Proč nesmím milovat?

V mesiaci pochodov hrdosti (Gay Pride) v rôznych mestách sa opäť viac zamýšľam nad homosexualitou. Moju pozornosť upútal text istého čitateľa na stránke vira.cz. Autor je v zložitej životnej situácii kreovanej vnútorným rozporom medzi náboženským presvedčením a sexualitou. Dovolím si na jeho dilemu reagovať aj ja, nakoľko oceňujem jej trefné formulovanie, pokoru autora a uvedomujem si, že podobné otázky si dodnes kladie nie jeden kresťan.

Dobrý den,

mám velký problém. Už dlouho se trápím, jelikož jsem gay. Zároveň jsem věřícím, a právě proto se trápím, nevím co mám dělat. Co je vlastně správně? Je tak těžké být křesťanem s homosexuální orientací. Je těžké denně vidět na ulicích, jak jde kluk s holkou ruku v ruce a uvědomovat si, že štěstí, jaké je potkalo a které pro ně jednou může vyvrcholit založením rodiny a spokojeným společným životem, mě samotného nečeká. Sám ani nevím, co mě vlastně trápí víc. Zda to, že se nesmím zamilovat nebo to, že nikdy nebudu mít děti.

Nevím, zda si to dobře vykládám, ale mám dojem, že se Bible nevyjadřuje k homosexualitě, která má původ ve vrozené náklonnosti. Jen odsuzuje nezřízený pohlavní styk mezi lidmi stejného pohlaví. S lidmi, kteří mají vrozenou náklonnost ke stejnému pohlaví, ale nepočítá. Nevím, zda si to nevykládám špatně, a tak prosím o vyjádření.

Říkám si, že přece láska je tím největším a nejušlechtilejším citem mezi lidmi, tak proč by jedna byla v pořádku a druhá zavrženíhodná? Nejedná se přece o nějaký zvrácený vztah, jako je třeba pedofilie apod., ale o dobrovolný a upřímný vztah dvou dospělých lidí, které k sobě poutá láska.

Rozhodně rozumí tomu, pokud je někdo kárán za promiskuitu. Myslím si, že toto jednání je nečestné a takový člověk jen dokazuje, že si sám sebe neváží, ať už je homosexuálně nebo heterosexuálně orientován.

Ale co láska? Já sám jsem nikdy přítele neměl, byť přiznávám, že bych rád potkal někoho, koho bych mohl milovat. Avšak jako věřící jsem nikdy žádný vztah neměl.

Říkám si, zda je homosexualita zavrženíhodná, pokud by se jednalo o upřímnou lásku? Stejně jako by se měli rádi muž a žena, proč bych nemohl já milovat jiného? Vždyť s takovým člověkem bych nebyl jen pro nějaké sexuální uspokojení. Byl bych s ním především proto, že bych ho miloval. Byl bych ochoten s ním snášet dobré i zlé a být mu nápomocen v těžkých životních chvílích. Byl by i takový vztah, založený na lásce, špatný?

Často se modlím, ptám se Boha, proč zrovna já, ale odpovědi se mi zatím nedostalo. Přitom vím, že je Pán se mnou, že mi pomáhá a mnoho mých modliteb vyslyšel, ale v otázce sexuální orientace nevím, co si myslet. Jak chápat to mlčení? Jako souhlas? Že mlčení je souhlasem? Že vztah, jaký si představuji, vztah založený na lásce, by byl možný? Nebo je to jen mlčení, aby mě odpověď ještě více neranila?

Snažím se porozumět, ale tápu. Proto se na Vás obracím a budu nesmírně rád za Vaši odpověď i radu.

Děkuji.

Mnohí sa pýtajú možno na to isté, ale obrovský rozdiel býva v tom, ako sa to pýtajú, koľko je v ich otázkach pokory a koľko vlastnej pravdy, hnevu, provokácie. Hnev na Boha, cirkev, iných ľudí nemožno vyčítať, ale ako s ním pracujem? Aké odpovede som vlastne ochotný si vypočuť, ak už mám svoju pravdu? Toto vyznanie je, na rozdiel od mnohých iných, obsypané pokorou a úprimným hľadaním odpovedí.

