Prepis a doplnenie odpovedí po rozhovore o homosexualite v rádiu LUMEN (2018)

Ako vznikla myšlienka Vašich webov a venovania sa homosexualite?

Začalo to písaním o najcitlivejších témach z môjho pohľadu ako človeka a kresťana. Inšpiráciou bol aj môj príbeh, nakoľko sám som nebol ako dieťa prijatý v kolektíve za to, že som napr. nehral futbal a bol bojazlivejší, i za to, že sme so sestrou nielen že chodili do kostola, ale sa tak aj správali. Moje verejné pôsobenie nebolo o mne, ale o otváraní dverí k verejnej diskusii o problémoch iných ľudí a skupín. Ak hovoríme o Cirkvi, tak napríklad stále zlyháva pastorácia pubescentov a adolescentov, mladých pred manželstvom a v manželstve, rozvedených a problémy v rodinách sa stále zvyknú tabuizovať alebo skrývať. Homosexualita je ale vždy na úplnom chvoste pozornosti Katolíckej cirkvi, nakoľko sa jej ľudia boja a zrejme ani kňazi nechcú byť upodozrievaní z homosexuality, keby sa venovali homosexuálom, alebo potrebujú chrániť seba a svoj vnútorný stav. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane je nepostačujúce, ak je priestor hovoriť o homosexualite iba v spojení s hriechmi v rámci spovedí a iba pri niektorých kňazoch ako-tak znalých problematiky. Máme ohromné medzery v edukácii kňazov a rodín. Väčší záujem o homosexuálov majú potom sekulárne skupiny alebo združenia, ktoré sa na Slovensku skôr iba tvária, že im ide o napĺňanie potrieb obyčajných ľudí. To potom mladých hľadajúcich ľudí mätie. Skutočne najväčší problém aj nás kresťanov je poznať o homosexualite pravdu, hľadať ju a veriť poznaniu. Média sú pri homosexualite filtrom, ktorý nepustí psychologickú a empirickú argumentáciu. A ľudia veria tomu, čím sú kŕmení. Ako kresťania sa potrebujeme dívať na homosexualitu z tej Božej perspektívy a nedeliť sa na liberálnych a konzervatívnych, lebo Boh je iba jeden a s jednou pravdou. Čiže o homosexualite treba hovoriť, ale treba vedieť, ako o nej hovoriť, pretože pri nepoznaní homosexuality sa každá dobre mienená rada stáva ničiacou zbraňou.

V čom spočíva Vaša činnosť?

Usilujem sa budovať spoločenstvá, priateľstvá a vediem poradňu. Chcem vytvárať mosty medzi homosexuálne cítiacimi kresťanmi navzájom i medzi nimi a okolitým svetom. Je to veľmi ťažké, nakoľko chýbajú peniaze na širšiu propagáciu mojich vízií, a priznám sa, že nie vždy mám silu zažívať toľko odmietnutí, nepochopenia alebo ľahostajnosti. Potešujúcou správou je, že vznikajú nové spoločenstvá a skupinky mladých mužov na Slovensku. Niektorí udržiavajú vzájomný kontakt aj cez internet a pravidelne sa stretávajú. Sú to úžasní ľudia, ktorí sa vzájomne podporujú, spoločne hľadajú odpovede na otázky, ako zvládať svoju samotu a ako žiť život kresťana a homosexuála v jednom. Keďže poznám ich príbehy, viem, že boli sami zranení aj Cirkvou, ale keďže pochopili, že aj oni sú Cirkev, spojili sa a aj vďaka nim je dnes Katolícka cirkev otvorenejšia, prínosnejšia a milujúcejšia aj homosexuálov.

V čom urobila alebo robí Cirkev pri homosexualite chybu?

