Zamyslenie nad témou mesiaca (jún 2017)

12.07.2017

Udalosťou júna pre mňa boli kňazské a diakonské vysviacky. Úprimne obdivujem všetkých mladých mužov, ktorí sa rozhodnú odpovedať na Božie volanie (v našej dobe a v našej spoločnosti!) a nechajú na seba položiť ruky biskupa, aby sa stali služobnými kňazmi. Veď slúžiť (Bohu a ľuďom) sa dá rôznymi spôsobmi.

Iste, aj na našom milom Slovensku sú ešte oblasti, kde kňaz je "niekto". Ale vo väčšinovej spoločnosti prevládajú názory, že kňazi sú zbytoční, nepotrební. Že sú to darmožráči, ktorí sa ráno zobudia a majú fajront. O ich kňazskú službu nie je záujem, a to ešte nespomínam kňazské zlyhania - tie skutočné, aj tie domnelé.

Neviem, koľko nových "robotníkov do Pánovej vinice" vyšlo z kňazských seminárov a rehoľných komunít, ale viem, že štatistika funguje a každý rok niekto na Slovensku "zavesí reverendu na klinec" a zanechá kňazskú službu... Vždy zosmutniem, keď sa dopočujem o niekom takom. A tak mi nevdojak napadla aj otázka (pri pohľade na ich fotky v Katolíckych novinách): kto z nich skončí predčasne?

Napriek tomu, keď boli vysviacky, na ktorých som sa tento rok prvý raz od tej svojej nezúčastnil, na diaľku som to prežíval. V duchu som si v ten deň hovoril: "Chalani, držte sa, veľmi vám fandím!" To je samozrejmé, že som za nich obetoval svätú omšu a ruženec. Keď na záver napíšem, aby sa milí čitatelia modlili za (novo)kňazov, bude to znieť ako ošúchané, otrepané klišé. Nevadí - aj tak sa za nás modlite. A ešte - nebojme sa kňazom dobromyseľne povedať aj to, čo by mohli a mali zlepšiť. Aby ich služba bola plodnejšia, Bohu milšia a ľuďom osožnejšia.

autor: Ján Kliment