Sú všetci dospelí dospelými?

Mladý človek by možno chcel z obrovskej radosti, že je už fyzicky dospelý, vyskúšať všetko naraz. Iný by možno chcel čo najskôr patriť do sveta dospelých, no iba chcením sa jeho reálny fyzický a psychický vývin neskráti.

Adolescent zvykne robiť vážne rozhodnutia unáhlene. Chce rozmýšľať a konať ako dospelý, no už o krátky čas ako nie dospelý mení svoje rozhodnutie, odmieta prijať zodpovednosť za svoju činnosť či nečinnosť a všetko oľutuje. Radosť vystrieda obrovské sklamanie.

Skoro sa do niečoho vrhať, prehnane sa trápiť pre niečo, čo je, bolo alebo bude, riešiť veci smrteľne vážne len preto, že iní ich riešia podobne, neustále porovnávania sa s inými atď. ešte síce patria do sveta dospievajúcich, ale úlohou rodičov a vychovávateľov je, aby odhaľovali a korigovali stavy, ktoré by dospievajúcemu mohli neskôr spôsobovať ťažkosti.

Čo ak takéto stavy pretrvávajú aj po období adolescencie a už dospelý človek nedokáže vnímať veci očami emocionálne zrelých ľudí, nedokáže prijať a rozlišovať pravdu, vlastnú vnútornú premenlivosť od stálosti, empatiu od ľahostajnosti až bezcitnosti, potrebu nutnej zmeny od nemožnosti/nevhodnosti niekoho či niečo meniť, zbytočnosť od dôležitosti, neschopnosť spracovávať negatívne udalosti čo najviac šetrne k vlastnej duši, zmieriť sa s tým, čo je a tešiť sa z každého okamihu? Človek na začiatku vlastného rozletu, kedy by mal byť plný entuziazmu, sily a energie, trpí zbytočnou beznádejou a smútkom. Chce byť zrelý, silný a rozhodný, hoci v skutočnosti ešte taký nevie byť. Valcujú ho tlaky zvonku a zvnútra ťažoba zodpovednosti v duši, ktorá si detstvo vôbec neužila a ešte nedokáže byť dospelá (hoci navonok už dávno žije dospelo). Zmätok v dospelosti s oneskorením emočnej zrelosti môžu znamenať, že človek nie je vyrovnaný so svojou minulosťou, ktorá na ňom zanechala hlboké stopy; je vnútorne zranený. Nedokázal sa očistiť od zlého, neobjavil či nepochopil tieto stopy na duši, zažil málo stability, opory, pochopenia, povzbudenia a skutočnej lásky, čím sa dnes ocitá na križovatke detstva s dospelosťou plnej chaosu. Často odhalí len to, že koná zle, ale nevie prečo. Tu už nepomáha napomínanie autoritami, ale je nutné vedenie odborníkom.

Prečo mnoho mladých ľudí zlyháva alebo vnútorne vyhára? Z dvoch dôvodov; buď ani nedošlo k skutočnému vyhoreniu, ale pretrváva stagnácia v strachu z nových vecí, nedôvere voči sebe a/alebo ostatným, prípadne sa daný stav zhoršuje. Dospelý má obavy zo života, nedokáže žiť naplno a je nesmierne "hladný" po láske a pochopení bez ohľadu na to, ako sa prejavuje navonok. Nedokáže žiť sám so sebou, nie to ešte s niekým iným. Často všetko prežíva veľmi intenzívne. Druhý dôvod je ten, že ešte v čase duševnej nezrelosti vyskúšal množstvo vecí zo sveta dospelých. Samozrejme, dochádzalo k nezdarom, pocitu duševnej prázdnoty nenaplnením očakávaného. Vďaka predchádzajúcim negatívnym zážitkom a zmätku môže mať dnes už v sebe vypestovaný odstup až odpor voči iným cez neustále porovnávania, krivdy a zranenia alebo disponuje nesprávnym/nevhodným vzťahom/prístupom k veciam, ktorých sa už presýtil a pritom si ich nebol schopný vychutnať naplno, lebo ešte ani nemohol (nebol emocionálne zrelý). Takýmto konaním sa navždy pripravil o skutočný zážitok a radosť z prvotného stretu s niečím v zrelosti tela i duše. Dnes, hoci citovo zrelý, má k daným veciam vďaka zapamätanému neutrálny, všedný alebo až negatívny vzťah, stráca nádej a motiváciu do vecí nových (máločo už je pre neho novinkou), a hoci ich prežije znovu, jeho vnútorná radosť z objavovania starého už nie je taká veľká. Nespútaným, nezriadeným životom bez pravidiel a zábran v ňom ochablo morálne cítenie, často i empatia, súdnosť a pravá radosť z poznávaného. Nedokáže sa tešiť z maličkostí a prijať prehru. V krajnom prípade mu je všetko ľahostajné.

