Spoločnosť prezentuje pedofila ako monštrum, no realita je iná (Príbeh 27-ročného Maxa)

Môj príbeh je príbehom mladého človeka, ktorý v sebe cíti pedofilnú sexuálnu orientáciu. Nie, nikoho som nezneužil a ani to neplánujem, pretože o tom pedofília nie je, hoci mnohí ju takto berú a rozumejú jej. Nie som žiadny LGBT aktivista; k tej organizácii som sa nikdy nehlásil a ani nebudem, pretože sama v sebe krváca svojou činnosťou a nevedeckým, emočne podfarbeným konaním. A tiež nemám ani tú najmenšiu motiváciu si adoptovať dieťa... Lenže, kto je skutočne pedofil? Aký je a čo robí? Čo všetko ohľadom pedofílie môžeme napchať do spoločného vreca a čo nie?...

Ale poďme pekne od začiatku. Skúsim vám malý kúsok tejto nezvyčajnej životnej situácie priblížiť skrze môj život. 

Volám sa Max. Mám 27 rokov. Milujem šport a s mojou humanitne orientovanou povahou rád pomáham ľuďom, hoci som introvert. Odmalička som vyrastal v harmonickej, kresťansko-katolíckej rodine. Musím priznať, že som mal šťastné a bezstarostné detstvo. V škole som mal veľa kamarátov, výborný prospech a minimum problémov. 

Pamätám si, že prvý chlapec, ktorého krásnemu výzoru som venoval svoju pozornosť, bol malý prvák z mojej školy. Ja som bol len o rok starší, teda druhák. Pamätám si, že sme neboli kamaráti, nebavili sme sa, len sme o sebe vzájomne vedeli a občas sa pozdravili. Vtedy som jeho zvláštne peknému, príťažlivému, výzoru neprikladal žiadnu váhu. Ako by som aj mohol, mal som 7-8 rokov. Potom až do predpuberty si nepamätám, že by sa mi niekto páčil. Ani z dievčat, ani z chlapcov. 

Prvá vážnejšia otázka na moje "ja" prišla v 15-tich rokoch. Už dlhšie som si totiž uvedomoval, že sa niečím odlišujem od svojich rovesníkov. Keď sme mali približne 12 rokov, začali sa medzi rovesníkmi otvárať témy dievčatá a ženy, ale ja som iba vďaka výchove rodiny a spoločnosti chápal, že je tu akási láska medzi mužom a ženou, iná ako kamarátska či súrodenecká, ktorá je aj erotická, no a potom vďaka nej je možné splodiť dieťa. Popisujem to veľmi stručne. Samozrejme, že som bol, ako každé dieťa, zatiahnutý do tajomstiev zakázaného ovocia dospelých až príliš detailne. Aby to nevyznelo, že som bol vtedy menej chápavý, pretože nebol, ale sexuálne správanie a cítenie, ktoré bežný chlapec vnímal pudovo a inštinktívne, ja som sa musel učiť pozorovaním, pretože neboli pre mňa prirodzené. Erotika zameraná na ženu so mnou nič nerobila a tiež mi bolo ľahostajné zvodné správanie dievčat a žien. Správnym reakciám som sa učil pozorovaním od iných, ale z mojej strany to boli iba prázdne úkony. Na druhej strane som vnímal detský svet veľmi intenzívne a práve v tejto oblasti sa objavovali erotické zážitky, ktorým podobné chalani popisovali pri akomkoľvek kontakte s dievčaťom/so ženou. 

Takže v 15-tich rokoch prišla kľúčová otázka: "Som gay, keď sa mi nepáčia ženy ale chlapci?" Vtedy bolo obdobie, kedy mal každý "nos na buzny" a tak som si dával záležať na tom, aby som sa pozeral za "peknými" dievčatami, hodnotil ich a komentoval zhodne s požiadavkami verejnosti. Nosil som jednú masku za druhou, len aby sa vo mne nikto nešpáral a náhodou nezistil pravdu. To by som bol potom terčom posmechu a pohodlný, bezstarostný život by sa mi zmenil o sto osemdesiat stupňov. V triede nás bolo veľa a skutočne sme boli zmes rôznych pováh a charakterov. Nebolo jednoduché odísť zo "základky" bez nejakého vnútorného zranenia. Každý si jedno alebo dve odniesol do života. Boli sme necitliví a neempatickí. V rámci srandy sme nepoznali hranice. U niektorých by sa to dalo nazvať šikanou. Ja som sa pohyboval niekde v strede. Ani šikanovaný, ale ani ten, čo šikanuje. 

