O homosexualite inak ako mainstreamovo (normálne)


Prečo je u nás homosexualita aj odmietaná? 

Vnímanie homosexuality Slovákmi a ako to zlepšiť... 

1. Vnímanie homosexuality ako choroby až zvrátenosti mysle.

2. Nepoznanie javu a strach z neznámeho.

3. Poznanie homosexuality cez Pride pochody, preafektovaných medializovaných jedincov, spájanie s LGBT politikou, hrozbou gender ideológie, kradnutím dieťaťu vzoru rodičov oboch pohlaví a obchodovaním s deťmi od surogátnych matiek.

Vnímanie homosexuality ako choroby až zvrátenosti mysle.

Pravda je taká, že dodnes nepoznáme presné príčiny vzniku a vývinu akejkoľvek minoritnej sexuálnej preferencie. Nakoľko sa však s týmito ľuďmi v minulosti zaobchádzalo veľmi nedôstojne, či už medicínsky, alebo spoločensky, svetové odborné spoločnosti sa dohodli neklasifikovať homosexualitu ako ochorenie. Chýbanie jasných dôkazov poskytuje priestor na pochybnosti, ako aj nesúhlas niektorých laikov s jej vyčlenením z MKCH, ktorý trvá už vyše štvrťstoročie. Túto skupinu oponentov nájdeme asi v každej krajine sveta. Otázka znie, či majú právo pochybovať. Majú. Pochybovať sa môže o všetkom, čo nebolo vedecky podložené, aj o tom, čo sa za vedecké považuje, alebo pri čom existuje množstvo protichodných tvrdení či príliš vysoký počet alternatív, ktoré ponúka vedecká komunita. Vždy to bude boj medzi psychosociálnymi a biologickými faktormi a vždy budú mať navrch biologické tvrdenia, pretože psychológia nie je exaktná veda a mnohé jej výstupy sú prijímané s nevôľou. Takisto pochybnosť vnáša nejasná úloha propagandy v procese skúmania homosexuality v minulosti a objektivita výskumov pod vplyvom vonkajších tlakov. S istotou vieme len to, že za homosexualitu nikto nemôže a pri dospelom človekovi je relatívne nemenná

 Z množstva vyjadrení našincov, ktorými sa k tomuto tvrdeniu stavajú súhlasne, som pri pátraní na internete vyskladal aj dôvod. Vnímajú inú sexuálnu orientáciu ako niečo, čo ovplyvňuje správanie, vnímanie reality a rozhodovanie človeka, a preto ju odmietajú prijať ako niečo iné než poruchu (napr. https://zena.sme.sk#ixzz5hTOJXjXA). Naliehajú na to, aby sa robili ďalšie výskumy, aby výstupy nehľadeli na politiku, ekonomiku a propagandu a aby... STOP! Už tu vieme, že je to nereálne. 

Riešením je rešpektovať rôzne pohľady na homosexualitu, ako aj spôsoby jej žitia, ale iba vtedy, ak sa na žiadnu stranu nebude útočiť. Iný názor však nesmieme považovať za útok. Vtedy si vždy spomeňme na práva každého človeka a na komplexnosť problematiky, o ktorej nikto z nás nevie všetko. 

K mnohým postojom dôjdeme poznaním, a preto nie je férové si toto poznanie vyvracať. Iba my vieme, či ide o naše poznanie alebo o prevzatie názorov iných. Pokiaľ by to bolo to druhé, potrebujeme starostlivo zvážiť možnosť biť sa za cudzie a vyvracať niekomu jeho vlastné. 

Násilná terapia bola a zostane hanbou zdravotníctva. Treba si však uvedomiť, že sa nediala iba pri homosexualite, ale pri všetkých duševných poruchách. 

Dnes už nemusíme hovoriť o terapii, ale môžeme hovoriť o zážitkovom vedení, ktoré napr. veľmi pomáha homosexuálnym mladým mužom, ktorí nezažili kvalitné a hlboké kontakty s inými mužmi, najmä v detstve. Nie je požiadavka, nie je ani ponuka. Ale požiadavka nie je kvôli tomu, že by nebolo treba, ale že ľudia sú už skeptickí a naivní vďaka reklame mainstreamu - tendencia veriť tomu, že jediné, čo pomôže skvalitniť život, je nájsť si partnera a boj za legislatívne zmeny. Žiaľ, to je pre skvalitňovanie života príliš málo a príliš neautentické.

Je pochopiteľné, že iný pohľad môže ľuďom prekážať, nakoľko, ak mu uveria, nemusia s tým vedieť pracovať bez drámy a ujmy na zdraví. To ale už nie je zodpovednosť toho, kto prezentoval iný postoj. A ani jeho vina! Terapia homosexuality sa prestala vykonávať vyňatím homosexuality zo zoznamu porúch pred vyše štvrťstoročím. Lenže čo sa stalo. Terapeuti, ktorí rozumeli problémom homosexuálom starnú alebo v niektorých krajinách kvôli politickému režimu a neskôr zmene MKCH ani nikdy neboli (napr. na Slovensku). Hoci dnes sa odporúča pracovať nie na zmene sexuálnej preferencie, ale na sebe samom, svojej minulosti, aktuálnych presvedčeniach o sebe a oboch pohlaviach, nezdravých návykoch a závislostiach a na posilnení svojej skutočnej identity, nie sú kvalifikovaní terapeuti, ktorí by to pri sexuálnych menšinách robiť vedeli. Ostatní sú radi, že to vlastne robiť netreba a akúkoľvek dlhodobú nepohodu si homosexuál musí riešiť sám, už len preto, že je homosexuál, a teda všetko, s čím má problém, by mal potlačiť, odsunúť a užívať si to, čo je schopný si užívať. Ak si napríklad nedokáže vytvoriť alebo udržať perspektívne vzťahy s inými, tak nech si užíva aspoň sexuálne úlety. Ak ho trápia osobné problémy či minulosť, nech urobí coming out. Absurdné? Realita!Ak sa dnes pri homosexualite hovorí o terapii, zamieňa sa štandardná terapia s reparatívnou terapiou. Lenže pokiaľ terapeut nerozumie homosexualite a má o nej len poznatky z kníh alebo od homosexuálnych priateľov, ktorých nemá právo analyzovať, ťažko dokáže viesť klienta s homosexuálnymi sklonmi, odhaľovať jeho skryté problémy, ktorými trpí a hľadať ich skutočné príčiny, viesť ho správnym smerom. Najprv teda potrebuje homosexualitu roky poznávať v praxi, a potom môže absolvovať výcvik vo vhodne zvolenom terapeutickom prístupe. Malo by byť právom každého človeka absolvovať kvalitnú a dostupnú terapiu. Okrem toho, každý chlap, ale najmä ten, ktorý v detstve nezažíval naplnené vzťahy s inými mužmi, potrebuje zažívať zdravé kontakty s ďalšími príslušníkmi rovnakého pohlavia tu a teraz (napĺňať potrebu dobrodružstva, poslania a potrebu rásť vo svojom rode). Zdravé kontakty sú hlboké, úprimné a nie nevyhnutne erotické (viem, že sa posúvam dopredu, ak ma pri komplexne príťažlivom kontakte sexuálna zdržanlivosť nepáli a nedívam sa na neho príliš zdola - ako ten maličký, nehodný, nemohúci, nemožný a nepríťažlivý).

Nepoznanie javu a strach z neznámeho.

Tu pomôže jedine osveta. Avšak veľmi závisí od kvality osobnosti ľudí, ktorí sa na túto osvetu podujmú. Ísť "tankami" na konzervatívnych kresťanov sa dodnes ukázalo ako nesmierne kontraproduktívne, zhoršujúce snahy o spájanie a obmedzujúce názorovú slobodu. Je potrebné pochopiť a prijať to, čo tvrdí každá skupina a diskutovať o ich obavách, potrebách, požiadavkách a strachoch. Jedine takto sa budeme môcť ako spoločnosť pohnúť v téme ďalej. Hoci to niekomu znie ako z rozprávky, je potrebné sa naučiť rešpektovať aj náboženské presvedčenie každého človeka bez jeho hanobenia a aj neschopnosť protistrany argumentovať. Ľudia dnes disponujú rôznymi zmätočnými informáciami z internetu, ktorých sa chytia a šíria poplašné správy. Konzervatívni občania sa potrebujú naučiť rozumieť problematike, aby vedeli argumentovať a liberálni občania zas otvorenosti iným pohľadom, aby vedeli počúvať trpezlivo a bez útokov. Ono je veľmi ťažké spájať dva tábory, pokiaľ sa odmietajú čo i len stretnúť. Odstraňovať túto ťažkú antipatiu bude prvý krok.

