Tri časté otázky (ne)kresťanov pri homosexualite

1. Prečo by vlastne kresťan nemohol mať partnera, ak je homosexuálny?

Dôležitejšie je pred tým sa opýtať samého seba, čo je vlastne kresťanstvo, kto je Boh a čo je homosexualita. Je kresťanstvo individualistickým náboženstvom alebo je o spoločenstve, ktoré spolu skúma Božie slovo? Je kresťanstvo o tom, čo predkladá spoločnosť? Dáva svetská morálka alebo čokoľvek nové a premenlivé v myslení kresťanstvu zmysel a odpovede? Udáva to zvonku smerovanie kresťanstva alebo len ponúka spätnú väzbu? Je Boh rozprávková bytosť s neistými charakteristikami, voľne interpretovateľnými a dobovo upravovateľnými črtami? Je pôvod homosexuality podopretý faktami?

Kresťan je zrejme preto kresťanom, lebo je ochotný skúmať Božie slovo, vypočuť si autority, duchovných vodcov, chce sa pýtať v spoločenstve a vie zvažovať rôzne ponuky doby bez toho, aby proti nim aktívne bojoval. Neprijíma pasívne rôzne názory len kvôli tomu, že sa na nich zhodla väčšina, ale skúma, čo môže byť dobré a Bohom požehnané a ako môže on prispieť svojím dielom k tomu, aby bolo viac pokoja a lásky tam, kde ničia rozbroje. Prinášať pokoj neznamená popierať Božie slovo alebo byť rozpoltený. Znamená to rešpektovať rozhodnutie iného človeka a svojím životom svedčiť o tom, že je možné žiť aj inak, že Boh je ten, kto skutočne napĺňa a dáva životu zmysel. Až pri takomto vnútornom nastavení je možné konať všetko ostatné, čo bude "pevné státie na Božom slove" iba dopĺňať. Pevné státie na Božom slove je plné logiky, výziev, ale i náročných rozhodnutí. Pokiaľ sa to zamieňa s fanatickým presadzovaním nejakej pravdy jednotlivca, dlho to nevydrží. Možno aj chceme ako kresťania svetu hlásať Božie slovo, ale svet o to musí stáť a my to slovo potrebujeme poznať a vedieť podať. V opačnom prípade pohoršujeme. Avšak i na Bohom požehnanej ceste môžeme bez podpory spoločenstva stroskotať. Nejde tu o to - slepo sa nechávať niekým viesť. Ide o vyššie spomenuté - spoločne sa podporovať na ceste za Kristom a zároveň rešpektovať aj iné rozhodnutie brata či sestry v Kristovi. Pokiaľ toto rozhodnutie nie je motivované pokrytectvom a nedostatkom lásky v spoločenstve, je to azda v poriadku. Pokiaľ je, potrebujeme sa zamyslieť nad tým, aké signály svetu vysielame a ako veľmi sme sa odklonili od prvotného zámeru Ježiša s nami, ako veľmi poškvrňujeme obraz Jeho Cirkvi.

Problémom nie je pochybnosť, hľadanie tej najlepšej cesty pre mňa pokusom a omylom. Aj apoštol Tomáš veril, ale preveroval. Problém vznikne vtedy, ak definitívne zatvárame dvere srdca pred Bohom, a teda pred možnosťou, ktorú ponúka On sám s presvedčením, že Jeho návod na život určite nenaplní. A ak skutočne nenapĺňa, určite za to môže On, určite to nie je Jeho návod, návod je zlý, nie je pre mňa.

V cirkvi sa večne pasujeme s neschopnosťou rozlišovať, kedy ku mne cez autoritu prehovára Boh a s ochotou nepohoršovať sa nad tým, že niekto nežije svoju vieru podľa mojich predstáv. To, že je v cirkvách pri homosexualite toľko zmätku, nesúvisí s vedou, ale súvisí to s tým, že sme sa v cirkvách príliš vzdialili od Boha a hľadáme iné cesty, spôsoby naplnenia. Dôvod, že cirkev je taká či onaká je vlastne iba kvalitná a široko akceptovateľná výhovorka, prečo ísť za niekým, kto ponúka viac slobody, kto sa javí byť autentickejší. Pretože nepoznám žiadne spolky ani organizácie, kde by do medziľudských vzťahov nezasiahlo zlo, kde by nezlyhal ľudský faktor. Slobodný napokon nebudem dovtedy, kým v kontexte vo všetkých smeroch a súvislostiach nepochopím to, kto som, čo ma tvorí, kam smerujem a kde je moje šťastie.

