostný typ so špecifickými črtami a anamnézou) si rýchlo vytvára návyk a po prekročení istej hranice stráca kontrolu. Analýza situácie mu môže pomôcť naučiť sa novým spôsobom praktizovania osobnej slobody alebo je potrebné sa danej situácii úplne vyhnúť, pretože urýchľuje nutkavú či zdanlivo nutkavú akciu. Aktivizácii, spusteniu procesu, zabránime tým, že svoju pozornosť presmerujeme inam alebo na podpornú skupinu či podporujúcu a dôveryhodnú osobu. Na vine nie je silný sexuálny pud, ale neschopnosť jedinca regulovať alebo odstraňovať vnútorné napätie, presmerovať pozornosť, odfiltrovať nežiaduce, zamerať sa na žiaduce a zotrvať pri tom, meniť myslenie, prispôsobiť sa, značná vnímavosť, nedostatočná emocionálna zrelosť, nevhodné vzorce správania sa, nesprávny pohľad na seba, nesamostatnosť, chorobná zameranosť na isté znaky atď. Aby sme vôbec dokázali identifikovať pôvodcu vnútorného napätia a spúšťače kompulzie, potrebujeme odbornú pomoc a vedenie.

Osoba môže používať kompulzívne správanie na zmiernenie dlhodobých negatívnych pocitov, napr. samoty alebo na odstránenie aktuálnej úzkosti. Je si vedomá toho, že v krátkej dobe sa zapletie do situácie, z ktorej nebude úniku, no takisto si je vedomá svojej túžby zrealizovať skutok. Dokáže zabrániť aktivite, ktorou si škodí, no napriek tomu to neurobí. Zrejme je to evolučný pozostatok nás ako živočíšneho druhu, ktorý nás ženie do rizika či ohrozenia seba za cenu uspokojenia, naplnenia neodolateľnej žiadostivosti, ktoré poskytuje mozgu slastnú odmenu (a pomôže na chvíľu uniknúť, zabudnúť, hoci pri - vo svojej podstate - nezriadenej aktivite). Predchádza mu popieranie, zľahčovanie, ospravedlňovanie, odpájanie sa od racionality, útlm svedomia. Zostávať slobodne, vedome a sám v ničivých myšlienkach alebo nezriadených predstavách, skutkoch, je ako hrať sa s ohňom. Hoci sú impulzy neodolateľné, odpájaním sa od emócií, rezignáciou a sebaklamom (napr. aj v tom, že mám veci pod kontrolou), sa už "nechtiac" pálim. Mojou úlohou je okamžite odolať pokušeniu zakaždým, keď vzniká, a to znižuje silu a úspech daných impulzov. Ako? Je potrebné mať denný, týždenný, mesačný i ročný plán.

Mať plán

Osoby s erotickou príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu veľmi často zažívajú pocit samoty a neúplnosť jedného z dvoch modelov aktívneho spôsobu (homo)sexuálneho života: promiskuity a stabilného partnerstva. Opakované sklamanie či nespokojnosť ich motivuje premýšľať nad novým prístupom, vypočuť si iný návrh. Ten sa síce počúva ľahko, ale bez podpory okolia je takmer nezrealizovateľný. Často sa končí izoláciou a vnútorným živorením, ťažkými depresiami, kolotočom strachu a sklamania z nenaplnených očakávaní. V podstate aj cudnosť človeka je neudržateľná pri deficite skutočnej lásky a priateľstva (o tom svedčia manželské páry, ktorých láska živila a napĺňala natoľko, že žili v čistote - dosiahli ten najvyšší level duševného i duchovného rozvoja, v ktorom je telesná slasť natoľko nepostačujúca pre vnútorný pokoj a šťastie, až je takmer nepodstatná).