Poznanie homosexuality cez Pride pochody, preafektovaných medializovaných jedincov, spájanie s LGBT politikou, hrozbou gender ideológie, kradnutím dieťaťu vzoru rodičov oboch pohlaví a obchodovaním s deťmi od surogátnych matiek.

Aby bol Gay Pride niekedy uznaný a podporovaný väčšinou heterosexuálnej i homosexuálnej komunity, potrebuje rešpektovať a podporovať rôznorodosť, ako aj rešpektovať národnú kultúru a zvyky. Osobne som za vytvorenie čohosi vlastného, nemusíme všetko prevziať zo zahraničia. Sme predsa samostatná a svojprávna krajina. Napríklad žiadna krajina sa tak jednoducho nevzdá národnej hrdosti, my sme niekedy schopní prispôsobiť sa iným krajinám vo všetkom. Akoby nám chýbala národná identita. Označenie LGBT navyše nepovažujem za šťastné, pretože nevyjadruje identitu a podstatu človeka, je to len našou kultúrou totálne slepo prevzatý výraz, ktorý už skôr zaváňa politikou genderu a kultúrnym konštruktom, ako skutočnou homosexualitou. Gay Pride nemá kĺzať po povrchu, byť všeobecnou oslavou čohosi abstraktného, volaním po zmene v krajine, v ktorej nám zrejme celkovo nie je dobre a ignorovať skupinu homosexuálov s inými postojmi. Inak sa môže ľahko stať, že po dosiahnutí legislatívnych zmien už kvalita života homosexuálov nebude nikoho zaujímať. Pokiaľ si ľudia nechcú spolu sadnúť aj v iné dni v roku a nechcú spolu riešiť problémy všetkých, nielen tých, ktorí prijali západnú gay kultúru, tak maškaráda a pretvárka jednoty jeden deň v roku mi príde úplne zbytočná. Je mi ľúto, že sa účastníci Pride festivalov nevedia stretnúť aj inokedy a v inej atmosfére, ako tej, ktorá nehovorí o skutočných problémoch homosexuálnych ľudí, pri budovaní spoločenstiev a skutočnej nádeje pre všetkých.Boje v spoločnosti a v cirkvách sú často označované ako boje medzi tradíciou a toleranciou. Je to obrovský nezmysel, pretože tolerancia znamená poskytovať aj slobodnému človekovi všetko, čo potrebuje pre kvalitný život, rešpektovať jeho náboženské a iné presvedčenie, tolerancia nie je vyzdvihovanie homosexuálneho partnerstva či manželstva ako jediného správneho modelu pre túto minoritu. Byť tolerantný voči deťom predpokladá, že ak budeme mať dostatok neplodných heterosexuálnych párov, tak ich vždy uprednostníme pri procese adopcie, pretože model rodičov a výchovných vzorov dvoch pohlaví je najlepším výchovným obrazom pre dieťa. A nakoniec, byť tolerantný voči deťom znamená zabrániť obchodovaniu s deťmi, pretože je obrovská tendencia nechať si dieťa vynosiť. Je to síce drahé, ale inak oveľa jednoduchšie, ako absolvovanie právnej kaskády a častých obštrukcií a prieťahov pri osvojovaní si dieťaťa z detského domova. Dieťa s génmi "objednávateľa" takisto posilňuje ego "tvorcu" a je väčšia šanca, že bude duševne a intelektuálne na inej úrovni, ako dieťa z detského domova, ktoré bolo poškodené už prenatálne (najmä deti mentálne zaostalých matiek) alebo je vážne a doživotne duševne poznačené ústavnou výchovou. A ani raz som pri argumentácii nemusel použiť slovo tradícia!

Je normálne, že kritizujeme niečo, čo nefunguje alebo čo raní, ale zabúdame byť objektívni, zahrnúť do kritiky aj tú druhú stranu, vďaka ktorej možno mnohí homosexuáli trpia. Cirkvi nie sú jedinými a možno ani hlavnými vinníkmi. Spomeniem napr. samovraždu 14-ročného chlapca, ktorý sa údajne zabil kvôli tvrdým slovám kňaza a neprijatiu Katolíckej cirkvi. Nikto sa už nezamyslel nad tým, kde všade inde hľadal chlapec pomoc a pochopenie. Nie je nič nezvyčajné, že ich mladý človek hľadá na virtuálnych zoznamkách s túžbou nájsť si kamarátov alebo priateľa. Málokto však vie, čo mnohé portály svojim klientom ponúkajú, aký odpad (návody na sexuálne dobrodružstvá, neviazaný sex, modelov ako vzorov krásy a dokonalého sexu, vyzdvihovanie konzumného správania, bagatelizovanie nezodpovednosti, popieranie sebakritiky, sebakontroly, rozvoja seba ako pokorného bojovníka, nie egoistu podmaňujúceho si okolie) prezentujú tým, ktorí sú ešte stále sugestibilní, potrebujú vnútorne rásť, potrebujú vzory a vodcov s hodnotami a silným morálnym kreditom. Minimálne svojím obsahom popierajú rôznorodosť myslenia a životného štýlu, nanucujúc jediný správny pohľad na život a na svet.

Zároveň, samotní užívatelia sa pre svoj neblahý duševný stav často uchyľujú k patologickým formám správania, budujú úbohú primitívnu kultúru, ignorujú iných členov, vysmievajú sa im, vnucujú im deštruktívnu predstavu o vlastnom JA - že jedine penis, svaly a pekná tvárička ich robí hodnotnými a zaujímavými ľuďmi, a že najdôležitejšie pre muža je sexuálne uspokojenie. Mne sa po pobyte na rôznych portáloch pre gayov vrátili spomienky na šikanu z detstva a pocity z nej. Opäť som si pripadal ako nehodný a špinavý. Cítil som sa tiež cudzo, nakoľko som vyznával iné hodnoty, inak som sa správal, čo daná virtuálna kultúra považovala za niečo obmedzené a slabé.

Áno, cirkvi môžu raniť, ale oveľa viac zraňuje prostredie, javiace sa na prvý pohľad ako nezväzované konvenciami a mýtmi, v ktorom by človek (hľadajúci seba, nových priateľov alebo partnera) mal mať priestor slobodne sa vyjadriť, nájsť svoju hodnotu a stať sa plnohodnotnou súčasťou života iných ľudí. Mladý, ešte v kolektíve vzácnych osobností neukotvený človek, ktorý si hľadá svoje miesto v živote a ešte si možno ani nie je istý svojou sexualitou, sa v tomto virtuálnom chaose stráca (stráca vlastnú integritu a cieľ, ktorý si pôvodne vytýčil), a ak predsa len podľahne, dostáva sa tam, kde nechcel byť. Ak nepodľahne, často zostáva sám. V takomto prostredí človek teda nemá šancu udržať kurz, ale nemá šancu ani na zmenu k lepšiemu, pokiaľ ju potrebuje. 

Psychosociálne vs. biologické faktory pri homosexualite 

Dnes neštandardné, inak staronové postoje... 

Hoci to o sebe nezvyknem hovoriť, v tomto článku to bude zrejme vhodné spomenúť. Áno, som gay, hoci sám sa považujem za muža, ktorého sa homosexualita týka. Pretože odmietam žiť typickú gay kultúru a odmietam sa identifikovať cez niečo, čo ma necharakterizuje. Skôr mi správanie iných "teplých bratov" robí hanbu. Vtedy si poviem: "Ak je toto chlap, ktorého mám rešpektovať, v podstate len za negativistické fňukanie alebo uletené, premotivované, nedomyslené 'happy vízie‛, radšej odletím na dúhovej vlajke na pustý ostrov." 

Keby sa ma nejaký portál pri registrácii pýtal nie na biologické pohlavie, ale na to, ako sa identifikujem, asi by som sa naštval. A práve to sa včera udialo. Niekedy sa mi zježia vlasy na hlave, keď si uvedomím, kam až sme zašli pri problematike sexuálnych menšín. 

Možno teda čitateľa bude zaujímať to, ako ja, atypický gay, vnímam svoju homosexualitu a to, čo sa okolo nej deje v spoločnosti i v cirkvách. 

