Klamať či neklamať?

Ak klameme, zriedka je skutočným dôvodom neublíženie tomu druhému. Najčastejšie nechceme spôsobiť to, že sa pravda otočí proti nám, že klesneme v očiach iného, že nás opustí, posunie to ďalej, bude nás chcieť ovládať, viac kontrolovať, alebo, aby sa ten druhý nezložil a nepridal nám na starostiach. Nie raz klamstvom chceme získať výhodu. Preto iba človek s čistým a úprimným srdcom a zrelou osobnosťou veľmi dôsledne trvá na pravde a zároveň ju vyjadruje veľmi citlivo, ochotne rešpektuje pravdu iného, prijíma jeho postoj i následky. Iba takáto osobnosť má dostatok síl a odhodlania na to, aby krutou pravdou blízkemu človeku zároveň ponúkla ochotu pomôcť mu túto pravdu spracovať. Pre takúto osobnosť kritika nie je ohrozením, prevalcovaním vlastného ega, ale motiváciou na ceste sebarozvoja, poučením. Problém vyjadrovať pravdu priamoúmerne stúpa s negatívnym sebaobrazom, chabou sebahodnotou a takmer žiadnou istotou v sebe samou a vo vzťahoch s inými. Ľudia zabúdajú na jednu podstatnú vec – ak pravdu nie sú schopní či ochotní niekomu povedať, to automaticky neznamená, že musia klamať. Môžu uistiť ochotou pravdu vyjadriť, až k tomuto rozhodnutiu dozrú, príde ten správny čas, požiadať o trpezlivosť.