Zrejme nevedome sa Cirkev pri tejto problematike vždy zobúdzala pomalšie, a prispievala aj k jej tabuizovaniu. Homosexuáli tu ale vždy boli, túžili sa rozprávať o svojom vnútornom svete, milovať, byť milovaný a vedený iným mužom. Zanedbali sme pastoráciu nezadaných homosexuálov a dnes pred nami stojí otázka, aký postoj v Cirkvi zaujať k homosexuálom v pároch. Nemôžeme predsa poprieť to, čo hovorí Boh, a tváriť sa, že sme múdrejší, empatickejší, tolerantnejší ako Boh. On dáva človekovi slobodu. Ja by som však skôr povedal, že niektorí ľudia túto slobodu v nepoznaní, sebaklame alebo ako klamaní svetom skôr zneužívajú, a tí, ktorí poznajú pravdu a narábajú s homosexualitou inak, často nenachádzajú pochopenie či prijatie v okolí a cítia sa osamelo. Problém je, že my v Cirkvi nevieme vytvárať kvalitné rodine podobné spoločenstvá a keďže niet človeka, ktorý by nebol nejakým spôsobom zranený, je nútený hľadať lásku inde. Homosexualita je v prvom rade problém psychologický a v nadväznosti na to môže nastať problém aj v duchovnom živote. Problémy do nej ústiace a z nej vyplývajúce sa zmierňujú jedine autentickou láskou a mužským prijatím v prípade mužskej homosexuality, preto ani terapia (toho, čo v sebe potrebuje človek uzdraviť, pokiaľ sa to týka vzťahov a emocionality) nemá signifikantný úspech.

Je podľa Vás homosexualita vrodená?

Nikdy sa nepotvrdilo to, že homosexualita je vrodená. Doteraz existuje len množstvo variantov domnelých génov, hormonálneho pôsobenia alebo teórií o epigenetike. Uvedomelý človek vždy počíta aj s možnosťou, že homosexualita vrodená nie je. Keďže ona nie je len o erotickom cítení a prežívaní, ale je to o duši človeka, je málo pravdepodobné, že by sa z ničoho nič vyskytla a stala sa hotovou vecou už pred narodením. O to skôr, že ľudský mozog sa vyvíja aj po narodení, ako píšu vo svojej knihe aj českí terapeuti Vladislav Chvala a Ludmila Trapková - Žena a muž v rodine. Ani heterosexualita nie je samozrejmosťou. V oblasti psychiky a sexuality nie sme stroje, ktoré sa naprogramujú pri výrobe. Naša sexualita sa vyvíja cez identitu, vzťah k sebe a k obom pohlaviam a túto identitu, tento vzťah k rovnakému i opačnému pohlaviu získavame počas života v jeho nesexuálnej fáze. Pre homosexuála je protipólom iný muž, nie žena. A ten obraz protipólu nadobudol v rodine, v kolektíve alebo traumami. Bez ohľadu na to, čomu kto verí pri otázkach vzniku a vývinu homosexuality, ona existuje a je potrebné k nej zaujať správny postoj.

Je možné sa homosexualite naučiť?

Nie je to možné, resp. nikdy to nebola voľba. To chce presadiť až dnešná doba, aby si každý mohol vybrať, s akým pohlavím chce intímne žiť. Čiže ak 15-ročné dieťa prežíva zmätok, reklama na homosexualitu ho posunie tam, kde byť nemuselo, keby mu to niekto dokázal vysvetliť. A takisto žiaden duševne zdravý rodič neposunie dieťa do homosexuality zámerne. Jednoducho sa v rodine stane to, že z nejakého dôvodu je rovnaké pohlavie pre dieťa cudzím a prirodzenejšie je mu pohlavie opačné. Tento vzťah sa erotizuje až v puberte, lebo platí jednoduchý zákon, že to, čo nepoznáme a čím podľa seba nie sme, nás priťahuje. Keď si s mladým homosexuálne cítiacim mužom sadnete a začnete sa rozprávať o jeho živote, zistíte, že je nesmierne vnímavý, často veľmi naviazaný na matku a s minimom pozitívnych zážitkov s otcom. Často si nedôveruje, neverí tomu, že vyzerá dostatočne mužne, ovláda ho strach, neistota, pocit viny a hanby. Niekedy vnímate i ženské gestá a postoje. Dnešný svet mu ponúka to, že nepotrebuje budovať svoju mužskosť s radosťou, krok za krokom, ba má sa mu to zhnusiť. Stačí sa len zapojiť do kolektívne budovanej gay kultúry, kde je akoby všetko naopak a podľa mňa mimo reality.

Ako potom homosexualita vzniká?