Keď si do najznámejšieho internetového prehliadača zadáte slovo homosexualita, ponúkne vám ďalšie slová, ktoré ľudia v súvislosti s týmto pojmom hľadajú. Tak napríklad, aká je motivácia ľudí, ktorí si k prvému slovu vložia slovo výskum? Dokázať nejakému zadubencovi, že je vrodená alebo ochota hľadať a prijímať aj iné príčiny? Tie biologické (genetické, epigenetické, hormonálne, imunologické..., teda endogénne, zväčša prenatálne), ktorých je toľko, že sú viac tipom, ako faktom, určite všetci poznáme. Poznáme ale aj iné? Dnes nie je tajomstvo ani výmysel, že vývin ľudskej sexuality je úzko spojený s formovaním pohlavnej identifikácie. Keďže sexuálna príťažlivosť nie je len o erotickom cítení a prežívaní, ale je to o duši človeka, je málo pravdepodobné, že by sa z ničoho nič vyskytla a stala sa hotovou vecou už pred narodením. O to skôr, že ľudský mozog sa vyvíja aj po narodení, ako píšu vo svojej knihe aj naši susedia - českí terapeuti Vladislav Chvala a Ludmila Trapková - Žena a muž v rodine (2014): "Pritom nič nie je tak nepravdepodobné ako predstava, že sa človek ako homosexuál už narodí, keď vieme, akým zložitým vývinom ešte len musí prejsť do svojej dospelosti. Donedávna sme nevedeli, že interakcie s okolím majú vplyv na utváranie mozgu už od prvých hodín po narodení. Preto je predstava, že by sa človek ako homosexuál alebo transsexuál narodil, takpovediac neudržateľná." V oblasti psychiky a sexuality nie sme stroje, ktoré sa naprogramujú pri výrobe. Naša sexualita sa vyvíja cez identitu, vzťah k sebe a k obom pohlaviam a túto identitu, tento vzťah k rovnakému i opačnému pohlaviu získavame počas života v jeho nesexuálnej fáze.

Mňa osobne veľmi zaujal prvý mediálny pokus oznámiť Slovákom, že homosexualita je vrodená. Udialo sa to v roku 1993 v denníku Národná obroda, kde sa písalo: "Vedcom sa podarilo objaviť gén podmieňujúci sexuálnu orientáciu." Avšak v pôvodnom článku Hamer a kolektív hovorili čosi iné: "Ak budeme môcť objaviť gén homosexuálnej orientácie, až potom môžeme začať zisťovať, čo tento gén spôsobuje." Napriek tomu svoj článok v časopise Science označili odvážnym nadpisom: Evidence for Homosexuality Gene. Odvtedy poznám a "milujem" gay lobing, pre ktorý veda nemohla pri homosexualite prinášať objektívne výstupy a dochádzalo k ohromnej kontrole toho, čo sa k bežnému občanovi má dostať a čo nie. Inak by sa snahy aktivistov, ktorí začali čerpať peniaze z verejných zdrojov, ohrozili, nakoľko vyňatie homosexuality zo zoznamu porúch na základe úzu, nie ďalšieho vedeckého bádania, bolo veľmi čerstvé a laici ani verejná mienka sa ešte nechystali meniť svoj negatívny postoj k homosexualite. Dnes sa už negatívnym postojom zaoberať nemusíme, a predsa obrovské mravčie úsilie médií nevinne a uniformne znázorňovať homosexualitu vo filmoch, rozprávkach, seriáloch, správach, článkoch, hrách. Úspešne! Už deti na ZŠ bojujú za práva sexuálnych menšín. Zámer "nestranných" médií alebo homosexuálnych umelcov? Potreba či posadnutosť? 

Sandersov genetický výskum o dvadsať rokov neskôr (Cambridge, 2014) už musel pripustiť fakt, že genetické príčiny sú ďaleko od určujúcich a predstavujú skôr časť multifaktorálnej príčinnej súvislosti, a to tak genetickej, ako aj životného prostredia.

Záleží však dnes ešte niekomu na tom, ako vzniká homosexualita? Asi ani nie. Už nás skôr trápi to, kedy budú na Slovensku legislatívne uznané registrované partnerstvá, prípadne rovno manželstvá a adopcie detí homosexuálnymi pármi.

Tak poďme ďalej. Google nám ponúka tému Homosexualita zvierat. Táto téma bola koncom dvadsiateho storočia tiež veľmi horúca, nevyvrátiteľne podporujúca teórie vrodenosti homosexuality u človeka. Bublina sa však po roku 2000 zmenšovala, v podstate sa postupne odhaľovali podvodné, príliš zjednodušené a s človekom ťažko spojiteľné tvrdenia a podobné výskumy sa prestali financovať. Až v roku 2015 úplne spľasla aj vďaka Melisse Hogenboom, žurnalistke a reportérke BBC. Tá prišla na to, že vedci sa pri mnohých druhoch zvierat mýlili. Lenže skutočne sa mýlili alebo šlo o zámer utvrdiť širokú verejnosť v tom, že vylúčenie homosexuality zo zoznamu porúch, ako aj podpora požiadaviek novej, z popola aj právne povstávajúcej entity ľudstva, boli a sú dobrým ťahom? Nuž, odbornú verejnosť zmiasť nemohli, pretože etológovia a psychológovia veľmi dobre vedeli, že porovnávať akt zvieraťa s hlbokou erotickou a emocionálnou náklonnosťou človeka je nekorektné. A to, že údajní vedci neskúmali príčiny, pozadie ani dobu sexuálneho kontaktu zvierat s nesprávnym objektom, ako ani ich zdravotný stav či mozog, už nikoho netrápilo.

Sexuálne správanie a preferencia laboratórneho potkana sa vyvíja pár dní po narodení, čo by v prenesení na životný cyklus človeka bolo v prvých rokoch života, pôsobením faktorov prostredia, ktoré dokážu nasmerovať vývin rôznymi smermi.

A čo tie omyly? Samec chrobáka sa pári s iným samcom chrobáka, pretože na jeho tele ešte registruje zvyšky feromónov samice, s ktorou sa pred chvíľou páril. Pri mnohých druhoch vtákov sú si samce a samice tak podobné, že si ich vedci jednoducho pomýlili. Samice albatrosa sa spoja pri starostlivosti o potomkov, ak už samec zmizol (bol "neverný" alebo zahynul). Iba takto majú mláďatá väčšiu šancu prežiť. Iné druhy vtákov sa podobne vyznačujú silným rodičovským alebo sexuálnym pudom, ktoré ich nútia vytvárať krátke či dlhšie spojenectvá s inými vtákmi rovnakého pohlavia v rámci druhu, alebo i mimo neho. Dnes sa už tí objektívnejší vedci domnievajú, že zvieratá, ktoré praktizujú sexuálne aktivity i mimo času párenia (plodenia potomkov), napr. delfíny, makaky, šimpanzy, sú schopné prežívať orgazmus, čo využívajú pri hrách, rituáloch, ako signál zmierenia či všeobecne v komunikácii. Čiže žiadna homosexualita a už vôbec nie taká, akú môže prežívať jedine Homo sapiens

Homosexualita, spoločnosť, cirkvi

Zjednocovať sa v cirkvách a pri tvorbe novej legislatívy ukrojením zo seba priložiť ruku k dielu budovania spoločného dobra?

Politika nás rozdeľuje. Delíme sa na skupinky, lebo každému je sympatické čosi iné. Je však možné sa zjednocovať pre vyšší cieľ napriek rozdielnym názorom? Tým môže byť starostlivá príprava a zvažovanie správnej praxe, v ktorej nebude ukracovaná ani jedna skupina obyvateľstva a uvedomovanie si "domino efektu" unáhlených rozhodnutí. Narušením status quo by došlo k zvýhodneniu len jednej skupiny a navyše, každý potrebuje prehodnotiť subjektívny pocit znevýhodňovania a diskriminácie. Zrejme mnohým mladým ľuďom chýba zažiť si na vlastnej koži skutočnú diskrimináciu a znevýhodňovanie, aby to mali s čím porovnať. Chýba nám pokora a otvorená čistá myseľ, vnímajúca situáciu reálne, zohľadňujúca všetky dôsledky.

Robí niekomu niečo registrované partnerstvo? Nie. Či s ním alebo bez neho, na uliciach budeme vídať aj homosexuálne páry. A čo robia vo svojich spálňach, je ich vec. Potrebujú homosexuálne páry registrované partnerstvo? Nie. Návšteva partnera v nemocnici je dnes možná a väčšina lekárov poskytne informácie o jeho zdravotnom stave aj bez právneho ošetrenia situácie (sú natoľko inteligentní, že vedia, čo je to byť gay a mať partnera). Ideálne je vychádzať dobre s rodinou partnera, pretože sa zrejme nevyhnú spoločným stretom v nemocnici. Tá komplikovanú situáciu podstatne uľahčí. V prípade potreby možno mať so sebou právny doklad o oprávnenosti informovať sa o zdravotnom stave - čo je možné získať ešte pri plnom zdraví a vedomí partnera. Dediť sa môže zo závetu (a je správne, že prednosť má potomok, nie partner), preberať poštu určením plnej moci. O poberanie vdovského dôchodku, nárok na rodičovskú dovolenku a ďalšie špecifiká, je záujem minimálny, nakoľko v našich podmienkach sú homosexuálne páry väčšinou bezdetné, minimum párov je spolu na starobnom dôchodku (trend je zvyšujúci sa vekový rozdiel medzi seniorom a jeho spoločníkom) a ešte menej homosexuálnych párov má dieťa bez matky. Mladší jedinec bez záväzkov si po rozchode či smrti partnera zvyčajne hľadá a úspešne nachádza nového partnera, čím sa opäť zlepšuje jeho ekonomická situácia. Je však rozdiel starať sa iba o seba a môcť si šetriť na dôchodok, ako mať niekoľko detí a usilovať sa ešte aj im zabezpečiť dobrú budúcnosť. V rámci solidarity voči iným obyvateľom štátu, ktorí žijú sami, by nebolo vhodné zvýhodňovať niekoho kvôli sexuálnej orientácii. Ona nie je hendikepom.

