Sex je náš a predsa nie je alebo Šťastní to manželia

O sexe je potrebné sa rozprávať a rozprávať sa často. Veľa mužov by chcelo počuť na vlastné uši, čo robia pri sexe zle a čo ich partnerky najviac vzrušuje. Hanba nie je na mieste. Kvalitný dialóg je základom kvalitného vzťahu. Ak partnerovi vyjadrím svoju vášeň v spontánnom a zmyselnom styku, vyjadrujem aj jeho lásku k nemu a tá by nemala prúdiť jednosmerne.

Muži by si mali uvedomiť, že žena nie je sexuálna mašinéria, ale citlivá bytosť, ktorej chuť na sex sa priamo úmerne mení podľa kvality vzťahu, ktorý je zdieľaný spoločne, ktorý je spoločným darom, a hoci neviditeľným, predsa len živým organizmom.

Možno muži by si mali vybudovať väčší vzťah k láske a k citu, ženy možno k sexu, k pohlavným orgánom a obaja by sa v láske mohli trénovať v sexe. Sex nemá byť stereotypnou hrou dospelých, ale dynamickou radosťou dvoch tiel. Túžba spôsobiť partnerovi čo najväčšiu rozkoš musí byť vzájomná a hoci tolerancia a kompromis sú na mieste, musím mať na pamäti, že ja nie som môj partner a môj partner nie je mnou. Egoistickým odopretím sexu netrestáme jeho, ale dehonestujeme vzťah, v ktorom nie sme schopní objektivity a prevzatia zodpovednosti za svoje činy. Keďže sme už dvaja v jednom tele, nemali by sme presadzovať seba, ale mali by sme byť napojení na toho druhého v láske a učiť sa jeho potrebám.

Láska je slobodným vyjadrením citu, ale i slobodou, ktorú naďalej dávam svoju partnerovi. Ak mu totiž dávam slobodu, dokazujem aj svoju plnú dôveru, ktorú v neho mám. Dávam mu najavo, že som si istý jeho láskou. Osobne si všímam, že veľa manželských párov zažíva umelú lásku a účelovú slobodu (keď to mne teraz takto vyhovuje). Všímam si napr., že mnoho mužov sa podvedome správa k žene ako k vlastníctvu či okrase na vlastnú prezentáciu, vyzdvihnutie vlastného ega.

