Vybrané články z pôvodného blogu

03.03.2017

Jánova láska a Pavlova pokora

11.05.2015 12:08

Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a upokojíme si (pred ním) srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko (1 Jn 3, 18-20).

Ján vedel, že láska človeka nie je a nikdy nebude dokonalá, no vedel tiež, že iba skutočná láska formuje srdce človeka i kresťana tak, ako sa zmáčaná hlina poddáva modelárovi. Preto chce upokojiť srdce hriešnika, nech sa nenechá rmútiť hriechom, ale nech sa povzbudzuje silou lásky.

Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu (Rim 7, 14-25).

Pavol zasa upozorňuje na nebezpečenstvo hriechu a stav človeka, v ktorom si nie je schopný priznať pôvod zla v sebe, a preto ho hľadá v iných ľuďoch. Dôležitá je pokora a úplné odovzdanie sa Bohu. Vo svojej bezmocnosti sa utiekať k tomu, ktorý mám moc nad zlom v mojom vnútri. Ja sám totiž nedokážem mať kontrolu nad zárodkom každého hriechu vo mne. Nad všetkým, čo som, čo je vo mne a o čo sa usilujem, by mala bdieť pokora a túžba chcieť mať čisté a úprimné srdce, inak ma zlo vo mne pohltí a budem si myslieť, že robím dobro. Hriech nemá spôsobiť moju rezignáciu, ale má ma prinútiť hľadať útočisko jedine v Bohu znova a znova. Pády mi majú tiež pomôcť pochopiť podstatu milosrdenstva - nezaslúženej lásky a odpustenia. Tak ako Boh odpúšťa mne, i ja mám odpúšťať iným i sebe.

Právo na lásku

24.05.2015 16:30

Ako študent strednej školy som navštevoval domovy dôchodcov a i moja mama pracuje so seniormi v zariadení, ktoré je akousi čakárňou pre vstup do domova dôchodcov. Seniori v ňom zotrvávajú dovtedy, kým sa v hlavnom zariadení neuvoľní miesto (teda kým niekto neumrie, alebo, kým sa nedostane na rad podľa rebríčka priorít pána riaditeľa).

Interakcie s týmito ľuďmi - v rozprávajúcom budia silné emócie, vovádzajú do vytrženia počúvajúceho, a obaja sa unavia.

Adaptácia seniora na nové prostredie je veľmi pomalá, často sprevádzaná vnútornými i vonkajšími konfliktmi a celkovým zhoršením zdravotného stavu.

Častými dôvodmi rozhodnutia sa pre daný krok sú zo strany príbuzných finančné dôvody, netrpezlivosť a neochota zaopatriť seniora po zhoršení jeho psychického stavu. Majetok si príbuzní zvyčajne podelia ešte pred jeho "odložením" do domova dôchodcov. So starými osobami sa, žiaľ, často zaobchádza ako s prekážajúcimi starožitnosťami, pritom mnohí majú finančné prostriedky na to, aby svojim rodičom či starým rodičom zabezpečili dôstojnejšiu starobu (aspoň z vďačnosti za nehnuteľnosť). Ak nás senior fyzicky a psychicky vyčerpal, existujú denné stacionáre, strediská sociálnej pomoci s poskytovaním krátkodobej starostlivosti, domáca opatrovateľská služba. Ak vieme odložiť dieťa len na pár hodín do materskej školy, lebo potom nám už začne chýbať, tak by sme mali budovať podobné zariadenia pre seniorov a pestovať k nim lásku, úctu a súcit. Ak to ešte umožňuje relatívne dobrý fyzický a psychický stav seniora, som za jeho umiestnenie do zariadenia pre seniorov na štýl predškolských zariadení, aby tí mohli aspoň cez víkendy pociťovať teplo domova, v ktorom prežili celý svoj život a na ktorý sú silne emočne naviazaní. Takýchto zariadení je však žalostne málo. Niektorí sú v predstavách odvážnejší a chcú spájať detské domovy s domovmi dôchodcov. V tomto som skôr za spájanie mladších invalidných dôchodcov s deťmi bez rodičov, ako za spájanie seniorov v pokročilej starobe s deťmi, pretože takýto seniori si vyžadujú pokoj a ich zdravotný stav sa môže kedykoľvek zhoršiť (a môžu i navždy odísť).

