Deprivácia

Dieťa môže byť zanedbané fyzicky a/alebo psychicky, má nedostatočné výchovné vzory, i keď môže žiť v hygienicky čistom prostredí a mať dokonalý dozor, no je vážne ohrozený jeho rozumový a citový vývin.

Jednou zo základných príčin, ktoré spôsobujú narušenie vývinu osobnosti, je neuspokojenie základných životných potrieb. Kvantitatívne a kvalitatívne nedostatočné nasýtenie potrieb organizmu sa nazýva psychická deprivácia. Je to psychický stav vzniknutý následkom životných situácií, keď subjektu nie je daná príležitosť uspokojiť niektorú základnú duševnú potrebu v dostatočnej miere a za dostatočne dlhý čas. Pri frustrácii, na rozdiel od deprivácie, existujú podnety nevyhnutné pre uspokojenie potreby, ale na ceste za cieľom sa objaví prekážka. S tou sa jedinec buď zmieri, unikne, obíde ju alebo si vytýči náhradný cieľ. Deprivácia znamená, že potrebu nemožno uspokojiť vôbec. Avšak opakovanou frustráciou môže vzniknúť deprivácia.

Deprivácia môže byť:

- kognitívna (nedostatok potrebného množstva kultúrnych podnetov, zanedbanie výchovy a vzdelávania

- citová (chýbanie alebo obmedzenie potrebného množstva a kvality citových podnetov, podnetov na citové zážitky; citových prejavov voči osobe, ktorá tým začína byť deprimovaná)

- sociálna (nedostatok primeraných medziľudských kontaktov (izolácia od spoločenského prostredia, separácia, prerušenie špecifického vzťahu medzi dieťaťom a jeho prostredím (nemocnice, ústavy atď.)

Vonkajšie podmienky vzniku deprivácie:

1. Izolácia - psychické potreby dieťaťa sa najviac uspokojujú jeho každodenným stykom s prirodzeným - vecným a spoločenským prostredím. Ak sa dieťaťu z nejakého dôvodu takémuto styku bráni, ak je od podnetného sveta izolované, trpí nedostatkom podnetov. Takáto izolácia môže byť extrémna alebo čiastočná, teda obmedzujúca. Následky sociálnej izolácie sú katastrofálne. Duševný vývin dieťaťa je oneskorený, reč nie je vyvinutá, rovnako ani užitočné sociálne návyky. Dieťa sa zdá byť slabomyseľné a za také je aj považované. Úspech závisí od včasného podchytenia takto izolovaného dieťaťa. Pri tých deťoch, ktoré boli postihnuté depriváciou menej, je postup spočiatku pomalý, ale postupne začínajú svoje oneskorenie doháňať. Aj keď sa rozumový vývin zlepší, zostávajú závažné poruchy osobnosti. Deti sa najprv ľudí boja, potom s nimi nadväzujú nestále vzťahy. Deti sú nápadné aj svojím citovým hladom po prejavoch lásky a pozornosti. Citové prejavy sú chudobné. Prejavuje sa nápadný sklon k prudkým afektom.

2. Separácia - ďalším činiteľom pri vzniku psychickej deprivácie je prerušenie už vytvoreného vzťahu medzi dieťaťom a jeho sociálnym prostredím. Dlhodobé odlúčenie od matky alebo inej blízkej osoby, hlavne do 5. roku života spôsobuje narušenie duševného zdravia dieťaťa. Biologická závislosť dieťaťa na matke sa počas dojčenského veku pretvára na citovú. Separácia môže spôsobiť nepriaznivé dôsledky najmä v čase, keď je dieťa na matke alebo niekom inom veľmi závislé, keď separačná aktivita nevychádza z neho, ale zo životných okolností, ktoré sú mimo dosahu jeho chápania, a keď je touto skutočnosťou prekvapené.