V láske často chýba rovnováha v prijímaní a dávaní - a to nielen v rámci páru, ale aj v prejavovaní solidarity rodičom a svokrovcom. Osobne som napr. proti spoločnému bývaniu párov s rodičmi/svokrovcami, no doba je taká, že sa to často inak ani nedá. Každý z páru potrebuje rodinu, potrebuje kamarátov, teda potrebuje sa cítiť byť slobodný, ale všetko by mal zdieľať spoločne so svojou polovičkou, hoci ona tam v tej chvíli s nimi osobne nebude (a niekedy je dobré, ak tam nie je). Z mnohých prípadov spomeniem jeden - Mužovi prekážalo, že žena sa viac zdôveruje bratovi a že chce častejšie navštevovať svoju mamu. Nepovedal to priamo, ale vrelo to v ňom a pri návšteve rodiny ju chcel vždy silou mocou sprevádzať. Tu sa hneď prejavoval sklon vlastniť a žiarliť. Muž bol toho názoru, že problémy sa riešia iba doma medzi štyrmi očami, že jeho žena by sa mala venovať viac jemu a jeho rodičom. Neuvedomoval si, že kým on je v teple domova, ona svojich rodičov opustila a ešte ju aj kontroluje, podvedome ňou manipuluje a bráni jej samostatnej návšteve rodičov. Potom ju za návštevu rodičov akoby trestá. Každý človek, každá žena túži byť i s tými, ktorých má tiež veľmi rada, ale muž si často neuvedomuje, že ona ich má rada inak ako jeho, ale potrebuje ich rovnako ako jeho. Ďalej - žena si prirodzene rozumie so svojou rodinou, lebo v nej vyrastala, pri nej sa nemusí pretvarovať a hrať sa na silnú osobnosť. Tam si môže i poplakať, zanadávať, vyžalovať sa a dostať nový a jedinečný pohľad na vec - čo robí správne a čo nie... a možno aj čo robí jej muž správne a čo nie. Otázka teraz znie - Musí sa žena pred manželom pretvarovať a potláčať svoje emócie? Nemusí, ale, bohužiaľ, veľakrát to tak je a "musí" byť, pretože buď nie je vypočutá alebo nie je pochopená správne. Keď pár býva mimo rodičovského domu, obe rodiny majú mať rovnaký priestor; nikoho by nemalo byť priveľa a žiadna rodina/osoba by nemal byť uprednostňovaná pred inou (ak tá druhá strana stojí o kontakt a vzťah s ňou bol a je kvalitný). Áno, teraz je na prvom mieste manžel/manželka, ale on/ona nikdy nebude jediný/á, lebo jeho/jej rodina tu bola prv ako vyvolená polovička. Medzi mužmi je tiež prirodzená rivalita a žiarlivosť a je jedno, či ide o žiarlivosť brata na švagra alebo manžela na švagra, nehovoriac už o mužoch mimo rodiny. Je tendencia, že rodiny sa boja správať sa neformálne, spájať sa a zdieľať časť problémov spoločne. Dôležité sú však hranice, vzájomný rešpekt a rovnováha (mám právo vídať sa a vychádzať so svojimi rodičmi rovnako ako on/ona so svojimi a obaja by sme mali hľadať cestu k rodine svojho partnera rovnakým dielom). Je dôležité nezasahovať do záležitostí mladej rodiny, najmä tam, kde to nie je potrebné ani žiaduce. Buďme pohotoví pomáhať, ale nebuďme príčinou pohotovosti. Chybou je, že svokrovci často nevedia považovať partnera svojho dieťaťa za tak trochu aj svoje dieťa. Je prirodzené, že pri takýchto návštevách rodiny a priateľov sa rozoberajú rôzne manželské problémy a sú ponúkané rôzne názory, pohľady na vec i riešenia, ale manželia sú na to, aby sa o tom neskôr v pokoji sami porozprávali a sami zhodnotili, čo pravda je a čo nie je (bez hnevu, únikov a urážok). Zásada je nikdy neurážať rodinu svojej polovičky a usilovať sa dobre ju spoznať ešte pred manželstvom (aby sme mali dosť času naučiť sa ju tolerovať).

Veľkou chybou je, že dnes akosi nikto z páru nechce stratiť mandát dokonalosti a nikto sa nechce pred nikým ponižovať. Preto hneď nasledujú urážky, sklamania, zlosť, hnev na všetkých, ktorí si dovolili spochybňovať správnosť môjho konania. Je úplne jedno, či názor iného človeka je správny alebo nie - dôležité je, či ma niekam posunul. Keď je nesprávny, aspoň sa zasmejem. Keď má čosi do seba, aspoň sa zamyslím. Väčšinou to vo vzťahu býva tak, že vybuchnem ako sopka a potom premýšľam o tom, že partner mal trošku pravdu. To už nedám najavo, lebo to spochybní mňa ako dokonalého a neomylného človeka.

Vzťah utužujú spoločné hádky, po ktorých nasleduje spoločné odreagovanie sa, nie odreagovanie každého po svojom a bez druhého. Ale zasa - vzťah nemá byť dusivý - keď muž alebo žena bude všade so mnou ako môj tieň. Je potrebné poznať, odhadnúť a vycítiť potrebu súkromia, samoty, inej spoločnosti a rozlíšiť ju od potreby byť spolu, aj keď táto potreba môže byť momentálne zamietnutá kvôli hnevu alebo z trucu (správne to rozlíšim len vtedy, ak partnera už veľmi dobre poznám a nie je mi ľahostajný). Aj tu platí - Ráno múdrejšie večera (aj pri dopriatí samoty tomu druhému, nech necíti našu ľahostajnosť).

Muži chcú často hľadať okamžité riešenia a urobiť všetky zmeny a opatrenia čo najskôr, čo je takisto nonsens. Sú veci, na ktoré jednoducho tlačiť netreba. Vždy sme zlyhali ako pár - jeden viac naliehal, prejavoval svoje ego viac ako mal, druhý bol preto viac odmeraný či ľahostajný, lebo sa cítil byť pod tlakom, zanedbaný, ohrozený? Alebo jeden problém vidí a druhý nie? Je ťažké pozrieť sa na vec inými očami a pochopiť, že nie každý vníma rôzne udalosti rovnako ako ja? Nie je ťažké uvedomovať si potreby iných, venovať im svoj čas, rešpekt a oporu, hoci sú úplne iní ako ja.