Ak práve stojím pred rozhodnutím umiestniť otca alebo matku do podobného zariadenia natrvalo, musím si uvedomiť, že je to veľmi vážny krok, ktorý je potrebné prehodnotiť a rozanalyzovať z každej strany. Predovšetkým by som mal prihliadať na pohodlie a záujmy už staršieho rodiča, nie na vlastné záujmy a pohodlie. Maladaptácia môže (po umiestnení do akéhokoľvek sociálneho zariadenia) rapídne zhoršiť psychický, ale i fyzický stav seniora a jej následky sú už v takomto veku zvyčajne nezvratné.

Skúsme rozobrať právo na lásku čisto materialisticky - ako splatenie dlžoby. Malo by dieťa čo splácať rodičom? Myslím si, že každé dieťa až do svojho osamostatnenia sa (dnes zvyčajne po skončení štúdia na fakulte) stojí rodinu od 30 000 - 50 000 €. To sú výdavky na stravu, ošatenie, školské pomôcky, hračky, veci osobnej potreby, výdavky spojené so zdravotnou starostlivosťou, záujmami dieťaťa, výchovno-vzdelávacou a inou činnosťou, cestovaním atď. Tisícky najazdených kilometrov kvôli dieťaťu hlavne za účelom lekárskeho ošetrenia, očkovaní, prevencie, jazda do školy, zo školy, na krúžok atď. Rodičia financujú mnohým deťom aj ich vysokoškolské štúdium, čo činí v priemere okolo 10 000 - 15 000 € (internát, strava, skriptá, knihy, ošatenie, cestovné, vreckové...). So školným v prípade prekročenia štandardnej dĺžky štúdia sa môžu poplatky za 5 - 6 rokov štúdia vyšplhať až na 20 000 €. Rodičia dieťa nielen že splodili, ale poskytli mu aj strechu nad hlavou a usilovali sa mu zabezpečiť dobrú výchovu a vzdelanie.

Právo na lásku cez emočné splatenie; pocit vďaky za veci nehmotné? Do dospelosti dieťaťa zvyčajne jeho matka zažije minimálne 500 prebdených nocí, 1000 okamihov strachu a obáv o šťastie, zdravie a život dieťaťa a vyroní stovky sĺz. Nehovoriac o každodennej emočnej podpore, pohladeniach a povzbudeniach. Desaťtisíce hodín strávených s dieťaťom v dyadických interakciách (hranie sa s ním, spoločné rozhovory, učenie sa atď.).

Každé dieťa má teda svojim rodičom čo splácať, ale ak by to malo robiť len kvôli tomu, teda bez pocitu lásky a vďaky, asi by to nemalo význam. Tento pocit povinnosti by dlho nevydržal. Iba láska, úcta a úprimná vďaka môžu hnať syna či dcéru dopredu a dať mu/jej silu vtedy, keď rodič stratí zmysly, opustia ho telesné i duševné sily, keď už nie je tým, kým bol. Iba láska, úcta a vďaka dávajú silu a trpezlivosť pri pohľade na dementného a nevládneho rodiča. A či aj zlý rodič má právo na lásku, to už posúdi každé dieťa podľa kvality jeho vzťahu s ním, podľa väčšej váhy pocitu lásky a vďaky či nenávisti a zatrpknutosti a podľa svojej povahy, schopnosti byť trpezlivým, pokorným, odpúšťajúcim...

Počúvať vnútorný hlas = dosahovať vnútorný pokoj

01.07.2015 07:45

Človek odmieta uvažovať nad tým, čo je dobré a prirodzené, i nad tým, prečo túži po opaku, často nie vlastnou vinou. Odmieta hľadať dôvody, aby mohol robiť len to, čo cíti. Dobrým a prirodzeným sa stáva už len to, čo cíti, bez ohľadu na skutočnosť.