Azda najväčší problém kresťana tradičnej cirkvi a homosexuála v jednom je v neschopnosti prijať svoju homosexualitu, resp. v hľadaní a nachádzaní (skutočne toho svojho) spôsobu, ako to vlastne urobiť. A naozaj to v praxi vyzerá tak, že nemať sex s rovnakým pohlavím sa automaticky rovná neschopnosti sa prijať, musieť bojovať proti svojej homosexualite. Mať sex s rovnakým pohlavím sa automaticky rovná prijať svoju homosexualitu, a teda aj seba a akúsi svoju prirodzenosť. Čiastočne takému mysleniu rozumiem, najmä, ak je vlastné príliš mladému človekovi na začiatku životnej cesty. Ak ho ale neopustí ďalšie desaťročia života, musí to byť pre neho "peklo na zemi," ktoré sa nemôže končiť ničím iným ako búrlivým neviazaným sexom, alebo v lepšom prípade sexom s partnerom v sprievode hnevu na cirkev, demonštratívneho či tichého odchodu z nej. Často aj s ľutovaním stratených rokov bez sexu obetovaných Bohu a/alebo nejakej tyranizujúcej pokryteckej ustanovizni.

Druhý najväčší problém dnešného kresťana je v rozhodovaní sa, cez akých ľudí a názorové skupiny vlastne poznávať Boha, nakoľko my nie sme schopní poznávať Boha mimo spoločenstva (navyše zdravé spoločenstvo pravidelne objektivizuje obraz Boha). Od neho závisí, aký obraz Boha si v hlave vytvoríme a ponecháme, no vždy budeme mať tendenciu si ho zjednodušiť a prispôsobiť tej svojej životnej situácii. A opäť sa tu vraciam k pokore a ochote nespájať svoje videnie s Božím videním sveta.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijať svoju sexualitu a rozhodnúť sa, ako ju budem žiť sú dve rozdielne veci a že Boh nemyslí a nekoná ako ľudia. Keby Boh myslel a konal ako ľudia, bolo by veľmi nespravodlivé nemať sex s tým, kto ma fyzicky priťahuje. Podotýkam, s kýmkoľvek, kto ma fyzicky priťahuje. Keby v kresťanstve bola jedine láska dostatočným kritériom na vykonávanie pohlavného aktu medzi ľuďmi, bolo by to nerozumné rozhodnutie nesvedčiace Bohu ako najmúdrejšej bytosti vo vesmíre. Navyše my ľudia máme čo robiť, aby sme svoju lásku očisťovali od každého nánosu vlastných vzťahových zranení, mýtov, toxicity a egoizmu a pestovali medzi sebou lásku čistú, úprimnú, trpezlivú, prijímajúcu, slobodnú, perspektívnu, božskú.

Ježiš mal počas svojho verejného účinkovania niekoľko "partnerov v láske." Šlo o lásku až za hrob. Lásku, ktorú dnes v sebe nevydoluje ani množstvo dlhoročných párov rôznej sexuálnej orientácie.

Láska medzi ľuďmi, aspoň trochu podobná tej, akou si myslíme, že miluje Boh, nikdy nebude zlá, hriešna, nevhodná, Bohu nemilá. Problém je však ten, že chceme, aby Boh vnímal homosexualitu ako vrodenú prirodzenosť a dal jej legitimitu zväzku muža a ženy. A opäť – láska nie je synonymom životného a sexuálneho partnerstva. Máme právo vnímať Boha rôzne bez akejkoľvek opory v oficiálnych prekladoch Písma a v učení cirkvi, do ktorej patríme, no pravdepodobne sa tu a teraz nedozvieme, či je taký naozaj. Bojovať proti niečomu alebo za niečo, čo si nedokážeme overiť je len výsledok nedostatku pokory.