Je možné, že moja manželka hľadá únik od mojej "prevahy" a nosenia turbanu múdrosti? Majú ženy rady, ak má muž na všetko knižno-romantickú odpoveď? Určite nie.

Prečo sa moja manželka cíti lepšie pri svojich kamarátkach ako pri mne? Naozaj s nimi trávi toľko času alebo je to len moja túžba kontrolovať ju či dokonca vlastniť? Prečo sa jej nič nechce, prečo a kedy na mňa nemá náladu a prečo jej je niekedy milší čet ako moja prítomnosť? Často ju kritizujem, ale myslím si, že ona si neuvedomuje svoje chyby dostatočne a že jej ich treba pripomínať a rýpať do nej? Robí prieky alebo mi vysiela signály, že v našom vzťahu niečo nie je v poriadku? Odpovede hľadajte v sebe (možno pomôže i vyplnenie dotazníka - Pre zadaných a ženatých - nájdete ho na tejto stránke v kategórii Dotazníky a prezentácie).

Čo nám chýba v sexe?

Anál

Anál jednoducho neodporúčam (zvýšené riziko ťažkých bezpríznakových infekcií pečene, žltačky, vzniku nádorov, v neskoršom veku možná inkontinencia - pri častom análnom styku). Konečník nie je a nikdy nebude anatomicky prispôsobený na namáhanie pri súloži. Ak análny styk niekoho naozaj neskutočne vzrušuje (myslím akceptora), tak proti gustu žiaden dišputát, ale nech sa všetko robí s rozumom a s citom.

Orálny styk

Penis nie je lízanka a často nechutí a nevonia ako cukrík. Napriek tomu sa môže lízať a cmúľať, ak to tomu, kto to robí, nespôsobuje traumu (nemá to nič spoločné s dokazovaním lásky - ako hlboko mi umožníš preniknúť a koľko ejakulátu prehltneš, tak veľmi ma miluješ). Ak muž robí žene orál pravidelne a jej sa to veľmi páči, možno by stálo aspoň za zamyslenie urobiť to občas aj pre muža. Napadá ma však jedna otázka - Prečo veľa mužov nedokáže mať orál či anál so svojou manželkou, ale pri inej žene by s tým problém nemali? Považujú to za niečo perverzné? Patrí to iba k divoškám a prostitútkam? Keď ale raz viem, že mi chýba živelnejší sex alebo niečo iné v ňom, stojí za to sa aspoň o tom s partnerkou porozprávať, hoci to zamietne. Pomôcť mi môže aj názorná ukážka toho, čo chcem skúsiť - porno, ktoré si môžeme pozrieť spolu s polovičkou (za účelom predvedenia toho, čo sa mi páči). Sexu sa učíme celý život a odmietanie nepoznaného je nezmysel koreniaci v predsudkoch. Každý z nás má rád sex, tak načo sa tváriť, že tomu tak nie je. Keď nám bude niečo v sexe nepríjemné, je možnosť to stopnúť alebo vylepšiť, len sa nebráňme novým veciam, nehanbime sa a nechcime byť aj v sexe dokonalí, neomylní, ktorí nikdy o nič neprosia a "nestrápňujú sa."

Masturbácia

Masturbácia je niečo ako náhrada za prirodzený pohlavný styk a ak pri nej muž myslí na svoju ženu, je to len dôkaz toho, že ju skutočne miluje. Nie vždy je totiž styk možný. Ak však niektorej žene pripadá vtipné, že tým svojho muža týra, ono to až také vtipné nie je. Rovnako nie je vtipné ani to, ak muž vyhľadáva sex cez internet, resp. potrebuje iné stimuly, pretože jeho žena mu momentálne nemôže poskytnúť sexuálne služby alebo mu už nepripadá dosť atraktívna ani sexuchtivá. Zbabelosť nie je reprezentatívnou vlastnosťou muža, skôr čestnosť, férovosť, bojovnosť, odvaha a sila prekonáva prekážky.

Pre človeka je najprirodzenejšie uspokojiť svoj sexuálny pud klasickým pohlavným stykom, najvhodnejšie, z hľadiska rozvoja osobnostného rastu a morálnej perspektívy, s milovanou osobou v záväznom spolužití.