2. Prečo si kresťania nemôžu žiť svoje a dať zvyšku sveta pokoj?

Ono sa to, myslím, deje. Problémom tu však nie sú kresťania, ale každý, kto má na homosexualitu iný a povedzme aj triezvejší názor, je pri nej zdržanlivejší. Svet však už ale medzi homofóbiou a iným (nenásilne a nezraňujúco vyjadreným) postojom nerozlišuje. Svetská morálka bola vždy viac prispôsobivejšia dobe a nešla vždy ruka v ruke s náboženstvom. Preto nie je prekvapením, že tomu tak je aj dnes. O nepochopení Písma ani nehovorím. Ak sa v minulosti v mene Písma neváhalo vraždiť, dnes sa po jeho ohýbaní môžeme v homosexuálnej komunite sobášiť a mať spolu pohlavný styk.

Ak si svet dokáže morálne obhájiť právo na dieťa, dopredu premyslené plánovanie osudu dieťaťa bez zážitkov s rodičom druhého pohlavia pri spoločnom bývaní s ním, obchodovanie s deťmi, čo všetko zákonite nadväzuje na homosexuálne manželstvo, je to vec svetskej morálky a skupiny ľudí, ktorí presadzujú homosexuálne manželstvo a rodičovstvo ako normu. V prípade, že sa na tom dohodne väčšina spoločnosti a uzná to ako legálne, je to vec, ktorá sa udiala v demokratickej spoločnosti prehlasovaním menšiny väčšinou a je potrebné to rešpektovať. V tomto nikto s triezvym uvažovaním a otvorenou mysľou problém nevidí. Problémom je, že kresťania majú skreslené predstavy o tom, čomu veria, a tak stále menej a menej skúmajú Písmo, čím stále viac a viac relativizujú a možno v dobrej vôli chcú opravovať Boha, ktorý novodobým spoločenským problémom až tak dobre nerozumie a s presvedčením o tom, že budú ako obroditelia šíriť dobro, lásku a pokoj presadzujú niečo, čo v Písme nemá oporu. Diabol v minulosti robil z ľudí pomätených, okrádal ich o identitu a dôstojnosť. Dnes nabáda ľudí k tomu, aby robili veci, ktoré sa na kresťanstvo podobajú. A tak tu chýba odpoveď na kľúčovú otázku, či ide o dobro, lásku a pokoj z pohľadu Boha alebo niekoho iného. Chcú sa podobať na niekoho iného, kráčať s dobou, byť tí prajní, chápaví, zbavovať sa stigmy kresťana s mantinelmi. Prirovnáva sa to k aktivitám niektorých svätých, ktorí často šírili niečo, čo vo vtedajšej cirkvi nebolo zvykom alebo to nemalo obdobu. Málokto si pri tomto prirovnaní uvedomí, že svätí len vyrovnávali to, čo sa v priebehu času pokrivilo. Nemožno povedať, že by ich rebélia nemala oporu v Písme alebo že by neboli túžili po Bohu viac, ako po čomkoľvek inom. Problémom je, že kresťan dneška je tak kritický na jednej strane, najmä ak ide o cirkev, a tak naivný na strane druhej, najmä ak ide o nároky na seba a budovanie spoločného dobra. Stále viac a viac túži za šťastím mimo Boha? Túži po tom, čo nepozná a čo ho má naplniť šťastím, lebo ušiel od toho, čo rovnako nepoznal, ale čím sa zaoberať, čo prehlbovať, skúmať to už nie je podľa aktuálnych spoločenských nálad a trendov také atraktívne.

Je potrebné sa zamyslieť nad tým, prečo sa cirkev tak veľmi vzdialila od človeka dneška a prečo si tento človek myslí niečo, túži po niečom, čo v Bohu nemá oporu.

3. Homosexualita nie je výmysel, hriech ani voľba, tak prečo sa obetovať?

Vede neprislúcha vyhlásiť, že homosexualita je prirodzenosť. To môže urobiť iba svetská morálka, nakoľko ani žiadne kresťanské náboženstvo nemôže doplniť do Písma nové vety. K tomu viem povedať len toľko, že láska, ktorou miloval Ježiš nepotrebovala homosexuálne spolužitie na to, aby bola naplnená. Ježiš nepozýva každého do manželstva, ale každého pozýva k tomu, aby miloval a bol milovaný takou láskou, akou On miloval a stále miluje nás. Každý kresťan by mal byť takou batériou, ktorá čerpá z Boha a nabíja zraniteľnejší článok vedľa seba, vidí ho, zaujíma sa o neho, je s ním prepojený. Pri takomto scenári žitia kresťanskej viery, to telesné bude chýbať vždy, ale nebude uberať na kvalite života. 

Iste, každý kresťan môže mať iné názory a žiť inak, ale kresťanstvo bolo od počiatku náboženstvom spoločenstva a skúmania pod vplyvom Ducha. Ak si teda chcem držať to svoje, izolovať sa od spoločenstva, pohŕdam ním, odmietam spoločenstvo tvoriť a zveľaďovať, pokiaľ sa v ňom nestretnem s rovnakými názormi... som ešte kresťanom?