Výchova detí homosexuálnymi pármi

25.04.2017

24. apríla 2017 sa v rámci BHD konala prednáška Marka Regnerusa na tému Výchova detí homosexuálnymi pármi s názvom "Rovnosť alebo hendikep?" Hlavná otázka znela, či je výchova detí homosexuálnymi pármi, v porovnaní s inými jednotlivcami alebo pármi, štatisticky neúspešnejšia, s negatívnejšími výsledkami s ohľadom na prospievanie detí, najmä ich vnútorný svet. Aká je kvalita života týchto detí aj v dospelosti? Sú viac traumatizované, s vyššou pravdepodobnosťou rizikového správania...? Aká je duša jedinca vychovávaného v prostredí, v ktorom to bolo pestré jednak psychickým obrazom rodiča a jednak nestabilitou homosexuálnych partnerských vzťahov (väčšinou bol jeden rodič z páru aj biologickým rodičom)? Je možné urobiť kvalitný výskum s toľkými premennými? Je možné nazvať takéto výskumy objektívnymi? Nechcem hodnotiť autorove výskumy ani názory, rovnako ako prezentovať zrejme mnohými očakávanú myšlienku odo mňa, že nie je správne, aby si homosexuálne páry adoptovali deti a vychovávali ich. Nejdem a nedokážem zastaviť rozbehnutý vlak odpoveďami, ktoré nič nezmenia na uplatňovaní teórie menšieho zla v praxi, kedy pravdu považujeme za diskrimináciu a prostriedok šírenia stigmy.

Moja otázka znie - Odkiaľ budeme získavať deti pre homosexuálne páry? Z detských domovov, rozvrátených rodín heterosexuálnych alebo iných homosexuálnych párov? Dieťa si kúpime, alebo sa s niekým dohodneme na inej forme odškodného za tehotenstvo a pôrod? Napríklad dieťa bude medzi nami kolovať. Nikto sa nebude musieť vzdávať práva naň, nájdeme niekoho, kto tiež chce byť rodičom, ale bude mu vyhovovať voľný vzťah a víkendové rodičovstvo. Čokoľvek "nové" chceme vytvárať pre dieťa ako náhradu za čo najviac autentickú rodinu, pôjde o experiment často s už traumatizovaným dieťaťom. Pokiaľ dieťa nemôže vyrastať s biologickými rodičmi, a nie je to egoistický zámer ani hra nikoho, musíme pozerať na to, čo je najlepšie pre dieťa (dokonca i v prípade, kedy jeden z biologických rodičov zostane vychovávateľom, lebo dieťa sa musí adaptovať na improvizáciu rodiča, ktorý dočasne alebo dlhodobo zaujíma i rolu druhého rodiča alebo pokusom - omylom hľadá nového partnera, ale už s dieťaťom - novým, živým, zvedavým, vnímavým, citovo závislým, zraniteľným a nevinným organizmom). Akokoľvek životom nepripravený alebo vykoľajený rodič, spôsobuje dieťaťu traumu (nielen) z neistoty.

Pre dieťa bude vždy najlepšou voľbou úplná biologická, adoptívna alebo profesionálna rodina, a vtedy je nepodstatné, aká forma neúplnej, zlyhávajúcej, ústavnej alebo experimentálnej rodiny je hneď za ňou. Neexistuje "to druhé," lebo vždy budú existovať bezdetné heterosexuálne manželstvá túžiace po dieťati a vždy budú aj profesionálni náhradní rodičia. Je veľa neúplných rodín a budú pribúdať. Dieťa je šťastné, že má aspoň jedného biologického rodiča, ktorého mu nikto nemôže vziať. Rodič si však musí dať v záujme dieťaťa väčší pozor na to, aké ďalšie kroky podnikne a či sa postaví k faktu chýbajúceho vzoru rodiča opačného pohlavia tak, aby, pokiaľ to bude možné, dieťa netraumatizoval a zabezpečil mu zdravý vývin. 

Odobraté dieťa z heterosexuálnej rodiny alebo od slobodného rodiča má radšej skončiť v ústave ako v homosexuálnej rodine? Homosexuálna "rodina" nemôže byť uprednostnená pri zostavovaní poradovníka na dieťa. Toto nie je diskriminácia, to je výsledok uvedomelosti homosexuálne cítiacej osoby a jej emocionálnej zrelosti, ktorá sa obetuje, aby dieťa dostalo skutočne viac (nie som predsa jediný vhodný vychovávateľ na svete, neviem dieťaťu zabezpečiť aj vzor iného pohlavia pod jednou strechou tak, aby som ho skutočne miloval citovo aj eroticky). Teoreticky môže byť homosexuálny pár poslednou možnosťou pre dieťa čakajúce na adopciu, ale prakticky táto možnosť nebude nikdy poslednou, lebo nikdy nebude viac homosexuálnych párov, ktorí prejavia záujem o dieťa, ako heterosexuálnych párov či jednotlivcov.