I v dobre fungujúcom partnerskom vzťahu sú obdobia, kedy nie je možné mať koitálny styk. Partneri to zvyčajne riešia iným spôsobom - keď je možné dospieť k vzájomnému alebo aspoň "jednostrannému" vyvrcholeniu inak. V perspektívnom vzťahu totiž myslím aj na druhého a uvedomujem si, že ak ja nemôžem alebo nemám chuť na sexuálny zážitok, môj partner ju môže mať veľkú. Je to jeho potreba, je to naša potreba. Keď prestaneme myslieť (už v maličkostiach) na druhú, možno odlišnejšiu polovicu seba, skutočne sa z nás stanú dvaja a začneme si ubližovať. "Nemám chuť, náladu, odháňam, nepočúvam, nevidím, nezaujíma ma." Možno začiatok nevery. Pri rozpade vzťahu v tom nie je ani jeden nevinne. Ak je vôľa, vždy je cesta. Ak vo vzťahu presadzujem seba a svoje záujmy, cestu som zatarasil. Partner už nekráča vedľa mňa, ale predo mnou alebo za mnou. Ak sa partner v kríze partnerstva uchýli alebo vráti späť k masturbácii, je to snáď ešte ten lepší prípad. Horšie je to vtedy, ak človek od začiatku svojej pohlavnej aktivity uvoľňoval sexuálne napätie nezáväznými úletmi a masturbáciu považoval za niečo "podradné," zúfalé, nehodné jeho kvalít. Vtedy je pre neho každá partnerská kríza len krôčikom k nevere. Jeho sexuálna potreba je povýšená, časté striedanie partneriek je jeho "štandard" a nie je zvyknutý konať inak.

V kvalitnom partnerskom vzťahu teda nie je možné prehliadať potreby druhého, zľahčovať, odkladať dlhodobé neriešenie nepriaznivej situácie a čakať dobrý výsledok. Sú typy ľudí, ktorí nedávajú najavo to, že ich raníme, že ich niečo bolí. Zbiera sa to v nich a vyúsťuje do skratovej reakcie. Takých je potrebné viesť k úprimnosti, otvorenosti, dialógu.

Páry by sa nemali brániť experimentom v sexuálnom živote - na ktorých sa dohodnú obaja. Sex je hra (najlepšie dvoch zamilovaných ľudí), nie povinnosť alebo plnenie želania partnera so silnejším libidom.

Masturbáciu aktuálne alebo doteraz sexuálne pasívneho človeka zrejme chápe každý, zvlášť ak predtým žil sexuálne aktívne s milovaným partnerom. Takýto človek zrejme túži zažívať intímne spojenie v láske a nezaslúži si byť za to vysmiaty. Jeho konanie je zrelé a má byť rovnako akceptované, ako to "tuctové."

Masturbácia však nie je definovaná len ako "príprava" na reálny akt či náhrada zaň. Mnohí muži, či už slobodní, zadaní (vo funkčnom alebo /polo/funkčnom partnerskom vzťahu) praktizujú časté masturbácie bez ohľadu na stav, okolnosti, dôvody. Ich masturbácia má rituálny charakter. Pripravujú sa na ňu aj niekoľko dní (aby bol objem ejakulátu väčší), plánujú si spôsob vykonania, tešia sa na ňu, zdokonaľujú jej techniku, majú ju dokonca radšej ako čokoľvek iné. Zrejme ide o závislosť, minimálne tak silnú, ako je závislosť na nikotíne. Už to nie je neplánovaný akt, ktorému predchádzalo neplánované erotické dráždenie, dráždenie zmyslov (každý je inak "vzrušivý" a má inú predstavivosť). Ide o dopredu naplánovaný program v čase, keď som sám, keď je príležitosť, kedy sa môžem "vydráždiť" podľa svojich predstáv. Už teda dávno neplatí "podľahol som" podnetu, ale "mal som to v pláne" (dnes/zajtra/ráno môžem).

Aký je pôvod masturbačného rituálu?

