Homosexualita v terapii

Keď som zakladal tento web, resp. vstupoval do verejného priestoru, bol som mladý, neskúsený, ale plný snov, plánov, ilúzií. Nie všetko bolo pochopené tak, ako som si to želal, pretože text neprenáša obraz, emócie, skutočné vnútorné rozpoloženie autora a každý si priestor medzi riadkami doplní podľa svojho vnútorného nastavenia a skúseností s inými ľuďmi.

Od začiatku písania som sa veľa naučil a asi najviac v lekárskej praxi. V podstate, keď som začínal publikovať, ešte som netušil, že budem lekárom. Otváral som svoju dušu cez úvahy a príbehy. Snahy prinášali aj chyby. Svoje videnie vecí som chcel svetu vykričať. Ľudí však krik iných nezaujíma. Stačí inakosť v názoroch a nálepka "veriaci," váš krik akurát tak obťažuje. Bol som možno málo otvorený vo veciach svojho súkromia, ale ak hovoríte o sebe – vo virtuálnom – a podľa mňa veľmi nebezpečnom priestore – ste v očiach tých, ktorým prekážate "chudáčik nevyrovnaný," ktorého treba s výsmechom poľutovať (takúto spätnú väzbu som ako začiatočník dostal). Ak hovoríte akoby do životov iných, robíte niečo, na čo v očiach iných nemáte právo, a tak vás treba zastrašovať výsmechom a ponižovaním (opäť skúsenosť z minulosti). V osobných kontaktoch vás ľudia za úprimnosť zvyčajne ocenia, kdežto vo virtualite priťahujete najmä patologické osobnosti, ktoré sa na vás môžu "vyhrať." A to bolo niečo, na čo som nebol pripravený a musel to v sebe dlho spracovávať nie raz aj s búrlivým emočným doprovodom. 

Bol som "hlučný," opakujúci sa a málo pokorný, hoci som si myslel opak. I napriek tomu, že som nemal žiaden vysoký cieľ – iba byť vypočutý a tolerovaný v názoroch bez výsmechu či "upratávania" so štipkou sarkazmu. Naučil som sa strážiť si súkromie a to postaviť na vrchol môjho verejného vystupovania. Kto ma pozná v súkromí, vie, že nie som dokonalý, ale cestu k mojej duši si s čistými úmyslami a záujmom vždy nájde. A ja sa vo svojich časom preverených vzťahoch na nikoho nehrám.

Asi najviac som postavil do pozoru čitateľské publikum písaním o homosexualite a provokujúcim článkom o seminaristoch a kňazoch, ktorí nezvládajú svoju sexualitu. Spätne to hodnotím ako snahu odtabuizovávať na nepripravenom teréne, čím som inicioval alebo rozšíril dištanciu odo mňa v kresťanských kruhoch, ale aj vytvoril priestor na chaos a útoky. To koniec koncov aj mojimi postupne odlišnými predstavami o vedení homosexuálov v kresťanskom prostredí. Pri mojom bilancovaní si skutočne uvedomujem to, že nepochopené a neschopnosť akceptovať moje názory mnohí ľudia použili na hlasitú revoltu alebo tiché odseparovanie sa. Pritom sme mali mnoho cieľov podobných, len zároveň iné videnie sveta a ľudskej duše. Je dobré, že ľudia, ktorí z môjho života mali odísť, odišli. S ohováraním inými alebo toleranciou šírenia klamstiev o mne mám však doteraz veľký problém, resp. moja tolerancia voči tomuto je dodnes nulová.

Sám by som asi viac skritizoval seba v mladšej verzii. Avšak, keď si uvedomím to, aké prostredie (rodina, kresťanské združenia) formovalo môj svetonázor, náboženské presvedčenie, skôr by som túto verziu seba objal a ocenil jej progres. Trpel som obsesiami, sociálnou a panickou úzkosťou. Bol som senzitívna, závislá, úzkostná osobnosť s neistou vzťahovou väzbou a intenzívnym vnímaním vývinu sexuality. Bojovník za spravodlivosť, ktorý si myslel, že musí všetko vyriešiť a každému otvoriť oči. Dnes som vďačný za to, že moje omyly a iní ľudia otvorili oči mne.

