Prečo nežijem ako gay?

Veľmi dlho mi trvalo, kým som pochopil, že na to, aby som vedel žiť šťastný a naplnený život, potrebujem poznať svoj vnútorný stav, jeho pôvod, rozpitvať osobnú homosexualitu, začať mať k sebe i k svojej homosexualite zdravý a autentický vzťah. Nehovoriac o vzťahu k iným ľuďom, Bohu, náboženstvu, cirkvi. Jednoducho som potreboval vnútorne dozrieť, a to sa udialo až po mojej tridsiatke. Akoby sa mi otvorili oči, hoci realita osobnej samoty zostala. Tá ma však príliš nepáli, pretože verím v hodnotu priateľstva a vždy budem. Verím, že láska je krásna v každom type medziľudského vzťahu. Zároveň nie som dostatočne vnútorne celistvý a pripravený na akýkoľvek partnerský vzťah. Ubíja ma neláska a nezrelosť dospelých ľudí, nie moja samota.

Zostali mi aj veci, na ktoré hrdý nie som. Môžem byť hrdý na to, že som s nikým nikdy nemal sex, no som závislý na porne? Nie kvôli tomu, že som s nikým nikdy nemal sex, ale kvôli tomu, že takto spracovávam svoje životné i každodenné prehry, smútok, sklamanie, napätie, emocionálne prázdno, otupenie, keďže každý deň sa stretnem s morom nelásky a pristihnem sa nielen pri klamstvách iným ľuďom, ale aj pri sebaklame. Neláska ľudí a možno aj moje očakávania od iných, najmä od kresťanov, vo mne čosi zlomili a pracuje to podvedome. Akoby som už neveril tomu, že ma niekto môže mať úprimne a trvalo rád. Takmer pred nikým nemôžem byť úplne sám sebou. Pri každom musím skrývať inú časť svojho JA z rôznych dôvodov (nechcem mu/jej komplikovať život alebo náš vzťah). Je únavné vždy čosi vysvetľovať alebo nechávať dotyčného v jeho mylnej mienke o mne, dokonca i po tom, čo už pozná moje tajomstvá. Hoci nie som povinný nikomu nič vysvetľovať, opakovane nevhodný prístup, hoci nechtiac či z nevedomosti, nepadne vhod. Realita je taká, že je ťažké odhadnúť, komu na vás skutočne záleží, kto vás naozaj prijíma v celku a chce skutočne pochopiť jemu nejasné časti, plne prijať to, že sa na ten istý problém dívate inými očami..., nezutekať, neposunúť svoj pohľad na vás do negatívna, napĺňať aj naďalej vaše potreby.

Nie od začiatku som mal vhodné motívy toho, prečo nechcem žiť s mužom a tvoriť pár. Boli to napríklad náboženské dôvody, strach z chorôb, hanblivosť, pocit menejcennosti, celkovo dôsledky prísnej výchovy, z ktorej som si odnášal okrem množstva dobrých vecí aj časté pocity viny a hanby, zmätok, zbytočný strach a pochybnosti. Bolo to i sklamanie z iných mužov, kedy som si naplno uvedomil, že homosexuálni muži sú zranení a úplne inak ako heterosexuáli, že majú špecifické črty osobnosti, vnímanie seba, iných ľudí, postoje, neverbálnu komunikáciu, ktoré budem pri heterosexuáloch hľadať veľmi ťažko. Nie je to inou sexualitou, ale tým, že ako deti nezažili zdravý a naplnený vzťah s mužom, zažili veľmi úzky až splývajúci vzťah s matkou a inými ženami, a že neskôr na sebe nepracovali a ani to neplánujú robiť. Možno sa nepáčia ani sami sebe, no chcú, aby sa takí páčili iným. Vnútornou zrelosťou a riešením problémov zaseknutí v adolescencii - rovnako ako ja.

Sexuálna výchova bola u nás tabu a homosexualita tiež. Cez to všetko by som sa už dokázal preniesť, no dnes už viem, že iba skutočná láska medzi mnou a iným mužom ma dokáže naplniť a posunúť dopredu ako osobnosť i ako muža. Pokiaľ budeme po sebe obaja eroticky túžiť a aj naplníme svoje sexuálne potreby, na chvíľu to môže byť opojné, ale mňa už dávno nezaujímajú krátkodobé riešenia či záplaty. Zrejme aj preto ma priťahujú najmä heterosexuálni muži, pri ktorých sa zároveň cítim bezpečne (svoje erotické túženie zvládnem, a to jeho smerom ku mne riešiť nemusím, nemusí ma zaťažovať, posúvať tam, kam nechcem, lebo žiadne nie je).