Lenže ani s normálnou homosexualitou som sa nemohol úplne stotožniť. Nikdy sa mi nepáčil muž, ale chlapec, malý chlapec. Nechal som túto otázku otvorenú s tým, že sa to ešte zmení, že som ešte len vo vývine. Bol som príliš spokojný, šťastný a neustále v pohybe, že som nemal chuť ani čas riešiť svoju sexualitu. Nerozumel som, prečo práve malí chlapci sú najkrajšie a najpríťažlivejšie stvorenia na zemi a to nie iba po tej fyzickej stránke. Obdivoval som tiež aj ich správanie, jednoduchosť, úsmev, chlapčenskú hravosť, šibalstvo a úprimnosť. Rozumel som však, že by moje vnímanie fyzickej krásy a celého chlapčenstva nebolo verejnosťou dobre pochopené, a preto som ho nezdieľal. Čím sa pomaly ale isto tvorila veľká bublina samoty. 

Podrobnejší prieskum mojej sexuality som spravil až v 16-tich, kedy mi začínalo byť divné, že sa nič nemení a ženy stále nie sú predmetom krásy. Ani muži, ani ženy. Keď človek nevie, kto je, desí ho to a núti konať. Tento prieskum bol začatý skončením môjho prvého zamilovania sa do malého piataka. Vtedy to bolo divné a čudne krásne. Nevedel som, že som sa zamiloval, pretože zamilovať sa môžeš len do ženy a ak si gay, tak do muža. Iná verzia nebola, a preto som logicky tie pocity voči malému piatakovi nenazval zamilovanosťou. Dnes už viem, že som prežíval niečo veľmi podobné, ako keď sa chlapec zamiluje do dievčaťa. Bol som ním ako posadnutý. Nikdy sme sa nepoznali osobne, nezdravili na chodbách školy a ulici, ale neustále som vyhľadával jeho prítomnosť. Jemné pohyby dieťaťa, plavé vlásky, štýl obliekania, všetko ma na ňom priťahovalo. Jeho hlások bol očarujúco krásny, na jeho úsmev by som dokázal pozerať celé hodiny a v jeho očkách bola krása nevinnosti a chlapčenstva, ktorá ma doteraz vytrháva zo sveta dospelých. 

O rok neskôr som sa definitívne utvrdil v tom, že som pedofil, (ďalej budem častejšie používať slovo boylover, pretože pojem pedofil je v spoločnosti príliš pejoratívny a nechcem, aby tento príbeh pôsobil pejoratívne), ale taktiež nastal vo mne veľký zmätok. Ja som sa predsa ako ujo v dlhom kabáte s okuliarmi a bradou, ktorý číha v kríkoch na deti vôbec necítil. Spoločnosťou prezentovaný pedofil je naozaj monštrum, no realita je dosť odlišná. Možnou skutočnosťou je, že drvivá väčšina pedofilov (boyloverov a girlloverov) nikdy dieťa za svoj život nezneužije, aspoň tak tvrdia výskumy a z mojich skúseností (a tiež zo životov tých, ktorých poznám) všetko nasvedčuje tomu, že je to pravda. 

Mnohé znásilnenia sú páchané práve nepedofilmi, teda ľuďmi, ktorých deti eroticky nepriťahujú, a predsa dieťa zneužijú pod vplyvom omamnej látky alebo za prítomnosti nejakej psychologickej patológie. Prečo ale potom to slovo na "p" má takú nenávistnú váhu? Média značne pomáhajú tvoriť túto atmosféru nenávisti k slovu pedofil tak, že skoro každý sexuálny delikt označia práve týmto slovom a neraz situáciu emočne dofarbia a dokreslia bez toho, aby uviedli iné fakty a podrobnosti. Ďalej nebudem rozpisovať, ako média pracujú s informáciami, ale každý z vás si určite položil otázku - Je všetko to, čo píšu, naozaj tak, ako to píšu? Okrem médií by sme mohli spomenúť aj klebety ľudí, ktorí radi prekrucujú pravdu, aby znela atraktívnejšie. Ale tak to je, myslím, v každej oblasti, nielen pri spomínanej sexuálnej orientácii. Taktiež k tomu prispievajú, bohužiaľ, aj pády skutočných pedofilov. Áno, sú aj takí, ktorí v tej oblasti padnú raz, dva razy, ale tiež sú takí, ktorí "nepadajú", ale schválne vyhľadávajú deti za týmto účelom, čo je pre mnohých nepochopiteľné a odsúdenia hodné, čo rovnako odsudzujem aj ja. A mnohé iné dôvody, ktoré tu rozvádzať nebudem, lebo o nich tento príbeh nie je. 

