Sme uvedomelí kresťania?

Určite neprichádzam s prevratnou myšlienkou, ak poviem, že my kresťania často berieme niektoré veci alebo problémy príliš vážne, nafukujeme ich, pohoršujeme sa na nich, vyčítame ich iným, dávame im najavo, že robia fakt veľmi zle, sme posadnutí niektorými kresťanskými ideami, ideálmi a bojmi za ne... a zasa iné témy, problémy, najmä tie, ktoré sa nás týkajú, bagatelizujeme alebo ich zakrývame.

Tak napríklad potraty, antikoncepcia, homosexualita - tam sme ochotní venovať aj celý svoj život oduševnenému boju, ísť argumentačne až cez mŕtvoly a zakrývame to za hájenie svojej viery, obranu kultúrneho dedičstva a cirkvi. Lenže v skutočnosti sa my osobne nejako nezapájame do konkrétnej pomoci tehotným ženám, odsudzujúc ešte aj ženy užívajúce antikoncepciu, ani nevytvárame atmosféru prijatia pre tehotné adolescentky, slobodné matky či ich podpory a problémy homosexuálnej komunity nás takisto príliš nezaujímajú. Dokážeme len povedať, že potrat a antikoncepcia sú zlo a homosexuáli by mali byť ticho. Ukazujeme, že tieto a tieto skupiny ľudí sú pre nás menejcenné, nehodné našej pozornosti. A že pre nás sú ľudia s iným názorom či osobným presvedčením menej podstatní, kým nezačnú robiť veci tak, ako sa to robiť má; a teda tehotná pekne porodí a homosexuál bude žiť do smrti sám, ak mu nedôjde, že sa dá žiť aj so ženou. Radi sa dívame na človeka cez jeho problém, nie cez všetky okolnosti a aspekty, ktoré výslednému rozhodnutiu či aktuálnemu správaniu predchádzali.

Ideme po povrchu a opakujeme po iných ľuďoch bez ohľadu na to, či svojimi súdmi, kritikou, nečinnosťou konajú správne.

Nemôžeme sa nazývať kresťanmi, ak si odmietame vypočuť problém aj toho človeka, ktorý s nami nezdieľa naše vnútorné presvedčenie. Alebo ak ho odmietame brať vážne. Nemôžeme sa tiež tváriť, že jeho sa ten problém bytostne netýka a že kvôli tomuto problému naozaj netrpí. Kresťan nemá úlohu otvárať iným oči nasilu a ani zľahčovať niečie utrpenie kvôli jeho inému poznaniu vecí a náhľadu na ne. To, samozrejme, neznamená, že sa máme za svoje presvedčenie hanbiť alebo nezahlasovať zaň pri referende či inej forme hlasovania, alebo tam, kde sa nás pýtajú na náš názor. Zvyšok kresťan ukazuje praxou, nie slovami: "Áno, aj tak sa to dá. Takto som šťastný a možno ešte šťastnejší ako ostatní."

Problémom by nikdy nemali byť iné názory. Problémom sa to stáva vtedy, ak nedokážeme prijať človeka s inými názormi, on nedokáže prijať nás a obaja máme tendenciu sa na toho druhého dívať cez perspektívu týchto rozdielov, čo nás, samozrejme, jeden od druhého vzďaľuje. Cítime sa pri tom druhom nepríjemne dovtedy, kým sa od neho nedočkáme súhlasu s naším postojom. Až vtedy sme ochotní pripustiť, že ten človek je normálny a hodný našej pozornosti. Vždy máme tendenciu prezentovať veci tak, aby sme ukázali, že naša pravda je uvedomelejšia a opiera sa trebárs aj o vedecké poznanie.

Často si hovoríme, že ten človek nie je normálny, ak si nevykladá Písmo tak, ako si ho vykladáme my, alebo nerešpektuje vedecké poznatky. Zabúdame na to, že Písmo už má svoj výklad, na ktorom sa zhodlo množstvo biblistov, teológov, historikov. My ho len nepoznáme do detailov a v kontexte a hlavne ho už nijako teologicky akceptovateľne nezmodifikujeme. A čo sa týka vedy, zabúdame na dva fakty:

1. V niektorých prípadoch nejde o nevyvrátiteľné vedecké poznanie, iba o hypotézy, ktoré sa ujali v laickej verejnosti ako najprijateľnejšie.

2. I vedci nemajú na jednu vec rovnaký názor, najmä vtedy, ak niečo nie je jednoduché preskúmať, odhaliť pravdu, poznať odpovede a niekedy to ani nie je možné.