Čo sa týka adopcie detí homosexuálnymi pármi, je to stále hazard. Chýbajú štúdie, ktoré by objektívne hodnotili kvalitu životu týchto detí a ich psychosexuálny vývin. Z psychologického hľadiska nie je možné, aby dieťa nebolo traumatizované svojím neprirodzeným pôvodom, jednou osobou riadeným osudom (vynosenie matkou, ktorá ho nechcela, lebo niekto si to tak prial, predmet obchodu či dohody, lebo niekto si to tak prial...), nariadenou stratou polovice identity, ochudobnením o interakcie s rodičom druhého pohlavia a stigmou okolia kvôli tomu, že jeho vznik bol podmienený zvláštnymi okolnosťami, že jeho rodičia sú homosexuálni atď. Dieťa má navyše obrovský vnútorný zmätok a trpí neistotou pri striedaní druhého "rodiča." Pri krátkodobých vzťahoch skutočne nemá zmysel osvojovať si partnerovo biologické dieťa (dnes sme v homosexuálnej komunite akoby spohodlneli, myslíme viac na seba, nevieme, čo chceme - teraz sa zaprisahávame a "zajtra" už utekáme..., a tak starostlivosť o dieťa preverí zrelosť každého "gaya" i kvalitu vzťahu). Neplodných heterosexuálnych párov nebude nikdy menej, ale viac a je prirodzené, že takýto rodiča budú mať pri adopcii dieťaťa, z tej menšej skupiny relatívne zdravých detí v detskom domove, prednosť. Zvyšné deti (a tých je väčšinou viac) v detských domovoch sú zvyčajne mentálne a inak hendikepované a vyžadujú si špeciálnu starostlivosť, prípadne rešpektovanie etnického pôvodu, potreby rozvíjať sa v ňom a byť do svojho etnika raz znovu začlenený (rómske etnikum tvorí napr. na východnom Slovensku viac ako 90% detí v detských domovoch).

Potreba či posadnutosť meniť zákony? Alebo len nasledovanie moderného trendu, či už to je alebo nie je v našej spoločnosti potrebné? Je to postupnosť, nikdy a nikde to nekončí registrovanými partnerstvami. Veľmi zaujímavo o tom hovorí česká politička Jarošová pri návrhu zákona o homosexuálnych manželstvách, prejednávanom koncom marca 2019. A pritom národné myslenie, úloha tradičných náboženstiev v životoch ľudí a postoj k nim, emocionalita či skôr chladná racionalita pri riešení problémov, životný štýl, tabu témy, vzťah k pornopriemyslu a súčasný pohľad na homosexuálnu komunitu sú pri týchto našich susedoch diametrálne odlišné od tých našich:

"Ve svém projevu jsem nijak nenapadala nebo nesnižovala možné lidské kvality gayů nebo leseb. Kvalitu člověka totiž neurčuje jeho sexuální orientace, ale jen jeho skutky, kterými se prezentuje. To, vůči čemu jsem se vymezila, je snaha o demontáž institutu manželství, základního kamene a podmínky přežití naší civilizace. Manželství je spojení dvou lidí, kteří se rozhodli spolu žít a přivádět na svět svém potomky, jako potvrzení své lásky a nejsilnější jednotící prvek svého vztahu. Manželství tedy nelze vnímat jen jako místo, kde je dvěma jedincům spolu dobře, neboť dobře spolu opravdu může být i dvěma gayům či lesbám. To, čím je manželství mezi mužem a ženou nenahraditelné a co nikdo jiný nedokáže, je počít spolu dítě. A právě díky této nezastupitelné roli se těšilo (a chci věřit, že i těšit bude) zvláštní ochraně a podpoře. Před několika lety, bylo manželství stejnopohlavních párů něco nemyslitelného a v mnoha zemích byla praktikovaná homosexualita i trestána. Tyto doby jsou naštěstí pryč a to, kdo se s kým rozhodne sdílet společnou domácnost či lože, je čistě věcí toho jedince a jeho preferencí. Když se před lety schvalovalo registrované partnerství, LGBT komunita tvrdila, že to je maximum, které tato skupina lidí požaduje. Byla to však lež! Za čas se začalo mluvit o umožnění adopcí stejnopohlavním párům a dnes o jejich manželství. Položila řečnickou otázku co bude následovat dále? Sňatky ve třech, ve čtyřech? Přijdou snad na řadu sňatky pedofilů s dětmi nebo se budou chtít zoofilové oženit či vdát se svými mazlíčky? Dnes se to zdá možná přehnané až absurdní... Stejně absurdní se však zdály před padesáti lety svatby mezi dvěma muži či dvěma ženami... A dnes je to realita! Strategií LGBT lobby je předkládat požadavky tzv. "salámovou metodou" a většinovou společnost postupně připravovat a získávat pro své požadavky. To se děje hlavně prostřednictvím (zejména veřejnoprávních) médií. Bylo mi jasné, že můj projev vyvolá protichůdné reakce. Na jedné straně mě ocenili zastánci tradičního pojetí rodiny, na druhé straně mě mnohdy sprostě a nevybíravě napadali podporovatelé LGBT komunity. Mezi ty, kdo se vůči mému projevu přímo ve sněmovně ohradili, patřila i poslankyně za ANO Karla Šlechtová, která mimo jiné uvedla, že jsem urazila mnoho lidí v této zemi, ale urazila jsem i jí, neboť do této komunity patří... Nejsem si vědoma, že bych někoho urážela. Tedy pokud ho neuráží to, že se snažím bojovat za tradiční rodinu. Za to se však nikomu omlouvat nehodlám!"

Prečo práve pri homosexualite je treba používať emocionálne vydieranie a médiá ako spojenca LGBT? Budí to dojem, že homosexuálni jedinci sú emocionálne nevyrovnaní, skrývajúci sa za hovorcu či verejne nezničiteľného, nespochybniteľného "bodyguarda," ktorý všetky iné postoje trestá pracovným i spoločenským ponížením až vylúčením a presadzuje požiadavky bez akéhokoľvek kompromisu, akýchkoľvek diskusií s druhou stranou bez útoku, lebo je nositeľom patentu na pravdu. Ďalej to naznačuje, že médiá sú zaujaté. Nepamätám si, kedy naposledy som počul objektívnu kritiku LGBT aktivistov alebo jednotlivcov. Nerobia len správne rozhodnutia, ktorými nikoho nepoškodia, lenže o tom sa mlčí.

Homosexualita a Biblia. Pre cirkvi je hľadanie pravdy esenciálne, ako aj hľadať Božiu vôľu a zažívať jednotu v zásadných otázkach. K tomu potrebujú byť skutočne apolitické a nezávisiace od verejnej mienky. Ich cieľom má byť hľadanie dobra pre všetkých, držiac sa Božích zákonov, vlastných zásad i svedomia.

Sám som veriaci, ale vnímam to tak, že moja viera mi nezakazuje, ale potvrdzuje to, že nemať partnera je v mojom živote správne. V tomto životnom nastavení a psychologickom presvedčení o pôvode osobnej homosexuality, by som nedokázal mať partnera a zároveň aj úprimný vzťah s Bohom. I keby malo ísť iba o náboženské presvedčenie človeka, mám pocit, že je v dnešnej spoločnosti málo akceptované a podporované, skôr dehonestované. Je to ale jeho právo, vyžaduje si iné opatrenia, zaslúži si iný prístup, aby aj on mohol byť šťastný a naplnený! Takýto človek sa predsa nemôže spoliehať na partnera či rodinu, ale potrebuje mať spoločenstvo, ktoré sa stáva jeho skutočnou rodinou. Nemusím rozoberať, aký postoj je v Biblii k homosexuálnemu sexu (to, či je z lásky alebo bez lásky, je už poznámka dôležitá pre novodobého človeka, ale nemusí byť podstatná pre Boha), a napriek tomu sa jednotlivé cirkvi idú rozpadnúť po diskusiách na otázku, či homosexuálne partnerstvo schvaľovať alebo nie.