Žiaden odborník na dušu nás nemôže meniť. Meniť nás môže iba Boh a ani ten to s veľkou pravdepodobnosťou neurobí. Prečo? Pre jeden zásadný dôvod. Meniť seba máme právo len my sami na obraz, aký len chceme. Za každý krok, či už voči iným, alebo k sebe samým, sme zodpovední my osobne. Nemôžeme to hodiť na nikoho, i keby nás k tomu povzbudzoval celý svet, resp. nás klamal či zavádzal. Formuje nás dobro, deformuje zlo i ľahostajnosť. Ako inteligentné bytosti si však dobro a zlo môžeme zadefinovať podľa svojich predstáv, aktuálnych potrieb či dlhodobých vnútorných zranení. Máme výsadu konať iracionálne, čo môže byť dobré (láska nie je logická) i zlé (vnútorná formácia nemusí byť príjemná a ľudská duša sa prirodzene bráni). Ak konáme dobro z vlastného presvedčenia a sme si istí cestou, po ktorej kráčame, nepotrebujeme súhlas iného. Iba vtedy sa nepotrebujeme trápiť tým, že to niekto iný nechápe. Úžasné na tom je však to, že človekovi, ktorý nás miluje čistou láskou bez podmienok a výčitiek, nemusíme nič vysvetľovať. Ak konáme zlo, vyberáme si cesty iných a vôbec si nimi nie sme istí (tŕnistou cestou si istí byť môžeme, ale ťažko sa po nej kráča), rozhodujeme sa pre nie príliš správnu vec, potrebujeme akoby odobrenie svojich aktivít najlepšie celým svetom. Najsprávnejšia môže byť len jedna cesta. Problém je nájsť ju alebo sa s ňou vnútorne stotožniť..., aby naše presvedčenia, názory, postoje životnými skúsenosťami a múdrosťou ducha postupne splývali s tým, čo žiť máme, potrebujeme alebo chceme.

Chyby, neresti, závislosti, sebaklam bránia duševnému rastu a zahmlievajú zdravý úsudok. Nedotknuteľnosť a tvrdohlavosť zaslepuje. Človek môže byť presvedčený o tom, že háji pravdu a byť na seba hrdý. Skutočnosť je ale taká, že bojuje za blud a žije v omyle. Keďže ale nie je schopný vidieť seba v pravom svetle a pochopiť pravdu, nie je ochotný na sebe nič meniť, i keby pravdu poznal a prijal, nie je schopný priznať si omyl či porážku, a tak prijme subjektívnu pravdu, podľa ktorej sa orientujú ostatní, naučí sa milovať svoj blud a obháji si ho, lebo existuje niekto, kto ho už (predtým) podobne, zdanlivo úspešne, obhájil.

Iba v procese sebapoznania a nasledovania vnútorného hlasu (svedomia) je možné stať sa skutočne vnútorne slobodným, vnímavým, obetavým a zodpovedným. Cesta pokory a činnej lásky núti každého hľadať pravdu a smerovať k životnej rovnováhe, vnútornému pokoju, ktorý nie je iba ilúziou. Kvalitný život je vlastne cesta sebazdokonaľovania a zamilovania si hodnôt. Charakter, silná a vyrovnaná osobnosť, odolá rôznym mámeniam a zlu v pozlátke a zdolá aj neprekonateľné, pretože má z čoho čerpať, je si istá tým, kým je a čomu verí.

Človek často cíti, že to, čo robí, nie je správne, ale nemá odvahu, silu alebo motiváciu čeliť tomu, zvlášť v situácii či oblasti, v ktorej by šiel sám proti všetkým, riskoval by utrpenie, samotu... .

V čistom srdci človeka nie je veľa miesta pre lož, pretvárku, potrebu obhajovať sa, vysvetľovať niečo alebo sa brániť. Takýto človek vie, že činí maximum dobra, že na sebe pracuje, avšak zvyšok už odovzdáva do rúk toho, kto vidí budúcnosť a je všemohúci. Je nesmierne dôležité chcieť konať dobro a nebyť rozpoltený. Človek je spútaný konvenciami, výchovnými zásadami a náboženstvom jedine vtedy, ak s nimi osobne nesúhlasí (osobne som hrdý na duchovné dedičstvo a hodnoty svojich predkov). Koľko ľudí ale formálne verí, no Boh, nekonečná láska, je im cudzí..., učenie Cirkvi vzdialené, nepochopiteľné. Všetko, čo nie je plytké, je pre nich čudáctvo, zbytočnosť, príťaž.