Netúžim byť zbytočne stigmatizovaný, nakoľko som muž a nie gay, preberať vo vzťahu rolu ženy, nakoľko ženou nie som a nikdy ju nenahradím ani v páre a ani v rodine a netúžim si osvojovať zraňujúcu gay kultúru, ktorej sympatizanti to síce myslia dobre, ale skôr mnohé automaticky preberajú od iných, ako by mali sami rozmýšľať a prezentovať svoje predstavy o živote po hlbokom poznaní seba a svojho stavu. V podstate gay kultúra ako súčasť novej ideológie bráni pluralite postojov a životného štýlu. Potrebuje zbúrať staré, aby v problematike nastala uniformita nového myslenia. Jej hlavným poslaním je vnucovať každému, že sa ako homosexuálny už narodil, že sa nemá hanbiť označovať seba ako gay/lesba, lebo toto je jeho identita, mnohé svoje vnútorné zranenia má prekryť sexuálnym užívaním si a rozprávať o tejto identite iným ľuďom s hrdosťou. Vidím, ako deštruktívne to vplýva na generáciu "Z," ktorej sa stačilo iba narodiť s inou sexuálnou orientáciou a všetka tá drina v rámci práce na sebe samom, uznanie a rešpekt od iných im majú padnúť do lona z neba. Je mi ľúto, že naivne veria tomu, že tí, ktorí bojujú za ich práva, pri nich budú stáť vo všetkých ťažkostiach, ktoré ich tak či onak s istotou čakajú. Uznávam, že samota a sklamanie človeka nútia do vecí, ktoré robí ako následok zlyhania iných, no ostatné dôvody sú len ideologický klam. Pokiaľ sa však nepozrie na seba a svoju homosexualitu pravdivo, nedovolí iným nastavovať mu zrkadlo, nezačne sa chcieť napĺňať vo svojej mužskosti sám od seba, zrúti sa mu každý jeden partnerský vzťah. Veď základom každého perspektívneho partnerského vzťahu je okrem kompatibility dvoch rozdielnych pohlaví aj vnútorná zrelosť a nestavanie na ilúzii. Homosexuálny partnerský vzťah bude vždy len kamarátstvo okorenené sexom a každý homosexuálny pár príde do bodu, v ktorom obom začne čosi esenciálne chýbať, zvyčajne v rovnakom čase nie to isté, no nemusia to vedieť pomenovať.

Nenarodil som sa tak

Ak viete, že ste sa tak nenarodili, ste vďačný za toto poznanie, hoci sa na vašej sexualite (nie kvalite života) veľa nezmení. Len málo ľudí je natoľko silných, aby svoj život prispôsobili poznaniu, ku ktorému dospejú v rôznom veku. Netýka sa to iba homosexuality. Nikto nechce byť sám. Dôvodov, prečo ľudia rezignujú, je niekoľko, no podstatné je, že homosexuálny partnerský vzťah začína byť normalizovaný a navyše, v iných kvalitách medziľudských vzťahov to jednoducho nefunguje tak, aby to napĺňalo.

Homosexualita a mladí kresťania

My mladí sa akoby potrebujeme rozhodovať medzi vonkajším svetom, ktorý sa zdá byť v kurze a duchovným svetom, ktorý sa nezdá byť v kurze. A tak si vlastne z oboch svetov chceme ponechať čo najviac vecí, ktoré si protirečia a stávame sa vnútorne rozpoltenými kresťanmi. Obe naše protichodné polovičky sa dokážu spojiť v jeden funkčný a neodporujúci si celok, len potrebujeme získať "know-how," vidieť veci také, aké sú, a to nielen duchovným zrakom. Nielen naša Cirkev sa nutne potrebuje naučiť nevyhýbať sa intímnych témam mladých ľudí, pri ktorých títo ľudia potrebujú počuť jasné a praktické odpovede, netúžia po otrepaných frázach, nezastihnuteľnosti či neochote členov kléru i laikov, ktorí im inak radi poskytnú lacné či preteologizované "návody" na život.

Homosexualita a kňazi

Homosexualita nie je väčší problém ako rovnako nezrelá osobnosť s heterosexuálnou orientáciou, ktorá sa odhaľuje rovnako ťažko. Nielen homosexualitu môžeme v cirkvách zvládnuť jedine vtedy, ak o citlivých problémoch mladých ľudí budeme viac diskutovať, budeme k dispozícii a ochotní dlhodobo sprevádzať, aby sa mladí kresťania stali opäť autentickými a naplnenými svojou vierou i spoločenstvom.

