Zneužívanie homosexuality a mlčanie cirkví

Dať, čo káže propaganda, a viac sa nestarať...

V poslednom čase si všímam nové LGBTI aktivity a weby, financované z eurofondov i peňazí našich daňových poplatníkov (vždy sa nájde nejaká oblasť, v rámci ktorej sa homosexualita priživí tiež, napr. boj proti diskriminácii, rozvoj kultúry, podpora integrácie sexuálnych menšín a i.), ako aj to, že niektorí verejne známi homosexuáli ďakujú na svojich virtuálnych profiloch rôznym firmám či spoločnostiam, ktoré nejakým spôsobom propagovali homosexualitu, podporili LGBTI organizované skupiny a ich požiadavky v boji za rovnosť, férovosť, lásku, pokoj, šťastie, slobodu a všetko krásne, čo len vieme vymenovať, aby sme do toho mohli obaliť holé jadro - registrované partnerstvá, manželstvá a napokon adopcie detí homosexuálnymi pármi. Vieme o tom spievať právnické, ústavné a altruistické ódy na radosť. A vieme použiť aj emocionálny nátlak a vydieranie na pretvorenie homofóbnej spoločnosti. Nikoho nezaujatého - mimo bludného kruhu nátlakov a ústupkov - nezaujíma, či toto má mať prednosť, či toto homosexuálna komunita naozaj potrebuje k šťastiu a či to potrebujú všetci v nej.

Štedrí darcovia a podporovatelia, ktorí si to vedia odpísať z daní, sa tvária, že iné utrpenie v rámci homosexuálnych komunít a vnútorné utrpenie jednotlivcov neexistuje. Existuje len nesloboda, diskriminácia homosexuálov ako tretieho pohlavia, nespravodlivosť a neláska k nim. Každý, kto verejne podporuje LGBTI organizované skupiny, vraj iba nezištne otvára náruč, uľahčuje ťažké sociálno-politické boje na poli inakosti, pretože jediným dobrom a cieľom sú registrované partnerstvá, manželstvá a adopcie detí homosexuálnymi pármi. Nie je to náhodou tak, že rôzne firmy, akciové spoločnosti či neziskové organizácie sú dostatočne flexibilné na to, aby vedeli využiť príležitosť, z ktorej im niečo "kvapne," minimálne v podobe posilnenia ich pozície na trhu? Uchlácholiť ľud a urobiť si čiarku pri koncoročnom bilancovaní. Presne tak, ako to býva pri charitatívnej činnosti. Jednotlivec sa v tejto zložitej spleti ekonomicko-politických vzťahov a finančných tokov stráca a stráca sa aj skutočné spoločné dobro, fokusácia na dôležitejšie problémy.

Reálne problémy ľudí s homosexuálnymi sklonmi, ktoré by mali mať prednosť...

Uvediem aspoň pár skutočných problémov homosexuálnej komunity a jednotlivcov:

  • takmer žiadna, pohlaviu a poslaniu adekvátna morálna podpora a výchovné usmernenia mladých ľudí
  • nevedenie ľudí s prebúdzajúcimi sa alebo už jasnými homosexuálnymi sklonmi k autenticite a rešpektovanej názorovej slobode
  • ataky na osobnú integritu automatickým prijímaním scestných a často ponižujúcich virtuálnych nepísaných pravidiel, požiadaviek, správania sa, prístupov k sebe i iným ľuďom
  • predkladanie amorálnych vzorov, deštruktívnych vzorcov správania, pohľadov na seba a obe pohlavia, ktoré prinajmenšom výrazne sťažia integráciu jedinca do spoločnosti, jeho vnútorný rast, prinajhoršom prispejú k psychickým alebo i zdravotným problémom
  • rozpad osobnej identity, nezávislosti a hodnoty podporou zbožšťovania kvalít iných osôb rovnakého pohlavia až fetišizmu zameranom na maskulínne črty a penisy v prípade mužov
  • predčasná homosexuálna prax dospievajúcich, ktorí v skutočnosti homosexuálni nie sú, iba pociťujú vnútorný zmätok
  • obmedzovanie spätnej väzby a sebakritiky, umlčiavanie a vysmievanie kritikov toxického myslenia a nesprávneho životného štýlu homosexuálov, snaha o názorovú uniformitu formujúceho, najmä virtuálneho prostredia
  • žiadne reálne aktivity, osobné stretnutia pri rozhovoroch alebo športe, ktoré by boli skutočným prínosom a hodnotou, nie ako akcie Gay Pride a romantických gay filmov na filmových festivaloch - akoby udržiavania človeka v ilúzii či "umelom spánku," pretože propagande vyhovujú naivní idealisti
  • označovanie homosexuality ako identity človeka
  • kolektívna nenávisť voči náboženstvám a označovanie všetkých s iným názorom za homofóbov a nepriateľov homosexuálov
  • absencia edukácie jednotlivcov v spoločnosti, ktorí by mohli prispieť k napĺňaniu potrieb homosexuálnych jedincov, vzťahových a emocionálnych deficitov a k vytvoreniu priestoru na sebarealizáciu
  • žiadna podpora homosexuálnych jedincov, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli nemať sexuálneho či životného partnera
  • žiadna podpora rodičov, príbuzných, životných partnerov opačného pohlavia, ktorí ťažko znášajú homosexualitu svojho blízkeho či partnera hlavne kvôli tomu, že ju nepoznajú a nemá ich kto podporiť (samozrejme, nevedomosť, zľahčovanie vecí či slepé zbožšťovanie homosexuality blízkeho a podporovanie v nezmysloch tiež nie sú v prospech duševného zdravia a progresu dotknutého jedinca)