V tomto akoby ľuďom unikal jeden fakt - milovať sa máme, ale napríklad chlapská láska alebo láska medzi ženami sa má neúnavne domáhať poznania obrazu tejto lásky pred Bohom, aby bola autentická a aby prekračovanie hraníc nebolo ospravedlňované inou sexualitou. V náboženstve neexistuje to, že nevedomosť nahradím svojou domnienkou a povýšim ju na právo. To isté predsa platí aj pri svetských zákonoch - nevedomosť neospravedlňuje a nenahrádza sa trebárs empatiou či toleranciou inakosti ako výnimky z práva.

Jedným dychom treba dodať, že v cirkvách máme problém s vernosťou, zdržanlivosťou, priateľstvom, pornografiou a pokorou, ako aj s túžbou po moci, rešpekte, postavení a to bez ohľadu na stav, sexuálnu orientáciu a funkciu, ktorú v konkrétnej cirkvi zastávame.

Mňa najviac zaujíma postoj Ježiša. Podľa neho sú ľudia, ktorí sú neschopní manželstva, pretože ich takými urobili iní ľudia. To sedí na mňa a je na mne, čo s tým urobím, či si zachovám svoju integritu a či budem rozvíjať svoju skutočnú identitu tak, aby som to nevnímal ako povinnosť.

Ale čo s homosexuálnymi pármi v cirkvách? Zaujímavé je, že Ježiš prijal úplne každého, ale nikomu nepovedal to, čo počuť chcel, ale to, čo počuť potreboval. V každej cirkvi sa nachádzajú aj duchovní a hodnostári, za ktorých sa treba hanbiť, ale médiá neradi propagujú duchovných vodcov a morálne vzory, obzvlášť nie v súvislosti s problematikou homosexuality a v dobrej veci, napr. že sa homosexuálom venujú a sú im priateľmi. Toto by sa tak dobre nepredávalo ako škandál. No a práve títo výnimoční ľudia, ktorí sa vyskytujú v Katolíckej cirkvi i v protestantských cirkvách, sú hodní nasledovania, sú oprávnení pripomenúť človekovi dneška, že práve on má počúvať Boha, a nie naopak, a takisto aj rešpektovať duchovných vodcov. Keby si v hocijakom spoločenstve každý robil, čo chce a presadzoval by v ňom seba a svoje postoje, asi by žiadne dlho neexistovalo. Nemá ísť o slepú poslušnosť, ale o nasledovanie vzoru Ježiša, ktorého ľudia rešpektovali a milovali napriek tomu, že nikomu nepovedal, čo počuť chcel. Každý si mal zodpovedne plniť svoje poslanie (Božieho dieťaťa) i povinnosti (občana, muža, brata, otca, pracovníka...), teda nemusel robiť nič veľké. On neprišiel poprieť prirodzenosť, ale očistiť ju od pokrytectva a predsudkov. Dnes majú ľudia vlastné kritériá pre prirodzenosť, ktoré si chránia za každú cenu. Problémom dneška je aj neschopnosť pokory a malá ochota fungovať v spoločenstve napriek rozdielom. Človek je nedotklivý a plný seba. Čo môže spochybniť a zdiskreditovať, to rád urobí.

"Gay," ktorý má partnera, zostáva kresťanom, len je na ceste hľadania ešte viac a ešte viac si v pokore uvedomuje, že nie je hoden Božej lásky. Pokiaľ k tomu pristupuje ako hrdina, až vtedy stráca Boha, nakoľko ho nepotrebuje a zaslepuje sa mu zrak - už nebude vedieť rozlišovať, nebude veriť tomu, že Boh ho môže urobiť iným (odlišne mysliacim a žijúcim) a navyše šťastným človekom. Ostatní v spoločenstve majú homosexuálnych partnerov tiež s pokorou prijímať a rešpektovať, vedieť, že to Boh chápe, netvrdiť, že to Boh chce.

Podobenstvo O milosrdnom otcovi hovorí o jeho mladšom synovi, ktorý si nevypýtal svoj podiel majetku preto, aby ho mohol čo najskôr preflákať bezbrehým užívaním si (pretože otec ho odmalička nesmierne miloval a na vlastnom príklade mu ukazoval iný smer), ale aby mohol zažiť slobodu mimo domu svojho otca, o ktorej iste veľa počul, nájsť svoje šťastie tam, kde ho nemusí ovplyvňovať otcov pohľad na vec, kde ho nemusí zaväzovať poslušnosť voči otcovi. Ani homosexuálny muž nie je vo zväzku s iným mužom, aby si užíval, ale aby nachádzal svoje šťastie a lásku, veriac, že Otec o homosexuálnom partnerstve zdieľa rovnaký názor ako súčasná verejná mienka. Toto podobenstvo však hovorí aj o tom, že sa nedá byť s Otcom aj mimo Otca v jednom čase a na jednom mieste. Mám obavy, že mnohí kresťania sa celý život snažia o žitie tohto paradoxu, čím napokon budujú novú cirkev, v ktorej je viac miesta pre to ľudské, ako pre to Božie, ale s nesmierne fundovanou argumentáciou.

Veľkú zásluhu na tom majú cirkvi, ktoré sa aj dnes usilujú o sústredenie výkonnej moci a stráženie jedinej pravdy do malej elity vyvolených a veľkou tragédiou je to, že mnohí títo nie sú takejto pozície ako osobnosti hodní. To, že v cirkvách sa toho dnes veľa ponúka slovami, nie skutkami, nie je v súlade s Božím plánom poskytovať aj slobodnému človekovi zázemie, prijatie, lásku a možnosť sebarealizácie.

Ako sa zachovať v konkrétnej cirkvi v otázke homosexuálnych partnerstiev? Prijať každého, ale zachovať si integritu Ježišovho učeníka, nie postmoderného rebela. Ježiša, navyše, nezaujímala verejná mienka a postoj spoločnosti, nemal potrebu ho implementovať do svojho učenia, len aby ľudí neurazil a nebol iný ako ostatní. Disponoval Božím pohľadom na vec a držal jasný kurz. Milosrdenstvo, okrem iného, znamená aj počúvať, zaujímať sa, vžívať sa, objímať namiesto súdov, nie však meniť postoje podľa toho, s kým sa rozprávam, len aby som čosi nepokazil. Môžem byť ticho, veď neviem všetko, stačí mi objať, nemusím chápať a rozoberať toho druhého, nesmiem presviedčať..., ale nemôžem pre prílišnú empatiu a vžívanie sa do situácie iného hovoriť to, čo by nepovedal Boh, podporovať ho v tom, čo by nepodporil Boh, ponúkajúc iný "liek." Môžem len akceptovať cestu iného, nerobiť z nej definitívu, ponúknuť inú alternatívu, ktorej sám budem súčasťou.

Priateľstvo je najdostupnejším, najpotrebnejším a najlepším "liekom" pre ľudskú dušu i vzťahy. Proces vnútornej premeny je pomalý, ale často doživotne účinný. Každý v ňom spočiatku, naráža na seba, na toho druhého, ale obaja iba v čistom, hlbokom a úprimnom priateľstve zažívajú autentický dotyk lásky a prijatia, pocit výnimočnosti, jedinečnosti, dôležitosti, centra záujmu. Zároveň zodpovednosti nečiniť svojho priateľa sklamaným, smutným alebo osamelým. Mať s kým zdieľať bolesť, smútok, strach, hnev, hanbu, zmätok, ale i pokoj, radosť, silu a svoje predsavzatia.

V priateľstve rastú obaja, lebo sa vydali na spoločnú cestu. Každý je raz krok vzadu, raz krok vpredu, ale obaja sú blízko seba, keby bolo treba, aj bez slov. Pocit výnimočnosti, ktorým nám asi všetkým chýbal, už dnes pre nás nie je možné zažiť pri najvyššej kvalite inak, ako v slobodnom vzťahu bez očakávaní, ale zato s pocitom, že sme s niekým prepojení, s niekým, kto nám rozumie a môžeme sa dopĺňať.

Rodičia a ich homosexuálne dieťa

Aby rodičia mali motiváciu prijať svoje homosexuálne dieťa...

To, že sa dieťa také narodilo, niektorým rodičom absolútne nestačí na to, aby ho prijali také, aké je. Zvlášť otcovia sa ťažko zmierujú s faktom, že sa so svojím synom medzi inými mužmi nebudú môcť veľmi chváliť, lebo vtipy o "buzerantoch" sú tie "najvtipnejšie" a všade okolo. Prestávajú byť vtipné vtedy, keď sa homosexualita týka vás alebo vášho dieťaťa. Pre niektorých otcov by bolo lepšie, keby to ani nevedeli a mohli si pekne žiť v ilúzii, tak ako doteraz. Iní zasa svojho syna odmietnu. Pre týchto mužov mám veľmi silnú motiváciu, prečo svojho syna prijať späť.