Prví vzpriamene chodiaci sebavedomí muži nepoznali prezervatívy a zrejme ani masturbáciu ("vyhadzovanie" semena nepovažovali za príliš "úspešné"). Pravdepodobne boli promiskuitní a je dosť možné, že plodiť mohol iba najsilnejší muž tlupy. Ak ostatní nechceli sexuálne abstinovať, vynašli sa tak, aby neboli odhalení a následne vyhnaní zo skupiny, ktorá predstavovala istotu prežitia. S rozvojom prostriedkov pre väčší komfort človeka a rozvojom myslenia sa začala praktizovať aj masturbácia. V novodobých dejinách sa masturbovalo "neplánovane," tajne, pod hrozbou trestu či vlastných výčitiek, ale zároveň pod tlakom erotických predstáv v hlavách slobodných či neplnoletých osôb. Dnes už vďaka internetu nepotrebujeme predstavy. Sme často sami, často odložení bokom, nepochopení, túžiaci získať si pozornosť akýmkoľvek spôsobom. Masturbácia a neviazaný sex sa postupne stali hitom individualizmu a hedonizmu dnešnej kultúry sexu (pritom téma sexu je stále relatívne tabu). Masturbačný rituál je v ňom najnevinnejšou aktivitou, zlomok toho, čo sme schopní podstúpiť, pretože "to doteraz" je už "slabé."

V minulosti ľudia masturbovali, lebo inak nemohli. Dnes nemôžeme nemasturbovať z úplne iných dôvodov. Dnes už pomaly miznú predsudky ohľadom neviazaného sexu, no my sami sme pre seba a pre svoje okolie akosi nebezpečnejší, a preto väčšia sloboda a moc sa obracia proti nám. Veľmi dlho hľadáme samých seba, sme zaťažení postojmi, praktikami okolia i vlastnou závislosťou. Kedysi boli ľudia vnútorne slobodnejší a nech by robili čokoľvek, morálne boli oveľa ďalej ako my. Kedysi si ľudia viac uvedomovali dôvody svojho konania, priznávali si vlastné omyly. Dnes nás chráni vnútorný chlad, milujeme sebaklam.

Patrí masturbačný rituál do vzťahu alebo do života slobodného muža?

Určite nie ako rituál, ktorého sa nedokážem zbaviť ani ho nahradiť, pokiaľ tomu niečo objektívne nebráni. Mať bujnú fantáziu, donekonečna rozvíjať svoju predstavivosť je v sexuálnom živote škodlivejšie ako v iných oblastiach života (my muži sa radi ponárame do predstáv). Inak je po svadbe pre muža zložité uvedomiť si, že žena - to nie je tá žena z porna, a vážny partnerský život - to nie je samý pôžitok.

Keď sa rozprávam so Španielmi alebo Pražanmi o pohlavnom živote, pre nich som so svojimi názormi sto rokov za opicami. "Prečo by si ľudia nemali užívať, keď nemajú vzťah (teraz nehovorím o masturbácii)?" O pár desiatok rokov už nebude prekážkou ani vzťah v oveľa vyššom počte prípadov ako dnes.

Je vhodné rozvíjať masturbačný rituál v živote ženatého muža?

Moja partnerka ma sexuálne neuspokojuje alebo sa jej zdráham predložiť svoje erotické predstavy, ktoré by sa aj mohli stať realitou? Masturbácia ako rituál je v manželstve zbytočným odvracaním pozornosti až únikom od podstaty (občas i návratom k vlastnej infantilnosti). Nebýva spestrením sexuálneho života, ale uzavretím sa do vlastného sveta. Podstatou môže byť problém vo vzťahu, no podľa manžela je ňou takmer vždy samotná partnerka. Tvrdenie - Ja to potrebujem častejšie! - je výkrikom môjho zraneného, učičíkaného, či nesamostatného (partiou zneisťovaného), a teda nezrelého vnútra. Inak, čo je častejšie? Každý deň? Každú hodinu? Partnerka možno nemá ten najpozitívnejší vzťah k sexu a k experimentom (v medziach zdravého rozumu), ale vzťah k nemu sa dá napraviť vhodným prístupom, pomalým vedením do tajov, spoznávaním krásy vlastnej sexuality, sexuality partnera a sexuality nás dvoch v jednom tele. Sex je navyše odrazom kvality partnerského vzťahu (túžba tela je oveľa menšia, ak voči partnerovi cítim krivdu, sklamanie, nedôveru, hnev, odpor atď.). Partnerka nie je dobrou milenkou a ja som ten najlepší milenec? Skutočne? Preč s prehnaným egom! Sme v tom predsa spolu, nech by sa dialo čokoľvek. Zblížme sa najprv inak, ak sme sa od seba už stihli vzdialiť.

