Z môjho denníka...

Posledné týždne priniesli viacero zaujímavých okamihov, resp. obohatení nielen mojej práce na psychiatrickom oddelení, ale aj mimo nej. Ako prvé prišlo oslovenie redaktorkou týždenníka Katolícke noviny ohľadom vyjadrenia k predvolebnej téme LGBTI+ (KN 37). Bol som zaskočený, pretože v minulosti som toto médium oslovil v súvislosti s propagáciou Citlivých tém a jej aktivít. Žiaľ, neúspešne. Mohol som to byť tentoraz ja, kto odmietne, no asi by som tým nakŕmil maximálne svoje ego. Pokúsil som sa to teda uchopiť inak, odosobnene, bez emócií, ako bežnú vec, ktorá možno nič neznamená, nič veľké neprinesie, možno sa aj nesprávne pochopí či zneužije. Stáva sa mi totiž, že pacient so mnou odmietne spolupracovať kvôli tomu, že si o mne niečo prečíta, vypočuje si niekde debatu so mnou alebo si len uvedomí, že som veriaci. Dnes slovo veriaci znamená obmedzený, manipulujúci a hlúpy. 

Možno by bolo jednoduché vzdať sa Boha a budovať si kariéru. Avšak keby nebol Boh, nebol by som ani ja, ani moja kariéra. Keď som skončil druhú univerzitu, prial som si mať oba diplomy uložené v červenej tube blízko oltára, pri ktorom som miništroval, vyrastal. Pretože patria tam, tak ako ani môj život nepatrí mne, hoci realita je taká, že všetci v kostole majú väčšiu vieru ako ja. 

V KN 39 bola väčšina čísla venovaná pastorácii inak cítiacich. Potešilo ma síce, že už aj toto konzervatívne médium je ochotné otvoriť tému homosexuality a opäť ma požiadali o spoluprácu pri hľadaní osoby ochotnej zverejniť svoje svedectvo, no celkovo mi to prišlo ako otváranie niečoho v čase, kedy "kocky sú už dávno hodené." Netušil som síce, že oslovená bude aj Linka Valentín, ktorá už roky nemá moje sympatie. Apelujem však na to, aby každé duchovné sprevádzanie bolo veľmi intenzívne spájané s odborným vedením a prepájané s ním simultánne a aby si aj slovenská Katolícka cirkev uvedomila, že je čas pohnúť sa v pastorácii neheterosexuálnych osôb ďalej, ako len odporúčaním Linky Valentín, ktorá sa síce rada chváli tým, že funguje veľmi dobre, hoci nie každý si to aj myslí.

V apríli 2023 som bol oslovený koordinátorkou Domu Quo Vadis ohľadom témy Homosexualita a dohodli sme sa na októbrom termíne prednášky jeden večer a diskusie druhý večer. Okrem niekoľkých momentov, ktoré ma vyrušili a rozladili, avšak ktoré nemohol nikto z organizátorov stretnutí ovplyvniť, hodnotím tieto večery veľmi pozitívne. Cieľom prednášky bolo hovoriť o komplexnosti ľudskej sexuality, individuálnom prístupe, odbornosti, triezvosti v prístupe a tiež o vyhýbaní sa snahám ju príliš zjednodušovať či podliehať lobistickým tlakom. Triezvosť ďalej znamená hľadanie pravdy (podrobovanie relevantných zdrojov kritike, syntéza dosiaľ známych teoretických výstupov vrátane spojenia s praxou), snahu o dialóg (otvorene a asertívne komunikovať, premýšľať o inom postoji) a vyhýbanie sa extrémizmu (dôraz na úctu, hľadanie prienikov, spoločných cieľov). Komplexný pohľad predstavuje zameranie sa na psychosexuálny vývin človeka ako celok, nie na sexualitu izolovane. Ďalej som apeloval na dôležitosť profesionálneho a zároveň komplexného prístupu k duši človeka, ktorý je nielen duchovná, ale aj biologická, psychologická, sociálna, sexuálna entita – teda aby sa zohľadňoval, neprehliadal každý z týchto aspektov a aby sa mu venoval dostatočný priestor v odbornom sprevádzaní v individuálnom prístupe (záujem o celý životný príbeh aj s detailmi a cielené sprevádzanie).

