Lenka Kytýrová

Tento raz sme sa v našej sérii rozhovorov s mladými ľuďmi rozprávali s 24-ročnou Lenkou, ktorá v Bratislave študuje učiteľstvo v kombinácii predmetov biológia - geografia. Na mňa Lenka zapôsobila svojou neobyčajnou duševnou a duchovnou zrelosťou, múdrosťou, rozhľadenosťou, vnímaním viery v plnej slobode a kráse, neobyčajnou charizmou, vnútorným pokojom a čarovným úsmevom. Mal som skutočne pocit, že sa rozprávam s človekom, v ktorom sa spája jedinečne uchopený konzervativizmus s triezvym liberalizmom v nazeraní na človeka a jeho dilemy s otvorenosťou, láskou, pochopením, nadhľadom, jasnými zásadami a prezentovaním hodnôt.

Lenka Kytýrová (zdroj: súkromný album L. K.)
Lenka Kytýrová (zdroj: súkromný album L. K.)

Keď sme sa naposledy rozprávali, nikto z nás nepredpokladal, že epidémia v Číne prepukne v pandémiu, ktorá zasiahne aj Slovensko. Ako vnímaš a prežívaš aktuálnu situáciu v súvislosti s koronavírusom?

Samozrejme, je to zmena a nie práve príjemná. Keďže nám zatvorili internát, som doma, ale nemôžem sa stretávať s ľuďmi, ktorých by som rada videla. No a samozrejme, chýbajú mi omše a možnosť len tak zájsť do kostola stráviť čas s Bohom. Pri pomyslení, že to nie je otázka dní a týždňov, ale pravdepodobne mesiacov, ma chytá mierna panika. Bude mi to všetko hrozne chýbať. No myslím si, že táto situácia môže byť aj veľkým požehnaním. Pre mňa osobne i pre celú spoločnosť. Pre mňa je to ideálna príležitosť venovať sa prechodu ku kontemplatívnej modlitbe. Kedy ak nie teraz? Dobre si uvedomujem, že bez Pána to nedám, potrebujem byť s Ním. A cesta mystiky je priama cesta k Bohu. Mám pred ňou rešpekt, no zároveň ma už istý čas neskutočne láka. Aj téma mojej záverečnej práce kurzu teológie, ktorý navštevujem, je práve z oblasti mystiky. Takže budem popri písaní bakalárky čítať Teréziu Avilskú a ďalších "frajerov" a prehlbovať modlitbu i vieru. Čo sa týka celospoločenského prínosu, vnímam túto krízu ako veľkú šancu na rast. Práve kríza totiž odhalí to najlepšie (alebo najhoršie) v človeku. Už teraz sme svedkami mnohých dobrých činov - ľudia šijú rúška a zadarmo ich darujú tým, ktorí ich potrebujú, množstvo dobrovoľníkov sa stará o potreby seniorov či pomoc pri testovaní, zdravotníci bez dostatočného vybavenia riskujú zdravie v službe chorým... Áno, všetci sme nútení obmedziť sa, vyjsť zo svojej komfortnej zóny. A Bohu vďaka za to! Lebo nám to môže pomôcť konečne otvoriť oči, prestať hľadieť na svet individualisticky a začať sa nezištne starať aj o iných. Pochopiť dopad vlastných činov na celú spoločnosť a tým pádom aj svoju zodpovednosť. Ak ja nebudem dodržiavať preventívne opatrenia, na moje rozhodnutie doplatia mnohí iní. Možno aj životom.

Nám veriacim to navyše môže pomôcť začať viac vnímať Boha v našich blížnych a slúžiť Mu, prítomnému v mojej mame, babke, susedovi... Skrátka, máme najlepšiu príležitosť pretaviť našu vieru do konkrétnych skutkov lásky. ;-)

Vnímam to podobne. Skutočne ide o nejednoduchú situáciu s nedozernými následkami na ekonomiku, ale najmä na telesné a duševné zdravie, o skúšku kvality fungovania rodín vrátane ich zabezpečenia atď. Ponúka nám však jedinečnú príležitosť zastaviť sa a ísť do hĺbky vecí, seba, ľudí okolo nás, vidieť, čo sme ešte v sebe, v inom a možno aj v prírode nevideli, neobjavili. Dokázať sa spojiť, ako píšeš. Aby sme Ťa mohli viac spoznať, skúsme prejsť k Tebe a Tvojmu životu.

Pochádzaš z východného Slovenska. Máš staršieho brata a mladšiu sestru. Mnohí z nás mladých si z rodín odnášame rôzne vzťahované a emocionálne zranenia, ktoré zasahujú do našich vzťahov s inými ľuďmi a ovplyvňujú i náš osobný vzťah s Bohom. Čo by si odpovedala rodičovi malého dieťaťa, ktorý by sa ťa pýtal, čo môže urobiť on sám pre to, aby z jeho dieťaťa vyrástla vyrovnaná osobnosť schopná budovať zdravé vzťahy s inými ľuďmi i s Bohom? Aký výchovný model, rodinné prostredie a obraz Boha prezentovať svojmu dieťaťu?

Asi by som si neodpustila poznámku, že sa pýta už dosť neskoro. :-D Nie, vážne. Toto je vec, ktorú by ľudia mali riešiť oveľa skôr, ako príde dieťa. Prirovnala by som to k manželstvu - na to sa tiež nepripravujete, až keď ste svoji. To ako keby ste si pol roka po svadbe sadli a povedali si: no, tak poďme popremýšľať, ako by sme sa mohli na to naše manželstvo pripraviť. Samozrejme, celý život sa meníme, prichádzajú situácie, ktoré sa nedajú predvídať. Ako v manželstve, tak aj v rodičovstve. Ale na mnohých veciach môžeme pracovať už pred tým - a nielen môžeme, rozhodne by sme mali!

