Ako komunikujeme

Predstavte si, že navštevujete nejaký kurz, špecializačné štúdium alebo ste boli na konferencii. Šlo o jednorazovú záležitosť, resp. na kurze bol konkrétny lektor iba raz. Napriek tomu vás oslovil, radi by ste s ním boli v kontakte, máte otázky, prípadne sa chcete len poďakovať, no e-mail, ktorý ste mu zaslali sa vám vrátil späť. Je nesprávny a iný nemáte k dispozícii. Vtedy sa na to buď vykašlete, alebo sa ho pokúsite nájsť na sociálnych sieťach s vysvetlením situácie. Možno je to chyba a možno aj keby e-mail fungoval, prekvapila by vás reakcia typu: "Čo chcete odo mňa?" "Potrebujete niečo?" doplnené jednoslovnými odpoveďami. A rozlúčil by sa s vami ako prvý bez ohľadu na to, či ste naozaj skončili, alebo nie. Mne sa to, priznám sa, stalo. Bolo to nepríjemné, ponižujúce. Nečakal som to, mal som problém to ustáť a nechcel som reagovať impulzívne. Rovnako nepríjemné vie byť, ak sa k vám hocikto a hocijakou formou správa odmerane, nadradene, jeho odpovede sú chladné, strohé, bez záujmu, čakajúce na to, kedy prestanete otravovať. Prípadne sa k vám odpoveď nedostane vôbec, hoci sa druhá strana oboznámila s obsahom e-mailu.

Toto by sa vo verejnom priestore stávať nemalo, avšak v mnohých firmách, podnikoch, vzdelávacích ustanovizniach na Slovensku sa to stáva štandardom. Ochotná komunikácia so záujmom o zamestnanca, uchádzača, účastníka či študenta patrí nielen k pravidlám slušného správania, ale je aj súčasťou budovania si dobrého mena osoby/inštitúcie. Pokiaľ, samozrejme, nemáte toľko známostí a kontaktov, že "odpinkať" pár desiatok ľudí mesačne nijako významne negatívne neovplyvní vaše dobré meno, váš kariérny rast či postavenie na trhu. Nuž, kariérny možno nie, avšak osobnostný určite zasahuje. Dá sa však povedať, že niektoré typy ľudí takto rásť nie sú nútené doživotne. Slovami istého modela, ktorého som spoznal pred niekoľkými rokmi: "Vzhľad predáva a otvára dvere takmer všade."

Odmyslime si však teraz človeka, ktorý je titulovaný alebo model, teda niekoho, "kto si to môže dovoliť" a prerástlo mu to cez hlavu. Pripomínam však, že takéto vystupovanie z pozície moci, resp. jej zneužívanie je na Slovensku štandardom. Vo vyspelých západných krajinách aj významný človek – ak stíha reagovať na elektronickú poštu či zdvíhať telefóny, odpovedá vždy, vystupuje distingvovane a s úctou k druhému.

Ako však reagujú násťroční a mladí dospelí? Prekvapujúco podobne, hoci na to nie je žiaden objektívny ani subjektívny dôvod. Okrem "ignoru" objavili funkciu "block," čo neváhajú využívať impulzívne i preventívne.

Ospravedlnením môže byť minulá negatívna skúsenosť, no skôr ide o medzery v sebavýchove alebo už vo výchove, ktorá dieťa mala naučiť, že je viac ako ostatní, jeho komfort je nadovšetko, zaslúži si ho dosahovať všetkými spôsobmi, všetko pekné si môže vziať a všetko zlé za neho vyžehlí niekto iný.

Môžem sa pokúsiť zamyslieť nad tým, ako sa ja prezentujem pred inými ľuďmi vrátane virtuality a anonymného vystupovania, ako sa k nim správam, aké signály voči nim vysielam, ako mi záleží na sebe a ako na niekom inom atď. Dôležité je uvedomiť si, že problém či hrozbu nemusím hľadať v inom, ale sám v sebe a že v inom to zanecháva negatívnu stopu.