Skôr ako vzniká taký obraz homosexuála o sebe, o mužskom a ženskom pohlaví, odkiaľ berie dané postoje, zvyky, vzorce správania a skalné presvedčenia a predstavy. Kvôli nedostatku času by som povedal niečo o mužskej homosexualite. V prípade muža je to muž, ktorý nedorástol do plnosti muža, hlavne vnútorne. A to sa uskutočnilo vďaka nezdravej rodinnej dynamike, vplyvom okolia, čiže kolektívu dieťaťa, prípadne ešte sexuálneho zneužitia v detstve. Problémy v kolektíve sú často pokračovaním problémov v rodine, nakoľko dieťa v nej zažíva nepochopenie, podmieňovanú lásku, opičiu lásku matky, nevšímavosť otca, obrátené roly rodičov a podobne. Na základe toho je dieťa iné, ťažko adaptovateľné a stáva sa outsiderom či terčom posmechu.

Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa. To jej neraz nahrádzalo partnera alebo mala tendenciu z neho vychovať "ideálneho muža pre seba" so ženským myslením a návykmi. Mohla byť tiež nevýrazná a prehnane zhovievavá osobnosť s viac pochopením pre dieťa, ako sa mu dostávalo od otca; bola mu oveľa bližšia ako otec (emocionálne dôležitejšia ako neprítomný, nedostupný až negatívny otec). Mohla ho zaťahovať do problémov dospelých a svojho nešťastia kvôli iným mužom či jej vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa.

Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe - z dôvodu svojej osobnostnej slabosti, obmedzení alebo vnútornej nevyrovnanosti; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol jediný, v poradí súrodencov najmladší, slabší, vnímavejší, plačlivejší, hendikepovaný, chorľavý či v dôsledku iných okolností (túžili mať dievčatko, správali sa k synovi rovnako ako k dcére/dcéram). Iné chceli mať všetko pod kontrolou alebo boli prehnane prísne, dominantné (čo však neznamená, že boli skutočne vodkyňami či silnými osobnosťami - skôr odmietali byť vedené, neprejavovali svoj strach, slabosť, pochybnosť, zraniteľnosť, emócie, ženské túžby a potreby navonok, mali zlé skúsenosti s mužskými vzormi - otcami, strýkami, partnermi..., videli trpieť svoje matky rukou či správaním muža alebo samy boli bité, týrané, sexuálne zneužité a pod.). Jednoducho matky nedovolili synom stať sa skutočnými mužmi a otcovia nedokázali naplniť ich mužské túžby a potreby zakrpatievajúce vďaka matke.

Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali alebo od neho očakávali príliš veľa a pre mnoho iných dôvodov. Nedokázali syna oceniť, uistiť, aktívne ho učiť a formovať cez spoločné mužské činnosti a rozhovormi. Niekedy bol otec na nižšej mentálnej a emocionálnej úrovni ako syn. Mnohých takýchto mužov odstrčili od seba aj ich manželky, a to pred deťmi. Na narušenie identity dieťaťa nestačí vplyv jedného rodiča, potrebná je kombinácia vplyvov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a mohol sa stať objektom výsmechu. Tieto vplyvy tvoria pozadie špecifického pocitu rodovej menejcennosti (pocit, že mi chýba mužskosť a že nepatrím do sveta iných mužov).

Podobne si môžeme prečítať o vplyvoch podporujúcich vznik a vývin ženskej homosexuality na webe citlivetemy.sk v článku Rodinné činitele pri vzniku a vývine homosexuality.

Pre rodičov je asi najťažší moment, keď sa o homosexualite svojho dieťaťa dozvedia. Ako by mali rodičia reagovať?