Takže toto pejoratívne slovo neoznačuje človeka, ktorý dieťa znásilnil, ale toho, ktorý k nemu pociťuje erotickú (a nielen tú) náklonnosť. Hovoríme o atraktivite na deti do pubertálneho obdobia. Konkrétne moja preferencia je zameraná na chlapcov približne od 7 do 13 rokov, ale je to veľmi individuálne. Niekto je iba na dievčatá, u iného je zasa vekové rozmedzie rozdielne, ale teda ten strop aktraktivity aj na chlapcov, aj na dievčatá je práve tá puberta. 

Je ale fakt, že niektorí boy/girlloveri, ktorí okrem orientácie, majú iné, napríklad vzťahové problémy, padnú vo svojej sexualite a spáchajú protizákonný čin, ale je ich podstatne menej ako tých beztrestných.

Práve toto mi pomohla pochopiť česko-slovenská stránka zameraná na pomoc mladým boyloverom a girlloverom - Čepek. Tam som dostal prvé nefabulované informácie a rady, vytvoril virtuálne priateľstvá a snažil sa pochopiť, ako mám s touto životnou "špecialitkou" žiť. 

Lenže smútok a samota si ma neskôr aj tak našli. Už počas prvej zamilovanosti som vnímal samotu a slepotu vidieť do diaľky a hĺbky vzťahov a princípov. Dusiť v sebe ten hormonálny výbuch emócií, radosti, šťastia, a zároveň sklamania a bezradnosti z toho, že ten chlapec ani netuší a ja nič pre to nesmiem podniknúť, bolo neunesiteľné. 

Viackrát som sa obrátil s touto otázkou na Boha so slovami: "Prečo práve ja?" A po nejakom čase prišla odpoveď: "A prečo nie ty?" Ešte som jej vtedy nerozumel, ale ostala hlboko v mojom srdci. 

Keď boylover ostane vo svojom živote sám, nikdy sa nenaučí žiť túto lásku a je možné, že padne a niekoho zraní. Mne sa to, vďaka Bohu, nestalo, ale príležitosti boli. Učiť sa milovať v takomto živote je ohromne náročné. Predstavte si, že ste na cudzej planéte mimozemšťanov a máte sa učiť milovať len cez informácie a zákon. Nemáte žiadne príklady a vzory a tie, ktoré máte, sú nevhodné pre váš druh lásky. Preto som mal v hlave iba to, čo nemôžem, čo mám zakázané, čo je spoločnosťou neakceptované, a tak som žil v strachu z odhalenia. 

Dnes ale viem, že som na to šiel zle, teda z úplne inej strany. Pozeral som sa iba na to, čo nemôžem a čo je zakázané, ale vôbec som neprihliadal na to, čo môžem, mám a je to dovolené, ba až žiadané. Je to podobné, ako keby ste sa snažili učiť hrať futbal s jablkom, keď futbal sa hrá s loptou. Jablko nie je lopta a lopta nie je jablko, hoci sú guľaté a môžu byť podobné. Obe majú iný cieľ a inak sa s nimi narába. A presne tak je to aj s pedofíliou v porovnaní s láskou medzi mužom ženou. Každý girl/boylover, ktorý sa snaží naplniť svoju lásku cez koncept lásky medzi mužom a ženou, zlyhá, alebo nebude šťastný, pretože to bude hranie futbalu s jablkom. Lenže naša spoločnosť girl/boyloverov neučí milovať, ale nenávidieť, liečiť, kastrovať a zatvárať. 

Bez lásky sa nedá žiť, takže aj ja som všemožne hľadal spôsoby ako milovať čisto, bezhranične a obetavo, hoci som všade vnímal tie nenávistné názory, vtipy a odsudzovanie. Často som trávil čas s deťmi a vnikal do ich sveta. Zaujímal sa o ich problémy a trápenia rovnako vážne, ako by to boli moje vlastné, zdieľal s nimi radosť a smiech a tvoril pekné dôverné kamarátstva. Deti si ma veľmi obľúbili a ja som sa cítil v ich prítomnosti dobre. Lenže deti sú deti a ja som tiež potreboval niekoho, kto pochopí mňa, komu sa môžem slobodne vyrozprávať a odhaliť moje vnútro. 