LGBTI propaganda a gender ideológia ako nevlastné sestry všade spolu...

Vo vyjadreniach aktivistov znie všetko tak krásne, akoby homosexuálni revolucionári (bohvie, koľkých z aktivistov sa homosexualita týka osobne) budovali ideálny moderný svet, v ktorom už viac nebude utrpenia, muža a ženy, iba šťastie a rozkoš človeka či rodiča neuvedeného pohlavia a každé z vyše 40 pohlaví a identifikácií bude mať svoje špeciálne práva, aby sa nik necítil dotknutý. Lebo pokiaľ si niekto musí vziať vopred určené pohlavie, lebo len s ním si biologicky dokáže založiť rodinu, je to diskriminujúce. Rovnako je však diskriminujúce aj to, že nie všetky sexuálne úchylky sú iba akceptovateľnými či propagovania hodnými odchýlkami. V ideálnom svete by sme si všetci zaslúžili rovnaké pohodlie a všade otvorenú bránu, avšak v reálnom svete tomu tak nikdy nebude. Rovnejší nikdy nebudú ľudia len preto, že chcú, ale budú to vždy ľudia s mocou. A akokoľvek by tí ľudia s mocou chceli oklamať prírodu či biológiu, ono to jednoducho nejde bez následkov. Dobrá legislatíva nás navyše má chrániť a predvídať, ktorými krokmi sa spustí deštruktívny domino efekt. Rovnako ani náboženstvo nediskriminuje, pokiaľ je žité s rozumom nad srdcom, živou vierou, pokorou a nádejou nad pokušením fanatizmu či radikalizmu.

Dnes už pri homosexualite formujeme verejnú mienku inak ako vedeckými štúdiami...