Každý svojím správaním či venovaním sa rôznym aktivitám dáva najavo aj to, čo mu chýba, čo potrebuje, kričí v túžbe cítiť sa potrebný, úspešný a naplnený. Zároveň potrebuje istotu v tom, že je to možné dosiahnuť aj inak, kvalitnejšie a perspektívnejšie, ako to robil doteraz (vzhľadom k frustrácii homosexuálnych kontaktov). Každý si hľadá cestu, spôsob, ako slúžiť Bohu i ľudstvu a zároveň rozvíjať seba do zrelšej autentickejšej podoby vo všetkých životných rolách, ktoré zastáva (muž, kresťan, syn, priateľ, zamestnanec atď.). Človeka nenaplnia charitatívne ciele ani altruistické sklony, kým nezmení vlastné myslenie a nenájde najprv ceste k sebe. Pretože to, čo by som mal, je často diametrálne odlišné od toho, čo aktuálne chcem a cítim. Aby bol človek schopný hľadať a nachádzať svoje osobné šťastie, prijímať pravdu a žiť pravdu, musí čo-to prežiť, precítiť a niekedy i padnúť na dno. Nikto nie je schopný zdravo sa obetovať pre iných, pokiaľ sám nie je vnútorne vyrovnaný, cíti sa osamelo, nie je ukotvený v spoločenstve a priateľstve, ktoré nesie..., charitatívna služba bude vtedy skôr bezhlavou túžbou spasiť svet, únikom od seba, do seba, aktivita na úkor vlastného šťastia a vnútornej pohody, alebo sa cez ňu bude hľadať naplnenie skrytej potreby partnerstva a emocionálnej blízkosti (skĺzne to do narcistického hľadania sebauplatnenia).

Pokiaľ niekto nikdy netúžil po duchovných hodnotách, nemá pocit, že by zišiel z cesty, nemá svoj aktuálny spôsob života ani s čím porovnať, keďže nič iné nezažil a nevidí pozitívnu zmenu ani na iných, pretože sa často len tvária, že žijú inak (lepšie). Potom sú tu ľudia, ktorí túžili, no sklamali sa, túžiť prestali a začali žiť inak. Vidím, čo robí s mužmi sklamanie v láske. Menia sa na sexuálne (alebo násilnícke, egoistické, pôžitkárske) mašiny vypnuté od emócií, pretože nepoznali a neveria v čosi lepšie, resp. domnievajú sa, že nie sú schopní budovať niečo lepšie.

Pre každého muža, ktorý začína pociťovať potrebu zmeny, je dôležité mať plán, ako túto životnú zmenu dosiahnuť. Práca, modlitba, pohyb, priateľstvo a podporná skupina musia byť spojené s poznávaním samého seba, inak to nebude mať zmysel. Nie z pasie nadriadených platí počas vojenského výcviku či kňazskej seminárnej formácie prísny režim a vyžaduje sa striktné dodržiavanie harmonogramu. Niečo podobné si potrebuje vytvoriť každá osoba, ktorá sa pri hľadaní seba a svojho šťastia v sebe stratila a prestala byť (aj vplyvom svojej minulosti či recentných aktivít, na ktoré nie je hrdá) vnútorne slobodná.

Nech už si homosexuál zvolí akýkoľvek formačný životný plán, nikdy by nemal znieť takto: "Ako sa stať heterosexuálom." Pretože takto orientovaným plánom sa ešte viac znechutí a ešte viac ukotví vo svojej homosexualite. Všetci sme slabí, preto sa pri procese zmeny potrebujeme spoliehať na Vyššiu moc (bytosť). S ňou môžeme začať pracovať na maličkostiach a ďakovať jej za každý deň, v ktorom sme boli schopní (mali sme silu) posunúť svoje hranice vo vzťahu k sebe, Bohu i blížnemu. Duchovný i duševný rast idú ruka v ruke, nie je správne ich oddeľovať, pretože s uzdravujúcou sa dušou sa mení i vzťah k sebe, Bohu a iným ľuďom.