Keby sme sa častejšie rozprávali o svojej sexualite, o reakciách svojho tela vrátane pohlavných orgánov (tam, kde je to vhodné a vhodným spôsobom), muži by sa zrejme nebavili o svojich penisoch ako o nezničiteľných orgánoch skazy a ženské prednosti by nevnímali ako tovar vo výpredaji. Rozprávaním sa o sexualite, prijímaním spätnej väzby sa človek poznáva a učí sa predvídať, ovládať, kontrolovať, vhodne vybíjať svoju sexuálnu energiu. Čo nám najviac komplikuje osobný či vzťahový život? Nie je to niekedy práve naša sexualita, potreby, ktoré podľa nás nikto nechápe? Aj tieto potreby si zaslúžia našu zdravú pozornosť a stoja za rozumný dialóg, nielen za nerozvážnu až splašenú prax. Vyjadrujeme a prežívame ju ako zrelí a zodpovední ľudia? Nezdravé je o sexualite mlčať, nezdravé je urobiť z nej bôžika.

Svet vám už takmer na všetko ohľadom sexu odpovie: "Je to normálne." Vy sa však pre istotu ešte opýtajte samých seba.

Chcem silou-mocou meniť, naliehať, aby bolo po mojom? Mám tlačiť na polovičku, aby sa zmenila? To určite nie. Meniť sa má človek sám (hoci aj vďaka iným), ale všetko chce svoj čas; väčšinou roky (no ja nemám chuť čakať).

Keď sa hádame, hádka sa nedá smerovať a nemalo by sa ani nasilu zmierovať. Niekedy je možné si to vydiskutovať krátko po hádke, najlepšie je však situáciu prebrať na druhý deň, ale opäť nie nasilu. Inak sa budeme točiť stále dookola a polovička sa bude cítiť akoby bol na ňu vyvíjaný nátlak, akoby som ju nemal rád takú, aká je a bude sa odo mňa ešte viac vzďaľovať.

Ako zistím, či už pravá láska neochabla? Keď si uvedomím, prečo som si ju bral za manželku, že som na nej miloval každú jej chybičku... Prečo ju aj dnes nedokážem mať rád aj s jej chybami a bol by som radšej, keby bola podľa mojich predstáv?

Keď sa hádame, priznávam si svoju vinu iba naoko, alebo to myslím vážne a potom tlačím na uzmierenie? Niektorí muži zvyknú po hádke ešte do svojej polovičky rypnúť, že "aj tak som mal pravdu," čím často prejavujú svoju nadradenosť, neomylnosť, neschopnosť byť v role "porazeného." Niekedy je povaha človeka taká, že neznesie byť v páre poúčaný a musí byť za každú cenu ocenený, byť viac stredobodom pozornosti. To už môže byť ale o komplexoch menejcennosti či emočných deficitoch majúcich korene v minulosti.

Nie je správne v páre presadzovať seba, dokazovať, že ja rodinu ťahám, vediem, správam sa rozumnejšie, zodpovednejšie atď. Nikto z nás nie je dokonalý a pre nikoho z nás nie je každý deň nedeľa. Možno moja manželka zažíva komplikované obdobie, v ktorom si uvedomuje, že ma naozaj potrebuje. Možno potrebuje iba čas. Možno ju niekedy svojou prítomnosťou a správaním dusím. Možno sa jej snažím dokázať, že robí chybu (manipulácia).

Ak by aj bola pravda, že ona je tá, ktorá v našom vzťahu robí viac ťažkostí a ubližuje mi (najprv však treba objektívne zhodnotiť, či to naozaj nerobí kvôli môjmu správaniu sa k nej, k iným ľuďom alebo kvôli postojom, ktoré môžu navonok vyzerať ukážkovo, ale v skutočnosti dráždia či ubližujú), neskúsim jej dať čas, nebudem viac tolerantný a nebudem sa správať prirodzene a taktne zároveň? Nebudem sa k nej chcieť priblížiť nenásilne, trpezlivo? Keď zažijem krízu, podržia ma priatelia, rodina? Podrží ma milenka? Možno ma istý čas podrží, ale ja sa správam podvodnícky, neférovo. Nevyriešené problémy sa mi skôr či neskôr zopakujú aj vo vzťahu s milenkou..., pretože nie raz musím začať sám od seba, a to odmietam.