Máme slobodnú vôľu, môžeme sa rozhodnúť. Ľudstvo je vďaka svojej slobodnej vôli často krôčik k sebazničeniu. Môže sa utopiť v ideológii homosexualizmu, pri túžbe spestrovať svoj sexuálny život prekročiť hranice morálky, sebavýchovy a zušľachťovania seba, v strachu pred utrpením požiadať o ukončenie svojho života. Pri strate súdnosti, zdravej sebakritiky, pri permanentnom obviňovaní iných, sebaľútosti, pýche sa môže stratiť i sám v sebe. Najviac sa sám v sebe stratí vtedy, ak prestane veriť v čistú lásku, túžiť po nej, dávať ju svetu, očisťovať sa pravidelnou duševnou hygienou. Mám pocit, že pre mňa je demokracia prázdne slovo. Aj tak viem, že zvíťazí moc, peniaze, pokrokový názor človeka, ktorý si mocou, vplyvom a peniazmi dokáže získať na svoju stranu čo najviac iných ľudí. Všetko sa dá spracovať tak, aby to bolo nielen vedecké, ekonomicky výhodné, ale aj stráviteľné pre jednoduchého človeka. Vlastne dnes už prostého človeka ťažko nájdeme, lebo väčšina ľudí má pri vzdelaní vysoké ambície, a o to viac chceme byť izolovaní, sebestační a nedotknuteľní. Vo viacerých oblastiach života chceme všetko alebo nič. Chceme, hľadáme, súperíme a život bezobsažne plynie. Často vedieme únavné boje. A za čo? Za nič, za malichernosť, hmotu?! Dnes mať sa lepšie znamená mať viac, mať navrch. Pokora, dobroprajnosť, diamantové čnosti, sa vytrácajú. Čo nemusíme konať smerom k iným, to nekonáme.

Aké dôležité je neklamať, nemať bočné úmysly, chcieť milovať čisto, nezištne a bez podmienok, dokázať sa ovládať, nerobiť zle sebe, ale ani iným ľuďom, mať správny rebríček hodnôt, dokázať odpustiť.

Vďaka vedomiu sme tvory, ktoré sa dokážu uspokojiť so všetkým, čo je a kráčať po akejkoľvek zvolenej ceste. Máme na výber i pri stavoch, ktoré sme si dobrovoľne nezvolili. Ak nechceme, nemusíme robiť nič. Neveríme nikomu a ničomu, resp. len tomu, čomu veriť chceme, až kým sa nepresvedčíme na vlastné oči, neokúsime "inú pravdu" na vlastnej koži. Sme ľahko ovplyvniteľní a môžeme si vybrať takú cestu, ktorá nás bude najmenej bolieť. Ale vždy to stojí za to? Nikto nás nemá právo kritizovať. Nemá nás ale trápiť ani to, ak sa niekto v našej prítomnosti oprávnene necíti dobre?

Kto som a kam kráčam?

29.07.2015 17:24

Pozerám sa na deti, ktoré prišli navštíviť botanickú záhradu. Každé prišlo so sprievodom k svojmu invalidnému vozíku alebo s pomocníkom pri chôdzi a realizácii základných životných potrieb. Neviem, ako sa zachovať, aby som sa ich niečím nedotkol. Nechcem dať najavo, že mi pohľad na ne trhá srdce. Chcem byť prirodzený, ale zároveň ľudskejší, pretože obzvlášť ony si to zaslúžia. Vystierajú ku mne ruku, aby sa mi predstavili, hoci mnohé z nich majú problém komunikovať či vyjadriť sa. V ich očiach sa zračí očakávanie a ich pery sa usmievajú. Dokážu byť trpezlivé, načúvať iným, tešiť sa z úplných maličkostí a túžiť najmä po nich napriek tomu, že si plne uvedomujú svoj hendikep a majú zaiste jediné prianie - nemať ho. Cítia svoje znevýhodnenie, ale ešte viac ich bolí, ak sa na ne díva ako na genetické či fyzické nepodarky, ak sa na ne díva s ľútosťou, ak sa na ne díva ako na retardovaných. A to všetko len kvôli spoločenskej nevedomosti ich stavu. Pritom ich inteligencia neraz prevyšuje inteligenciu kohokoľvek iného. Bolia ich zvedavé pohľady a predsudky, ale smelo idú ďalej. Oni sa totiž naučili pozerať sa na tento svet inými očami, majú iné priority, vážia si iné hodnoty a všetko to ostatné, čo chýba mám a o čo sa budeme zúfalo usilovať vtedy, keď už bude možno neskoro. Ľudia, ktorých životom uštedrené rany zocelili, a hoci ich nedokonalé telo zrádza a znevýhodňuje, chcú byť šťastní využitím každej príležitosti k zdokonaleniu duchovného tela s dobrým, čestným a láskavým srdcom vážiacim si hodnoty, napr. hodnotu čistého priateľstva.