To, o čo sa sama snažím a čo radím aj iným, je v prvom rade práca na sebe. Je to úplne základná vec, ktorou sa môžeme pripravovať na zodpovedné manželstvo a rodičovstvo už teraz. Bez ohľadu na to, či budeme mať dieťa o dva, o desať rokov alebo nikdy. Pracovať na osobnej svätosti, teda na súlade všetkých svojich stránok (telo, myseľ, srdce, duša).

Vieme, že deti sa v prvých rokoch života učia pozorovaním a napodobňovaním. Čo budú v rodine vnímať ako normálne, to pre nich zvyčajne bude normálne do konca života. Čo vidia na nás, to budú robiť aj ony. Ak chcete, aby vaše dieťa neskôr čítalo knihy namiesto čumenia do mobilu, čítajte ich aj vy. Nech vás vidí. Ak chcete, aby sa správalo k druhým slušne a úctivo, nech vidí takéto správanie k iným najprv u vás.

Ak chcete, aby budovalo v budúcnosti zdravé vzťahy, musí model zdravého vzťahu vidieť v prvom rade v rodine. Pracujte na vašom partnerskom vzťahu, ale aj na vzťahoch s rodičmi, svokrovcami, atď. Samozrejme, žiadna rodina nie je ideálna, sama mám skúsenosť, že s niektorými členmi rodiny jednoducho nie som schopná mať dobrý a fungujúci vzťah. Na to treba vždy dvoch. A rozhodne nie som zástanca umelých, neúprimných vzťahov a pretvárky.

Som však presvedčená o tom, že ak dieťaťu zrozumiteľne a primerane veku vysvetlíme, prečo daný vzťah nefunguje, môže byť preňho aj táto skúsenosť prospešná. Lebo v živote ani ono nebude mať s každým dobrý a fungujúci vzťah a bude nútené konfrontovať sa s týmto problémom. Ak vyrastie v bublinke, že všetci spolu super vychádzajú a aj ono by malo so všetkými vychádzať - a príde osoba, s ktorou to prosto nepôjde, privedie ho to akurát k frustrácii a výčitkám svedomia (mal by som s inými vychádzať, ak to nejde, tak asi niečo robím zle alebo nerobím dosť).

Čo ďalej?

Veľmi dôležitou súčasťou práce na sebe a na vzťahoch je jednoznačne aj zdravá konštruktívna komunikácia a tiež schopnosť pomenovať vlastné pocity a pracovať s nimi. Všímam si, že dnešní mladí nedokážu pomenovať svoje emócie - a tým pádom s nimi ani pracovať. Nevedia povedať, či to, čo cítia, je hnev, smútok, bolesť, či je to len únava a s ňou spojená nevrlosť... a tak nevedia, čo vlastne majú riešiť. Je dôležité, aby sme my sami ako rodičia/budúci rodičia vedeli pracovať s vlastným emočným svetom a učili to aj svoje deti. Lebo zatiaľ sa to nikde inde nenaučia (možno raz, ak sa zlepší naše školstvo). Táto zručnosť je oveľa dôležitejšia, ako sa možno na prvý pohľad zdá, keďže od nej mnohokrát závisí celkové psychické zdravie. A vidíme, že táto oblasť skutočne začína byť vážnym problémom (o depresiách v detskom a pubertálnom veku sa rozpráva čoraz viac).

Ak chcete priviesť vaše dieťa k viere, žite vieru. Autenticky, hlboko. Nepraktizujte "zbierku príkazov a zákazov", obyčajný zvyk, žite vzťah lásky s Láskou a s blížnymi. Príde čas, kedy vaše dieťa veľmi rýchlo a jasne prekukne vašu povrchnosť vo viere a odmietne ju - pretože v nej nenájde zmysel a odpovede. Ak vy neviete, prečo a v čo veríte (myslím naozaj viete, teda máte osobné vysvetlenie svojej viery, nie zopár poučiek z Katechizmu, ktoré ste sa naučili pred birmovkou), prečo by malo ono veriť? Študujte svoju vieru, hľadajte Pravdu! Pýtajte sa ťažké otázky a hľadajte odpovede. Hľadajte poklad viery, hľadajte Boha - a On sa vám dá nájsť. Verte mi, ak budete prežívať vieru ako takýto vzťah, bez ohľadu na to, že nebudete vedieť uspokojivo odpovedať na všetky "puberťácke" otázky, vaše dieťa bude silno cítiť, že viera je niečo hlboké a tajomné, niečo dôležité a krásne, čo dáva vášmu životu zmysel a stojí zato ju skúmať.

A hlavne, nesnažte sa pred dieťaťom uhrať dokonalosť, ani vlastnú, ani sveta. Nevytvárajte mu bublinu. Podľa mňa je dobré, keď dieťa vidí, že aj vy môžete byť unavený, smutný, že nie všetko je dobré, že existuje utrpenie a pod. Primerane veku, toto všetko potrebuje pravdivo vnímať. Ak mu dokážete vždy dať nádej v konečné víťazstvo dobra a pravdy; nájsť zmysel aj v ťažkých a bolestných veciach, tak mu skúsenosť "nepeknej reality" môže len prospieť. Môže sa z neho vďaka tomu stať zrelší, vyrovnanejší a odolnejší človek. Rodinné prostredie teda za mňa čo najviac autentické, reálne. Nie bublinu, ale bezpečný ostrov.

Čo sa týka obrazu Boha. Hm. :-) Štvrtý lateránsky koncil hovorí o každom rozprávaní o Bohu, že rozdiel medzi našou ideou a Božou skutočnosťou je vždy nekonečne väčší než zhoda. Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudskej mysle nevstúpilo... Kým žijeme, Boh pre nás nikdy nebude plne uchopiteľný. Môžeme s bázňou hovoriť o skúsenosti s Ním. Skúsenosti svätcov (osobitne mystikov) a tej našej. O tom, ako Ho my vnímame, kým je pre nás - pričom by bolo fajn, ak by to bolo v zhode s učením cirkvi. :-D A to zasa súvisí s autenticitou našej viery. Ak chceme vedieť povedať dieťaťu, kto je Boh a aký je, musíme to najskôr my sami skúmať. A ideálne viesť dieťa nie k tomu, aby ostalo pri predstave, ktorú od nás preberie, ale aby hľadalo vlastnú cestu osobného vzťahu s Bohom. Aby ono samo spoznávalo, kto je Boh.