My si často myslíme, že to, čo nás nepriviedlo na psychiatriu, alebo čoho si nie sme vedomí, to nás nijako nepoznačilo. A rodičia si často myslia, že svoje dieťa nikdy nezraňovali, pretože nikdy nepôsobilo ako zranené. Sú to však iba mýty. Tretí mýtus je, že sexualita sa vyvíja pozorovaním dieťaťa, ako sa k sebe intímne správajú rodiča a trebárs aj iní muži a ich ženy. Lenže takto sa sexualita nevyvíja, nakoľko dieťaťu erotické prejavy dospelých ľudí absolútne nič nehovoria. Alebo že otec aj mama sa k synovi odmalička správali ako k dievčatku. Teplejšie. Ale stále zriedkavé a neprebiehajúce takto priamo. Skôr nevedeli, ako sa majú správať k synovi. Nerobili to zámerne. Ide o komplexnú sieť vzťahov a emócií, ktoré vedú k tomu, že mužské pohlavie je chlapcom nepochopené a pre neho cudzie, no o to príťažlivejšie. Všetko, čo v sebe evolučne má, prostredím zakrpatieva a ústí aj do inej sexuálnej preferencie. Zvyčajne nemeniteľne (ak si odmyslím fluiditu sexuality a neuroplasticitu mozgu).

Sexualita sa teda vyvíja cez niečo iné, ako sa medzi laikmi hovorí - a to cez pohlavnú identitu, cez emócie a zážitky, ktoré v sebe dieťa zhromažďovalo v kritických obdobiach svojho života (vývinových medzníkoch, počas ktorých bolo na dané faktory najvnímavejšie a počas ktorých tieto faktory mali obrovskú silu ovplyvňovať ďalší psychosexuálny vývin dieťa), pozorujúc vzťah otec - mama, žijúc vzťah otec - dieťa, mama - dieťa, interakcie s inými členmi rodiny a neskôr s ľuďmi mimo nej. Každé dieťa bolo inak vnímavé na tieto vplyvy, preto z jednej rodiny len veľmi výnimočne pochádza viac homosexuálnych detí.

Ako sme sa dozvedeli v jednom z predchádzajúcich článkov, homosexualita vzniká súhrou viacerých faktorov, a či už to niekto chce alebo nechce prijať, patria tu aj faktory prostredia. Prostredím je pre dieťa jeho rodina a neskôr aj kolektívy. To neznamená, že dieťa niekto učil správať sa ako gay, ale že niekto/niečo permanentne negatívne zasahoval/o vývin jeho pohlavnej identity, hrdosti. Dieťa nebolo vo svojom pohlaví dostatočne stimulované a uisťované. V rodine sa nemusela diať žiadna dráma. Jednoducho sa syn pokojne identifikoval do svojej pohlavnej roly cez matku. Chlapec sa cítil ako muž a nikdy nechcel byť ženou, avšak cítil sa ako neúplný vo svojom rode a vždy ako ten iný v porovnaní s ostatnými. Napriek tomu, že mal milujúcich rodičov a v kolektíve okrem neprijatia zažíval aj pár kamarátstiev.

Ak si toto všetko rodič uvedomí, môžu sa spustiť dva mechanizmy:

1. Chcieť zmeniť sexuálnu orientáciu zmenou správania.

Toto neskúšajte, nepodarí sa to.

2. Obviňovať seba a zaplavovať sa deň i nocou slzami.

Toto neskúšajte. Vaše dieťa vás vždy milovalo takých, akí ste a vy ste svoje dieťa milovali vždy tak, ako ste vedeli. Obviňovanie alebo ľútostivé slzy rozbijú v rodine úplne všetko a negatívne poznačia všetkých. Dieťa z rodiny unikne navždy alebo bude navždy väzňom ubiedených rodičov v pozícii martýrov alebo pykajúcich za svoje hriechy.

Ideálne je milovať a prijímať dieťa také, aké je a nanovo si s ním vybudovať taký vzťah, do ktorého dajú obe strany maximum. Pokiaľ ide o dospelé dieťa, zaslúži si vo vzťahu rodič - dieťa zažívať maximum priestoru, maximum voľnosti, maximum dôvery a maximum prijatia. Pokiaľ nejde o dospelé dieťa, namiesto voľnosti potrebuje vaše načúvanie, váš čas a vaše citlivé smerovanie. Dôležité je vytvárať atmosféru radosti z daného okamihu, rozhovorov, pokojných riešení a stability, pretože rodina je pre dieťa najdôležitejším vzťahovým základným kameňom pre jeho osobné šťastie i kvalitu vzťahov s inými ľuďmi.

Asi by bolo dobré napísať niečo zo svojho života. Čitateľ mi možno dá za pravdu v tom, že otvárať svoje vnútro a vyjadriť autenticky to, čo je v ňom, nie je nič jednoduché. A pre niekoho to môže byť aj veľmi bolestivé.

Pre predstavu, kto vôbec nevie pochopiť to, čo homosexualita prakticky vlastne je. V mojom prípade nie je o sexe. Nedokážem kontrolovať a regulovať tok a intenzitu homosexuálnych túžob a predstáv, tak ako to nedokáže heterosexuálny muž pri svojich sexuálnych a romantických túžbach a predstavách pri niekom, koho miluje, alebo pri niekom, kto sa mu iba páči. Lenže moje vnímanie seba, mužov a žien nekončí pri príjemných predstavách, romantike, erotike a zdravom vnímaní seba ale ide ďalej a táto dysbalancia u mňa nie je prirodzená. Naučil som sa to prijať a spracovať tak, aby ma to príliš nepohlcovalo ani nedeprimovalo. Nie je to jednoduché. Niekedy sa infantilne poľutujem. Inokedy niekomu závidím to, čo v skutočnosti ani nechcem alebo mám. Takže sa potom musím naučiť pracovať aj s toxickými a chaotickými myšlienkami, aby som sa z toho úplne nezbláznil.

U mňa tieto predstavy a túžby nie sú nevinnou hrou génov, ale stretom rôznych okolností a mojej vnímavosti na ne. Sú úzko spojené s mojou minulosťou. Napríklad s tým, že som sa ako člen mužského pohlavia od detstva cítil viac ako nehodne, lebo mama si ma k sebe pripútala, otec bol emocionálne neprítomný a v kolektíve som bol šikanovaný. Takto som od detstva vzhliadal na rovesníkov a starších chlapcov, ako na niečo silnejšie, schopnejšie, slobodnejšie, vzťahovo úspešnejšie a chlapsky uznávanejšie než ja.

Každé, na prvý pohľad slabé, citlivé, pochybujúce o sebe a bojazlivé dieťa, si jeho mama berie pod svoje ochranné krídla bez ohľadu na vek a pohlavie. A naša mama mala materinský cit večne živý a večne silný, vždy pripravená položiť za svoje deti život. Chrániť ich do posledného dychu. Lenže jej postoje sa zároveň stali pre mňa ako pre budúceho muža "ochrannou väzbou" - vtedy pozitívne vnímaný jav, neskôr stále viac kradnúci duševnú pohodu, silu a sebarealizáciu mňa ako muža. Vlastne ja som už ani nevedel, aký má byť muž a čo v sebe mám rozvíjať, čo je cudzí a čo je môj vlastný program, pretože takmer všetky prejavy boli vo mne zničené už v zárodku. Jednoducho, moja mama nevedome robila veci, ktoré postupne zadúšali moju klíčiacu mužskú identitu. Otec tomu pomáhal pasívnym postojom a žitím vo svojom vlastnom svete. Prenechal ma mame, pretože som bol mamin, inkompatibilný s ním alebo s ktorýmkoľvek iným mužom, a on o mňa jednoducho prestal bojovať (ak vôbec o moju lásku a pozornosť niekedy chcel bojovať).