Približne v 20-tich rokoch som to už sám ďalej nevydržal. Proces zdôverovania sa bol prvýkrát veľmi náročný. Nechal som kamarátku hádať a keď trafila správne slovo, iba som nesmelo prikývol. Spočiatku mi nechcela veriť a tvrdila, že mám počkať, že to ešte prejde. Trošku som sa pousmial, pretože to som vlastne robil celú pubertu a nielen že sa nič nezmenilo, ale život skutočnej lásky mi utekal pomedzi prsty. 

Potom som mal ešte niekoľko coming out-ov (zdôverení sa), zakaždým veľmi blízkemu priateľovi, ktorého názory a hodnoty som predtým dlho skúmal, či je pripravený na túto informáciu. Bol som veľmi obozretný a opatrný.

Kto by aj nebol... Dnes musím uznať, že som mal šťastie a tiež vyberal dobre, pretože po zdôverení nastalo posunutie vzťahu do úplne inej roviny a priateľstvá pretrvávajú ako veľmi silné doteraz. Po pár úspešných prijatiach som sa odvážil na ďalšie, síce nezmyselné, ale našťastie si to daní ľudia nechali pre seba. Zrejme som očakával akúsi bezpečnú konfrontáciu tejto orientácie zo spoločnosťou. Možno som čakal na prekvapene zdesenú otázku typu: "Vaaau! Takže pedofil nie je ten divný ujo znásilňujúci deti?" Spätne si uvedomujem, že to bolo hlúpe a naivné.

Sám som sa ešte len učil o tejto orientácii, ale už som ju chcel zdieľať ako informáciu, ktorá zmení svet. Áno, bol som netrpezlivý a tiež nerozvážny. 

Medzitým som sa ešte dvakrát poriadne zamiloval, no neboli to len platonické lásky, ale reálne, živé vzťahy. Chlapci, samozrejme, nič netušili. Brali ma ako staršieho kamaráta. Veľmi si ma obľúbili. Pravidelne sme sa stretávali, športovali, rozprávali o všetkom možnom, aj o vážnych veciach a vzťahoch. Veľmi dobre som si uvedomoval, že moje slová mali pre nich veľkú hodnotu. Hltali ich a často aj podľa nich konali. A presne toto sú tie situácie, kedy sa ukáže okrem orientácie aj motivácia a celková povaha človeka a jeho hodnotová orientácia. Pretože v tomto momente, keď chlapci na mne viseli, som mohol napáchať najviac škody, ale tiež narobiť najviac dobra v ich životoch. Orientácia teda len otvorila dvere do životov tých detí a teraz bol čas a priestor do nich niečo vložiť. Aj toto sú momenty, kedy boylover môže zlyhať a to nemyslím iba na sexuálne zneužitie či akúkoľvek erotiku, ale aj na celkovú formáciu, ktorú tým chlapcom človek dáva, ktorú chlapci nasávajú ako špongie a neskôr sa ukáže v nejakej forme v dospelosti. 

A čo moja erotická stránka? Iste, žiadostivosť tam bola. Keď sa dospelý muž rozpráva so ženou, ktorá sa mu nesmierne páči a priťahuje ho, tiež to s ním čosi robí. Podobne aj u mňa, ale inak. Chlapec úmyselne nevysiela zvodné pohľady a neflirtuje vedome. Áno, aj tak niektoré jeho reakcie, slová a skutky môžu boyloverovi pripadať ako pozvánka do niečoho sexuálneho, ale to je iba výklad daného boylovera, nie chlapcova skutočná motivácia, a to si treba uvedomiť, rozlíšiť a pochopiť. Už vtedy som postupne chápal, že moje erotické túžby majú jednoznačnú stopku, pretože by priniesli mnoho škôd, bolestivé aj pre mňa. Nebolo to jednoduché, ale pomáhalo mi viac vecí. Napríklad racionalizácia. Keď som racionálne porozmýšľal nad následkami svojho možného konania, výsledok bol pre mňa odstrašujúci. Tiež mi veľmi pomáhala skutočnosť, že som tých chlapcov naozaj miloval. A to nielen po fyzickej stránke, to by nebolo správne rozvíjať. Miloval som ich, aj keď boli "sprostí" a nadávali. Miloval som ich, aj keď ma zraňovali ich drzé slová, žartovanie na môj účet a provokácie. Miloval som ich, keď boli smutní a rozbití, keď hľadali niekoho, kto by ich vypočul, aj keď ma mali na háku, keď som im bol ukradnutý, alebo keď sa zamilovali do dievčaťa, čo mňa osobne špeciálne pichlo pri srdci. Nebola to iba závisť dievčaťu, ale vnímal som to ako odsunutie na druhú koľaj, čo je do istej miery pochopiteľné. Dnes sa nad tým už len pousmejem, pretože viem, že ako boylovera ma nezaujíma romantický vzťah; ten patrí dievčaťu toho chlapca, mňa zaujíma chlapcove dobro a to znamená aj jeho vzťah s dievčaťom... 