Na záver ešte výchovný model, na ktorý si sa pýtal. Ako odchovancovi saleziánov mi je jednoznačne najbližší don Boscov preventívny systém stojaci na troch pilieroch: rozum, láskavosť, nábožnosť. Rozum na prvom mieste, lebo aj láska musí byť rozumná. Čo to znamená? Asi všetci poznáme fenomén "opičej lásky". To nie je rozumná láska, lebo v konečnom dôsledku spôsobí viac škody ako dobra (keďže nedáva slobodu). Rozumná láska nie je založená len na citoch, ale cieľavedome a premyslene hľadá pravé a najväčšie dobro druhého a je vynaliezavá. Často najväčšie dobro dieťaťu neprinesie ochrana zo strany rodiča, ale sloboda vyskúšať novú vec a poučiť sa z prípadného neúspechu.

Krátko by som sa pristavila aj pri láskavosti, pretože sa mi veľmi páči výklad tohto "pojmu". Láskavosť je láska, ktorú mladí cítia. Nestačí ich milovať. Musia sa cítiť milovaní, hovorí don Bosco. Teda, je podstatné, aby sme komunikovali svoju lásku tak, aby ju naše deti (manžel, rodina..) dokázali čítať. O tom hovorí napríklad aj skvelá kniha 5 jazykov lásky.

Na preventívnom systéme sa mi asi najviac páči to, že vychovávame láskou, nie represiou. Že do dieťaťa vkladáme dôveru a uprednostňujeme pozitívnu motiváciu pred strachom z neúspechu a trestu. Tresty existujú aj v tomto systéme, no pracuje sa s nimi inak. Nejdem sa púšťať do podrobnejšieho vysvetľovania, koho to zaujíma, môže si prečítať knihu Nestačí ich milovať (L. Adolfo, B. Enzo) alebo sa obrátiť na najbližšieho saleziána. :-D

Vychovávať preventívnym systémom je náročné, hlavne vychovávateľa to stojí omnoho viac energie, úsilia, trpezlivosti, vynaliezavosti..., no výsledky stoja za to. ;-)

V čom sú pre teba obohatením tvoji súrodenci a prečo podľa teba súrodenecké vzťahy často nedosahujú ani len úroveň priateľstva so všetkým záujmom, úctou a podporou?

Ťažká otázka. Úprimne, môj brat je jedným z tých členov rodiny, na ktorých som myslela, keď som vravela o nefungujúcich vzťahoch. Nebudem zachádzať do detailov, lebo by to chcelo dlhšie vysvetľovanie, ale realita je taká, že už niekoľko rokov nie sme v kontakte a vôbec sa spolu nebavíme. Samozrejme, mrzí ma to, skúšala som viackrát spraviť prvý krok, ale bez úspechu. Neviem ani, prečo ma brat roky ignoruje - a vraj to už ani on sám nevie (povedala mi mama potom, čo sa ho na to pýtala).

Myslím, že vo všeobecnosti takéto medziľudské problémy súvisia s neschopnosťou budovať osobné, hlbšie vzťahy a pracovať na nich. Taktiež s dôverou, odpustením, s neochotou otvárať a riešiť svoje zranenia, plynúcou zo strachu, čo v tej tme nášho vnútra objavíme.

So sestrou, ktorá je o sedem rokov mladšia, to bol dlho tiež boj. Nevedela som si k nej nájsť cestu, rozčuľovalo ma jej správanie, nedostatky, jej ustráchanosť... Až keď som konečne pochopila, že problém nie je v nej, ale v mojej predstave o nej, až keď som konečne prijala, že nebude "zálesáčka" ako ja, nebude chodiť k saleziánom a nebude mať rovnaké hodnoty ako ja - až keď som ju prijala takú, aká naozaj je a prestala požadovať, aby sa vtesnala do mojich predstáv, dokázala som s ňou budovať skutočný vzťah. A aj keď stále mám čo zlepšovať, môžem povedať, že sme momentálne dobré "kamky" a že lepší vzťah ako s ňou, nemám asi s nikým z rodiny. No a obohacuje ma všeličím, ale najmä svojou rozdielnosťou. Učí ma prijímať s láskou a trpezlivosťou druhého, hoci je diametrálne odlišný odo mňa. A to je, v dnešnej "dobe rozdeľovania" (na liberálov a konzervatívcov, prolife a prochoice, veriacich a neveriacich, dokonca "pravých" veriacich a tých "liberálnych"...), viac ako potrebná zručnosť.

Ďakujem za úprimné slová. Rodinné záležitosti sú veci, ktoré sa otvárajú najťažšie, no nebolo by rodiny, ktorá by si neprechádzala vzťahovou krízou. Dôležité nie je nechybovať, ale chcieť sa spájať, lebo rodinu nám tak jednoducho nenahradia iní ľudia a nikto okrem rodiny nás nepozná od úplného malička, v rôznych stavoch a situáciách, často tých najkomplikovanejších či najťažších.

Okrem rodiny človeka bežne formuje aj partia. Ako ťa ovplyvňovala tvoja partia počas dospievania, ako si sa nechala ovplyvňovať a na základe akých kritérií si vyberáš svojich priateľov dnes?