3. Úplná alebo čiastočná kolektívna výchova - poruchy podmienené ústavnou výchovou:

a. neuspokojenie potreby lásky a priazne

b. citová nezrelosť (plytké vzťahy)

c. znížená schopnosť abstraktného myslenia

d. obťažná časová a miestna orientácia

e. sťažené plánovanie a predvídanie

f. znížená schopnosť sústredenia sa

Deprivácia v rodine

Niekedy sa zastával názor, že je lepšia akákoľvek rodina, ako ústavná výchova. Bola tendencia udržať rodinu aj tam, kde deti žili vo veľmi zlých rodinných podmienkach, kde boli ohrozené nielen výchovne, ale kde mohol byť ohrozený aj ich život. Situácie v rodine, kde deti trpia psychickým nedostatkom, možno rozdeliť do dvoch skupín:

1. nedostatok sociálno-emocionálnych podnetov pre zdravý vývin dieťaťa existuje z vonkajších príčin

2. sociálno-emocionálne podnety síce existujú, sú však pre dieťa nedostupné; vo vzťahu rodičov k dieťaťu sa vytvorila istá vnútorná psychická bariéra, ktorá bráni nasýteniu potrieb, aj keď ich zdroj je na dosah

Deprivácia v rodine z vonkajších príčin

Dôvodom deprivácie môže byť nepriaznivá štruktúra rodiny (ak chýba matka alebo otec). Deprivačný syndróm sa najčastejšie uplatňuje tam, kde po úmrtí matky zostáva otec na dieťa výchovne sám, bez cudzej pomoci. Ak chýba otec, chýba vzor mužskosti, u malých chlapcov nie je dostatočne uspokojovaná potreba pohlavnej identifikácie (alebo sa ju nepodarí uspokojiť vôbec), u starších chlapcov kvôli regulácii ich správania v zložitom období puberty. Deti môžu trpieť nedostatkom autority, disciplíny a poriadku. Vážnym problémom je i to, ak sa s otcom stratí aj ekonomické zabezpečenie rodiny. Ak v rodine chýba otec alebo matka, zdrojom životnej istoty sa stávajú súrodenci (ak sú). Rodina rozpadnutá rozvodom či rodina neúplná z iných príčin (dlhodobá hospitalizácia v nemocnici, výkon trestu) sú ďalšími príčinami možného vzniku psychickej deprivácie.

Sociálno-ekonomická a kultúrna úroveň rodiny - nedostatok času; striedajú sa obdobia opakovanej separácie, prípadne nedostatok času v mnohodetných rodinách.

Deprivácia v rodine z vnútorných príčin

Vnútorné príčiny sú zvyčajne hlbšie, zložitejšie a odstraňujú sa obťažnejšie. Ide najmä o nedostatočný citový príklon k dieťaťu. Príčiny: psychologické zábrany zo strany rodičov, menej často aj zo strany dieťaťa. Vyplývajú zo záujmovej štruktúry vzdelania a výchovy rodičov, z ich výlučného záujmu o zamestnanie, ale aj z ich nepochopenia detského sveta.

1. neschopnosť nadviazať kontakt s dieťaťom (môže spočívať v osobnosti matky), napr. zmyslová alebo intelektuálna porucha (hluchonemá, slabomyseľná matka)

2. neschopnosť nadviazať kontakt s dieťaťom - emočná a charakterová nezrelosť, rodičom chýba vrelosť a nežnosť spontánneho záujmu o dieťa

3. zábrany neurotického, resp. psychického charakteru, napr. depresie, ľahostajnosť, negatívny postoj voči dieťaťu, odmietnutie až krutosť

Deprivácia v širšom spoločenskom prostredí

Niektoré deti, aj keď žijú v rodine, môžu byť úplne alebo čiastočne izolované od spoločenského prostredia.

Príčiny:

- sú v osobe dieťaťa (ťažký zmyslový defekt či iné postihnutie)

- ak rodičia izolujú dieťa od okolitého sveta

- ak je celá rodina izolovaná od okolitého sveta

Aj keď izolácia od spoločenského prostredia pravdepodobne neotrasie vývinom osobnosti v samotných základoch, predsa len badať ochudobnenie od podnetov a problémy či poruchy môžu byť závažné. Pre zdravý duševný vývin dieťaťa a pri predchádzaní deprivácie je nutné uspokojiť tieto potreby: potreba spoluúčasti na živote v detskej skupine (potreba spoločenskej hry a pohybu, potreba rozvíjania vzťahov medzi ľuďmi, potreba hodnotenia inými, potreba overovania si vlastných síl, schopností a súťaživosti, potreba priateľstva). Pri neuspokojení týchto potrieb sa dieťa nedokáže neskôr začleniť do kolektívu buď pre jeho vlastnosti, alebo pre nevhodný spôsob, akým chce kontakt nadviazať. V čase dospievania pribúda potreba zblížiť sa s druhým pohlavím. V neskoršom veku zasa potreba pracovného uplatnenia.