Je neuveriteľné, čo sa v pozadí homosexuality ako spoločenského problému deje. Najprv sme si mysleli, že ľudí zburcujeme nevyvrátiteľnými vedeckými štúdiami o vzniku homosexuality. Tie z nej mali urobiť nedotknuteľnú tému, o ktorej viac nemožno polemizovať. To akosi nevyšlo podľa priania a navyše, v mnohých krajinách je téma stále politicky nepriechodná, rozdeľujúca spoločnosť na dva tábory, a tak sa pristúpilo k plánu B. Ísť cez deti a mladých, vychovať generáciu, ktorá bude v problematike úplne poddajná a otvorená všetkému, resp. postaráme sa o to, aby bola, aby to bol nenásilný dlhodobý proces a aby si napokon v dospelosti ani len neuvedomovali, že sme ich vlastne celý život inokulovali ilúziou, maskovali komplexnú podstatu povrchnosťou a cielene manipulovali. Zvyšok urobia za nás; my si o 20 rokov už len vyložíme nohy. Kto sa o to stará? Neziskové organizácie, umelci, ale hlavne médiá. Deje sa to cez rôzne "triky" vložené do reklám, relácií, seriálov, filmov a vystúpení pre deti i dospelých, aby si mozog dieťaťa zvykol na normalitu javu, prípadne, aby ho mozog dospelého podvedome či vedome preklasifikoval. Cieľom je odsúdiť všetky iné postoje či polemiky, pretože jediný problém homosexuála má byť intolerancia okolia a obmedzujúce zákony. Už z uvedeného vyplýva, že toto je len reklamný ťah skupín, ktorým nejde o skvalitnenie života jednotlivca, o prezentáciu komplexného pohľadu naň so všetkým súvislosťami, ale ide o živenie takého obrazu o ňom pred svetom, aký sa účelovo potrebuje permanentne udržiavať. Človek sa stáva obyčajným rukojemníkom v plnení cieľov záujmových skupín. Netýka sa to len homosexuality, ale aj multikultúrnych a genderových "chuťoviek." Spolu s tým sa dokonca vezie aj pedofília. Ak sa tolerovaná pedofília nerozšíri cez radikálne náboženstvo či sektu, nájde si cestu cez taký prístup k maloletým, po ktorom bude mať akákoľvek vôľa dieťaťa právnu silu a zodpovedný už nebude rodič, ale dieťa. V tomto "názor dieťaťa nediskriminačnom balíčku" bude zahrnuté aj právo mať sex, ak si o neho dieťa požiada. Absurdné? Koľko absurdít sme tu mali pred 50 rokmi a dnes sú právom. Nezmysly ľudí s mocou ovplyvňovať verejnú mienku emocionálnymi "náložami" a rýchlym šírením správ sa stavajú nad prirodzený zákon, dokonca i nad psychológiu ako vedu. Stačí, že sa ich takých stretne viac a sú vytrvalí.

Vždy zostane skupina ľudí, ktorým sa budú nové práva priečiť, a tak sa budú perzekvovať za iný názor. Možno nie väzením, ale vždy sa nájde spôsob, ako osobu spoločensky ponížiť a odstaviť. O tom vedia svoje aj vedci a iné povolania v rámci inteligencie národa. Tieto osoby sa chtiac-nechtiac stali posluhovačmi aktuálnej ideológie.

Je zaujímavé, že to všetko ľudia vidia, ale vôbec na to nereagujú, len sa nechávajú slepo unášať činnosťami aktivistov a rozhodnutiami politikov. To je napríklad pre Slovákov príznačné. Nebudeme sami hľadať pravdu, radšej uveríme tým, ktorí vedia ťahať za tie "správne" nitky. My sa len uchýlime k extrémnej podpore niečoho, čo nepoznáme, alebo k extrémnemu odsudzovaniu či kolektívnej nenávisti niečoho, čo nepoznáme.

Ako to je s postojom cirkví na Slovensku...

Je úsmevné to, ako sa cirkvi tvária, že homosexuálny človek a normálny kresťan môžu existovať iba oddelene; homosexuál a kresťan v jednej osobe by totiž nemal existovať. Nemyslím teraz na postoje rádových kňazov a kazateľov, skôr na vyššie mlčiace úrovne kléru, ktoré, okrem toho, že sú mlčiace pri citlivých témach a obyčajnom ľude, zvyknú sa politicky angažovať, sú ohnivo apokalyptické, stojace bokom tam, kde je to aktuálne výhodné a bez sebareflexie, ktorá im je stále cudzia. Vyjadrenia typu "zlyhali sme" alebo "čo pre vás môžeme urobiť, ako pre údy jedného tela" im nejdú to úst. Je potrebné udržať autoritu cirkevných predstavených za každú cenu a tomu by veľmi nepomohlo uznanie si omylu či žiadanie o radu obyčajných ľudí, aby sme boli naozaj jedným spoločenstvom..., aby sme boli nielen navonok, ale aj skutočne jednou rodinou, ktorú vedie jeden Otec.

Katolícka cirkev má stále čo ponúknuť. Zďaleka to nie z pohľadu iných len charita a viera v imaginárnu bytosť, ktorá je plná zákazov, príkazov a nariadení. Možno si dnes mnohí neuvedomujeme jeden fakt - že hoci z rôznych, a väčšinou aj pochopiteľných dôvodov, opúšťame tradičnú religiozitu, je veľmi pravdepodobné, že naďalej budeme túžiť po viere v dokonalú bytosť a po rodinnom spoločenstve. Neprestaneme byť hľadajúci. Mnohí sa už takto stali obeťami rôznych siekt či povier. Pretože hľadať niečo lepšie, niečo nové môžeme donekonečna a utekať či zbavovať sa starého nie je náročné. Oveľa ťažšie je robiť lepší svet z miesta, v ktorom sa aktuálne nachádzame.