Povedať niekomu z kompetentných o svojej homosexualite pred vstupom do seminára? Ako zistiť svoju skutočnú motiváciu a detegovať vlastnú osobnostnú a emocionálnu zrelosť? Odpoveď na prvú otázku - Niekedy nie je komu, lebo kompetentní kňazi tomu nemusia rozumieť, môžu sa obávať nezvládania problému a nevhodnej prezentácie seminaristu ako "gaya," ktorá bude provokovať či iným seminaristom strpčovať život atď. Napriek tomu, že to biskupovi či prijímacej komisii vysvetlíš, zľaknú sa tvojej úprimnosti, a čo je neisté či rizikové, to je lepšie poslať preč. Odpovedať si na druhú otázku je kľúčové. Nechaj si nastavovať zrkadlo, so vstupom do seminára počkaj, choď najprv študovať na inú fakultu, pracuj na sebe, vyzrievaj, poznávaj seba a svet okolo seba. Potrebuješ byť transparentný, mať k sebe, iným ľuďom a svojej homosexualite zdravý vzťah, inak sa utopíš v každej pomáhajúcej profesii!

Nikdy sa nepotvrdilo, že by homosexualita alebo celibát boli sami o sebe príčinou sexuálneho zneužívania maloletých alebo iných vážnych zlyhaní kléru.

Večný spor kresťanov a sekulárneho sveta alebo Ani kresťania v tom nemajú jasno

Nevedomosť kresťanov prevažne pramení z nepoznania či už osobnej homosexuality, alebo homosexuality vo všeobecnosti a nepoznania Boha. Predstavy o homosexualite sú väčšinou určované verejnou mienkou, v ktorej je dnes pretláčaný liberálny pohľad. Mylné predstavy o Bohu si vytvárame najmä tým, že prestávame čítať Sväté Písmo a tiež radšej prikývneme zľahčujúcim a v podstate zosvetšteným pohľadom okolia, ktoré skutočného Boha pravdivo pozná ešte menej, ako ho poznáme my sami.

Večný spor kresťanov a sekulárnej spoločnosti pri problematike homosexuality je sporom už ani tak nie o to, či je alebo nie je homosexualita ako stav hriechom (hoci nevedomí ešte nevedia rozlišovať medzi stavom a skutkom), ale o názor, že moderný kresťan nemá prečo vystupovať proti usporiadanému homosexuálnemu partnerskému zväzku. Tu si potrebujeme uvedomiť, že hoci homosexualitu ako stav si nikto dobrovoľne nevyberá, homosexuálny partnerský zväzok áno. Boha našťastie nezaujíma iba výsledok, ale aj to, ako a prečo sme sa k nemu dopracovali. Možno si niekto myslí, že jediné morálne správne riešenie je mať stabilný zväzok s jednou osobou vo vernosti, podobne, ako to je v heterosexuálnych zväzkoch, a že tradičné náboženstvá to zbytočne komplikujú, vlastne akoby sťažujú proces sebaprijatia. V skutočnosti problém homosexuality nie je hlboko teologický, ale psychologický a každý človek má právo sám za seba sa rozhodnúť, ako so svojou osobnou homosexualitou naloží. To, že mnohí ľudia sa zriekajú homosexuálneho partnerského zväzku alebo sexu iba kvôli náboženstvu, je síce dlhodobo neudržateľné, ale stáva sa aj to. Ak sa však človek slobodne a z hlbokého osobného presvedčenia po dôkladnom poznávaní seba, svojho stavu či po hlbokých osobných zážitkoch nerozhodne pre homosexuálny partnerský vzťah alebo príležitostný sex, má právo byť plne podporený okolím. Pokiaľ sa mu nedostane podpory, zlyháva nielen vo svojom rozhodnutí, ale aj chradne. Je totiž priamo konfrontovaný pro gay kultúrou s veľmi ochotnými vyznávačmi, neznalosťou cirkevných komunít bez ochoty sprevádzať či vedomosti o tom, ako pomôcť, nepriamo vytlačený na cestu, po ktorej kráčať nechce. Podpora bola kedysi (nie v našej krajine) vyjadrená aj možnosťou terapie, ktorá, namiesto toho, aby sa stala dobrovoľnou, sa úplne zakázala. "Niekto" o tom totiž nevedecky rozhodol a málokto vedel, ako použiť terapiu a iné terapeutické nástroje tak, aby prinášali klientovi dobro a aby (naďalej) žil v pravde pred sebou samým i svetom. Nechcem ďalej rozoberať problematiku terapie homosexuality, pretože je obsolétna (nie je možné liečiť niečo, čo oficiálne nie je chorobou) a v rukách nesprávnych ľudí by sa opäť stala nástrojom skazy (možnosť dobrovoľnej terapie by navyše posilňovala nenávistné maniere niektorých extrémistických hnutí a indivíduí). Čo ale obsolétne nie je, je to, že pokiaľ odborníci na dušu nebudú vedieť, ako vzniká pravá homosexualita, mnohým svojim klientom nikdy skutočne nepomôžu, ani keď sa budú zameriavať na iné ich problémy, nakoľko homosexualita je súčasťou hlbších problémov identity dotknutých osôb a vyvíjala sa podstatnú časť ich života.