Vo voľnej diskusii sme mali o čom rozprávať a na čo reagovať 90 minút. Spätné väzby boli aj také, že niektorí očakávali jasný postoj ohľadom toho, ako vzniká homosexualita a či sa dá, alebo nedá zmeniť. Nakoľko sa ja takto na homosexualitu nedívam, nemohol som naplniť očakávania niektorých zúčastnených. Neprekvapivým bola účasť zástupcu Signum – dúhoví kresťania, ktorý v emotívnych prejavoch apeloval na právo na čistú lásku medzi gaymi pri homosexualite danej Bohom. Pričom deň predtým bol na ich FB stránke zdieľaný status o tom, že slovenskí katolícki biskupi sa spriahli s Katolíckymi novinami, Linkou Valentín a pseudo-expertom na homosexualitu (teda so mnou), aby preventívne strašili gender ideológiou a bránili inklúzii takýchto veriacich v cirkvi. Opäť, nakoľko ja sa takto na ľudskú sexualitu a lásku ako podporovatelia Signum nedívam a nechcem byť súčasťou žiadnych hier jednotlivcov či organizovaných skupín, neuspokojil som ani takéto očakávania. Láska, sexualita i viera sú oveľa viac, ako sa v konzervatívnych či liberálnych extrémistických táboroch prezentuje a je zbytočné o tom niekoho presviedčať. To proste treba zažiť.

Budovať si "dobré meno" a bojovať o atraktívne postavenie v prostredí kresťanov na Slovensku šírením hoaxov – upravovaním reality tak, aby bolo za čo bojovať, doslova šliapať po iných kresťanoch a zaujímať postoj k odlišnému názoru ako k nebezpečnej lži a manipulácii, pred ktorými môžem iných ochrániť jedine ja a iní uniformne mysliaci – to nie je moja parketa. Kritika fanatického poľa od fanatikov na svojom piesočku je pre mňa úsmevná. Akýkoľvek vodca potrebuje byť zrelá osobnosť so spracovaním skutočného motívu bojovať. Často totiž ide o osobný boj pri vnútornej nevyrovnanosti za moje subjektívne vnímanie dobra a spravodlivosti, do ktorého vtiahnem aj ostatných. A hoci stojí za mnou slušný zástup ľudí, stále sa zmietam v sebe, presviedčam seba, hľadám seba. Pretože ak to už mám za sebou, nepotrebujem iných trestať za ich názor, mstiť sa im, očierňovať ich, hádať sa s nimi, citovo ich vydierať atď. A možno som sa len nenaučil asertívne komunikovať, ktovie. No to nespracované v človeku z človeka kričí, derie sa von v tej podobe, že ostatní sú zlí a nechápu ma, no ja musím za každú cenu iných presvedčiť, presadiť si svoje, udržať a rozširovať svoj fanklub. Nesmiem uznať, že sa môžem mýliť – to by bolo v čase budovania môjho sebavedomia, postavenia zdrvujúce, ako aj rozpustenie skupiny mojich nasledovníkov.

Po stretnutiach som si uvedomil, ako si každý hľadá svoje miesto v spoločnosti. Sú nám ako ľuďom vlastné boje o moc ovplyvňovať iných ľudí. Koľko ľudí chce byť niečím, na čo nemá vzdelanie. To samo osebe nie je zlé, no málokto je v tom skutočne dobrý. Ak aj je, nie je úspešný. Je pre ostatných hrboľom na chodníku, pokiaľ sa rozhodol ísť vlastnou cestou.

Pravdou je, že my kresťania nedisponujeme a často nechceme disponovať v citlivých témach fundovanosťou, nemáme ochotu meniť sa v procese sebarozvoja, edukácie odborníkmi atď.

Nevidím sa v zúčastňovaní sa na podobných spoločenských či kresťanských akciách v budúcnosti a veľmi starostlivo zvážim prijatie akéhokoľvek ďalšieho pozvania. Necítim sa komfortne byť v strede akéhosi vojnového názorového frontu, v ktorom sa na oboch stranách vytráca ochota počúvať a dospievať spoločne k predpokladaným záverom. Skôr je to vnímané ako príležitosť presadiť seba a svoju pravdu. Ja som svoju pravdu pustil a odovzdal Bohu. Teraz je kdesi tam. Myslím si, že dnes si ľudia z rôznych názorových táborov a s rôznymi predstavami o žití svojho života nájdu tú svoju podporu. Len keby sa tieto podpory vzájomne nezožierali, nezhadzovali a nechceli byť v spoločnosti či v kresťanstve ako jediné. 

Kresťanské pole sa v citlivých témach a pri rôznorodosti názorov stáva mínovým poľom, lebo mnoho ľudí na ňom nespracovalo svoje zranenia cirkvou či vo vzťahu s Bohom, prípadne nepochopili vieru alebo nemali zážitok skutočnej lásky a prijatia. Pravá láska mi nebude hovoriť, čo chcem počuť a ani mi nebude ukazovať, čo chcem vidieť. Pravá láska nie je len láska partnerská a partnerský vzťah nie je riešením na všetko. Legitímnejšie je pýtať sa, či skutočne nepotrebujem niečo prioritnejšie, ako mať pri neheterosexualite partnerský vzťah alebo bojovať za legislatívne zmeny v spoločnosti, zmeny v cirkevnom učení atď. A či vôbec som ochotný si aspoň sám pred sebou priznať, či takéto uchopenie svojej identity a pristupovanie k problémom mi skutočne prináša vnútorné naplnenie a prispieva k osobnostnému rozvoju. Zvlášť ma oslovujú muži, ktorých nedokáže vnútorne naplniť ani homosexuálny partnerský vzťah, ktorý je spolu s pozvaním do odboja nie raritne LGBTI+ skupinami prezentovaný ako riešenie na všetko.