Následky psychickej deprivácie

Závisia od veku, v akom deprivácia dieťa zasiahne, od jeho psychických vlastností a predchádzajúcej skúsenosti s podobnými situáciami.

1. Oneskorený vývin reči a nedostatočná schopnosť komunikácie

Ak napríklad dieťaťu chýbal významný človek, bytosť s ktorou trávila, resp. mala by tráviť veľa času, slovná zásoba a schopnosť komunikovať je chudobná. Deti napríklad používajú veľmi málo zámeno "ja" (následok obmedzenia rozvoja detskej identity, matka neposkytla dieťaťu skúsenosť "zrkadla" - nemalo spätnú väzbu).

2. Rozumové schopnosti

Nie sú dostatočne využívané. Nedostatok ocenenia znižuje chuť dieťaťa snažiť sa podávať lepšie výkony.

3. Poruchy medziľudských vzťahov

Sú najnápadnejšie zo všetkých dôsledkov. U dieťaťa je narušená schopnosť vytvárať si primerané styky s dospelými i deťmi, jeho schopnosť dávať a prijímať lásku a zúčastňovať sa na citových zážitkoch. Tieto problémy často pretrvávajú až do dospelosti. Osoba s komplexnou depriváciou reaguje odmietnutím akéhokoľvek kontaktu (najmä pasívni jedinci), napríklad, ak je dieťa hospitalizované alebo umiestnené v detskom domove. Generalizovaná strachová reakcia (dieťa sa bojí všetkého a všetkých), apatia (skleslosť), autostimulácia najrôznejšej podoby (kývanie sa, cmúľanie si prstov). Podobne obranný charakter, najmä u aktívnych jedincov, môžu mať agresívne výbuchy v situácii, kedy si nevedia dať rady. Prejavuje sa tu zvýšená agresivita, deštruktívne sklony, výbuchy zlosti, krutosť, zlomyseľnosť, sebectvo, nedodržiavanie pravidiel a i.

4. Oneskorenie a nedostatočné osvojenie si sociálnych noriem a pravidiel - poruchy správania sa

5. Obraz vnímania seba ako výsledok hlavnej citovej deprivácie

Dieťa prirodzene prijíma názory aj od najbližších osôb a ak ho tieto osoby hodnotia negatívne a dieťa pre nich nemá veľký význam, narúša sa aj jeho sebahodnotenie. Výsledkom tejto skúsenosti je neistota, nedôvera a zvýšená potreba obrany. Pri sebahodnotení citovo deprimovaných detí sa objavujú dva extrémy:

a) nerealistické vyťahovanie sa, ktoré je výsledkom akejsi prehnanej aktívnej obrany

b) výrazné podceňovanie sa spojené s neistotou a obavami; nízke sebahodnotenie sa prejavuje malou sebadôverou, nízkou sebaúctou, ktoré vedú k obranným reakciám

6. Psychická deprivácia v oblasti telesných funkcií

Zníženie svalového tonusu v kojeneckom i neskoršom období nesprávnym držaním tela a rôzne poruchy rastu a výživy je možné napraviť čiastočne alebo aj úplne, ak sa im venuje pozornosť a podchytia sa včas; deprivácia tak nemusí byť dlhodobá.

Náprava deprivácie

Čím je dieťa mladšie a čím dlhšie pôsobia deprivačné vplyvy, tým je menšia nádej, že bude možné odstrániť následky úplne. Je pravdepodobné, že niektoré poruchy, najmä v citovej oblasti, pretrvajú aj vtedy, keď sa jedinec intelektovo a sociálne prispôsobí úplne. Aj krátkodobá deprivačná skúsenosť, ktorá prejde bez zjavných následkov, sa môže skryto prejaviť v podobe iného problému. Dieťaťu je potrebné poskytnúť významné citové zážitky, ktoré mu doteraz chýbali. Do procesu nápravy musí byť zapojená celá rodina. V závislosti od prípadu, môže byť nutná aj náprava somatických porúch a defektov či úprava sociálnych podmienok (ústav, pestúnska rodina). Zabezpečiť stálosť prostredia, vytvoriť podmienky pre rozvoj kladných trvalých vzťahov medzi dieťaťom a blízkymi osobami i to, aby si v spoločnosti mohlo vytvoriť primerané sociálne roly (a takto sa do nej začleniť).