Duchovné sprevádzanie

Duchovný sprievodca, ak nemá potrebné terapeutické vzdelanie a prax v práci s homosexuálnymi osobami, na to musí sprevádzaného upozorniť. Mal by ho nabádať k tomu, aby pre neho nebol v sprevádzaní jediný (a sám by si mal nechať poradiť od skúsenejších alebo odborníkov). S neskúsenou osobou či neodborníkom sa bude ťažko diskutovať o rôznych aspektoch homosexuality, bude náročné odhadnúť a posúdiť mieru homosexuálnych sklonov, a naopak, bude ľahké nechať sa zmiasť subjektívnymi presvedčeniami dotknutej osoby (oklamať jej ilúziou, vykreslením vecí tak, ako ich chce vidieť), napr. že ona vlastne ani nie je homosexuálna (pretože nechce byť), že netúži po tom či onom atď. Ak niekto nenávidí homosexualitu, môže začať v súvislosti s homosexualitou nenávidieť samého seba, keby bol ako nepripravený vedený k pripusteniu si skutočnosti, že ona sa týka aj jeho. Poradca je preto najprv sprievodcom v objavovaní vlastnej hodnoty sprevádzaného a až potom v prijímaní prípadnej homosexuality v rovine predstáv či skutkov. Poradca si má svojím správaním a prístupom (nesúdim, netlačím na niečo, viem, o čom rozprávam, rešpektujem, nechávam slobodu) získavať dôveru laika. Ten sa začne otvárať práve vtedy, ak vie, že je prijímaný bez ohľadu na povahu minulých homosexuálnych aktivít a pripravenosť meniť doterajší spôsob života (teda bez podmienok). Poradca nemá súhlasiť so životným štýlom, ktorý zraňuje (a dotyčný často vie, s čím duchovný vodca nesúhlasí a nemôže súhlasiť), a napriek zraňujúcemu správaniu človeka má poskytovať svoju starostlivosť, záujem. Keď bude dotyčný pripravený, sám navrhne, aby sa posunuli ďalej, navrhne aj smer, ktorým by rád šiel (predstavu) a požiada o podporu. Duchovný vodca sám ťažko zhodnotí, či homosexualita je v konkrétnom prípade meniteľná alebo nie. Inak sa pracuje s dospievajúcim a inak s dospelým. Inak sa pracuje s dospelým, ktorého homosexuálne sklony sú potvrdené mnohými skúsenosťami v praxi, sprevádzané kompulzívnym správaním či závislosťou, inak s niekým, pri kom je homosexualita len v rovine predstáv, túžob posilnených pornografiou či kybersexom.

V súčasnosti pozorujem u nás trend pohadzovania si homosexuála medzi "poradcami," akoby bol horúcim zemiakom. Podporná sieť sa pritom má obohacovať, nie striedať v jednotke.

Zmeniť svoj život môže mladý i starý, ale hovoriť o zmene sexuálnej orientácie alebo o vhodnosti reparatívnej terapie pre každého, je veľmi odvážne, ak nie naivné. Väčšinou mladšie osoby túžia aj po zmene sexuálnej preferencie, staršie skôr po zmene života, nachádzaní zmyslu v čistých priateľstvách a cudnosti, resp. túžia učiť sa dívať sa na iné osoby rovnakého pohlavia inak ako doteraz, žiť vnútorne slobodnejšie. Zmena myslenia bez terapie a v stave, v ktorom sa nachádza vnútorne zlomený alebo vo zlozvykoch "zacyklený" človek, často nie je úspešná (proces je sťažený traumami z minulosti a neúspechmi v aktuálnych vzťahoch, od ktorých sa sľubovalo veľa), avšak buď je kvalitná terapia lokálne (u nás celoštátne) nedostupná, alebo finančne nákladná. I ten najlepší terapeut pravdepodobne pri vedení homosexuálne cítiaceho zlyhá, pokiaľ nemá ani len tušenie o tom, čo všetko sa skrýva za homosexualitou človeka (nevie, ako to objaviť, nevie, čo má hľadať a ako s objaveným narábať, ak nemá potrebný výcvik). Vo všeobecnosti platí, že v terapeutickom procese, ale i v priateľstve či laickom vedení, sa má menej sústreďovať na homosexuálne sklony (aby nezvádzali k zmene a neodpútavali pozornosť od niečoho vážnejšieho), a viac na osobnosť človeka v danom pohlaví, jej autentické napĺňanie potrieb, hľadanie a prijímanie skutočného poslania v danej existencii, pohlaví a vo vzťahu k Bohu.

Čistota?

Emócie vyjadrujeme slovami i gestami a potrebujeme ich takto vyjadrovať bez ohľadu na vek a stav, v ktorom sa momentálne nachádzame. Niektoré dotyky sú svojou povahou vyhradené pre manželov, ale sú i iné dotyky, ktoré sú prijateľné a vhodné na expresiu iných foriem lásky a priateľstva, a to platí pre všetkých.