Pokojne..., ale bez mlčania, bez odchodu z miestnosti, bez hystérie a plaču. Nesnažme sa dieťa v prvom momente zraniť nevhodným gestom či slovom, lebo na tento moment prvej reakcie rodiča dieťa nikdy nezabudne. Neignorovať a nevyvracať to, čo povedalo, nebodaj sa nevysmiať. Ak sa o tom rodičia dozvedia od iného človeka, nemusí to hneď znamenať, že dieťaťu je jedno, či o tom rodičia vedia alebo nie. Skôr malo strach alebo ich nechcelo zaťažovať svojimi problémami. Dospievajúce alebo dospelé dieťa potrebuje dať rodičovi dostatok času na spracovanie tejto informácie a spolu sa ako rodina môžu dozvedať o homosexualite viac z dôveryhodných zdrojov. O homosexualite sa dá veľa dozvedieť z praxe, ak človek žije s takto cítiacimi ľuďmi a poznáva ich dušu. Chcel by som však upozorniť, že postup rodiča má byť trochu iný, ak sa mu zdôverí dieťa v puberte (do cca 15. roku života) a ak mu o homosexualite povie mladý dospelý. Zmätok pubescenta ešte nemusí znamenať jeho skutočnú homosexualitu, no zároveň má byť vypočutý, braný vážne a má to byť téma ďalších rozhovorov medzi rodičom a dieťaťom. To predpokladá, že rodič bude o homosexualite poznať pravdu, vychádzať z psychologických zdrojov a skúseností iných. Mnohí sa tvária, že sú odborníci na homosexualitu, ale nie je to pravda, iba slepo kopírujú celosvetové teórie, chýba im empirická skúsenosť a ochota odkrývať pravdu, nakoľko sa aj laici a aj odborníci pravdy boja a nevedia s ňou pracovať.

Zvyknú rodičia riešiť aj otázku "čo hovoria susedia, okolie..."?

Jednoznačne áno, hlavne na vidieku. Ale to riešia hlavne rodiča, ktorí ešte sami nie sú dostatočne vnútorne pripravení robiť veci nie pre to, aby dostali pochvalu od ľudí, ale kvôli tomu, že je to takto správne, hoci by sa mal aj celý svet postaviť na hlavu. Láska je nelogická, je bláznovstvom tých, ktorí milujú. Toto platí a malo by platiť aj pre lásku rodičovskú. Homosexualitu celý svet správne určite nepochopí, ani susedia, ale rodič by ju poznať mal a nemal by si nechať vziať svoje dieťa predsudkami, nepochopením či odvrhnutím. Čo si ako rodič vyberiem z nasledujúcich dvoch možností: Hrdosť alebo bolesť z vedomia, že som vlastným pričinením prišiel o lásku dieťaťa? Verím, že si rodičia vyberú tretiu možnosť - zostať plnohodnotnou súčasťou života dieťaťa s budovaním už odteraz kvalitnejšieho vzťahu.

Dostávame sa tu do konfliktu, lebo takto sme dieťa nechceli vychovať. Aký postoj môžeme zvoliť, ako sa k tomu postaviť?

Skôr by som povedal, že takto sme dieťa nechceli zraniť. Viem, že ľudia vnímajú slovo zranenie pri homosexualite ako provokáciu. Zranení sme ale všetci, akurát mnohí o tom ešte nevieme. Homosexuálni jedinci sú zranení špecifickým spôsobom vďaka svojej vnímavosti a zásahom ich identity v detstve. To vie iba ten, kto medzi homosexuálmi žije. Aby sa niekto neurazil, je správnejšie povedať, že pri niektorých homosexuáloch je homosexualita zranením, lebo ľudia sú na to naozaj veľmi citliví. To slovo "niektorí" môže zabrániť vzbure. Niekedy to musí byť naozaj hra so slovíčkami. Ale poďme ďalej. Dôslednosť rodičov (vedieť, v čom pridať a v čom pribrzdiť), je vlastne zo strany rodičov všetko, čo pre zdravý psychosexuálny vývin dieťaťa môžu urobiť. Na traumy, ktoré dieťa nadobudne mimo rodiny, rodičia, samozrejme, nemajú dosah, ale môžu ho na ne lepšie pripraviť a môžu sa začať riešiť už vtedy, ako sa dejú, aby sa nemuseli tajiť a bolestivo otvárať po rokoch. Zvyčajne, ak sa rodič o homosexualite dieťaťa dozvie, je to už hotová vec dospelého dieťaťa. Tam nie je čo naprávať. Dá sa ale zmeniť vzťah s dieťaťom. Rodina si preto má znovu sadať k rodinnému stolu, rozprávať sa ako zrelí ľudia, ktorí chcú homosexualitu poznať pravdivo, ale hlavne poznať dušu dieťaťa takú, aká je, aj s jej ranami. Pretože jazvy už ostanú navždy, s tým sa rodičia budú musieť vyrovnať. Zvlášť treba podporovať dieťa, ktoré bolo odvrhnuté kolektívom alebo v detstve sexuálne zneužité. Prevenciu vo veciach identity a sexuality môžeme robiť iba v útlom detstve a pokračovať v nej, dá sa povedať, celoživotne, samozrejme, s ohľadom na vek a potreby dieťaťa.