Cestou z práce sa pozerám na cintorín; miesto plné ľudských pozostatkov. Už to nie sú ľudia, pretože ich opustila podstatná časť ľudskosti - duša. Ich šťastím je už len spomienka, miesto v srdci pozostalých. Nič z toho, čo kedysi urobili, sa už nedá napraviť, ani len vylepšiť. To prenechali ďalším generáciám. Tí, ktorí žili čestne, boli spravodliví, ich láska nepoznala hranice, v srdciach priateľov a známych nezostali pochovaní. Ostatní, ktorých hroby sú poznačené zubom času, zapadli prachom zabudnutia alebo sa na nich spomína s trpkosťou, nevďakom. Hroby mlčia a zostanú dovtedy, kým si na ne niekto z príbuzenstva alebo známych spomenie. Hroby mlčia pre tých, ktorí na svoj večný odchod pamätajú, ale kričia slepým, hluchým a ľahostajným.

Nakoniec sa pozerám na seba, na svoj život a uvedomujem si skutočnosť, že neviem, koľko času mi zostáva. Uvedomujem si, že nie som ako prví, a to nielen pre žiaden hendikep, ale najmä pre to, že neviem byť vďačný za maličkosti, že nerozmýšľam ako oni, že sa nedokážem tešiť z akéhokoľvek prejavu a daru z lásky, že sa nedokážem povzniesť nad ľudskú pýchu..., vyhráva telo, prehráva duša..., konať zlo mi je akosi bližšie, ako konať dobro. Nerozmýšľam nad tým, že raz príde okamih tej mojej smrti a už vôbec nie nad tým, ako na mňa budú spomínať živí. Život mi uniká pomedzi prsty a ja sa len tíško prizerám. Ľudia mi vravia: "Užívaj si naplno!" Iní zasa: "Ži podľa svojho svedomia, ovládaj svoje vášne, žiadostivosť!" Vyberám si radšej strednú cestu. Akoby som nechcel žiť ako svätý, no i napriek tomu chcel raz vidieť nebo zblízka. Nerozmýšľam nad tým, že aj ja som mohol patriť k prvým, ale s určitosťou viem, že budem patriť k druhým; nezostanem tu večne. Isté je však aj to, že som tu a teraz; taký, aký som. Mnohé veci neovplyvním a mnohé mám len a len vo svojich rukách. Boh ma maximálne priblížil k dokonalosti, aby som sa i ja usiloval o dokonalosť a za príklad mi dal telesne nedokonalých, ktorí ma už dávno predbehli dokonalosťou svojho srdca. Ukázal mi smrť, aby som si uvedomil obmedzenosť svojho bytia a vystríhal sa konania zla alebo nečinnosti. On mi totiž nedal zdravie a slobodnú vôľu na to, aby som svoj život prežíval, ale žil ho naplno ako jeho dieťa, ktorého každá myšlienka, slovo, skutok sú zadosťučinením jeho veľkej lásky ku mne a ktorú mám ako odkaz šíriť vlastným životom medzi ostatných. Mať veľké srdce, nikdy sa nevyvyšovať a vždy si večer pripomenúť, že zajtrajší deň môže byť mojím posledným. Iba vtedy, ak sa pomýlim a zablúdim, budem sa vedieť hrdo vrátiť späť.

Sme spoločnosť teórie, osvety a predsudkov

18.01.2016 13:08

My kresťania by sme mali vedieť byť súdržní a spojiť sa v láske, pokiaľ nežijeme vieru ako prejav tradicionalizmu, ako súčasť osobného rituálu na utíšenie hlasu svedomia, individualizmu, skupinového folklóru, kde máme istú rolu, každý o nás vie a čaká to od nás (udržujeme si morálny status či status dobrých kresťanov). Takáto viera je mŕtva viera. Viera bez skutkov lásky, ochoty byť súčasťou života iného, podporovať ho na jeho ceste, vôle učiť sa novým veciam a odvahy nevyhýbať sa konfrontácii, ale dokázať argumentovať s rozvahou, pokojom, láskou, trpezlivosťou, charizmami, silou ducha oživovať literu. Poznám málo kresťanov, ktorí neevanjelizujú slovom, ale vlastným životom, aby neukazovali prstom na tých druhých a aby z nich sálal skutočný pokoj, radosť a šťastie. Nedokážeme myslieť na Boha a spájať s ním svoj život, svoje rozhodnutia, ak je v našich životoch aktuálne relatívne všetko v poriadku. Svoju vieru žijeme často s trpkosťou, reptaním a pocitom krivdy. Častejšie sa uchyľujeme k zúfalej modlitbe, ako k prežívaniu radostného odovzdania sa (čím odrádzame ostatných veriacich aj ateistov). V kostoloch nás spájajú hendikep, bolesť, výčitky svedomia, a rozdeľujú strach, nedôvera a individualizmus. Kiežby nás spájala úprimná radosť a čistá láska; to jediné, čo mení nás samotných a čo priťahuje vlažných, zranených a neistých.