Ako to bolo v životoch iných mužov s homosexuálnymi sklonmi, ktorých dobre poznám? Pokiaľ nie ste terapeut a nejdete do hĺbky duše iných ako profesionál, skutočne do hĺbky môžete poznať za jeden život iba niekoľko ľudí. No desiatky, ak nie stovky homosexuálnych mužov mi v nie tak detailných a hlbokých rozhovoroch potvrdili to, že si z detstva nepamätajú pozitívne interakcie s otcom ani hlboké zážitky s ním, a že v nadväznosti na nezdravú rodinnú dynamiku mali väčší či menší problém začleniť sa do kolektívu. Pokiaľ boli aj šikanovaní, tak šikana, neschopnosť riešiť vnútorné konflikty a spracovávať stresové situácie, ich naštrbenú identitu úplne zlomili. Nemôže byť náhoda, že toto všetko spájalo mužov s homosexuálnymi sklonmi, a preto predpokladám, že to súvisí aj so samotnou homosexualitou. Z rozhovorov s mnohými mužmi mi vyplýva, že:

  • výchovné prístupy k synovi a k dcére nemôžu byť rovnaké, musia obsahovať špecifiká a rešpektovať rozdiely, pretože si to vyžaduje odlišná identita rôznych pohlaví a ich správny vývin,
  • najmä v útlom detstve existujú vývinové medzníky, v ktorých, ak nie sú naplnené dané potreby dieťaťa, ono síce môže bez vážnejších problémov existovať ďalej, ale daný deficit ho skôr či neskôr dobehne,
  • fyzická prítomnosť otca v rodine, ktorý je ale pre dieťa emocionálne nedostupný (príliš vysoko, nadradene alebo príliš nízko, obmedzene), je pre každého syna oveľa zraňujúcejšia, ako keď otec v rodine fyzicky chýba od útleho veku dieťaťa,
  • viac závisí nie od toho, aký otec je, ale od toho, ako sa s ním dieťa identifikuje a či to vôbec matka dieťaťa dovolí,
  • každé dieťa je inak vnímavé na vzťah rodičov navzájom i na vzťah každého rodiča i iných rodinných príslušníkov a okolia k nemu samotnému,
  • deti sa necítia iné kvôli inej sexualite, nakoľko ich sexualita sa formuje celé obdobie psychosomatického vývinu, cítia sa iné kvôli vzťahovým a emocionálnym deficitom, traumám a identifikovaniu sa cez pre nich odmalička dostupnejšie opačné pohlavie,
  • veľmi vnímavé a zraniteľné dieťa, vyrastajúce v nezdravej rodinnej dynamike, nie je pripravené na vstup do kolektívu a hrozí mu v ňom neprijatie až šikana,
  • existuje aj novodobý jav - v minulosti čosi nepredstaviteľné, pretože homosexualita bola neakceptovateľná. Mladí chlapci dnes začínajú udávať to, že oni nič z vyššie uvedeného v minulosti nezažili, ich vzťah s rodičmi bol veľmi hlboký a naplnený, ako aj vzťah rodičov navzájom. Nezažili ani nenaplnenie v kolektíve či iné traumy. Nemusia si niečo dôležité z útleho detstva pamätať, alebo to nepovažujú za dôležité. Môže to byť zapríčinené aj tým, že sa vedome rozvíja prirodzený a rôzne silný sexuálny zmätok adolescentov smerom k dnes už akceptovateľnejšej homosexualite a toto presvedčenie mladí muži čím skôr potvrdzujú partnerským a/alebo sexuálnym životom s osobami rovnakého pohlavia. V minulosti pri silnom tlaku zvonku podobný zmätok riešili čakaním a priklonením sa k heterosexuálnemu správaniu, pretože ani nemali na výber. V niektorých prípadoch objektívne nešlo o homosexualitu (iba o zmätok v pohlavnej identite), a teda ju nemuseli ani žiť. Dnes môžu mladí ľudia tento zmätok slobodne rozvíjať rôznymi smermi.

Ľudia sa zvyknú pýtať, ako teda vzniká homosexualita. Takto ale otázka nestojí. Správne je pýtať sa: "Ako vzniká taký obraz homosexuála o sebe, o mužskom a ženskom pohlaví, odkiaľ berie dané postoje, zvyky, vzorce správania, skalné presvedčenia a predstavy?"

V prípade muža je to muž, ktorý nedorástol do plnosti muža, hlavne vnútorne. A to sa uskutočnilo vďaka nezdravej rodinnej dynamike, vplyvom okolia, čiže kolektívu dieťaťa, prípadne ešte sexuálneho zneužitia v detstve. Problémy v kolektíve sú často pokračovaním problémov v rodine, nakoľko dieťa v nej zažíva nepochopenie, podmieňovanú lásku, opičiu lásku matky, nevšímavosť otca, obrátené roly rodičov a podobne. Na základe toho je dieťa iné, ťažko adaptovateľné a stáva sa outsiderom či terčom posmechu.

  • Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa. To jej neraz nahrádzalo partnera alebo mala tendenciu z neho vychovať "ideálneho muža pre seba" so ženským myslením a návykmi. Mohla byť tiež nevýrazná a prehnane zhovievavá osobnosť s viac pochopením pre dieťa, ako sa mu dostávalo od otca; bola mu oveľa bližšia ako otec (emocionálne dôležitejšia ako neprítomný, nedostupný až negatívny otec). Mohla ho zaťahovať do problémov dospelých a svojho nešťastia kvôli iným mužom či jej vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe - z dôvodu svojej osobnostnej slabosti, obmedzení alebo vnútornej nevyrovnanosti; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol jediný, v poradí súrodencov najmladší, slabší, vnímavejší, plačlivejší, hendikepovaný, chorľavý či v dôsledku iných okolností (túžili mať dievčatko, správali sa k synovi rovnako ako k dcére/dcéram). Iné chceli mať všetko pod kontrolou alebo boli prehnane prísne, dominantné (čo však neznamená, že boli skutočne vodkyňami či silnými osobnosťami - skôr odmietali byť vedené, neprejavovali svoj strach, slabosť, pochybnosť, zraniteľnosť, emócie, ženské túžby a potreby navonok, mali zlé skúsenosti s mužskými vzormi - otcami, strýkami, partnermi..., videli trpieť svoje matky rukou či správaním muža alebo samy boli bité, týrané, sexuálne zneužité a pod.). Jednoducho matky nedovolili synom stať sa skutočnými mužmi a otcovia nedokázali naplniť ich mužské túžby a potreby zakrpatievajúce vďaka matke.
  • Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali alebo od neho očakávali príliš veľa a pre mnoho iných dôvodov. Nedokázali syna oceniť, uistiť, aktívne ho učiť a formovať cez spoločné mužské činnosti a rozhovormi. Niekedy bol otec na nižšej mentálnej a emocionálnej úrovni ako syn. Mnohých takýchto mužov odstrčili od seba aj ich manželky, a to pred deťmi. Na narušenie identity dieťaťa nestačí vplyv jedného rodiča, potrebná je kombinácia vplyvov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a mohol sa stať objektom výsmechu. Tieto vplyvy tvoria pozadie špecifického pocitu rodovej menejcennosti (pocit, že mi chýba mužskosť a že nepatrím do sveta iných mužov).

Keďže duša človeka s rovnakým či podobným problémom, rovnaká nie je, a navyše, sexualita každého človeka je prežívaná a vyjadrovaná inak (randenie či manželstvo muža s homosexuálnymi sklonmi so ženou môže byť výsledkom strachu z odhalenia pravdy či jej potláčania v sebe samom, ďalší homosexuál sa nedokáže zamilovať do iného muža, avšak dokáže či túži s ním mať sex, niektorý homosexuál je schopný žiť so ženou a milovať ju aj bez odbornej terapie čohokoľvek v ňom, iný sa bez terapie cíti v spoločnosti ženy nepríjemne či ohrozene a pri iných mužoch neplnohodnotne, akokoľvek sexuálne orientovaný človek môže mať zároveň poruchu osobnosti, ktorú laik nemá šancu rozoznať, heterosexuála môže zaskočiť homosexuálna či iná doposiaľ nepoznaná sexuálna túžba aj vo vyššom veku - napr. po traume vo vzťahoch so ženou/ženami, náhodným homosexuálnym zážitkom, zmenu sexuálnej preferencie u niekoho spôsobili jasne detegované a pomerne výrazné udalosti, u iného zasa vážna udalosť, vážne udalosti alebo sled nevýrazných udalostí, ktoré vo vedomí zostali neidentifikovanými, ale na ktoré bol daný jedinec v konkrétnom období vnímavejší atď.), každá homosexuálne cítiaca osoba si vyžaduje individuálny, veľmi uvedomelý a otvorený prístup. A aby toho niekto bol vôbec schopný, musí byť zrelá osobnosť a potrebuje poznať faktory formovania ľudskej sexuality.

Výrazne meniť niekoho môžu aj nie výrazné, ale permanentné a hlboko v sebe nosiace, neustále sa otvárajúce a bolesť obnovujúce krivdy či deficity, napr. pocit, že som ako posledný z viacerých detí v rodine prehliadaný, ako jeden z mnohých (často sklamaný, smutný, cítiac sa osamelo a nepochopene), že prístup otca k bratom je iný, ako pri mne a pod. Tieto zážitky a pocity môžu napokon priniesť rovnaký efekt, ako nasledovné tri prípady (prípady nie sú zo Slovenska):

1. Najmladší syn v rodine so zlými sociálnymi pomermi a nezdravou rodinnou dynamikou, nevytvorený vzťah s otcom, popisuje aj emocionálne zranenia a zlomy v danom vzťahu. Mama ako výraznejší výchovný vzor i osobnosť. Neskôr neprijatie okolím a v škole kvôli chudobe. Takmer nikdy neocenené jeho osobnostné kvality a študijné výsledky. V detstve zneužitý bratom. V dospelosti sa dozvedá o homosexualite jedného a potom aj druhého brata. Študuje na fakulte, učí sa s homosexualitou žiť tak, aby si neubližoval.