Po rozchode, veľmi často u mladých ľudí, neopodstatnene dlho pretrváva obrovský smútok, ktorý často prechádza do depresií. Či už v stave "medzi vzťahmi" alebo v živote bez záväzkov môže mladý človek veľmi intenzívne, zúfalo až beznádejne prežívať vlastnú samotu (takáto samota nie je samotou v pravom význame slova). Nedokáže byť spokojný, vyrovnaný a šťastný sám so sebou, prípadne uniká zo sveta reality plného problémov do snenia a v ňom si vytvára svet vlastný. Je pasívny, necíti sa byť kompetentný na to, aby si v reálnom svete našiel miesto podľa vlastných predstáv. Svoje šťastie si chce vybudovať sám, ale tápe, lebo nevie, čo je jeho šťastím (snaží sa preto napodobniť šťastie či spôsob života iných). V opačnom prípade - aktívnou realizáciou seba, keďže doteraz jeho problémy nemal kto vypočuť, venovať sa mu, prijať ho takého, aký je, sa usiluje vytvoriť si svoj vlastný reálny svet, v ktorom konečne zažije pokoj a šťastie. Jeho prioritou je nájsť si spriaznenú dušu, ktorá ho "zachráni." Spolu s ňou chce okúsiť vytúženú harmóniu a vybudovať si bezpečie domova podľa svojich predstáv so želaním, že takto nájde doteraz hľadané. Keďže stále potrebuje intenzívne sprevádzanie dospelým, vnútorne silným a skúseným človekom, pretože rodičia výchovne zlyhali, hľadá podvedome náhradu v partnerovi, ktorý ale zvyčajne nezvláda niesť tú ťarchu zodpovednosti, lebo, prirodzene, on nie je jeho rodičom (kvalitný vzťah musí byť naplnením oboch strán; jeden druhému je oporou rovnako). Na partnera sa viaže nezdravo a/alebo stráca vlastnú identitu, názory, postoje, záujmy, slobodu. Predčasnú hru vnútorne zraneného človeka na dospelého so všetkým, čo k tomu patrí sprevádza prvotné nadšenie, ktoré čoskoro vystrieda strach a bolesť z tvrdého pádu, sklamania a opätovné hľadanie samého seba.

Každý čas má dosť svojich starostí, nepridávajme mu ďalšie. Poznávajme a zrejme. Je dobré neučiť sa na vlastných chybách, najmä nehazardovať so svojím šťastím i šťastím iných, pokiaľ sme si vedomí toho, že ešte nie sme vnútorne dospelí. Ako to o sebe zistíme? Nedokážeme:

- byť schopní sebakontroly a sebaovládania,

- prispôsobiť sa zmenám,

- dôverovať sebe a/alebo iným,

- byť zodpovední, vytrvalí a stáli v rozhodnutiach,

- robiť kompromisy,

- primerane zvládať konflikty a riešiť problémy,

- nesťažovať sa,

- zaujímať sa viac o svoju dušu a o potreby iných,

- regulovať svoj konzumný spôsob života a "všehochuť,"

- priznať si chybu a zdokonaľovať sa aj bez cudzieho napomínania,

- adekvátne sa vyrovnať so stratou a žiaľom,

- tešiť sa z prítomnosti,

- vychutnávať si, nie využívať okolnosti a vzťahy naplno,

- budovať si hlboké, nie plytké vzťahy,

- byť skutočne nezávislí bez nezdravých väzieb a transferencií* (nevedomé prenášanie svojich pocitov a postojov zo skorších vzťahov na tie súčasné),

- prijať nezmeniteľné a bojovať za zmenu k lepšiemu

- pochopiť a prijať svoju obyčajnosť (byť hrdý a skromný zároveň, nevyvyšovať sa) a pominuteľnosť.

Je potrebné nájsť samého seba, prepracovať vlastnú minulosť a spojiť ju s prítomnosťou, prechádzať si a analyzovať vlastnoručne pravidelne písaný inventár pocitov (v rôznych situáciách, ktoré sa následne s niekým rozoberajú, resp. vracia sa k nim po čase, môže sa porovnávať, čo som cítil v podobných situáciách vtedy a čo dnes, či sú dané pocity adekvátne alebo neadekvátne, či ma daný pocit/stav trápi alebo netrápi a prečo...), usilovať sa eliminovať zbytočný smútok a beznádej, naučiť sa pokorne prijímať prehru, nájsť si vlastnú cestu a štýl života bez porovnávania sa s inými, bez schopnosti manipulovať inými či vytvárania priestoru na manipuláciu vlastnej osoby. Nezrelý človek si nikdy neprizná, že potrebuje pomoc. Zrelý si je vedomý toho, že pomoc potrebuje, vie, akú pomoc potrebuje a vyhľadá ju. Dospelý človek musí vedieť akceptovať samého seba, vedieť, čo chce a objektívne zhodnotiť, na čo už má a na čom ešte musí popracovať (prijať istú postupnosť v trpezlivosti a ochote meniť sa).

