V čom spočíva krása ženy?

Tým, ktorí majú mamy, sestry, partnerky blízke ich srdcu, nemusím veľa rozprávať o pravej kráse ženy. Všetkým nám mužom ale nezaškodí pripomenúť si podstatu existencie, vnútornej i vonkajšej krásy nežnejších polovičiek.

V našich mysliach či predstavách sa nachádza žena ako objekt slúžiaci nášmu pohodliu, uspokojujúci všetky naše potreby. Žena ako partnerka vystupuje v našich predstavách ako štíhla bytosť s výraznými vnadami, dokonalou vizážou a rozprávkovou dekoráciou na dlhých nechtoch. Žena má však iné prednosti, iné poslanie a vždy ho mala, hoci si to dnes možno ani sama neuvedomuje.

Poslaním ženy je milovať, odolávať pokušeniu byť niečo viac, svoje snahy i svoj život nesmerovať k jedinému cieľu - vábeniu mužov. Žena je chápavá, odpúšťajúca, zmierujúca, predvídavá, verná, ústretová, priateľská, praktická, úprimná, trpezlivá, ohľaduplná, citlivá, počúvajúca, iniciátorka kompromisov. V mnohých prípadoch ju to všetko a ešte oveľa viac robí zraniteľnou, a hoci mnohé z týchto charakteristík by mali patriť aj mužom, žena je proste už raz taká. Jej najmocnejšími zbraňami nie sú fyzická sila či slová, ale sila osobnosti a skutky, skutky lásky. Vďaka nej zažíva každý muž teplo domova, podporu, uznanie, usmernenie, nežný dotyk. Vďaka nej sa hrubá sila mení na nehu, hrdosť na pokoru. Vďaka žene sme vnímavejší, otvorenejší, učíme sa počúvať, odpúšťať, menej brať a viac dávať.

Je prirodzené, že sa žena chce páčiť, ale taká, aká by sa mala páčiť sebe a i nám mužom, je krásna podstatou svojej ženskosti. Hoci je jej vnútorná krása skrytá, je bohatá. Žiadne kozmetické úpravy nezvýraznia jej vonkajšiu krásu tak ako vnútorné kvality, čistá duša žiariaca navonok ako veľavravný nežný pohľad, nevinný úsmev. Žiaden make-up, rúž či očná maskara neprekryje prirodzenosť ženy sálajúcu zvnútra ani jej charakter. Ženy chcú byť pekné, už len kvôli sebe, nie kvôli iným, ale kto vytvoril ten prehnaný, ponižujúci až degradujúci ideál ženy v našich mysliach i predstavách? Žeby práve ony? Niektoré z nich - predajné čierne ovce, ktoré slúžia pre uspokojenie sexuálnych potrieb? My muži totiž svoje sexuálne potreby radi nafukujeme do "mega" rozmerov a sme šťastní, keď ich takéto niekto ocení, hoci aj za finančnú odmenu.

Existuje zdravá i škodlivá emancipácia žien. Zdravá je tá, keď žena bojuje za to, aby bola s mužom zrovnoprávnená. Nezdravá je vtedy, ak žena poprie svoju ženskosť karierizmom, citovým ochladnutím, sebeckosťou. Ak ženy prestanú túžiť po materstve a vraždou nenarodeného dieťaťa budú chcieť byť väčšie nielen ako muž, ale dokonca aj ako Boh, strácajú atribúty ženskosti. Dieťa nepatrí žene - ani kvôli tomu, že je to "niečo" v jej tele. Dieťa je v minimálnom počte prípadov výsledok krutosti násilníka, neželaný "produkt." Pri neželanom počatí ide zvyčajne o nedbanlivosť alebo "nehodu," s ktorou sme ako pár pri súloži museli počítať, no NECHCELO sa nám urobiť všetky opatrenia na to, aby sa daná "nehoda" nestala s väčšou pravdepodobnosťou..., lebo v prípade náhodného počatia dieťaťa nejde o hru (iba ak o hru ľahostajného podceňovania reality a svedomia matky i otca, ktoré sa bude starnutím ozývať hlasnejšie a hlasnejšie). Ak sa už procesy vzniku nového života začali, nemáme právo ich zastaviť. Tento nový život totiž nepatrí ani žene ani mužovi. Oni za neho môžu a nemusia prevziať zodpovednosť, chrániť ho do plnej samostatnosti. Nemôžu ale rozhodovať o jeho smrti. Žena nie je nikdy natoľko slabá, natoľko bezbranná či zúfalá, aby nedokázala byť zodpovedná. Sila totiž patrí k jej ženskosti; má to dané, a vo vzťahu k plodu či dieťaťu sa tento dar volá materinský cit. Okrem toho, ženy by si mali pomáhať a súcitiť jedna s druhou. Ak niektorá dieťa nechce, no počala, môže ho po narodení darovať inej žene, ktorá by za dieťa položila aj vlastný život.

Žena nie je stvorená na to, aby nakupovala, varila, žehlila, upratovala a vychovávala. To všetko dokážeme robiť spolu s ňou alebo i bez nej. Každá žena má jedinečné poslanie robiť tento svet krajším, pokojnejším, láskyplnejším, schopným obety, ochotnejším..., či už sa rozhodne byť matkou alebo nie. Ženy sú našimi strážnymi anjelmi a je na nás, aký postoj k nim budeme mať. Je na nás, aby sme v sebe napravili tie mylné predstavy a myšlienky o ich vzhľade, úlohách či mieste v spoločnosti, ale i v rodinách, vzťahoch. Je načase, aby sme si ich začali viac vážiť, všímali si ich potreby a nikdy ich nezneužívali pre svoje egoistické zámery a ciele vrátane zachovania svojho pohodlia. Vždy tvrdíme, že to chcela aj ona. A nie je to tak, že nám sa ju podarilo presvedčiť alebo oklamať? Aby sme dosiahli svoje, dokážeme sa pretvarovať a urobiť aj nemožné (a pritom to podľa nás robia len ženy). Uvažovali sme niekedy nad tým, prečo sa nám daná žena sama ponúka? Vraj nie sme povinní to skúmať, ak máme možnosť si užiť. Aj nasýtiť sa je prirodzená potreba človeka, ale neprežierame sa, ani nezjeme hocičo, aby sme neboli časom nepríťažliví. I sexuálna potreba musí byť u človeka spájaná so sebakontrolou, aby bol vôbec niekedy použiteľný na záväzok a trvalý vzťah vo vernosti, v obete a láske. Človeka robí človekom nielen sebaovládanie, ale aj schopnosť úcty a vzájomného rešpektu, schopnosť dokázať oceniť to všetko, čo pre mňa niekto robí (pretože tak ako ja, ani on nemá povinnosť robiť to), schopnosť dívať sa na veci, ľudí, situácie komplexne, do hĺbky, nie povrchne. Koľko vecí by sme v živote uskutočnili inak, keby sme nekonali impulzívne, prvoplánovo, ale premyslene, zrelo s myšlienkou na vlastnú smrť a duchovné dedičstvo?