Bohu vďaka, od 8. ročníka na ZŠ som vyrastala u saleziánov, mala som super partiu a celkovo som bola v dobrom prostredí. Predtým to bolo horšie. Dodnes nazývam ten čas mojím "temným obdobím". Aj keď som bola ešte len dieťa, porobila som bársčo a boli to aj dosť drsné veci. Zaujímala som sa tiež o okultizmus, východné náboženstvá či hypnózu. Kresťanstvo som na niekoľko rokov úplne zavrhla a hejtila ho, ako sa dalo. A hoci dnes už hľadím na to obdobie optikou Božieho milosrdenstva a prijala som aj túto časť mojej minulosti, niekedy by som bola radšej, keby som si ním neprešla. Okrem iného aj preto, že tie "zážitky" už z hlavy nedostanem do konca života. Rada by som zabudla, ale nejde to. Stále je to tam - a spomienky a obrazy sa vedia vynoriť v tej najnevhodnejšej chvíli. Diabol má svoje páky. Aj to je daň za hriech. Ale Boh je mocný Uzdravovateľ. Roky u saleziánov, dobrá partia, pravidelný sviatostný život, duchovné napredovanie vďaka mesačným duchovným obnovám a každoročným duchovným cvičeniam, osobný príklad života saleziánov a neskôr aj služba iným, to všetko zmenilo môj život o 365° - minimálne. :-D ;-)

Don Bosco mal veľkú pravdu, dobrá partia ťahá človeka hore, zlá dole. Nebezpečenstvo hrozí hlavne mladým, ktorí sa nechajú partiou strhnúť, ako aj tým submisívnym typom, ktoré svoju hodnotu odvodzujú od prijatia/neprijatia skupinou. Ja som odmalička mala "vlastnú hlavu" a nerobilo mi problém ísť proti prúdu, takže vplyv partie nebol až taký silný. Aj v tých "temných časoch" to bolo skôr o tom, že mi kamaráti ukázali veci, ku ktorým by som sa v tom čase sama asi nedostala a potom sme sa v tom už navzájom podporovali. Ale nepamätám si obdobie, kedy by som kvôli partii išla nejako významne proti sebe samej.

Dnes mám veľmi veľa známych a kamarátov, no skutočných priateľov len zopár. Je medzi nimi viacero kňazov a to z jednoduchého dôvodu - mám blízko k ľuďom, ktorí majú blízko k Bohu. Možno poznáš ten obrázok - rovnostranný trojuholník, na vrchole ktorého je Boh a na spodných dvoch vrcholoch sú dvaja ľudia. Čím bližšie je každý z nich k Bohu, tým bližšie sú zároveň aj sebe navzájom. Je to veľká pravda! Aj v partnerskom vzťahu, aj v iných. Ak spoznám niekoho, kto žije hlboký vzťah s Bohom, väčšinou rýchlo "preskočí iskra" a dokážem sa s ním veľmi otvorene baviť aj o náročných a veľmi osobných témach. Akoby odpadlo to úvodné spoznávanie, zisťovanie nejakých základných hodnôt, lebo vnímam, že ak je daný človek na tejto názorovej a postojovej úrovni, tak tie ostatné veci sú takisto "na správnom mieste". Ak sa s niekým bavím o mystike, už sa ho nepýtam na to, aký má názor na ochranu života. Je to jasné.

Avšak najdôležitejším kritériom pre mňa je, aby človek hľadal Pravdu. Aby bol otvorený, chcel na sebe pracovať. Vtedy ho dokážem prijať bez ohľadu na to, aký je teraz alebo akú mal minulosť. A nemusí byť ani kresťan. Mám viacero dobrých priateľov - nekresťanov a sú to pre mňa nesmierne vzácni ľudia! Vzťahy s nimi ma veľmi obohacujú.

Čo mi naopak robí veľkú ťažkosť, je prijatie ľudí, ktorí nie sú schopní (alebo ochotní) ani sa zamyslieť nad tým, že by sa veci mohli mať aj inak, ako ich oni (často mylne) vnímajú. Ktorí nemajú záujem poznať pravdu - či už o sebe, o druhých, o svete, ale aj o Bohu. S nimi naozaj ťažko hľadám spoločnú reč.

Myslíš si, že dnešné bežné prezentovanie Boha, viery, cirkvi dokáže osloviť mladého človeka natoľko, aby do života s Bohom šiel naplno a nehľadal bočné cestičky, úniky či permanentné zaoberanie sa hranicami s tancom na hrane?

Stačí sa pozrieť okolo seba, porozprávať sa s mladými a odpoveď je jasná. Ak by to stačilo, vyzeralo by to na Slovensku inak. Strašne ma to mrzí. Teraz, keď vďaka kurzu Teológie pre mladých ešte viac zisťujem, akú krásu a bohatstvo naša viera ukrýva, doslova ma bolí srdce keď vidím, aká karikatúra je často prezentovaná ľuďom. Bohužiaľ, veľakrát aj zo strany kňazov a zasvätených osôb.

Myslím si, že toto je v súčasnosti najväčší problém Cirkvi na Slovensku. Nie LGBTI a liberáli. Absencia skutočného poznania vlastnej viery. A nezáujem o toto poznanie.

Ak človek naozaj vie, v čo verí a v Koho verí, nikto mu jeho presvedčenie nevezme. Navyše, už mu netreba vysvetľovať, že potrat je zabitie a že je to zlé. Ani ho netreba prosiť, aby prišiel v nedeľu a prikázaný sviatok na omšu a "strašiť" ho ťažkým hriechom, ak nepríde. Taký človek totiž veci robí/nerobí z lásky k Bohu. Nie zo strachu, že spácha hriech. Láska je kritérium, na základe ktorého sa rozhoduje. A je to oveľa náročnejšie kritérium ako Desatoro, trust me! :-D

Veď čo skutočne buduje vzťah s Bohom? Odsedenie si "povinnej hodinky" v kostole alebo ozajstná túžba byť s Ním, záujem oňho, o Jeho Slovo, Jeho vôľu...?