Ak sa vrátim k predchádzajúcim riadkom o dôležitosti podpory, naskytá sa otázka: "Teda máme podporovať tých, ktorí sa nerozhodli pre homosexuálny partnerský vzťah, ale kto podporí tých, ktorí sa preň rozhodli?" Myslím si, že títo majú plnú podporu sekulárneho sveta, no tá menšina v menšine nemá dostatočnú podporu ani v rámci cirkví a miestnych spoločenstiev. Obe skupiny, ktorých sa homosexualita týka, a ktoré majú odlišné pohľady na jej slobodné žitie, sa potrebujú naučiť spolu vychádzať. Aspoň trochu upustiť z toho svojho, aby sa mohli v nejakom bode stretnúť. Zároveň to nefunguje štýlom politického ustupovania, len aby bolo dobre, len aby nebol oheň na streche, veď nech si tí druhí žijú, ako chcú. V niečom, čo sa týka všetkých nás, sa, žiaľ, potrebujeme zhodnúť všetci (alebo aspoň väčšina). Nie v žití homosexuality, ale vo verejnej prezentácii homosexuality a schvaľovaní zákonov ohľadom nej. Môže nás motivovať fakt, že obraz homosexuality a homosexuálov už desaťročia znetvorujú oba tábory, liberálny i konzervatívny, a každý iným spôsobom. Už dnešný stav je alarmujúci - mnoho ľudí trpí, lebo ani len nedokážu pomenovať svoj problém, nesmú. Už keď im aj zákon zakáže pochybovať, vrátime sa do totalitných čias.

Nemôžeme zneužiť ticho tých, ktorí sa za svoju homosexualitu hanbia, alebo tých, ktorým vyhovuje to, že si homosexualitu môžu tajne užívať ako niečo zakázané a tabuizované. Nemôžeme prevalcovať tých, ktorí sú už teraz stigmatizovaní kvôli tomu, že odmietajú homosexuálny zväzok a sex. Neexistuje univerzálny návod na to, aký postoj zaujať k svojej homosexualite, pretože neexistuje ani len jednota v tom, ako vlastne táto erotická a emocionálna náklonnosť k rovnakému pohlaviu vzniká. Legalizáciou čohokoľvek v nej by sme vlastne automaticky poškodili druhú stranu s iným poznaním a ešte viac ju stigmatizovali. Aby sme vyprodukovali spoločne niečo hodnotné, máme si vedieť sadnúť k jednému stolu a dospieť ku kompromisu. Jednak si potrebujeme vzájomne pomáhať a vypočuť sa, a jednak si potrebujeme chcieť upratať v tom svojom "chlieviku." Liberálny tábor sa môže zamyslieť nad tým, či je vôbec normálne takto narábať s osobnou homosexualitou, ako sa k nej stavia a ako sa prezentuje dnes, čo skutočne mladým ľuďom prinášajú zoznamky, magazíny a rôzne akcie pre gayov a lesby a čo urobiť, aby mladí ľudia mali priestor a príležitosť vnútorne vyzrievať (potom by možno ich životy boli oveľa kvalitnejšími vrátane spokojnosti so sebou samými a ich vzťahy by boli perspektívnejšie). A vôbec, povzbudzovať ich k tomu, že každý človek bez ohľadu na sexuálnu preferenciu, potrebuje vnútorne vyzrievať, nielen sa nechávať pasívne unášať rôznymi prúdmi. Konzervatívny tábor, ktorý sa nielen z náboženských dôvodov rozhodol inak pristupovať k osobnej homosexualite, potrebuje pomoc pri napĺňaní potreby lásky, smerovanie v tom, ako zvládať sexuálne túžby, ako nepotláčať svoje pocity a hovoriť o svojich zlyhaniach. Obe skupiny sa môžu naučiť dívať sa na homosexualitu triezvejšie a neuchyľovať sa z rôznych dôvodov k extrémnym vyjadreniam či neuváženým odporúčaniam. Obe skupiny sa potrebujú naučiť používať vlastný rozum, nie rozum aktivistov či fanatikov. Potrebujeme sa naučiť akceptovať a podporovať rôznorodosť, čo znamená aj nepoškodzovať to, čo bolo doteraz, neznevýhodniť druhú stranu, hoci nás možno práve ona nie raz poškodila.