Je správny postoj odsudzujem skutok, nie človeka?

Začnem z iného konca. Referendum o rodine v roku 2015 malo dobrú myšlienku, ale nesprávne prevedenie. Krátko pred ním sa začalo útočiť na homosexuálov, do kostolov sa dostali letáky o tom, že homosexuáli sú promiskuitní, chorí, s divokým životným štýlom a že si zaslúžia pomoc. Leták mal názov: Katolíci bránia manželstvo, svoje práva a deti. Plus homosexualita bola spojená so "Zvrhlosťou ideológie rodovej rovnosti." Mňa to ako človeka neskutočne pobúrilo, že v niečej hlave skrsla myšlienka šírenia takýchto hlboko neetických a nepravdivých informácií. Alebo kto sa nechal tak vyprovokovať, že ako kresťan odpovedal takouto odvetou? Viem, že odvtedy niektorí moji známi, ktorých sa týka homosexualita, prestali chodiť do kostola a zanevreli na Cirkev. Ak sa vtedy nebol schopný nikto kompetentný ospravedlniť za toto pochybenie, ospravedlňujem sa ja ako laik. Frázy ako "odsudzujem skutok, nie človeka," "žite v čistote," "veľa sa modlite za uzdravenie" a rôzne iné, sú totálne zbytočné, pokiaľ vychádzajú z úst človeka, ktorý nechce mať nič spoločné s pastoráciou takto cítiacich ľudí, nevie sa ich zastať, a vôbec nemá za potreby poznať ich pravdivo a žiť s nimi.

Miluje Boh aj takéto dieťa? Chce ho uzdraviť?

Uzdraviť potrebujeme všetci bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Homosexuál je plnohodnotný človek, pracovať na sebe máme všetci, opäť bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hriech homosexuála je rovnako vážny ako hriech ktoréhokoľvek heterosexuála.

Boh je láska a nie je mu nič nemožné. Homosexualita je špeciálnym pozvaním adresovaným aj kresťanovi. Boh sa vždy zvláštnym spôsobom staral a stará o ľudí, ktorí sú v istom ohľade znevýhodnení. Hoci sa rozhodnú ísť inou cestou, vždy ich bude čakať ako milosrdný Otec. Nemusí ich uzdraviť z jedného prostého dôvodu - ak sa homosexualita ako stav duše stane prostriedkom na ich spásu a spásu iných ľudí, ktorých budú milovať čistou láskou a viac sa dívať na svoj život i životy iných z tej Božej perspektívy. Každý homosexuál je ale osobitne pozvaný viac sa venovať svojmu vnútornému svetu, chcieť niečo robiť so svojimi zraneniami a budovať seba v danom pohlaví. Avšak potrebuje k tomu zdravé spoločenstvo.

Je homosexualita zmeniteľná?

Je aj nie je. To znamená, že nie u každého a nie u každého dôjde k skutočnej zmene. Niektorí sa iba zadaptujú a osvoja si novú skúsenosť, no rovnaké pohlavie ich nikdy neprestane fascinovať a priťahovať.

Človek ju väčšinou nezmení, no nedokázať zmeniť svoju homosexualitu neznamená nemôcť či nepotrebovať zmeniť seba.

Je homosexualita u zvierat?

Keďže iba pri človekovi môžeme hovoriť o psychickej rovine sexuality, zviera sa občas pokúša spáriť s rovnakým pohlavím, ale to nie je skutočná homosexualita. Pri šimpanzoch BONOBO takisto nejde o homosexualitu, ale súčasť ritualizovaného správania a spôsob potvrdzovania hierarchie. Ľudia, ktorí svoju komplexnú psychickú sexualitu prirovnávajú k sexuálnemu pudu a primitívnym vzorcom správania sa šimpanza alebo labute, majú môj veľký rešpekt.

