Žijeme ako nájomníci alebo ako vlastníci?

01.10.2017

Naše telo, nech už sa k nemu správame akokoľvek, skôr či neskôr splynie so zemou. Podstata ľudských tiel je rovnaká, ale dušu si každý z nás uvedomujeme inak, máme inú úroveň poznania, inak vnímame svoje poslanie a cez dušu buď vnímame, alebo nevnímame božskú energiu Stvoriteľa vloženú do stvorenstva. Keďže takúto úroveň vedomia nemá žiaden iný tvor na svete, máme špecifické postavenie pred splodením i po smrti. Niečo v nás pretrváva večne a tu sa ocitne iba na chvíľu - duša schopná očistiť sa a priviesť k spáse ostatných - alebo sa zatratiť a dopomôcť k zatrateniu ostatných. Večný boj dvoch síl o obsadenie duše a jej ďalší osud, ktorý je možný iba na zemi. Žiadna duša človeka totiž nevychádza z pekla, ale je schopná sa po krátkom pobyte na zemi doň "prebojovať." Žitie je akoby možnosť Stvoriteľa daná človekovi rozhodnúť o tom, kam chce skutočne voviesť svoju dušu a či ju vôbec chce zušľachtiť, osvetliť ňou cestu iných a vrátiť ju do neba. Žitie je tiež previerkou doterajšej hodnosti neba v detskej nevinnosti.

Naše duše a životy máme iba v prenájme, nie sme ich vlastníkmi. Nijako sme sa nepričinili o to, aby sme mali dušu a narodili sa. Duša ani život nám nepatria. Je iba na nás, ako s nimi budeme zaobchádzať. Majme však na pamäti to, že už teraz naša duša videla viac, ako sme schopní pochopiť svojím rozumom, lebo prišla odniekiaľ, kde prebývala (zrejme v mysli Stvoriteľa), a kam sa túži vrátiť v inej (reálnej) podobe a zažívať sľubovanú plnosť (pri Stvoriteľovi). A nič iné ju neuspokojí na zemi či vo večnosti ani o tisícky rokov, žiadny liberálny postoj, vedecký i spoločenský progres ľudstva.

Možno sme zvýhodnení/znevýhodnení tým, akú cestu nám pripravilo výchovné prostredie, či to bol pre náš život i dušu dobrý štart alebo niečo, vďaka čomu chybujeme, vďaka čomu máme nesprávny prístup k sebe i ostatným ľuďom, čo nás vovádza do chaosu a spôsobuje bolesť, alebo vďaka čomu žijeme v sebaklame; s obrazom o sebe ako "Pán sveta" alebo "Niktoš." Štart sme nemali všetci dobrý, ale cieľ je vždy rovnaký. A hoci o ňom my nevieme, naša duša ho pozná a túži po ňom. Teraz je už len na nás, či jej ešte včas vyhovieme.

Zdanie vlastníctva duše nás len upevňuje v duchu konzumu a individualizmu, ktorými žije dnešná spoločnosť. To spôsobuje, že naše vzťahy stroskotávajú skôr, ako v nich stihneme nájsť rovnováhu. Nie sme schopní odpúšťať a prijímať človeka ako dynamického tvora, tvora duševne sa meniaceho v čase. Nikdy v histórii ľudstva nás nezotročovalo toľko vecí, ako dnes. Sme plní strachu alebo naivného optimizmu, ktorý vychádza z benevolentnému prístupu k životu a detského egocentrizmu v dospelosti. Najviac nás zotročuje nesprávny prístup k sexu a sexualite. Už nás nenapĺňa ani sex z lásky, pretože si lásku mýlime so zamilovanosťou a sex s nevyhnutnou zábavou dňa. Ak sa na sex dívame očami duše, ktorá už zažila ďaleko väčšiu rozkoš, ako tú orgazmickú, o niečo schladíme svoje pudy. A ak si uvedomíme, že v inom človekovi, nech už je akokoľvek sexuálne naladený, sa nachádza rovnako tajomná a nadprirodzená duša, ktorú obyčajný sex uspokojiť nedokáže, začneme k svojej sexualite i telu iného človeka pristupovať s bázňou. Budeme sa pokúšať o splynutie duší a sex vnímať ako záväzok, niečo, čo nie je nevyhnutné a k čomu treba pristupovať zodpovedne, ako k hladnej divokej šelme (ktorú ak neskrotíme alebo sa na ňu bezhlavo vrhneme, zožerie nás), a pritom nestratiť vášeň a radosť z milovania. Neopovážime sa zahrávať s tým, čo nás veľmi rýchlo pohltí a začne nás ovládať, pokiaľ sa to vymkne spod kontroly skutočnej lásky, ktorá ako jediná a Božia usmerňuje dušu do neba a dáva pudom iný rozmer. Inak sa prestávame líšiť od zvierat, a kde je náš poklad, tam bude aj naše srdce (Mt 6, 21). Duša v nás má držať pudy pod kontrolou. Potrebuje vycibrenú mušku pre trefný zásah jej nepriateľa. On najprv vezme človekovi jeho integritu a potom už nie je ťažké ho úplne rozložiť, vložiť mu do srdca autodeštruktívny program. Dobro sa stane v jeho mysli zlom a zlo dobrom.

Pokiaľ sme sa rozhodli byť Božími a členmi konkrétneho náboženského spoločenstva, ako často nechceme, aby to niekto zvonku identifikoval podľa nejakého gesta či postoja? Akoby sme chceli povedať: "Sme kresťania, ale nie takí, akí sú ostatní." Lenže akí sme naozaj? Sme ustráchanými a nestálymi sudcami žijúci v sebaklame vlastníctva svojej duše, ktorá sa chce prispôsobiť všetkému a všetkým, a aj poprie to, čomu verí, ak je treba. Nad dušou stoja v našom bytí ešte vôľa a slobodné rozhodnutia. Nakoľko sme však v sebe skutočne slobodní? Nakoľko je v nás pokora, ktorá nás núti počúvať svoju dušu viac ako telo či rozum? Nakoľko sme ochotní priznať svojej duši atribúty večnosti a poznania nekonečného zdroja jej rozkoše?

Sme nájomníkmi, ktorí majú načas odovzdávať úrodu, nie lenivými, večne sa hľadajúcimi či bezočivými vlastníkmi. Z pobytu na zemi má mať osoh naša duša, ľudia okolo nás, ktorí chcú vytvárať spoločenstvo s nami (lebo v nás zaregistrovali Boží odkaz), i tí, ktorí svoju dušu vovádzajú do nešťastia a ignorujú slová historicky známych i novodobých prorokov (táto duša trpí a čaká na vyslobodenie a uzdravenie skutočnou láskou, aby bol jej nájomník opäť schopný túžiť po nebi celým svojím bytím).