Pri tom hneď spomeniem, že to nie Boh preniesol homosexualitu a transsexualitu zo zoznamu porúch na zoznam prirodzeností, ale ľudia, navyše bez relevantných dôkazov. Absolútne netušíme, čo by nám na tento "výstrelok" povedal Boh, ktorý možno vnímal a vníma všetky neheterosexuality, parafílie a parafilné poruchy rovnako (nie cez sexualitu ako takú, ale cez vnútorný obraz daného človeka, cez minulosť, ktorá mu pomohla sa takto sformovať aj v sexualite), možno ako nevrodené, nie ním dané s rovnakým odporúčaním, ako ich žiť a zvládať s Jeho pomocou. Iste, nie každý dokáže sublimovať svoj sexuálny pud, ale pre duchovného človeka jediným šťastím nie je partnerstvo, manželstvo, sex a jediným cieľom nie je robiť všetko, čo cíti, ale je ním nebo pri pokornom skúmaní toho, prečo niečo tak či onak cítim, vnímam, prežívam, konám, pri hľadaní cesty prijímania seba a autentického napĺňania svojich potrieb.

Množstvo ľudí, nielen neheterosexuálov, si nevybralo svoj "osud," tú svoju pomyselnú štartovaciu čiaru, ale stále sú v ich rukách cesta i cieľ, ako aj prostriedky na jeho dosahovanie. A keby každá nerovnosť bola v človeku živená ako krivda, nespravodlivosť či dôvod na vzburu voči Bohu, žili by sme v neustálom napätí. Pokora umožňuje pracovať s tým, čo mám a dotiahnuť to vďaka nej v živote (v láske) ďalej ako tí, ktorí spočiatku mali zdanlivo viac ako ja. Preto už dlho tvrdím, že keby nebolo neheterosexuálnych osôb, svet by trpel oveľa väčším deficitom lásky, ako je tomu dnes.

Možno Boh nechce, aby dvaja muži či dve ženy boli sexuálnymi partnermi aj napriek svojim sexuálnym túžbam, aby im rozumeli a obetovali ich pre čo čistejšiu lásku k sebe navzájom, iným ľuďom i k Bohu. Možno chce tak málo s ohľadom na to, že sexualita je len časť komplexného vnútorného stavu (obrazu) človeka, ktorý bol tvorený, nie daný. Pre nás, v dobe, kedy sme ako ľudia spupnejší, voči sebe chladnejší, viac sa používame a zbožšťujeme sex, je to zrejme príliš. Zdá sa však, že pre záchranu nielen rodiny, ale celej spoločnosti je potreba návratu k pravej podstate lásky kľúčovou. Nemusíme to vyjadrovať v rámci nejakého pochodu, protestu. Stačí to vyjadrovať svojím životom. Láska je azda najviac, viac ako sex. Veď bez lásky, nie bez sexu človek postupne chradne a umiera. Celý Nový zákon je v prvom rade o láske jednotlivca v spoločenstve k Bohu a v druhom rade o láske k Bohu v kompatibilnom páre tvorenom mužom a ženou, spolu dávajúcimi nový život. Iste, nie všetky deti môže vychovávať mama a otec. Podstatné je, že im je prezentovaná i darovaná skutočná láska zrelých osobností, láska, ktorá vo svojej podstate nikdy nepotrebovala sex, aby mohla nielen že prežiť, ale aj ďalej rásť. To nám, koniec-koncov, ukázal Ježiš na kríži, čím zbúral vtedajšie chápanie lásky (ako zištnej lásky). Tak búra aj dnes sexualizovanú lásku všade tam, kde ho ešte sú ochotní počúvať.

Zatiaľ, po analýzach množstva životov, som nevidel v neheterosexualite vrodenosť stavu mysle takýchto ľudí, čo ale neznamená, že to ešte neuvidím. Rešpektujem však to, čo v sebe chce človek uzdraviť a či vôbec niečo, ako rešpektujem aj rozhodnutie narábať so svojou sexualitou tak alebo onak. Mojím cieľom je byť v komunikácii s inými láskavý, objímajúci a profesionálny.