Sú dnes homosexuáli šikanovaní?

Nie sú šikanovaní viac ako ktokoľvek iný s hendikepom. Na nich to dokonca na prvý pohľad väčšinou nebadať. Problém je, že nemajú vytváraný bezpečný priestor, kde by mohli byť sami sebou a kde by sa mohli posúvať dopredu vo svojom pohlaví a riešiť svoje zranenia. Aj vďaka manipulatívnej politike gay lídrov, gay aktivistov to ani nevidia alebo nepovažujú za potrebné riešiť. Tá nonstop hovorí o krivde a šikane páchanej práve na homosexuáloch. Ide jej však o niečo iné, ako o napĺňanie potrieb obyčajných ľudí a objektívne informovanie verejnosti. Je to čisto ideologický, mocenský a politický ťah, propagácia gay kultúry a homosexualizmu, ktorej je vlastný nátlak, emocionálne vydieranie a nenávisť voči cirkvám. Nie je tam ani štipka pokory a sebareflexie. Napríklad na jednom nemenovanom portáli pre mladých ľudí sa permanentne vyskytne nový článok o intolerancii, ktorý chce urobiť práve z homosexuála mučeníka alebo nadčloveka. Ja však vidím nedostatky a neochotu komunikovať a hľadať kompromisy na oboch stranách, nielen na jednej a vidím aj to, ako si dokážu ubližovať aj homosexuáli navzájom. Niekedy pre zábavu, inokedy pre peniaze. Najčastejšie však kvôli vlastným zraneniach, ktoré nevidia a nepracujú na nich ani na sebe. Ďalšia vec je, že homosexualita býva spájaná s gender ideológiou, a to je veľká chyba, nakoľko ona s ňou v skutočnosti nemá nič spoločné. To len aktivisti spájajú minority do jedného celku kvôli väčšiemu úspechu.

Čo urobiť viac v rámci Cirkvi?

Je veľká škoda, že sa pastorácii homosexuálnych mužov nevenuje aspoň vo väčšom meste jeden skúsený kňaz alebo rehoľníčka zasa homosexuálnym dievčatám a ženám. Duchovná osoba je častým prvým kontaktom človeka, ktorý sa niekomu otvoril, ktorý svoj problém nemá kde inde riešiť a ktorý sa nemá riešiť len v spovedniciach. Homosexualita má byť otváraná v rodine homosexuála i v kresťanskom spoločenstve a niekto tomu musí vytvoriť priestor a ujať sa toho, pýtať sa na pocity, čerpať aj z psychologickej literatúry a skutočne pracovať s tými, ktorí o to stoja. Jednoducho robiť to, čo sa má diať v rodine.

Hlavne mladí homosexuáli potrebujú vzor muža, pri ktorom budú môcť hovoriť o svojich pocitoch otvorene a on ich bude trpezlivo viesť bez súdov či nátlakov. Vždy si pri tejto potrebe a hľadaní kňazov spomeniem na svätca don Bosca, ktorý by to určite nenechal tak. Nejde tu o nič zložité, iba byť otcom a bratom na plný úväzok, ak si niekto myslí, že na to má predpoklad, lebo zažil svoj vzor chlapa, ktorý ho formoval a môže to odovzdať ďalej. Kňazov s prirodzeným rešpektom a vyžarujúcou mužnosťou nie je veľa, ale sú. Ak to aj nebude kňaz, mala by to byť morálna autorita, ktorá sa chlapovi nielen podobá, ale ním aj je. Nemôžeme zabudnúť na to, že aj sprevádzajúca osoba potrebuje byť vedená, nakoľko ani ona nevie všetko a má i svoje zranenia.

Aby sme aj dosiahli nejaké úspechy, každý, kto by sa chcel venovať problematike homosexuality, sa o nej potrebuje veľa naučiť, potrebuje mať pre takých ľudí čas, aby s nimi mohol byť fyzicky čo najviac, pomáhal im budovať spoločenstvo, zažívať zdravý mužský kontakt, priateľstvo a rôzne chlapské aktivity. Musí to byť o budovaní rodiny, skutočného priateľstva, nie o formálnej pomoci.