Moje získané náboženské presvedčenie bolo aj v časoch dospievania a ranej dospelosti odtiaľ – potiaľ, ďalej sú už výčitky svedomia a pravdepodobné peklo. Samozrejme, s tým šlo ruka v ruke vnímanie homosexuality ako takej. Treba žiť tak, ako to je v Písme a ako sa traduje v Cirkvi. Akosi som sa viac nezamýšľal nad tým, že človek je aj sexuálna bytosť a hoci sexuálna potreba nie je základnou potrebou človeka, čokoľvek z toho, čo automaticky vychádza z vnútra človeka sa pri milovanej osobe potláča, škodí to jeho duševnému zdraviu. Nie potláčanie uzdravuje, ale uzdravuje byť v kontakte so svojím vnútorným svetom, rozumieť mu a po dôkladnom sebapoznaní sa slobodne rozhodnúť o ďalšej životnej ceste. Cirkev v podstate pozýva k sublimácii sexuálneho pudu, čo síce dokáže byť aj vznešené a bez následkov, ale nie pri každom. Na druhej strane, ak si uvedomím, že sublimovať v psychiatrii (nie v kresťanských spoločenstvách) majú aj inak duševne zdraví pedofili, ktorí nespáchali a ani neplánujú spáchať sexuálne motivovaný trestný čin, a homosexuáli už nikdy viac, zamýšľam sa nad morálnymi princípmi spravodlivosti a rovnosti. Obe skupiny majú rovnocenne legitímnu a dôležitú potrebu vzťahovej a sexuálnej intimity, avšak kým jedných nútime k modifikácii sexuálnej praxe ("Nájdite si mladšie vyzerajúcu dospelú partnerku alebo nech sa pred sexom vaša partnerka oblečie do školskej uniformy."), druhých pozývame k neobmedzenému užívaniu si svojej sexuálnej inakosti. A to len preto, že v prvom prípade bude sexuálna prax ubližovať (ak by dochádzalo k sexuálnym kontaktom). Ešte sme si nezvykli na to, že parafília nie je duševná porucha, kým ňou nemá dôvod byť. A tak pedofilná osoba môže milovať naše dieťa, ktorému by nikdy neublížila, iba v tom prípade, že nebudeme vedieť o tom, že je pedofilná osoba. Už len tvrdenie, že pedofilná osoba miluje naše dieťa desí, pretože je silne spájané s ubližovaním a traumou na celý život. K tomu však vo väčšine prípadov bez psychiatrickej komorbidity nedochádza.

Aj duša dospievajúceho či dospelého človeka vie byť podobne krehká ako tá detská s podobným nepoznaním súvislostí a následkov daného konania. Viem, o čom hovorím. I moja duša bola takou. A každý poctivý psychiater by vedel rozprávať o tom, koľko rán a tráum vie spôsobovať aj zanedbanie duševného zdravia pri homosexualite, homosexuálne erotické kontakty a partnerstvá. Hoci usporiadané homosexuálne spolužitie je relatívne pekné a napĺňajúce, i tak každý osve profituje s psychoterapeutického vedenia, načretie do hĺbky, vytriezvenie či posun v ktorom nie raz otrasie aj základmi aktuálneho homosexuálneho partnerského vzťahu.

Nie, nenachádzam rovnaký vnútorný obraz, rovnakú minulosť s rovnakým prežívaním aj pri heterosexuálnych mužoch. Čiže jedno to nie je. Dokonca i mužská a ženská duša sú natoľko odlišné, že ani ja nie som schopný zmapovávať ženskú dušu s prehľadom. Ľudská sexualita veľmi zaujímavo kopíruje a dotvára to, akí sme a čím sme si prešli. Hoci na dávanie do súvisu alebo oddeľovanie má každý z nás svoje dôvody, dôslední analytici ľudskej duše neveria veľmi na náhody a nenavyšujú podiel genetiky ako ospravedlnenie málo úspešného prenikania do ľudskej duše alebo nerozumenia jej.  

Možno na tomto mieste by som tak "pohansky" znovu a trochu inak zopakoval – že minimálne záleží na tom, čo robíme, ale maximálne záleží na tom, ako (na základe čoho, akého poznania) sme k tomu dospeli.