Áno, kedysi sme nemali poznanie dneška, ale viera v Boha mala odpradávna kultivovať život, mala a má povzbudzovať k chápaniu vlastného života, samého seba (možno i vlastného sebectva), poslania, motivácie, túžob..., a v tom všetkom sa mal a má človek stretnúť s tajomným odrazom Boha, ktorého plnosť sa mu odhalí až vo večnosti. V histórii kresťanstva máme množstvo čiernych bodov, ale tie nemôžu poprieť ani zatieniť múdrosť pestovanú a overovanú tisícročia. Je zaujímavé, že i moderný kresťan má potrebu zvolávať oheň a síru z neba na bezbožný ľud - ako ten spravodlivý článok Božej rodiny. Radikálne postoje cirkví sú veľmi deštruktívne, najmä pri neschopnosti argumentovať, nehovoriac o tom, že ak získavajú pozornosť predsudkami, súdmi a apokalyptickými proroctvami, nie je to obraz cirkví, po ktorom by sekulárna spoločnosť túžila, no rada ho využije v snahe o ich deštrukciu. Obhajoba rodiny je dnes spájaná s útokmi na homosexuálov, ktorých všetkých hádžeme do jedného vreca ako bezbožných chlipníkov. Prečo je najlepšia obrana útok? Prečo sa nezameriame aj na iné dôležité prvky kresťanstva a hlavne na pastoračné slabiny? Kde bola obhajoba rodiny, keď sa nehlásili k slovu LGBTI skupiny? Kde boli cirkvi v časoch, keď sa ešte dalo pracovať so slobodnými homosexuálmi a ľudia ešte veľmi premýšľali nad tým, či vôbec vstúpia do tajného homosexuálneho vzťahu? Niekto by možno povedal, že triezvejší postoj laikov nebol nič iné ako výsledok strachu. Ľudia mali strach aj z predmanželského sexu, lebo sa báli pekla a iných trestov ešte počas pozemského života. Áno, je fajn, že sme sa zbavili fanatizmu, ale ani stav, v ktorom nevieme jasne pomenovať hriech alebo škodlivosť pre dušu, nie je výhrou. Je fajn, že sme sa zbavili fanatizmu, no napriek tomu robíme mnohé veci tajne a vyčítame si ich, lebo vieme, že zrádzame. Neverou, nekontrolovanou žiadostivosťou či nehľadaním pravdy zrádzame samých seba, ale aj toho, koho sme stiahli so sebou.

Pokiaľ nedôjde k obrodeniu cirkví a ich postojov, myslím si, že sa čoskoro rozsype aj tá rodina, za ktorú sa momentálne bojuje najviac. Lásku totiž nevymyslela rodina, neprejavuje sa len v rodine. A tú lásku, lepšie povedané - vieru v ňu, sme v mnohých ľuďoch zabili. Môžu cirkvi dneška obnoviť Bohom daný prirodzený rád na Zemi? Je zaujímavé, že ľudia obhajujú to, čo im bolo uprené (kňazi rodinu), alebo zdôrazňujú to, pre čo sa sami rozhodli, ale čo nedokážu uniesť (ultrakonzervatívni kresťania svoju predstavu o nevybočovaní z jedného smeru a jeho trestaní). Kresťanská viera nie je iba o obhajovaní rodiny či obrane niečoho, na čo svet útočí. Nie je o trestaní hriešnych svätými. Nie je ani strachom z demaskovania vlastného zlyhania, ktorému musím zabrániť kritikou toho, čo sám robím. Zdá sa tiež, že udržať tabu pri problematike sexuality, holý zákaz masturbácie, homosexuálneho či predmanželského sexu, sa javia ako kontraproduktívne - mladí kresťania pestujú tichý nesúhlas, vedú proti tomu tiché boje. Možno nie sú takí odbojní ani amorálni, ako si niekto myslí. Možno len chcú vedieť, ako dočasne alebo celoživotne naplniť rôzne potreby v presexualizovanom prostredí inak a rovnako kvalitne, poznať odpoveď na otázku: "Prečo?" a odmietajú slepú poslušnosť. Keď sa i mladí kňazi či kazatelia pozerajú na to, čo všetko dnes ľudia robia bez najmenších výčitiek, ako sa všetko vníma s ľahkosťou, aká voľná je sexuálna morálka, ktorou sa oni roky bičovali, alebo ktorej takéto vnímanie vo svojom prostredí nikdy nezažili, je pre nich ťažké niesť bremeno obety a čudáctva. Bolo ľahšie potláčať svoju sexualitu v dobách, kedy rozprávať o nej bola najväčšia opovážlivosť a zvrátenosť. Niekedy nás irituje to, čo sami sme, len sme to v sebe potlačili. Dnes tento boj mnohí duchovní projekciou prenášajú na svojich veriacich alebo ho nezvládajú iným spôsobom. To isté sa týka konzervatívnych laikov, ktorí síce môžu bojovať za krásne veci a poukazovať aj na iné hodnoty v živote, často v týchto bojoch zostávajú úplne sami. Realita, v ktorej cirkvi zlyhávajú a zdá sa, že sekulárne združenia sa činia, nemôže priniesť iný, ako aktuálny nepotešujúci výsledok. Pár jednotlivcov - bojovníkov nezmení myslenie a životnú prax väčšiny, podporovanej verejnou mienkou.