Priateľstvo nepozná limity týkajúce sa veku či rodinného stavu, pokiaľ je skutočné, obohacujúce a hlboké. Podporuje vnútorné dozrievanie človeka, pretože poskytuje lásku, prijatie, slobodu, a pocit vlastnej hodnoty. Je známe, že najmä osoby, či už s homosexuálnym alebo bisexuálnym prejavom, pociťujú dlhodobý nedostatok skutočných priateľstiev, už len z dôvodu pocitu hanby, viny, sklamania, nedorozumení, neznalosti problematiky, podceňovania sa, emotívnosti, hladu po láske, "nutnosti" klamať, predstierať atď. Mnohí homosexuáli sa hanbia nielen za inakosť, ale majú pocit, akoby sa ich životy, v porovnaní so životmi heterosexuálnych rovesníkov, zastavili v nejakom bode. Keďže takýto život sami odmietajú prijať, vymýšľajú si vzrušujúce historky. Je ľahké povedať si, že typ sexuality nie je pre priateľstvo podstatný, keď iná sexualita súvisí s mnohými životnými rozhodnutiami i správaním. Homosexuál sa často líši a najmä muži nie sú zvyknutí prijímať inakosť a narábať s ňou správne. Bez úprimnosti a možnosti hovoriť pravdu sa nikto nepohne dopredu.

Cudnosť je spôsob, akým vyjadrujeme pocity a napĺňame svoje potreby. Čistota je integrácia našich sexuálnych a emocionálnych lások a potešení (rozkoší) do našej osobnosti s láskavým, uváženým, a napriek tomu ľudsky prirodzeným usporiadaním (učesaním) našich túžob a prianí, ako aj potreby dotýkať sa a zažívať dotyk iného.

Priateľstvo

Je veľmi dôležité, akými ľuďmi sa obklopujem. Zrejme som potom taký i ja sám alebo sa takým chcem stať, akí sú tí, po spoločnosti ktorých túžim. Alebo mi na prínose iných pre mňa až tak nezáleží, no chcem sebe, prípadne im niečo dokázať.

Ak som v problematike homosexuality na začiatku cesty a neviem, čo ďalej, najlepšie pre mňa bude nájsť niekoho, skupinu ľudí, ktorí sa napriek svojej homosexualite posunuli v živote ďalej a môžu ma motivovať, pokiaľ pôjde o reálny kontakt, nie o fantazírovanie pri rôznych príbehoch ex-gayov o ich premene, ktoré nachádzam na internete (o človekovi za ním neviem totálne nič, ani o výpovednej hodnote príbehu, nezískam skutočnú podporu toho človeka, lebo je nedostupný a môže byť pokojne aj vymyslený). Títo ľudia si už totiž cez homosexualitu prešli tým, čo mňa zrejme len čaká a môžem sa poučiť z ich chýb, načerpať z ich poznania. Názory a prejavy domácich virtuálnych gay komunít, ako ich poznáme, sú nepodstatné, nesmerodajné a neobohacujúce, pretože nejde o reprezentatívne ani skutočne podporujúce komunity homosexuálov (ktorí by sa prezentovali autenticky, alebo ktorých postoje by stáli za povšimnutie, napr. ak sa boja vyjsť z tieňa a zariskovať v dobrom).