Skutočnosť je ale taká, že nám chýba schopnosť sebareflexie a tolerancie ostatných bez pohŕdania inými či úteku od nich, ochota vážiť si iný názor iného a milovať človeka s iným pohľadom na vec. A to, žiaľ, platí globálne, netýka sa to len kresťanov. Nekresťania často trpia oveľa, oveľa, oveľa väčšou averziou voči kresťanom. No nás kresťanov by sa také niečo nemalo týkať vôbec. Možno je chyba aj v konkrétnej cirkvi, predstavení ktorej sa občas (alebo častejšie ako ojedinele) pasujú za kráľov pravdy a ostatní by mali byť jej poddanými, a teda pokorne a pasívne ju iba prijímať. Už len samotné polemiky sú často prijímané s nevôľou, akoby sme sa báli zárodku rúhania či herézy (nedávame priestor na vyjadrovanie pochybností) s tendenciou človeka "opraviť" a nahnať späť, aby neblúdil. Zrejme aj kvôli tomuto dôvodu sa dnes náboženstvá a cirkvi s obľubou označujú ako ideologické manipulatívne veľmoci.

Možno otázka najbližších desaťročí bude v jednotlivých cirkvách postavená tak, či je nevyhnutné zhodnúť sa v cirkvi na všetkých tézach, ktoré cirkev predkladá, alebo môžeme vedľa seba spokojne existovať aj pri maximálnej rôznorodosti. V praxi asi nie je možné žiadnu cirkev udržať na dvoch protikladoch v základnej téze a tak zrejme opäť neostane nič iné, iba tolerancia; rešpektovať to, na čom stojí daná cirkev, hoci jedni bez výhrad a druhí s tichým nesúhlasom, no so slobodou v rozhodnutí byť či nebyť jej členmi. V podstate to sa deje už dnes, len ten nesúhlas nebýva tichý. A väčšinou nejde o konštruktívnu kritiku, ale ide o otvorené osočovanie cirkvi, hoci v nej nie sú a nikdy neboli všetci rovnakí. S takýmto správaním sa nemôžem stotožniť, lebo cirkev už stáročia zásadne nemení svoje učenie a ak chcem niekam patriť, rešpektujem pravidlá tej-ktorej inštitúcie. Nenachádzam tu nič nelogické, proti vede či proti prírode. A určite nie je správne, aby som ja ako kresťan podnikal kroky k búraniu a šíreniu nepokoja. Môžem nastaviť zrkadlo, ale s úctou a pri dôkladnom a hlbokom poznaní Písma, z ktorého asi všetky tradičné i reformované kresťanské cirkvi čerpajú. Všimol som si totiž, že mnohé "osvietenecké" výkriky sú len obyčajným nepochopením Písma so snahou o sekularizáciu a teda by zrejme za nich vo vnútri tej ktorej cirkvi nemalo hroziť uznanie či skladanie poklony reformátorovi ani s odstupom času.

My kresťania sa potrebujeme naučiť prejsť od rád iným a poúčania iných k premene seba a sprevádzaniu iných, nezaujímať sa o problémy človeka, ale o človeka ako o celok, a to dlhodobo, nie jednorazovo. Nehovoriac o nutnosti zbaviť sa zlozvyku súdiť, posudzovať, ignorovať (lebo na to máme právo), živiť v sebe krivdu, hľadať v druhom zlo, nedodržať slovo či unikať.

Rozmýšľal som nad tým, ku komu by som v cirkvi so svojimi problémami šiel. Napadlo mi pár mien a viem, že tie osoby by ma vypočuli, ale uvedomil som si, že k žiadnej z nich by som nešiel spontánne, s nadšením a s vedomím toho, že jej dvere sú pre mňa vždy otvorené, že si prídem pre pochopenie otca či brata, s ktorým môžem dlhodobo počítať. Toto je obraz dnešného kresťanstva, ktorý už láka málokoho zvonku a nie každý člen každého spoločenstva je týmto spoločenstvom skutočne naplnený.

Na druhej strane sme mnohí kresťania tak zaslepení svojím cieľom, problémom či hnaní svojimi chúťkami, že ignorujeme úprimný záujem iného o nás a hľadáme niečo iné, niekoho iného, nakoľko tento človek pre nás nie je ten správny alebo dosť dobrý a ani nepotrebujeme premýšľať nad tým, či ide o zdanie, predsudok alebo o fakt, ktorý si vieme a chceme nejakým spôsobom overiť.