Moralizovanie je katom a jedom - spôsobuje smrť v podobe zničených vzťahov a potlačených emócií. Škoda, že sa v našich cirkvách zakorenilo tak hlboko. Nielen homosexuáli, ale aj iné nepohodlné skupiny laikov, sa vďaka výrokom, že narúšajú prirodzený a Bohom daný poriadok sveta, vylučujú zo spoločenstiev už preventívne. Ak to okoreníme obhajovaním rodiny, ktorú títo ľudia nikdy nebudú mať, dávame im jasne najavo, že nepatria nielen do cirkvi, ale ani do spoločnosti, a všetko, čo hnaní túžbami i bolesťou podniknú, má zostať v tajnosti.

Najväčším šokom pre mňa je, keď po rokoch venovania sa problematike, mi niekto zahlási, že písaním o nej s iným postojom, ako cez perspektívu ohňa a síry, iba obhajujem homosexualitu a homosexuálov, som bludárom a odpadlíkom. Málokoho napadne, že sa iba pýtam, prečo je stav taký, aký je, a že nikoho si po poznaní pravdy nedovolím súdiť. Najviac ma však zaráža to, že nikto za týmto stavom nevidí kus svojej zodpovednosti a nikto za to nechce prevziať zodpovednosť. Radšej si povieme, že je to dielo diabla a my sme len muzikanti. Nielen že sa nám nechce hľadať pravdu, necítime sa zodpovedne, ani nemienime priložiť ruku k dielu - pridať sa k ľuďom, ktorí by s tým chceli niečo s láskou urobiť. A pritom máme alebo môžeme mať v rodine človeka, ktorý sa cíti alebo sa bude cítiť v cirkvi cudzo (pokiaľ nám je v nej nekriticky dobre) a nie vlastnou vinou. Iní kresťania budú síce milovať, ale položia si niekoľko podmienok, aby mohol byť človek hodný ich lásky a záujmu. Aj tak si síce o ňom myslia svoje, no kým hrá podľa ich pravidiel, nebudú ho plašiť. Odporúčam odrezať sa od takýchto ľudí, no zároveň veriť, že v konkrétnej cirkvi sa nájde miesto aj pre mňa. Tiež som si nemyslel, že je to možné, ale je. A tých pár priateľov potom stojí za to neopustiť.

Riešením je sebareflexia, uvedomenie si v prvom rade pravého obrazu seba, toho, či vôbec vieme, čo súdime, či máme právo súdiť, že sa možno tvárime ako sudcovia zlej morálky, no v skutočnosti sme iba zatrpkli, podvedome v nás vrie to, že my sme konvenciami či náboženstvom zviazaní viac ako ostatní, navyše popierame vlastné túžby a emocionalitu. Napokon si potrebujeme uvedomiť, že každý človek je hľadajúci, nakoľko v jeho najhlbšej prirodzenosti je zdieľať s niekým svoju intimitu, svoj vnútorný svet, celého seba. A na tejto ceste hľadania chybuje každý - nielen vlastnou vinou, ale aj neochotou okolia a nedostatkom možností, ktoré by skutočne napĺňali dušu človeka.