Apropo, netuším, kde sa v myslení ľudí vzalo presvedčenie o tom, že všetko, čo je vrodené, je prirodzené. Z tohto pohľadu by aj pedofília mala byť prirodzená, pretože neexistuje nepriestrelné vysvetlenie jej vzniku, rovnako ako neexistuje pri homosexualite. Nehovoriac o tom, že množstvo patológií je daných geneticky. Našťastie sa dnes už parafília (aj pedofília) nevníma ako porucha, kým sa poruchou nestane (nezačne spôsobovať problém dotyčnému alebo jeho okoliu). No i tak by bolo veľmi smelé tvrdiť, že je prirodzená. Na základe akých dôkazov? Zatiaľ žiadnych relevantných. Nestačí objaviť biologickú podstatu psychickej sexuality človeka. Jednak vždy bude psychická, teda hojne ovplyvnená prostredím a punc prirodzenosti jej dáva tak či tak spoločnosť, nie veda.

Pomohlo by, keby sme aspoň v cirkvách mali aj neoficiálne jasno v tom, čo vlastne homosexualita je a túto pravdu by, ako pri čomkoľvek inom, vyjadrením slobodnej vôle mohol človek prijať alebo odmietnuť – na vlastnú zodpovednosť (za svoju dušu). Pripomínam však, že láska nie je hriech, nie je závislá od sexuálneho partnerstva, ani v ňom najväčšia, najkrajšia atď., hoci sa to nastavením tej-ktorej spoločnosti takto zdať môže. Najvyspelejšia forma lásky nemá s vlastným pôžitkom (a teda ani so sexom) nič spoločné. Napriek tomu Boh nezabudol ani na milujúcich sa bez sexu - vylučovanie hormónu blízkosti - oxytocínu pri milovanej osobe dokáže navodiť vnútornú slasť a prevýšiť chuť na sex.

Dnes nám v cirkvách absolútne zlyháva podpora dlhodobo nezadaných kresťanov. Doba, kedy sa kresťania o všetko delili a skutočne sa milovali ako rodina, je dávno preč, čo automaticky zosilňuje v cirkvách pocit osamelosti, zvýrazňuje vedomie inakosti a túžbu odlúčiť sa, ísť inou cestou, zúfalo až zlostne pochybovať o Bohu, Písme, cirkvi, zažiť niečo iné, nové, krajšie. Za to, však, Boh nemôže.

Možno na záver pomôže týchto pár jednoduchých odporúčaní:

• Nechcieť by heterosexuálny, nesnívať o tom.
• Neidealizovať si heterosexuálne ani homosexuálne partnerstvo.
• Veľmi dobre poznať seba i svoju sexualitu, uvedomiť si, že aktuálny stav duše, myslenia je neodpojiteľný od sexuality, rozvíjal sa roky a súvisí so všetkým, čím sme si prešli od vzniku našej osobnej existencie.
• Mať niekoľko zmyslov života, obklopiť sa milujúcimi ľuďmi, nemať priestor vytvárať si mučivý obraz osamelosti...

Ak to všetko zapadne do pravdepodobného obrazu Boha o ľudskom bytí, poslaní, sexualite, môžeme prispôsobiť svoj život tomuto poznaniu tak, aby to bol život radostný a pokojný. Nezúfajme, ak dnes nenachádzame odpovede, ak nám to dnes zmysel nedáva, neprináša vnútorný pokoj. Stačí to pre túto chvíľu odovzdať, prijať seba dnes takých, akí sme, s tým poznaním, aké máme. Každý deň sme múdrejší o poznanie a zrelší, stačí chcieť pokorne počúvať, vnímať seba i svet okolo seba a byť trpezlivý.

Na záver sa mi žiada zmeniť názov tohto článku na: "Prečo mám milovať (milovať inak) ako homosexuálny?" Aby som rástol, zveľaďoval svoje vnútro, odovzdával vo vzťahoch a mal im čo ponúknuť, aby som bol otvorený možnostiam, budoval autentické JA, šťastie na pevných základoch a nemusel čakať na to, že šťastný budem až v nebi.