Tým, že človek je uväznený v putách nevhodných/nezdravých vzťahov, nemôže byť tým, čím chce. Čím skôr sa ľudia v živote viažu a strácajú slobodu, možnosť sa vybúriť, nenútene sa ustáliť a nájsť vlastnú identitu, tým budú chcieť s väčšou pravdepodobnosťou z daného vzťahu uniknúť (pri ľuďoch, ktorí mali komplikovanú minulosť sa veková hranica nástupu emocionálnej zrelosti zvyčajne posúva vyššie). Niektorí dokážu vyzrieť v manželstve, ktoré ich napĺňa, posunúť sa v psychickom vývine dopredu vďaka láske, otcovstvu, materstvu. Iní zasa na vyzretie potrebujú slobodu - naďalej v nej zotrvať alebo ju získať späť, čo je možné, hoci cez rázny krok - rozvod, iba čiastočne. Ten už totiž nezmyje pečať rodičovstva a nezmaže ani to, že človek svojou nezrelosťou a výberom nekompatibilného partnera veľmi ublížil sebe i niekomu inému.

Láska má človeka napĺňať a nerobiť z neho otroka vlastných túžob a slepej vášne. Láska nie je ani diktatúra, ale sloboda v rovnováhe. Láska zohrieva citový chlad, vyrovnáva kopce nedostatkov a mení celého človeka. Daný človek však musí byť schopný rozlíšiť, čo je a čo nie je láska, koľko a akej lásky už dokáže dať, byť vnútorne pripravený prijať dotyk lásky, absorbovať ju hlboko do svojho srdca a až do smrti chcieť byť iba tým, kto miluje. Láska a nestálosť nepatria k sebe. Láska a pretvárka nepatria k sebe. Láska a egoizmus sa budú vždy navzájom vylučovať. Nestálosť je spojená s citovou nezrelosťou a obe dokopy znamenajú robiť veci splašene, bez rozmyslu, resp. podľa aktuálneho citového rozpoloženia, ktoré značne kolíše (neschopnosť počkať, analyzovať či dedukovať uvážene, byť trpezlivým, objektívnym, pokorným a vytrvalým v dobrom). Tak, ako nie je vhodná prehnaná ľahostajnosť, tak nie je vhodná ani prehnaná zodpovednosť a túžba riešiť všetko okamžite. V tréningu je významná výmena rolí. Dvaja ľudia si môžu vzájomne vymeniť roly, aby lepšie pochopili reakcie toho druhého a naučili sa chápať a korigovať vlastné správanie.

Energia, ktorá je v každom človeku, tzv. charizma vychádza z pokoja, vyrovnanosti a čistoty srdca človeka, ktorý nedokáže nenávidieť či odsudzovať, ktorému je vlastné milovať, hľadať pravdu, hľadať cestu, spôsob ako sa k inému priblížiť, nie ako sa od neho odlúčiť.

Pravá láska podnecuje túžbu prísť na to, čo nám bráni si viac rozumieť, túžbu nemeniť toho druhého, ale potrebu meniť seba.

Ako pomôcť dospelej osobe/dospelému dieťaťu vo vnútornom zmätku, ktorý práve prežíva? Heslo je: Predchádzať a viesť. Prevenciou je všímať si potreby a zmeny v správaní dospievajúceho i dospelého. Dospelé deti by už nemali byť rodičmi kontrolované, ale usmerňované s nenaštrbovaním vzájomnej dôvery.

* Vďaka transferenciám sú v nás pri styku s inými osobami vyvolávané pozitívne alebo negatívne zážitky (sme nadšení ich blízkosťou alebo iritovaní). Transferencia je postoj sprevádzaný emocionálnymi zážitkami k osobe, ktorý nemusí byť vhodný pre tento vzťah, lebo daná osoba je niekým iným. Sú vzťahy úspešné alebo padajú vďaka transferenciám? Bývalí partneri by mali zostať minulosťou. V opačnom prípade hrozí, že budú zasahovať do našej intimity v prítomnosti, mysliac si, že im ešte kus z nej patrí. Každý človek je iný a teda i každý nový vzťah s novým človekom je iný.