Jednoducho som ich miloval so všetkým, čo prišlo do ich životov a kým vlastne boli. Nebolo to ľahké a láska tiež bolela a bola trpká a horká, ale o to autentickejšia...

Takže áno, eroticky ma chlapci priťahujú, ale kto by vedome ubližoval tomu, koho miluje? 

Takéto vzťahy si vyžadovali veľkú obozretnosť. Bolo mi jasné, že nie sú na dennom poriadku 20 a viacročného, nezadaného, nehľadajúceho ženu ani muža. Moja kontrolka opatrnosti často šalela a vyskakovala do kritických hodnôt. Bál som sa, že si ľudia v mojom okolí spočítajú dva plus dva a obvinia ma. Mal som na to veľa dôvodov, ale to som vtedy premýšľal iba cez svoje poznatky a pohľady a neuvedomoval si, že bežný človek nemusí hľadieť na môj život ako ja a že ho vlastne zaujímajú úplne iné veci. Ale vtedy som bol veľmi opatrný. Občas moja prílišná opatrnosť bola skôr podozrivejšia ako prejavy zamilovanosti, ktoré som v sebe v značnej miere dusil a potom ventiloval rozprávaním o nich priateľom, ktorí o mne vedeli. 

Aj tieto zamilovanosti mi pomohli trošku viac pochopiť, čo robiť a ako žiť s touto láskou. Vedel som, že akýkoľvek môj pohľad či kontakt nesmie ostať na fyzickej úrovni, pretože by som sa nikdy nedotkol hĺbky, ktorá je aj v tejto sexualite prítomná. Ak totiž boylover ostane na úrovni fyzickej krásy, veľmi sa ochudobňuje, ostane pri masturbácii, alebo spácha čosi nezákonné. Jedno horšie ako druhé. Určite aj medzi mužom a ženou to nesmie ostať iba na fyzickej úrovni. Trvalo mi to, kým som pochopil, že tá fyzická krása dieťaťa je len vstupnou bránou do jeho psychiky. Už to nie je len o krásnej tváričke, ale o emóciách a pocitoch chlapca, o jeho správaní, hovorení, rozmýšľaní, jeho prejavoch a reakciách... To všetko je schopný boylover naplno vnímať a milovať.

Avšak aj táto psychická úroveň chlapca je len ďalšou bránou do duchovnej - no tú ešte len s pokorou a kritickou otvorenosťou objavujem.

Párkrát mi Boh umožnil vnímať dušu chlapca. Bolo to neopísateľne krásne a čisté. Po takom zážitku už som nemal chuť ostávať len pri fyzickej kráse, hoci je stále dotieravá a pokúša. Táto duchovná úroveň zrejme vyžaduje vieru v nadprirodzeno, vieru v Boha. Nepočul som ešte o neveriacom boyloverovi, ktorý by zažil to isté, ale môžem sa mýliť. Pre mňa samého je to nepreskúmaná oblasť a viem, že ešte dlho bude. Nestáva sa mi to často, nemám nad tým kontrolu. Kedy príde, vtedy príde. V tichosti vnímam a učím sa. Posledných pár rokov vnímam, že čím viac postúpim vo viere a dôvere k Bohu, tým viac sa dostanem aj do skutočnej hĺbky chlapčenského srdca. Chápem, že je to akosi všetko prepojené a veľmi úzko duchovný život súvisí s duševnom i sexualitou. 

Život boylovera je náročný a ešte stále hľadám veľa odpovedí, a ešte dlho budem. Ešte veľa neľahkých zápasov bude potrebné vybojovať a veľa skúšok zvládnuť. Nielen v otázke sexuality, ale aj v nej, nakoľko je mojou súčasťou, peknou súčasťou. Keby som teraz mal možnosť byť normálny, neprijal by som ju (v prípade potreby to ešte objasním v súkromnom kontakte s niekým, kto o to bude mať záujem). 