A čo Boha viac bolí (ak to tak môžeme nazvať)? To, že si v piatok dáme rezeň alebo to, že naňho okrem "prikázaných omší" zvysoka kašleme? Nad tým je treba sa vážne zamyslieť. Boh nečaká, že budeme bez hriechu. Napokon, jediný, kto to dokázal, bol iba On - Ježiš. Prečo stále tento fakt ignorujeme, keď o ňom všetci vieme?

Páči sa mi, čo na túto tému píše Marek Vácha v knihe Modlitba argentínských nocí: "Nejde tedy možná ani tak o to, abychom se zbavili svých hříchů, ale abychom následovali Krista, a to jsou dvě dosti rozdílné věci."

No toto sa, mám pocit, u nás nedeje. Stále sa špárame vo vlastnej (v lepšom prípade) i cudzej (v horšom prípade) hriešnosti a Boha v konečnom dôsledku odsúvame bokom. A pritom v prvom rade ide oňho a o vzťah s Ním! Prečo nie sme vedení k skutočnému nasledovaniu Krista? Prečo sa stále riešia iné veci, len nie jadro viery? Prečo počúvame toľko o potrebe odmietnuť to i tamto, ale tak málo o vnútornej modlitbe, slobode vo viere, o tajomstve Najsvätejšej Trojice...??? Smutno mi je, ej veru, smutno.

Zaujalo ma tvrdenie, že prikázanie lásky je náročnejšie ako dodržiavanie Desatora. Ako to myslíš? Môžeš to viac objasniť?

Môžem skúsiť. Láska ako kritérium rozhodovania a posudzovania, je rozhodne náročnejšia. Pretože prikázanie lásky, okrem toho, že celé Desatoro obsahuje, ho aj ďaleko presahuje - a dáva človeku obrovskú slobodu. Ktorá je však neoddeliteľne spojená s obrovskou zodpovednosťou. V tomto je Desatoro pohodička. Jasné pravidlá, jasné hranice, jasné vyhodnotenie. Spravil, nespravil. Ak je však najvyšším kritériom Láska, je to omnoho zložitejšie. Síce som bol v nedeľu na omši, ale aká bola moja skutočná motivácia? Šiel som tam z lásky k Bohu, lebo túžim stráviť čas s Ním a zjednotiť sa s Ježišom v Eucharistii? Alebo len zo strachu pred ťažkým hriechom, z povinnosti, či preto, aby ma ľudia neohovorili? Idem dať bezdomovcovi euro. Ale je to naozaj to najlepšie, čo môžem urobiť? Nebude preňho väčším darom chvíľa rozhovoru a môjho úprimného záujmu? Nebolo by lepšie pomôcť mu priamo kúpou jedla? A robím to skutočne z lásky k nemu ako človeku alebo si len chcem uspokojiť svedomie, že som pomohol chudobnému?

Už vidíš ten rozdiel? Toto rozlišovanie, hľadanie najväčšieho možného dobra a najmä poznanie, že svet nie je čierno-biely a nefunguje podľa excelovských tabuliek, kde je všetko jasne vytriedené, je omnoho náročnejšie ako jednoduché dodržiavanie Desatora. Lenže keď už raz objavíš "svet za Desatorom", nemôžeš sa vrátiť späť. Nie so spokojným svedomím. Poznanie zaväzuje. Možno preto mnohí ani nehľadajú a ostávajú pri Starom zákone. Lebo je to jednoduchšie.

Ale nechcem, aby to znelo ako strašenie. :-D Ja sa z tohto poznania nesmierne radujem. Áno, je náročné žiť s ním, ale je to úžasné! Najmä pre slobodu, ktorú som už spomínala. Stále menej ma ovláda strach, rastie dôvera v Boha i v seba. (Áno, aj tú treba mať a netreba sa jej báť. Samozrejme, treba byť k sebe poctivo úprimný a priznať si rovnako svoje plusy i mínusy, teda celú pravdu o sebe.)

Viem, že môžem prakticky čokoľvek. Naozaj môžem. Ale čo najviac chcem, je byť ako môj Otec (Lk 6, 36). Čo najviac sa mu podobať - a teda voliť si to, čo je najdokonalejšie. Viem, že môžem čokoľvek, ale chcem to, čo chce On, keďže je to vždy a pre každého to najlepšie. Lebo to, čo napokon "vymyslí" Boh, si my často ani nedokážeme predstaviť a je to oveľa lepšie, než keby bolo podľa nás.

Kedysi som mala strach pri pomyslení na to, že mám plniť Božiu vôľu. Čo ak sa nebude zhodovať s mojou? Dnes, práve vďaka tomuto poznaniu, ktoré neostalo len teoreticky v hlave, ale preniklo aj do srdca, sa už Božej vôle tak nedesím. :-D Nespočetné zážitky Božej lásky ku mne, poznanie slobody, ktorú mi vo svojej nekonečnej láske a dôvere dáva, ma zbavuje strachu a prirodzene vedie k túžbe zjednocovať sa s Ním. Keď vidíš, že Ťa niekto maximálne miluje a nepochybuješ o jeho láske, dôveruješ mu, čokoľvek robí. Lebo vieš, že nespraví nič, čo by Ti ublížilo. Aj keď Ťa môže pozvať do náročných a bolestivých vecí, to nevravím, že nie. Ale ich výsledkom bude Tvoje dobro. A áno, aj radosť. Veľakrát taká, že sa to slovami ani nedá opísať!

A teraz si vezmi, že toto hovorím ja, obyčajný mladý človek na začiatku cesty. Čo potom musela zažívať taká Terézia z Avily? A k tomuto je pozvaný každý jeden z nás!!! No nie je to úžasné? :-)

"Pri Ježišovi" (zdroj: súkromný album L. K.)
"Pri Ježišovi" (zdroj: súkromný album L. K.)