2. Desaťročný syn sa nemohol vracať zo školy priamo domov, pretože otec mu nechcel dávať kľúče od bytu. Nedôveroval mu a bál sa, že mu niekto z bytu ukradne veci, s ktorými podnikal. S otcom nemal nikdy hlboký vzťah, iba s mamou. Syn chodil po skončení vyučovania k susedom. Tí mali doma adolescenta, ktorý chlapca tri roky sexuálne zneužíval. Svojim rodičom to zneužívaný chlapec povedal, až keď sa osamostatnil. Žije bez partnera.

3. Dnes už dvadsaťsedem ročný muž, lekár, bol viac ako dvadsať rokov sexuálne zneužívaný svojím otcom. Na vysokej škole začal hľadať únik v drogách, čo ho takmer stálo život. Zároveň tento zážitok sa stal v jeho živote impulzom k tomu, aby vyhľadal pomoc. Ešte počas štúdia absolvoval terapiu závislosti, naďalej pokračuje v individuálnej terapii a hoci je celoživotne poznačený, cíti sa pripravený na nový začiatok, nový život so svojím partnerom.

Pre rodičov je asi najťažší moment, keď sa o homosexualite svojho dieťaťa dozvedia. Ako by mali reagovať?

Pokojne..., ale bez mlčania, bez odchodu z miestnosti, bez hystérie a plaču. Nesnažme sa dieťa v prvom momente zraniť nevhodným gestom či slovom, lebo na tento moment prvej reakcie rodiča dieťa nikdy nezabudne. Neignorovať a nevyvracať to, čo povedalo, nebodaj sa nevysmiať. Ak sa o tom rodičia dozvedia od iného človeka, nemusí to hneď znamenať, že dieťaťu je jedno, či o tom rodičia vedia alebo nie. Skôr malo strach alebo ich nechcelo zaťažovať svojimi problémami. Dospievajúce alebo dospelé dieťa potrebuje dať rodičovi dostatok času na spracovanie tejto informácie a spolu sa ako rodina môžu dozvedať o homosexualite viac z dôveryhodných zdrojov. O homosexualite sa dá veľa dozvedieť z praxe, ak človek žije s takto cítiacimi ľuďmi a poznáva ich dušu. Chcel by som však upozorniť, že postup rodiča má byť trochu iný, ak sa mu zdôverí dieťa v puberte (do cca 15. roku života) a ak mu o homosexualite povie mladý dospelý. Zmätok pubescenta ešte nemusí znamenať jeho skutočnú homosexualitu, no zároveň má byť vypočutý, braný vážne a má to byť téma ďalších rozhovorov medzi rodičom a dieťaťom. To predpokladá, že rodič bude o homosexualite poznať pravdu, vychádzať z psychologických zdrojov a skúseností iných.

Dôslednosť rodičov (vedieť, v čom pridať a v čom pribrzdiť), je vlastne z ich strany všetko, čo pre zdravý psychosexuálny vývin dieťaťa môžu urobiť. Na traumy, ktoré dieťa nadobudne mimo rodiny, rodičia, samozrejme, nemajú dosah, ale môžu ho na ne lepšie pripraviť a môžu sa začať riešiť už vtedy, ako sa dejú, aby sa nemuseli tajiť a bolestivo otvárať po rokoch. Zvyčajne, ak sa rodič o homosexualite dieťaťa dozvie, je to už hotová vec dospelého dieťaťa. Tam nie je čo naprávať. Dá sa ale zmeniť vzťah s dieťaťom. Rodina si preto má znovu sadať k rodinnému stolu, rozprávať sa ako zrelí ľudia, ktorí chcú homosexualitu poznať pravdivo, ale hlavne poznať dušu dieťaťa takú, aká je, aj s jej ranami. Pretože jazvy už ostanú navždy, s tým sa rodičia budú musieť vyrovnať. Zvlášť treba podporovať dieťa, ktoré bolo odvrhnuté kolektívom alebo v detstve sexuálne zneužité. Prevenciu vo veciach identity a sexuality môžeme robiť iba v útlom detstve a pokračovať v nej, dá sa povedať, celoživotne, samozrejme, s ohľadom na vek a potreby dieťaťa.

Otec a syn

Nepoznám žiadneho homosexuálneho muža, ktorého vzťah s otcom by nebol viac alebo menej negatívne poznačený. Z rozprávania iných známych ale mám informáciu, že niektorí mladí muži s homosexuálnymi sklonmi popisujú svoj vzťah s otcom ako veľmi dobrý. Nemyslím si, že je to kvôli tomu, že nikdy, ani v útlom detstve nedošlo k zasiahnutiu pohlavnej identity, na ktorom mal podiel aj otec, ale skôr kvôli zreniu a vedomému úsiliu o zblíženie na oboch stranách a pohľadom spoločnosti na homosexualitu. Mladí rodičia môžu jednak prehodnotiť svoj život, vzťah a prístup k dieťaťu, uvedomiť si svoje zlyhania a usilovať sa ich aspoň čiastočne napraviť (zvlášť v tejto dobe psychológie a internetu), a nakoľko panuje názor, že homosexualita je vrodená záležitosť, otcovia k nej zaujímajú prijateľnejší postoj. Treba však zdôrazniť, že iba skutočne málo mužov s pravou homosexualitou popisuje svoj vzťah s otcom ako jednoznačne negatívny a pri spomienkach na detstvo uvádzajú, že ich vzťah s otcom bol neutrálny, prípadne uvádzajú, že spomienky na otca u nich nevyvolávajú žiadne emócie, lebo k nemu nemali vytvorený žiaden vzťah. Čím sú títo muži starší, tým menšiu potrebu majú iniciovať zlepšovanie vzťahu s vlastným otcom. Je teda potrebné, aby sa otec usiloval urobiť prvý krok čo najskôr a ozbrojil sa dávkou trpezlivosti a vytrvalosti, aby si znovu získal priazeň a rešpekt svojho syna. Na začiatok stačí upustiť od kázania a tráviť so synom voľný čas, niekedy aj bez slov - pri práci či športe. Otcovia často čakajú na to, že prvý krok urobí ich syn, nakoľko si nie sú vedomí svojho zlyhania a nezáujem zo strany syna skôr vnímajú ako dobrovoľný postoj syna voči nim, ktorí rešpektujú, alebo, na ktorý si zvykli. Lenže čím ďalej budú čakať, tým k zblíženiu možno nikdy nedôjde, pretože to nie je postoj syna, ktorý si zvoliť chcel, no cíti to, že tak ako doteraz, tak už nikdy nebude môcť so svojím otcom počítať, nie je s ním spriaznený. Niekedy sa v rodine iba kumulujú averzia spolu s hádkami, pretože otec začína synovi prekážať, alebo i naopak.

Čo ak otec nikdy nevedel a ani dnes nevie, ako má milovať svoje dieťa, ako s ním tráviť čas a pri čom, čo ho naučiť a kedy, ako vyjadrovať záujem a emócie, ako syna viesť, ako sa prispôsobiť synovým potrebám a nárokom, prichádzajúcim vekom, pretože mu to jeho otec nikdy neukázal? Čím skôr si uvedomí tento vážny problém, tým lepšie, aby mohol vyhľadať jednak odbornú pomoc, a jednak podporu v kruhu iných mužov, ktorí otca zažili inak.

Keby sme chceli hodiť všetku zodpovednosť za pocity, predstavy a chybovanie syna v pohlavnej role iba na otca, veľmi by sme otcom krivdili. Ide o komplex faktorov a všetky možno nebudeme poznať nikdy.

Stále existuje veľká skupina otcov, ktorí nevedia prekonať fakt, že ich syn je homosexuálny, začnú sa týmto faktom ospravedlňovať a mariť akékoľvek snahy o zblíženie už v zárodku. Je potrebné poznať homosexualitu pravdivo a uvedomiť si, že prehĺbenie vzťahu s otcom v dospelosti dieťaťa, už na jeho sexualite nič nezmení. Pokiaľ si ale dvaja ľudia k seba hľadajú cestu a nie je to zo žiadnej strany silené, nejde o pokus o záchranu, ale o úprimnú snahu porozumieť a pracovať na inej kvalite vzťahu, je to vždy prínosom. Vo všeobecnosti je vedomie potreby správneho prístupu otca k synovi pre synov zdravý psychosexuálny vývin kľúčovou prevenciou problémovej identifikácie, častej a vážnej vnútornej nepohody až neschopnosti žiť plnohodnotne.

Zdroj: https://refresher.sk/profil/danron/blogy