Sme spoločnosť teórie, osvety, strachu a predsudkov, nie praktickosti, jednoduchosti, praxe a odvahy. Nepúšťame sa do ničoho, čo by mohlo okolie nepochopiť alebo odsúdiť, čo by mohlo nejako ohroziť našu povesť, alebo čo by nemuselo vyjsť podľa našich prianí. A tak nechávame mnohých ľudí trpieť, hoci sme kresťania. Sme ochotní púšťať sa len do takých problémov iných, ktorým rozumieme, kde do pomoci nás tlačia ostatní a ktoré nás neusvedčia alebo neskompromitujú.

Sme málo otvorení voči tým, ktorých sami neraz označujeme za rebelov, hriešnikov, vyvrheľov či hanbu spoločnosti, spodinu.

Nedokážeme sa viac venovať homosexuálom, vytvoriť im príjemné a láskavé prostredie, možnosť často sa stretávať v kresťanských spoločenstvách, v ktorých by sa do prežívania osobnej homosexuality mohol pozývať Boh a skúsenosť iného brata. Ak sa niečo podobné občas udeje, Boha do skupín tlačíme nasilu a zameriavame sa na pravidlá, akoby už len byť homosexuálny znamenalo mať väčšiu afinitu k hriechu. Prípadne sa tvárime sväto, rezignujúco alebo nezaujato. Nad skupinami visí pochmúrny až depresívny mrak sálajúci z ľudí, ktorí sa už prestali tešiť zo života alebo sa stali dobrými hercami. A ktorí už v skutočnosti Boha ani nemilujú, lebo cítia krivdu. Boh sa na ľudí ale nemračí, on ich miluje a pozýva ich k radosti, k dialógu, k atmosfére, ktorá sa bude často vyhľadávať a často sa na ňu bude spomínať. Nedokážeme argumentovať, iba hovoriť o niečom ako o hriechu.

Robíme málo pre to, aby manželia nemuseli prichádzať do kríz, ktoré ústia do rozvodu a rozpadu rodiny. Odtŕhame rozvedených od sviatostí a nepriamo ich vylučujeme z Cirkvi.

Hanbíme sa s mládežou preberať otázky sexuality, vzťahov, sexu, dôležitosť smerovania k hodnotám. Nechceme sa hlbšie psychologicky vzdelávať, mať prehľad o rôznych problematikách a o tom, čo mladých dneška zaujíma, nevieme, ako ich osloviť, alebo na nich nemáme čas, trpezlivosť, nevieme argumentovať aj niečím iným ako katechizmom? Rastie v nás pýcha a pohodlnosť alebo sme skutočne bezmocní? Pohadzujeme si zodpovednosť alebo odkladáme túto povinnosť na neskôr. Nemáme čas alebo snahu dopĺňať výchovný proces a formovanie mladých ľudí, a tak mladých ovplyvňuje verejná mienka alebo reklama na dokonalosť a konzum. Morálne pevné vzory (na ktoré, ak sa pozriete, vidíte, že nežijú asketickým, martýrskym, ale plnohodnotným a šťastným životom), nepoukazujúce na zlo a krivdu, ale na hodnoty, optimizmus, úprimnosť, obetu a lásku, chýbajú, a sú tak potrebné.