Dodnes si jasne a s veľkou pokorou uvedomujem vývin ľudskej sexuality s jeho zákonitosťami. Na druhej strane je človek so všetkými svojimi túžbami a potrebami, ktorý prichádza do kontaktu so mnou ako s lekárom. Stojí predo mnou človek zranený minulosťou, možno dokopaný aj homosexuálnymi vzťahmi. Zvyčajne narazí vtedy, ak sa podujme skúmať pôvod svojho myslenia, správania alebo pôvod myslenia a správania partnera, uvedomí si potrebu zmeniť partnera alebo sa mu vo vzťahoch opakuje ten istý scenár. Vtedy by som mohol filozofovať o evolučných aspektoch a psychosociálnych súvislostiach aktuálneho obrazu napríklad mužskej duše s jej emocionalitou a potrebami. Ale to nie je horúca téma ani potreba iného. Človek za mnou prichádza so svojou predstavou podpory napríklad po rozchode alebo v závislosti, s obmedzenou kapacitou absorbovať doteraz nepoznané, náročné na pochopenie. Môžem tvrdiť, že ak sa chceme venovať vrcholu ľadovca, potrebujeme dobre poznať to, čo je pod ním dôkladnou analýzou základu, avšak to je možné s máloktorým tu a teraz a s mnohými to nebude možné nikdy. "Len proste vyriešte môj aktuálny problém za čo najkratšiu dobu, nech môžem ísť ďalej. Veď tak a tak. Čo s tým má spoločné mozaika mojich malých tráum?" Ja to s pokorou akceptujem, a hoci urobím, čo je v mojich silách, väčšinou neuspejem tak, ako by sme si želali obaja v terapeutickom vzťahu, ktorý sa formuje a prechádza rôznymi krízami podobne ako ktorýkoľvek iný hlboký vzťah. Pomôže ochota koncentrovať sa na to pekné v danom vzťahu a ďalej ho v dôvere rozvíjať.

Môj pacient nadovšetko potrebuje rešpekt, lásku, pozornosť bez narúšania osobnej integrity a vnútornej slobody, aby dokázal vstať a ísť ďalej tou cestou, o ktorej si myslí, že je pre neho tá najsprávnejšia. Chce veriť tomu, že šťastie a pokoj do srdca mu prinesie práve tá cesta, ten spôsob myslenia, ktoré si vybral, len musí počkať, kým na nej stretne toho pravého. Dodávam k tomu, že "...pravý je ten, kto ťa naozaj miluje, pretože láska je len jedna, akurát doplnkov k nej je mnoho." Tak napríklad rodič nielen miluje, ale aj karhá, vychováva a je zodpovedný na formovanie dieťaťa. Súrodenec či priateľ nielen miluje, ale aj pomáha otvárať oči, podporuje, ponúka, dvíha, prichyľuje. Partner okrem iného napĺňa aj sexuálnu potrebu oboch v partnerstve. O nikom z nich však nemôžeme povedať, že miluje menej, nedostatočne. Láska sa nemeria časom stráveným spolu, veľkými spoločnými plánmi, sľubmi ani "chémiou", ale otvorenou komunikáciou, čistými citmi a vzťahom k tomu druhému. To len my sme sa často naučili zostavovať si rebríček priorít tak, aby sexuálna potreba a jej napĺňanie boli na prvých priečkach – užívať si bez potreby ísť do hĺbky alebo aj za cenu použitia toho druhého. Naučili sme sa lásku kompletizovať sexom. Alebo ak v nás niečo vo vzťahu s iným nefunguje, "zalepiť oči sexom." Zrelší postoj dokážeme ponúkať jedine vtedy, ak sme sami vnútorne dozreli (a buď sme to zažili v praxi, získali sme korektívnu emočnú skúsenosť v psychoterapii alebo si relatívne dobré fungovanie a vhľad "udržali" vďaka mentalizovaniu).

Som známy tým, že som roky skúmal oprávnenosť homosexuálneho zväzku pred Bohom. Dnes ma teší, že či už som sa trafil alebo nie, podstata jedného naplneného ľudského života spočíva v niečom inom. A to ostatné nechávam na slobodnom rozhodnutí človeka, ktoré ma nijako nevyrušuje, ani mi nebráni milovať ho a byť mu oporou.