Koľko tráum spôsobuje rodič dieťaťu, ktorý ho pár rokov vychovával v heterosexuálnom vzťahu a zrazu je vychovávané v homosexuálnom? Zvlášť, ak sa ďalší partneri už len striedajú za krátke časové obdobia. Dokonca i heterosexuálne páry v stabilných partnerstvách priznávajú, že s adoptovaným dieťaťom, hlavne ak si už proces adopcie plne uvedomovalo, je to vždy náročnejšie, hoci sa obaja veľmi snažia. O čo náročnejšie to musí byť pre dieťa vnímajúce nestabilné vzťahy svojich vychovávateľov, neustále zmeny, pohľady na ľudí, ktorí trpia citeľnými osobnými, vzťahovými, emocionálnymi problémami a stigmou?

Chcú homosexuálne páry mať dieťa alebo chcú skúsiť mať dieťa? A už keď ho chcú mať, prečo ho chcú mať? Ide im o šťastie dieťaťa, záchranu seba alebo partnerského vzťahu? Dieťa biologicky patrí len jednému z páru, a nestalo sa to náhodou ani zhodou životných okolností. Bol to plánovaný krok pripraviť ho o druhého biologického rodiča! Hlavne vo vzťahu otec - dieťa je pokrvné puto veľmi dôležitou podmienkou toho, aký hlboký vzťah si s ním v prípade vzťahovej krízy a iných problémov dokáže zachovať. Dvaja muži vo väčšine prípadov nástoja na tom, aby dieťa malo gény aspoň jedného z nich. Nestoja o cudzie dieťa!

Nikto nechce obviňovať homosexuálne páry z nevhodnosti kroku pre biologické či adoptívne rodičovstvo. Nikto nemôže tvrdiť, že všetci homosexuáli majú vážne vnútorné problémy, že všetky homosexuálne partnerstvá sú nestabilné, ale nikto nemôže poprieť, že homosexuálne páry budú v záujme dieťaťa v poradí vždy pred ústavnou výchovou a za kompletnou biologickou, adoptívnou alebo profesionálnou rodinou (muž, žena a dieťa v jednej domácnosti). Neobídeme to ani tým, že najprv si zabezpečíme dieťa a potom vstúpime do homosexuálneho vzťahu. Pretože tento krok určite neurobíme v záujme dieťaťa. A ak nám bude ťažko dívať sa vždy len na záujmy a potreby dieťaťa, spomeňme si na svoju milujúcu matku a otca, ktorí kvôli nášmu šťastiu boli schopní obetovať všetko. Ak nedokážeme vidieť a oceniť kvalitu skutočnej rodiny s mamou a otcom, možno sme takúto atmosféru rodiny sami nikdy nezažili. Je zvláštne, ako nás púta a ovplyvňuje biologické puto, nevieme to ničím nahradiť. Pre dieťa je menšia trauma, ak po odchode alebo smrti jedného biologického rodiča, už nepríde ďalší, kto sa bude usilovať zaujať miesto prvého. A zasa dieťa, ktoré jedného či oboch biologických rodičov nikdy nepoznalo, sa bude vždy cítiť akoby neúplné, neprestane hľadať svoj pôvod a svoju identitu. Dlho sa bude cítiť nemilované a neprijaté, hoci opak bude pravdou. Tento komplex si so sebou môže niesť celý svoj život.

Fenomén adoptívnych homosexuálnych rodín je veľmi mladý. Nevieme, ako silno zasahuje psychiku detí. Len predpokladáme, že je to porovnateľné s utrpením duše dieťaťa rozvádzajúcich sa alebo rozvedených rodičov, kým duša dieťaťa slobodných rodičov, vdov/vdovcov trpí menej ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch. Tradičné manželstvo, koniec koncov, neprenáša na deti stigmu. V porovnaní s tým vznik, existencia a rozvod toho homosexuálneho môže na dieťa vplývať dvojnásobne negatívne. Samozrejme, tento trend sa bude v najbližších desaťročiach normalizovať tak, ako sa desaťročia normalizovali rozvody a pohľady na detí z rozvedených rodín. Čo keby sa i naša spoločnosť usilovala o to, aby duša dieťaťa nemusela trpieť vôbec?

Toto nie je o deťoch, ani o túžbach homosexuálov, ktoré sami o sebe nie sú zlé, sú to jedny z prirodzených túžob obyčajných ľudí so stigmou, s ktorou sa učia žiť celý svoj život. Je to boj ideológie, ktorá sa usiluje ovládať mysle a životy ľudí. Mnoho ľudí, i tých homosexuálnych, vie, čo je správne, ale boja sa ísť pravdou proti väčšine, pretože všetko je možné spochybniť, pokiaľ nemáte milióny eur/dolárov na konte alebo potrebnú väčšinu stúpencov. Navyše boje za tradičné hodnoty a za stáročia fungujúce a stáročiami osvedčené vzťahové schémy a vzorce správania sa, sú nesmierne vyčerpávajúce - človek má pocit, že je blázon, lebo verí normálnym veciam, s ktorými mal osobnú skúsenosť a zrazu príde niekto, kto mu chce túto istotu vziať. Nepodarí sa mu to síce, ale vyhlásiť za blázna ho môže - aj s podporou tých, ktorí sa takisto potrebujú zviditeľniť hájením moderných trendov alebo takto pomstiť dávne krivdy. Nie je to smutné? Pýtajme sa radšej, prečo sme ako národ nespokojní s tradičnými hodnotami a prečo sú dnešní mladí tak ľahko zmanipulovateľní médiami? Pretože nám chýbajú životné istoty, radosť zo skutočnej lásky i zážitok z nej.