Načala si tému Božej vôle. Tá je často vnímaná veriacimi ako zjavenie pre kresťana, ktorý nevie, čo so svojím životom, čo robiť a ako. Ako chápeš Božiu vôľu ty?

Dovolím si opäť sa oprieť o slová múdrejších a skúsenejších ľudí, ako som ja. V knihe Život je sacra zajímavej, ktorá je rozhovorom Marka Váchu a Karla Satoriu, kňaza, ktorý strávil 10 rokov v trapistickom kláštore Sept-Fons, Vácha krásne hovorí o jeho vnímaní Božej vôle, s ktorým sa plne stotožňujem. Pre mnohých veriacich je Božia vôľa akási červená niť, na ktorú sa máme ako električka napojiť, inak budeme mimo a nebude to dobré. Snažíme sa nájsť toho jediného pravého partnera, ktorého nám Boh určil, či "trafiť sa" do správnej vysokej školy. Máme pocit, že zo všetkých možností svieti tá jedna, tá ktorú pre mňa oddávna Boh chcel a vybral. A mojou úlohou je ju skrze modlitbu odhaliť. Podľa Váchu to presne takto nie je. Človek bol stvorený na Boží obraz - čo znamená, že rovnako ako Boh, aj my máme tvoriť. Tvorca tvorí tvorcov. Úlohou každého jedného človeka (a nielen veriaceho!) je dokončiť spolu s Bohom dielo stvorenia, práve preto, že dal kus svojej stvoriteľskej charizmy každému z nás. Ide o to, aby sme sa nielen pýtali, ale aby sme svoj život aj modelovali. "Verím, že Boh ma berie vážnejšie, než ja beriem sám seba. Že ma Boh vezme vážne, keď sa rozhodnem pre túto partnerku alebo pre inú, a že mi požehná v jednom i druhom rozhodnutí, že v tomto zmysle nie je žiadna nalinajkovaná budúcnosť, že Boh rešpektuje moju cestu, nech bude akákoľvek. Že budúcnosť nie je daná, ale že ju tvorím. Že sa odo mňa vyžaduje, aby som robil samostatné rozhodnutia a zároveň za tieto rozhodnutia niesol zodpovednosť." Na čo Satoria dodáva: "Okrem vyloženého zla chce Boh to, pre čo som sa rozhodol, ale uskutočňujúc to jeho silou. Miluj a rob čo chceš, oznamuje Boží odkaz svetu sv. Augustín."

Modlitba za Božiu vôľu, tvrdí Vácha, je omnoho jednoduchšia, alibistickejšia než osobné zváženie všetkých pre a proti a následné rozhodnutie. Rozhodnutie, pri ktorom riskujem, že bude nesprávne a za ktoré nie Boh, ale ja ponesiem zodpovednosť. Silné slová, že? Keď som ich ja pred rokmi čítala, zdali sa mi ako hrozná heréza. :-D Dnes to však vnímam rovnako ako títo dvaja páni a s rastúcim poznaním učenia cirkvi sa mi pravdivosť týchto slov len potvrdzuje.

No a napokon, konať Božiu vôľu predpokladá byť zjednotený s Bohom. Vtedy, prirodzene, chcem to, čo chce On. Ak úprimne túžim po zjednotení a prosím oň, nemôžem byť zásadne "mimo". A nemusím sa báť, že by Boh moju prosbu nevypočul, pretože On je prvý, ktorý po tomto zjednotení túži! Čaká len na naše slobodné áno...

Aká bola tvoja cesta viery, poznávania Boha? Ako sa rodilo tvoje presvedčenie o tom, že viera sa dá žiť autenticky a zároveň človek nemusí byť čudákom pre svet?

Fú, tak toto je otázka na celý ďalší rozhovor. :-D Skúsim niečo aspoň načrtnúť.

Bola to cesta veľmi zaujímavá. A kľukatá. Už som spomenula moje "temné časy" a odpor voči kresťanstvu. Keby si v tom čase môjmu okoliu povedal, čo zo mňa raz bude, nikto by tomu neveril. Bola som otrasná. :-D Tvrdohlavá, egoistická, panovačná, netrpezlivá, hašterivá, absolútne neempatická... A hoci na sebe už dosť dlho intenzívne pracujem a niektoré z týchto čŕt dokážem lepšie ovládať, stále to je vo mne. To, že som zažila silné veci a dospela k istému poznaniu, vôbec neznamená, že som dokonalá. Práve naopak. Čím viac Bohu otváram svoje vnútro, tým viac ho prežaruje svetlom svojej Pravdy a osvecuje to množstvo špiny, ktorá si dovtedy pekne hovela v tme. Stále znova ma dokáže prekvapiť, koľko temnoty a zla vo mne je. Aká neláskavá, egoistická a elitárska ešte stále som. Dosť dlho ma to ničilo. Cítila som sa neschopná, nenapraviteľne hriešna a bezmocná. Tak veľmi sa snažím, tak veľmi chcem, a stále nedokážem byť dosť dobrá! Vzhľadom na to, že som silný perfekcionista a dosť dobré je pre mňa len to, čo je dokonalé, niesla som toto poznanie vlastnej nedokonalosti naozaj veľmi ťažko.

Až Váchove slová, že nejde o to byť bez hriechu, ale nasledovať Krista, až zameranie pohľadu v prvom rade na Boha, nie na seba a dôvera, že On ma miluje takú, aká som tu a teraz, mi pomohlo dostať sa z mojich škrupulí. A keď sa aj vracajú, stále si pripomeniem, že to nie je o mne a mojom výkone, ale o Bohu.