Cítim sa najlepšie pri mojich pacientoch, v nenápadnosti a s výsledkami, o ktorých viem iba ja a oni. Je to tiež najlepšie vyjadrenie individuálneho prístupu a rešpektovania akéhokoľvek životného rozhodnutia iného človeka.

Posledný mesiac som premýšľal okrem iného aj nad podobnosťou reči tela, vzťahových a emocionálnych zranení homosexuálnych a heterosexuálnych mužov, s ktorými som v kontakte. Niekedy si v duchu vedľa seba postavím dvoch mužov a poviem si, že obaja mali rovnakú pravdepodobnosť byť homosexuálni, no napriek tomu sa mi do duše jedného z nich nedarí preniknúť alebo pokorne prijímam ním verbalizovanú heterosexualitu a pátram po tom, čo bolo v ich biografických anamnézach iné, aby som ešte lepšie pochopil psychosexuálny vývin človeka ako takého.

Máloktorý muž, ktorý seba prezentuje ako heterosexuála, mi dovoľuje prenikať do všetkých zákutí svojej duše (žene terapeutke by sa to možno darilo viac) vrátane poodhaľovania pochybností či trampot vo svojej sexualite, ktoré, samozrejme, nehľadám tam, kde skutočne nie sú. Zo skúseností však môžem povedať, že pri podobných anamnézach mužov nejaké sú v nazeraní na konkrétne pohlavie ako také, nazeraní na seba i v sexuálnom živote, hoci nie rovno nevyhranená sexuálna preferencia opačného pohlavia. Okolnosti a detaily pri tých heterosexuálnych sú mi však často nejasné, zastreté kvôli častému deficitu v mentalizovaní takýchto mužov alebo v snahe nehovoriť pred iným mužom o všetkom, prípadne by aj boli tomu otvorení, keby to sami v sebe vôbec vedeli identifikovať, pomenovať, viac si to všímať, verbalizovať svoje emócie, prepájať si svoje myslenie a správanie s danými vplyvmi, uvedomovať si dôležitosť, nie obyčajnosť takého či onakého vyjadrenia, signálu rodičov, prípadne si pamätať na to alebo na svoje pocity či vnútorné boje počas dospievania.

Niektorí dokážu homosexuálny sklon veľmi úspešne dlhodobo potláčať, iní zasa si týchto tendencií sú vedomí, ale potrebujú verbalizovať pred inými záujem o opačné pohlavie, prípadne sa v skupine mužov pochváliť intímnymi kontaktmi s opačným pohlavím. Avšak aj muž, ktorý rečou tela i opisom svojej minulosti odhaľuje významnú feminínnu prevahu (muži to niekedy zaujímavo označujú ako kastrácia mužov v rodine) v rodine a pečať v jeho vlastnom myslení môže byť skutočne výlučne heterosexuálny. Predpokladám teda, že niektoré rodinné faktory môžu byť spoločné pri viacerých sexuálnych orientáciách, avšak zrejme veľmi závisí od toho, aký vzťah, akú kvalitu kontaktu, intimity, napojenia malo dieťa na rodiča rovnakého pohlavia prvé štyri roky života, či vôbec došlo k identifikácii, k stotožneniu sa so svojím pohlavím cez túto osobu a ako na túto osobu rovnakého pohlavia pred dieťaťom dlhodobo reagovala a ako sa prezentovala rodičovská figúra opačného pohlavia. Inými slovami – je rozdiel vyrastať v "matriarchálnej" rodine, v ktorej sú síce muži vnímaní ako slabšie, menej kompetentné články rodiny, no títo muži, hoci svoje menejcennejšie postavenie v rodine prijímajú, dokážu v tej svojej nižšej pozícii "držať spolu" aspoň v najkritickejších medzníkoch psychosexuálneho vývinu dieťaťa... a je rozdiel, ak matka systematicky pracuje na stále silnejšom pripútavaní syna k nej, systematicky nevedome pestuje v synovi svojím správaním negatívny obraz o mužoch a mužskosti a systematicky nevedome v synovi potláča jeho sebavyjadrenie a sebarealizáciu v evolučne daných a mužom vlastných črtách v myslení, správaní (hoci sú synovia ešte malí, na mnohé z toho si nebudú pamätať). Je tiež zaujímavé, ako mnohí predhomosexuálni chlapci špecificky "čítajú" verbálne či neverbálne signály od ich rodičov. Majú tendenciu ich zvnútorňovať ako negatívne, zaťažujúce, náročné, vyradzujúce, zväzujúce, zmätočné a cez to si budovať svoj sebaobraz, vnímanie seba a oboch pohlaví, čo predchádza obdobiu aktivácie ich osobnej sexuality.