Takisto aj kňaz alebo seminarista, ktorý nerieši svoju homosexualitu v bezpečnom priestore, skôr či neskôr zlyhá alebo stratí zmysel všetkého, čo robí. V podstate ho homosexualita pohltí. Ona sa totiž nedá potláčať naveky. Nepoznám lepší spôsob riešenia konkrétnej osobnej homosexuality, ako v kruhu iných mužov.

O homosexualite tiež potrebujeme hovoriť preto, aby ju aj v rodine, aj v spoločnosti poznali pravdivo, prijali daného človeka a boli mu skutočnou oporou i prínosom v budúcnosti. Pretože skutočné prijatie a pochopenie, ktoré dotyčnému aj niečo dá, je možné len vtedy, ak môže odhaliť svoju dušu po pravdivom poznaní seba a svojho problému, ak môže slobodne vyjadriť svoje pocity a potreby, ak ho iní chcú spoznávať pre jeho kvality, nevenujú mu čas zo súcitu, považujú ho za rovnocenného človeka a chcú sa učiť aj od neho. Všetci sa máme vzájomne obohacovať svojím časom pre druhého a osobnostnými kvalitami.

Stretávate sa s ľuďmi homosexuálmi, ktorí sú súčasne aj kresťanmi. Skúsme si to zhrnúť, čo im najviac chýba, čo by od spoločnosti ešte potrebovali?

Ľudia, s ktorými sa stretávam, si želajú pravdivú prezentáciu homosexuality a priestor pre skutočné napĺňanie ich potrieb.

Všímam si, že niektorých trápi strach z odhalenia tajomstva, ktorý niekedy hraničí s patológiou, potom strach zo samoty a vôbec problém nájsť si svoje miesto v živote, v Cirkvi i spoločnosti. Takisto sa mi zdôverujú s tým, že im chýba spoločenstvo, partia mužov, priatelia, alebo že nie je dostupný odborník či laik, ktorý by ich viedol tak, ako cítia, že potrebujú. Iným zasa, ako som už povedal, chýba kňaz, ktorý by si na nich chcel nájsť čas častejšie a rozumel im.

Myslím si, že aj samotní homosexuáli potrebujú byť posmelení k tomu, aby nadobudli väčšiu istotu, získali väčšiu odvahu na to, aby sa nebáli požiadať od Cirkvi, a nielen od nej, o to, čo potrebujú. Vtedy sa budú veci posúvať dopredu a lepším smerom.

Záver

Je potrebné budovať kvalitné mužské vzťahy, vzťahy so slobodnými heterosexuálnymi mužmi i otcami. Pomôcť (prijať a začleniť) môžu laici, odborníci i duchovné osoby. Duchovné osoby sú väčšinou prvým kontaktom s homosexuálne cítiacim človekom. Môžu mu pomôcť znovu sa začleniť do nechápajúcej či zraňujúcej rodiny, budovať skutočné priateľstvá, poskytnúť priestor na stretávanie sa s inými, kontrolu cieľov i duchovné vedenie. Má to byť ale o skutočnom priateľstve, budovaní rodiny, nie o povinnosti.

Čo sa týka homosexuality v rodine, homosexualita v rodine má dve roviny: prevenčnú a prijímaciu. Prevenčná znamená dôslednosťou a vhodným pôsobením rodičov, ale i okolia na dieťa minimalizovať výskyt homosexuality v rodine. Prijímacia je dlhodobý proces prijímania homosexuality dieťaťa, ktorý si vyžaduje aktívne poznávanie problému a často i zmena myslenia. Tak ako homosexualitu dieťa prijíma a spracováva roky, aj rodič potrebuje čas, aby ju spoznal a zaujal k nej správne stanovisko. Na láske k dieťaťu sa nič nemení, ba má sa prehĺbiť, zo strany oboch rodičov i súrodencov, pretože naša láska je len vtedy láskou, ak je bez podmienok. Aby sme vedeli, čo je a čo nie je homosexualita, potrebujeme sa o nej rozprávať v cirkvách, rodinách, školách i kolektívoch. Zaujatie správneho prístupu je oveľa užitočnejšie pre obe strany, ako slepé prijatie.

Želám všetkým pokoj v srdci, úprimnú radosť, život v pravdivosti pred sebou samým, a pokiaľ je to možné, aj pred tými, ktorých milujeme.