Moja cesta viery sa od začiatku vyznačovala kritickým premýšľaním, spochybňovaním a hľadaním pravdy. Veľa som sa pýtala, chcela som vedieť, ako sa veci majú, čomu naozaj môžem veriť. Toto hľadanie Pravdy ma už odvtedy neopustilo a otázka "Quid est veritas?" (Čo je pravda?) sa stala najzákladnejšou otázkou môjho života. Najväčšou hodnotou je pre mňa práve Pravda. "Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí." (Jn 8, 32)

Taktiež by som ju opísala ako cestu mnohých kríz, neustáleho hľadania a objavovania, cestu bolesti, ale aj neopísateľnej radosti! Nebudem klamať, bolelo to, veľmi a často. A stále dokáže. Lenže vinič sa čistí tak, že sa orezáva. A ono to naozaj tak je. Tie najbolestnejšie skúsenosti, ktoré som niekedy už považovala za koniec mojej viery, priniesli najväčší posun a požehnanie. Jedno takéto "čistenie" skončilo len nedávno, bolo mimoriadne náročné a trvalo viac ako pol roka. No ovocie, ktoré prinieslo, prekonalo všetky moje očakávania. Veľmi som sa zmenila, vyrástla a v mnohom dozrela. Som za to nesmierne vďačná Bohu i môjmu duchovnému sprievodcovi, lebo sama by som si túto náročnú cestu nevybrala - a o veľa by som tým prišla...

Nepoteším Ťa, čudákom stále som. :-D Aj medzi veriacimi, ba medzi nimi možno ešte viac. Snažím sa nerobiť si z toho ťažkú hlavu. Každý, kto ide proti prúdu väčšiny, sa nevyhnutne stretne s odporom. Ak sa prejavuje len formou výsmechu a nepochopenia, Bohu vďaka. Mnohí ľudia sa bránia všetkému, čo je iné, čo im nastavuje zrkadlo a narúša im bublinku ich vlastných predstáv. Neviem, čím to je, možno strachom alebo pohodlnosťou, ale je to tak. Čo ma však vie potešiť je, keď dostanem od neveriacich alebo nepraktizujúcich kamarátov spätnú väzbu, že som "normálny" katolík. Že v "mojom podaní" ich katolícka viera oslovuje. Vtedy jasám, lebo viem, že to konečne nie je o mne. Ja sa len snažím žiť vieru čo najpravdivejšie a tak o nej aj hovoriť. To je vlastne najviac, čo môžeme robiť. Ukázať na Boha. On je dokonalá krása, ktorá neodolateľne priťahuje a úplne stačí, ak Mu dáme priestor "zjaviť sa v plnej paráde". Pri návšteve Louvre-u nejde v prvom rade o sprievodcu, ale o samotnú Monu Lisu. Sprievodca nám môže pomôcť nájsť cestu k nej, môže nás obohatiť históriou obrazu, jeho príbehom, ale potom musí odstúpiť a nechať vyniknúť umelecké dielo. Mona Lisa je to, prečo sme prišli, nie sprievodca. A keby sa nám silou mocou pchal do výhľadu a strhával pozornosť na seba, asi by sme to vzdali a znechutení odišli. Bez zážitku katarzie, bez stretnutia s transcendentnom.

Nedávno ma zaujala myšlienka, že jediné, čo neveriaci svojim "ateizmom" hovoria je, že nie sú ochotní uveriť karikatúram viery a Boha. A to je len dobre! Veriť máme v pravého Boha, nie v naše či cudzie predstavy. Veľmi ma bolí vedomie, že mnohí ľudia nemajú šancu skutočne spoznať Boha a kresťanstvo práve preto, že im ho znechutia veriaci, ktorí sa ich snažia silou-mocou presvedčiť, no ktorí sami osobný vzťah s Bohom nežijú. S darom viery sme dostali aj obrovskú zodpovednosť - žiť kresťanstvo tak, aby sme svedčili o Otcovi. Aby sme ukazovali na Krásu v pravde. Slová Jána Krstiteľa platia aj pre nás: "On musí rásť a mňa musí ubúdať." (Jn 3, 30)

Až som onemel. :-) Ďalšie slová by boli zbytočné. Napadajú ma len slová vďaky a potreba posunúť sa k ďalšej otázke. :-)

Čo ti dáva poznávanie krás prírody i sveta ako takého cez kombináciu predmetov na fakulte, ktorú si si zvolila, ktorá ti je zrejme blízka aj v osobnom živote a v ktorej raz chceš vzdelávať aj svojich žiakov?

V prírode a skrze ňu sa dokážem najviac priblížiť kontemplácii Boha. Stačí, že sa predo mnou zjavia štíty Tatier a rozochvejem sa bázňou. Stačí, že sledujem brhlíka na strome a moje oči sa rozšíria od úžasu, pričom sa neubránim nadšenému úsmevu. Večerný spev drozda ma dokáže dojať k slzám. Nad všetkým dokážem žasnúť, všetko obdivovať, voči všetkému prechovávam úctu a lásku. Príroda celým svojím bytím rozpráva o Bohu, stačí sa stíšiť a počúvať. A ja chcem počúvať. Chcem hľadieť a vidieť, aby som poznala. Poznať, aby som chápala a chápať, aby som ešte viac milovala. Celé stvorenie, všetko živé i neživé, lebo je dokonalým dielom Stvoriteľa. Kombináciu "bio" a "geo" som si vybrala práve preto, aby som lepšie spoznala prírodu a svet, učiteľský smer preto, aby som svojou láskou a nadšením mohla "nakaziť" ďalších. Príroda je fascinujúca a je obrovská škoda, keď deti netúžia objavovať jej záhady, pretože im ju znechutia hodiny biológie/geografie. Toto sa musí zmeniť a ja som odhodlaná na tom pracovať.

Lenka Kytýrová s partnerom (zdroj: súkromný album L. K.)
Lenka Kytýrová s partnerom (zdroj: súkromný album L. K.)

S partnerom ste spolu piaty rok. Už nestaviate na zamilovanosti, ale posunuli ste sa vo svojom vzťahu ďalej. Ako riešite nezhody a ako v praxi zasahuje váš vzťah stret so vzájomnou povahovou a názorovou odlišnosťou?