Nielen z pohľadu cirkví, ale aj z pohľadu zdravej spoločnosti, sú homofília i homofóbia extrémnymi postojmi. O to viac dôležitá je spolupráca oboch táborov a snaha o vyvážený etický prístup. Láska, úprimnosť, zodpovednosť, vytrvalosť, trpezlivosť, cudnosť, striedmosť a pokora sú kľúčové nástroje pri dosahovaní vnútornej rovnováhy a pohody, ako aj spoločenského dobra. Ešte však zabúdame na ďalšia dva nástroje, ktorými sú odvaha a činorodosť. Odvaha je produktom viery, lásky i nádeje. Bez nej síce môžeme rozlišovať, ale nemôžeme robiť nápravu ani prevenciu. Potrebujeme sa naučiť i predvídať. Nemôžeme si dovoliť panikáriť a utekať, byť ovládaný strachom, neistotou či ľahostajnosťou, hovieť si v nevedomosti, sebaklame, ako klamaní inými, ale ani bezhlavo, opovážlivo, bezohľadne, naivne či príliš sebaisto "dupať na plyn," lebo v oboch prípadoch poškodíme tých, ktorí nám verili a nasledovali nás. Nezabúdajme na slávny výrok L. Johnsona: "Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami."

Pokiaľ si naši predkovia s niečím nepoznaným nevedeli dať rady, dali na Boha či prírodu. Keby sme takto konali aj my, museli by sme pri tejto téme pokorne uznať, že homosexuálna prax ako voľba z núdze, životný štýl (dobrovoľné rozvíjanie homosexuality ako stavu do krajnosti), ako kultúra, ako identita, partnerstvo či rodina, nemá pred Bohom, v prírode a tým pádom ani v spoločnosti miesto. Homosexualita však má byť rešpektovaná ako stav. Jej nositeľ má právo byť vnímaný s rovnakou úctou a rešpektom ako ktokoľvek iný, a ako ktokoľvek iný, má právo robiť akékoľvek rozhodnutia a niesť za ne plnú zodpovednosť (mnohé rozhodnutia jednotlivca nikdy nebudú mať legislatívnu podporu, a je s tým plne vyrovnaný..., prečo tomu tak nemôže byť pri problematike homosexuality nie je záhadou, ale sociálno-politickým zámerom).

Ako zrelý človek vidím a viem, že štát mi nebrániť žiť v homosexuálnom vzťahu ani úletoch už teraz. Všetko si vieme už teraz s partnerom zariadiť tak, aby nás nič neobmedzovalo. Avšak uvedomujem si, že iných mužov nemôžem zmenou zákonov prinútiť k tomu, aby ma vnímali normálne, zvlášť, ak rôznymi prejavmi dávam najavo svoju zženštilosť či maniere nehodné dospelého muža. Ostatní muži si všimnú aj také prejavy, ktoré si sám neuvedomujem, ale iných nimi odpudzujem. Uvedomím si, že mať partnera bolo iba moje rozhodnutie, nie právo garantované Bohom, prírodou, aktivistami, a že ako mne bolo dobre s mamou, tak bude dobre s mamou aj každému dieťaťu, ktoré by som chcel mať.

Zrelý človek nepotrebuje presadzovať svoju pravdu emocionálnym nátlakom a vydieraním. Zrelý človek hľadá súvislosti, nepotrebuje búrať staré, aby postavil nové. Zrelý človek stavia mosty, nechce šliapať po iných, rozdeľovať, vracať úder, uznávať iba to svoje.

Uvedomím si, čo na sebe môžem zmeniť, aby som sa vo svojej pohlavnej role cítil komfortnejšie. Viem, že naplno prijať svoju homosexualitu, nemusí znamenať rozvíjať či zneužívať ju do krajnosti, ani ju ignorovať, hanbiť sa za ňu či tváriť sa, že ju zmením. Pokorne si priznám, že sa môžem mýliť, že ako ma obmedzuje negatívny postoj voči osobnej homosexualite a neautentickosť voči sebe i svojmu okoliu, tak ma nemusí nijako obohacovať ani jej rozvíjanie. Prečo? Lebo stavať v očakávaní progresu a stability môžem len na pevnom základe, ktorým je v tomto prípade pravda, nie želanie a nie sebaklam. Navyše, homosexualita či heterosexualita nie sú garanciou zrelej osobnosti, ktorá stojí za to, aby pri nej ktokoľvek veľmi rád pobudol.