Nevzdávam sa pri hľadaní a budovaní čistých priateľstiev, hoci to bude nie raz znamenať vystavovať sa pokušeniu a padnúť, vystavovať sa riziku sklamania a odvrhnutia. Ak daný vzťah prejde skúškou zamilovanosti a sexuálnej zdržanlivosti v rámci vzťahu, pri ďalšej snahe oboch budovať ďalej daný vzťah, má perspektívu vytrvať a niesť ma. Mnohí promiskuitní homosexuáli sa vlastne obávajú intimity, resp. volia si bezpečnú formu intimity, ktorá vlastne intimitou nie je (a nie je ani bezpečná), je len podporovaním odpájania sa od citov alebo ich neautentického vyjadrovania. Sklamaný človek sa bude báť pestovať hlboké priateľstvo alebo intimitu s kýmkoľvek. Človek žijúci v sebaklame (mýli si sexuálnu aktivitu s intimitou, prijal názor, že sex musí byť za každú cenu, a je jedno, akým spôsobom, pokiaľ je dostupný), sa potrebuje naučiť rozlišovať medzi intimitou a sexom, začať veriť, že láska naozaj existuje (a nevychádza z homosexuálnej príťažlivosti, ale z podstaty človeka byť prijímaný, podporovaný a milovaný niekým, na koho vzhliada a plne ho rešpektuje). Ak si myslím, že ešte nie som schopný budovať zdravé kvalitné vzťahy (všetky vzťahy sa mi rozpadávajú), vyhľadám odbornú pomoc, ktorá mi pomôže rásť a meniť sa v prospech seba i iného. Nepripravím sa predsa o zážitok krásneho vzťahu s iným človekom izoláciou, odkladaním práce na sebe samom či pasivitou.

Pokiaľ sa v priateľstve nespoja dva svety (svet homosexuálov a heterosexuálov vrátane ich zvykov, zásad, postojov, zručností, aktivít), izolácia podporí všetko zlyhanie homosexuálnej komunity, ktorej kvality (myslenia, vnímania) môžu inak veľmi obohatiť tú heterosexuálnu s jej nedostatkami. Rezignácia v tomto smere s následnou izoláciou alebo prílišným zameraním sa na homosexuálnu komunitu ako na spásu, vždy napokon vedie k promiskuitnému spôsobu života alebo samote. Napriek tomu viem, že byť ukotvený v kvalitnom spoločenstve a okúsiť skutočné priateľstvo nie je vôbec jednoduché.

Pre hľadajúceho a sklamaného človeka je neraz ťažké nájsť rovnováhu, neskákať z extrému (bezbrehé vystavovanie sa hriechu) do extrému (odcudzenie sa od ľudí, ktorí by ma boli prijali, keby som im to dovolil).

Najväčšími prekážkami v budovaní pevných priateľských vzťahov je sebanenávisť a narcizmus. Aj vďaka vhodnej terapii môže byť tento problém konfrontovaný a človek sa naučí pravej sebaúcte (naučiť sa prijímať a zdravo milovať seba, si vyžaduje čas) a zdravému prístupu k iným s láskou a záujmom. Každý chlap, aby mohol milovať seba, musí byť najprv prijatý a uistený inými mužmi v čistých priateľstvách s nimi. Až potom pochopí, že jeho prednosťou a cieľom nie je sexuálna skúsenosť ani nutnosť podobať sa iným či zapadnúť, ale schopnosť milovať a možnosť byť milovaný taký, aký je alebo akým sa chce skutočne stať. Muži sa navzájom nenaplnia sexom ani vášnivými bozkami, ale rešpektom, spoločnou prácou, podporou, videním a ocenením svojich predností!

Rozhovory s Bohom a ostatnými kresťanmi

- ranná modlitba a meditácia spolu s prebratím denného plánu (všetky akcie dňa) s Bohom, kvalitná príprava na celý deň (ak viem, čo ma čaká, jednak sa nebudem nudiť a jednak si môžem veci premyslieť tak, aby ma nenašli nepripraveného), predvídať (ak viem, na čo mám slabosť a čo sa u mňa rýchlo preklopí do hriechu), tréning sebadisciplíny a sebakontroly, pokroky v sebapoznaní

- takto sa môžem s Božou pomocou pripraviť na deň, nabrať silu čeliť výzvam, nebezpečenstvám duše a prekvapeniam, naplánovať alternatívnu činnosť, ktorá ma utvrdí v dobrom, posilňovať nejaký talent alebo hodnotu pre svoj vnútorný rast i potešenie iných

- na druhej strane, dôverovať Bohu znamená dokázať vykročiť do neznáma, pretože mnohé veci nie je možné naplánovať, bude na nich potrebné bezprostredne reagovať a reagovať môžem ako kresťan alebo ako niekto iný

- v spoločenstve, ktoré poskytne prijatiu, oporu a pomôže odhaliť vlastné poslanie napriek rôznorodosti problémov, ktoré nás sužujú, si dokážeme byť všetci vzájomne nápomocní, učiť sa vhľadu...