Táto sexualita mi veľa vzala a veľa mi dala. Vzala mi manželstvo a schopnosť milovať ženy, ale tiež mi vzala aj problémy s tým spojené. Vzala mi možnosť mať vlastnú rodinu a deti, ale dala mi iné deti potrebujúce pomoc a podporu. Vzala mi istú spoločenskú normalitu. Dala mi ťažkú a dlhú hádanku, ktorej plnú odpoveď sa zrejme dozviem až v nebi. Dala mi nezvyčajnú lásku, ktorej náplňou je, aby bolo dieťa šťastné a spokojné, no vzala mi naplnenie erotickej časti (čo trochu závidím manželom). Dala mi možnosť žiť v detskom svete, rozumieť mu a vnímať ho naraz chlapčenskými a dospelými očami. Považujem to za obrovskú výhodu a dar, pretože "ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva..." Dala mi krásne a čisté priateľstvá, ktoré, hoci chlapci vyrástli, trvajú dodnes. Iste, atraktivita sa vytratila, už sa pri nich erotická stránka neprebudí, ale ostalo čosi krajšie a vzácnejšie - silný a pekný kamarátsky vzťah. 

S Bohom v srdci sa nebojím prijať aj túto výzvu a dávať svoj čas, priestor a talent maličkým. Neviem, či Boh chcel, aby som žil s touto orientáciou, ale nezabránil jej. A tu sa dostávam k tomu, čo mi veľmi dávno raz povedal: "A prečo nie ty?" Myslím si, že má svoj špecifický plán so mnou v tejto oblasti, preto dovolil tejto orientácii existovať vo mne. Postupne rozbaľujem ten darček. 

Všetkým, ktorí toto čítate: Tento príbeh je môj príbeh. Nemôžem písať o pedofilnej orientácii všeobecne, na to sú iní odborníci. Ja viem, že každý život s touto orientáciou je jedinečný a jedinečne odlišný a sama orientácia spolupracuje so všetkým, kým sme, čo vieme a čo nás formovalo. Poznám veľa spokojných a tiež veľa nespokojných boyloverov a girlloverov a nie vždy je orientácia zodpovedná za ich šťastie, slová a činy. Prosím, nikoho neodsudzujte, ani keď zlyhá vo svojej situácii, lebo nikdy do bodky neviete, čo všetko ho v živote stretlo. Odsúďte skutok, nie človeka. Možno ten chalan/muž nikdy nezistil, ako správne milovať, nikto mu neporadil, nemal nikoho nablízku a jeho orientácia ho nakoniec porazila a uväznila do nenaplneného a smutného života. Aj keď nerozumiete, majte otvorené a vnímavé srdce, ktoré odpúšťa a prijíma.

Mnohým ďalším pádom tak môžeme spoločne predísť. Ak vytvoríme spoločnosť, ktorá neodsudzuje, ale ponúka, ktorá neničí, ale pomáha, naozaj tak môžeme dať priestor ľuďom zápasiacim s neľahkou životnou situáciou a predísť tak mnohým ich pádom. Vzhľadom na okolnosti predpokladám, že takých ľudí bude stále viac medzi nami. Aspoň pouvažujte nad tým, prosím, keď už ste dočítali až sem. 

A tí, ktorých sa táto téma hlbšie dotýka: Nie ste predátori detí, nemusíte nimi byť. Život s pedofilnou orientáciou nie je koniec sveta a vie byť nesmierne zaujímavý a krásny. Neostávajte sami v tomto probléme. Zverte sa priateľovi, ktorému dôverujete a často s ním rozprávajte o tom, čo cítite k deťom. Pomáha to. Táto láska sa dá skutočne nádherne a užitočne prežiť, ale chce to odvahu a vytrvalosť pracovať na sebe a žiť čisto. Potom sa začnete aj na krásu dieťaťa pozerať úplne inými očami a budete chcieť ísť hlbšie, až do samej podstaty lásky a to vám aj sebe z celého srdca prajem.

Poznámka: Prípadné otázky odosielajte na stránkový e-mail s poznámkou, že reagujete na tento článok. Následne budú otázky odoslané autorovi príbehu. Nezabudnite pripojiť svoj e-mail a s odstupom času na webový e-mail odoslať spätnú väzbu o tom, či kontakt naplnil alebo nenaplnil Vaše očakávania. Ďakujeme.