Je pravda, že už neprežívame zaľúbenie prvých mesiacov, no stále sú dni, kedy sa vieme pre toho druhého nanovo nadchnúť, "znova sa zaľúbiť". A sú to dôležité chvíle, lebo partnerská láska musí byť aj vec citov, nielen rozumu. Čím nechcem povedať, že rozum nie je dôležitý. Práve rozum nás ešte drží spolu. :-) Myslím to tak, že city a emócie vedia byť zradné, rýchlo prichádzajú, rýchlo vyprchajú a niekedy sú tak intenzívne, že vyzerajú ako jediná pravda. Bolo veľmi veľa momentov, kedy som mala sto chutí rozísť sa s mojím priateľom. Niekedy stačila aj totálna hlúposť v kombinácii so zlým časom v mesiaci a zrazu som bola presvedčená, že to nemá zmysel ďalej ťahať, že by bolo najlepšie rozlúčiť sa. Keby som v takých momentoch neostala verná rozumu, ktorý mi vždy pripomenul to množstvo dobrých stránok môjho milovaného a priviedol ma k triezvejšiemu pohľadu, už dávno by sme spolu neboli. Nie, to, čo v tomto momente cítim, nie je celá pravda o druhom. Toto je asi najdôležitejší poznatok, ku ktorému som za posledný čas dospela a ktorý si pripomínam vždy, keď ma niečo naštve alebo sklame. Platí to však aj v prípade veľmi pozitívnych pocitov, najmä na začiatku vzťahu, kedy sme tým druhým očarení, máme dojem, že všetko je dokonalé a hneď by sme najradšej kľačali pred oltárom. Vtedy je tiež super počúvať rozum, ktorý sa nikam neženie a je radšej opatrný. Lebo aj z toho najdokonalejšieho partnera sa po opadnutí zaľúbenosti (keď ho lepšie spoznáme a ukáže sa vo väčšej pravdivosti) môže stať osoba, s ktorou nechceme mať nič spoločné. Nuž, zaľúbenie robí zázraky. Pozitívne i negatívne. Chvalabohu, že netrvá až tak dlho. :-D

Nezhody sa snažíme riešiť s rozumom a s láskou - efektívnou komunikáciou a odpustením. To je úplný základ. Keďže pochádzam z rozbitej rodiny, mala som možnosť vidieť, čo dokáže absencia správnej komunikácie. Nechcem opakovať túto chybu. Naša povahová odlišnosť sa ukazuje aj tu, ja som veľmi spontánna, otvorená a komunikatívna, priateľ je zas uzavretejší, tichší, všetko potrebuje najprv poriadne premyslieť, než sa vyjadrí. Niekedy je to dosť na nervy, ale učíme sa prijať toho druhého takého, aký je a zároveň na sebe obaja pracovať. Naše odlišnosti sú však aj veľkým požehnaním, okrem vzájomného "obrusovania sa", sa v mnohom krásne dopĺňame. Dobre to Pán vymyslel. ;-) Názorovo sme vo veľkej miere jednotní, v podstatných veciach teda určite. Čo ma veľmi teší je aj fakt, že v našom vzťahu neexistujú tie stereotypy typu: "ty si žena, ty máš variť" a "ja som chlap, počúvaj ma". Ja som v mnohých smeroch "silná emancipovaná žena". Rada rúbem drevo, nemám problém ísť na pár dní sama do hôr či na chatu uprostred lesa, ani sa chopiť iniciatívy a viesť skupinu. Podľa mňa je dobré, keď je žena schopná a dokáže sa sama o seba postarať. Zároveň sa však nepotrebujem s mužmi pretekať. Môj priateľ si zasa nepotrebuje svoju mužskosť umelo dokazovať - je to skaut a skutočný muž a už neraz mal možnosť svoju silu a schopnosti otestovať v náročných podmienkach. V našom vzťahu sme teda v plnom bohatstve vzájomnej odlišnosti v prvom rade rovnocennými partnermi. A to si nesmierne cením.

Tvoje rozprávanie, nech by bolo akokoľvek dlhé, má svoje čaro a každé Tvoje slovo si vie získať pozornosť. A ja Ti pred nateraz poslednou otázkou ďakujem za to, aká si, za súhlas s rozhovorom a Tvoj čas. Obaja vieme, že vytvoriť niečo také si žiada nie málo obety, času, ale i pokory. Spolu s čitateľom ďakujem za povzbudenie, pohladenie na duši, nádej a prajeme Ti množstvo ďalších dobrých bojov a oslovení tých, ktorí dnes jednoducho potrebujú zažiť takéto svetielko v tme a chaose.

Akú zmenu v Katolíckej cirkvi smerom k mladým ľuďom by si privítala najviac?

Za základnú a najpotrebnejšiu zmenu považujem návrat k autenticite. Týka sa to každého kresťana a osobitne vedúcich predstaviteľov cirkvi, biskupov, kňazov a rehoľníkov, ktorí by mali byť vzorom pre zvyšok veriacich. Pevne verím, že ak každý z nás dá Boha na prvé miesto a bude úprimne hľadať Pravdu, nebudeme ďaleko od Božieho kráľovstva. ;-) Napokon, múdrosť "ľahko zbadajú tí, čo ju milujú a keď ju hľadajú, nájdu ju, lebo ide v ústrety tým, čo ju túžia poznať." (Múd 6, 12-13)

Aj ja ďakujem za pozvanie a Tvoj čas! Hovoriť múdro a krátko, to chce veľkú životnú zrelosť, ktorú zatiaľ nemám, takže sa ospravedlňujem a ďakujem za trpezlivosť. :-) Kiežby bol tento text čitateľom na osoh a Bohu na slávu. Ozaj a konečne som pochopila, čo má môj priateľ namysli, keď hovorí, že dávam ťažké otázky - teraz som pre zmenu dostala naozaj náročné otázky ja. :-D