- denné spytovanie si svedomia znamená nechcieť žiť v sebaklame ani prehlbovať ospravedlňovanie seba či spokojnosť s vlastnou samospravodlivosťou

- čítanie Svätého Písma a duchovnej literatúry

- dobrý spovedník a dobrá pravidelná spoveď

- ten, kto bude zdokonaľovať seba na Boží obraz a bude dodržiavať vyššie napísané odporúčania, nemusí byť automaticky uzdravený zo všetkého - vzťahové zranenia a traumy si vyžadujú terapeutickú starostlivosť a každé pohlavie navyše musí dostať to, čo naozaj potrebuje, aby sa mohlo posunúť dopredu a zažiť zmenu (muž potrebuje patriť do kruhu mužov, ktorí ho príjmu ako muža, žena do kruhu žien, ktoré ju príjmu ako ženu)

- kto rastie v láske opakovanými skutkami lásky, ten rastie aj vo vzťahu k Bohu

- láska neznamená poprieť hodnotu rozumu, prezieravosti, zvedavosti či presvedčenia, ktoré však nadobúdajú iný rozmer, ak nimi hýbe láska

- ak bude láska dominantnou hnacou silou v živote homosexuála, ovplyvní každú oblasť jeho života, upraví vzťahy (naučí sa viac si všímať, myslieť na toho druhého i nechať odísť)

- úprimnosť v podpornej skupine, ktorá mi na oplátku poskytuje spätnú väzbu, podporu a kontrolu pri plnení osobných cieľov

Courage

Podporná skupina Courage bola založená v roku 1980 v New Yorku, a od tej doby sa rozrástla do medzinárodnej služby. Courage je katolícka duchovná podpora (pre osoby s SSA: Same-Sex Attraction), v ktorej sa osoby s homosexuálnou preferenciou usilujú žiť zdržanlivo a duchovne rásť.

Ciele Courage:

1. žiť cudne v súlade s Katechizmom katolíckej cirkvi a jej učením o homosexualite,

2. zasvätiť celý svoj život Kristovi cez službu druhým, duchovné čítania, modlitby, meditácie, individuálne duchovné smerovanie, častú účasť na liturgiách a časté prijímanie sviatosti zmierenia a Eucharistie;

3. podporovať ducha priateľstva, v ktorom môžeme zdieľať svoje myšlienky a skúsenosti, a tak zabezpečiť, že nikto z nás nemusí čeliť problémom sám,

4. zakladať si na pravde a skutočnosti, že cudné priateľstvo je nielen možné, ale aj nevyhnutné v kresťanskom živote; vzájomne sa povzbudzovať pri jeho formovaní a udržiavaní,

5. žiť život, ktorý môže slúžiť ako dobrý príklad pre ostatných.

Courage okrem týchto 5 cieľov často pracuje s upravenou verziou dvanástich krokov A.A., aplikovanou na problematiku homosexuality. Kňaz, vedúci alebo iný moderátor skupiny, poskytuje krátku reflexiu na niektoré konkrétne aspekty homosexuality, a potom sa preberá, ako katolícka spiritualita môže pomôcť pri riešení konkrétnej otázky. Členovia majú možnosť zdieľať so skupinou, ak si to želajú, to, či sa na nich niečo zo spomínaného vzťahuje a ako sa osobne pasujú s konkrétnou otázkou. Výhodou podporných skupín Courage je tá, že sú zdrojom skupinovej sily, členovia nie sú vo svojom boji sami, poskytujú si morálnu podporu a priateľstvo, dávajú si ciele a kontrolujú ich plnenie (napr. cieľ čistoty, duchovného rastu). Povzbudzujú sa v budovaní dobrých priateľských vzťahov medzi sebou mimo sedení a budovaní priateľstiev s inými osobami.

12 krokov

1. Priznali sme si, že sme bezmocní nad homosexualitou a naše životy začali byť neovládateľné.

2. Došli sme k názoru, že sila väčšia než my sami, obnoví nás i naše duševné zdravie.

3. Rozhodli sme sa nasmerovať svoju vôľu a svoj život do starostlivosti Boha, ako ho my sami chápeme.

4. Smelo sme sa pustili do dôkladnej morálnej rekapitulácie svojich skutkov a hodnotenia spokojnosti so svojím doterajším životom.

5. Priznali sme si pred Bohom, inou osobou i samým sebe svoje nedostatky a omyly.

6. Stali sme sa pripravenými poprosiť Boha o to, aby odstránil všetky naše negatívne povahové črty.

7. Pokorne sme žiadali Boha o to, aby odstránil naše nedostatky.

8. Urobili sme si zoznam všetkých ľudí, ktorým sme ublížili a boli ochotní to napraviť.

9. Napravili sme tieto krivdy spáchané na iných mimo prípadov, kedy by tieto snahy narobili ešte viac zla (poškodilo, ohrozilo by to niekoho, uškodilo inému).

10. Pokračovali sme v hĺbkovom poznávaní samých seba, a keď sme sa mýlili, bezprostredne sme si priznali omyl.

11. Cez modlitby a meditácie sme zdokonaľovali svoj vedomý kontakt s Bohom, ako sme ho chápali, modlili sa o poznanie Božej vôle pre nás a silu ju realizovať.

12. Po tom, ako sme duchovne o niečo porástli (aj vďaka týmto krokom), usilovali sme sa odovzdávať živé posolstvo ostatným a uplatňovať tieto princípy vo všetkých našich záležitostiach.

Encourage

V roku 1990 začala byť venovaná pozornosť potrebe pastoračných usmernení rodičov a blízkych osôb homosexuálov. Rovnako ako Courage, aj Encourage poskytuje autentickú katolícku duchovnú a morálnu podporu svojich členov. Existuje väčšinou v USA.

Ciele Encourage:

1. podporovať ducha súcitnosti a prijatia, vzájomného zdieľania myšlienok a skúseností, aby homosexuálne osoby nemuseli trpieť nepochopením či neprijatím od svojich najbližších a čeliť rôznym problémom sami,

2. šíriť prax služby iným, praktizovať duchovné čítania, modlitby, meditácie, individuálne vedenie, časté účasti na liturgiách a prijímanie sviatostí zmierenia a Eucharistie,

3. podporiť svojich milovaných pri hľadaní a budovaní cudného priateľstva,

4. byť dobrým príkladom pre rodinu i širšie okolie.

Poznámka na záver

Pri preštudovaní si pátrovej publikácie, som narazil aj na časti, s ktorými nie som celkom vnútorne stotožnený (práca s homosexuálmi a podpora v "čistote," ako ju vníma a prezentuje on, hľadanie a nachádzanie zmyslu života v charitatívnych činnostiach, pohľad na manželstvo a manželský sex) alebo ktoré nerozvíja dostatočne. Podpornú skupinu Courage som však predstavil tak, ako ju predstavuje on, hoci si na Slovensku podobnú aktivitu neviem celkom dobre predstaviť (ako Cirkev i ako spoločnosť na to ešte nie sme duchovne, duševne ani odborne zrelí), ani nie som plne vnútorne stotožnený s jej originálnym obsahom i podaním v praxi, najmä, pokiaľ by mala byť jedinou formou pomoci (ako to aj teraz na Slovensku funguje, že duchovná pomoc, ak existuje v dobrej kvalite, je jedinou formou pomoci pre homosexuálnu komunitu). Minimálne človek, ktorý ešte nie je schopný žiť v úplnej čistote, potrebuje začať inou, možno zhovievavejšou formou podpory - bez striktných pravidiel a morálneho "nátlaku" (ak nezačne pozvoľna a nie pod tlakom okolností, v kríze, nebude schopný prijať veľké sústo naraz, neunesie tú ťarchu morálneho súdu, pravidiel a radikálnosti pri odstraňovaní zlozvykov, pokiaľ bude podpora nedostatočná alebo neautentická - príliš idealistická - chlapci, muži, ktorí roky žili v inom presvedčení a sú možno otrokmi hriechov spojených s homosexualitou, sa nemôžu z dňa na deň ocitnúť v inom, akoby dokonalom svete či kláštore s každodennou podporou komunity, stále zostávajú v reálnom živote).