A možno je to všetko spôsobené tým, že na svete i v našej spoločnosti pribúda zranených a zranený nedokáže uchopiť problém iného/inak zraneného a zotrvať pri ňom. Nezranený zasa nemá motiváciu ani ochotu. Ak som ale kresťan, niečo sa odo mňa žiada - žiada sa odo mňa viac, a očakáva to odo mňa samotný Otec, s ktorým mám osobný vzťah, a ktorý mi dodá všetku potrebnú "výbavu" na to, aby som zvládol vykročiť aj do nepoznaného či do rizika. Musím si len byť vedomý svojho povolania k službe, svojich darov, a predsa zostať maličkým (nie pokryteckým, bohorovným alebo nanucovať), byť vytrvalý, chcieť žiť skutkovú - živú vieru, vydávať svedectvo vlastným životom, chcieť byť tam, kde som potrebný, vidieť bolesť, byť odvážny, chcieť zdieľať a napĺňať a skutočne dôverovať Bohu.

Človek pred Alžbetou

05.02.2016 18:48

Bol utorok. Nerobil som nič nezvyčajné, než zvyknem robiť každý utorok, lenže tento bol predsa len iný. Vracal som sa domov, kráčajúc po premočených cestách a obchádzajúc všetky mláky na chodníkoch. Bolo veľmi zamračené, ale ani napriek tomu a tiež ťažkému dňu, ktorý bol za mnou, som nebol unavený. Nemal som chuť sa ani ponáhľať. Akoby si môj mozog túžil už konečne oddýchnuť; nerozmýšľať nad ničím, len si vychutnať každý okamih, každý krok. Zmocnil sa ma zvláštny, ale veľmi príjemný pocit. Bol to pokoj. Moje nohy ma priviedli pred jeden z kostolov v meste. Vstúpil som dnu. Dominikáni sa modlili vešpery. Chvíľu som ta pobudol a pobral sa ďalej.Opäť bližšie k autobusovej stanici. Dóm sv. Alžbety. Približujem sa. Vidím pred dverami stáť chlapa, ktorý je možno odo mňa starší o pár rokov. V rukách drží nejakú kartičku. Ani som si nevšimol, čo to bolo. Veď to nie je nič nezvyčajné, že niekto pýta almužnu. Tváril som sa, že ho nevidím. Ale videl som ho a i keď som už vošiel do kostola, rozmýšľal som o ňom, lebo jeho tvár ma veľmi oslovila: "Ja mám takmer všetko. Čo ak naozaj potrebuje moju pomoc? Nemám sa vrátiť a dať mu peniaze?" Práve jeden miništrant zbieral v kostole od ľudí peniaze. "Koľko ľudí dáva z nadbytku... a kam idú tie peniaze? Pomôžu však niekomu peniaze viac ako láska?" pomyslel som si a vyšiel som von. "Prosím vás o pomoc!" tá istá prosebná veta, ten istý hlas, ktorý ma privítal, keď som pred chvíľou vstupoval do kostola. Opäť, tváriac sa, že ho nevidím, som šiel trochu ďalej, aby som zahral, že na niekoho čakám. Vytiahol som peňaženku, vybral z nej jednu mincu a dal si ju do vrecka tak, aby ma nevidel. "Vrátim sa a dám mu ju! Nie sú to síce moje peniaze, ale mohol som si dnes za ne niečo kúpiť. Čo ak to naozaj potrebuje?" S pevným rozhodnutím som sa vybral smerom k nemu. Kým som sa ja rozhodoval a bol už pár krokov pred ním... Teraz sme si to vymenili. On si nevšímal mňa. Zbalil si svoju kartičku do peňaženky a odišiel. Tak som sa pobral aj ja. "Ide tým istým smerom ako ja. Pôjdem pomalšie a možno uvidím, kam pôjde." zamrmlal som tichým hlasom detektíva. Po pár minútach chôdze vošiel do obchodu. Zastal som a ukryl sa za plagát, aby nevidel, že sa pozerám, čo bude robiť ďalej. Nešiel ďalej, do potravín, ale ostal pred novinovým stánkom v obchode. "Chýba mu nejaký časopis?" zadivil som sa. Dlho si pohľadom prezeral časopisy v ponuke a potom pristúpil k predavačke za pultom. Musel som sa viac schovať, lebo som vyzeral dosť nápadne, takže som nevidel, čo si vypýtal. Dal si to do vnútorného vrecka koženej bundy, zaplatil a vyšiel von. "Cigarety?" domýšľal som si. Aj ja som sa pohol z miesta. V parku pred autobusovou stanicou sa naše cesty rozišli. Obišiel som park, aby som už nešiel podozrivo za ním. Ani netušil, že ho niekto sleduje...

V ten deň som stretol ešte jednu ženu, ktorá žobrala, kľačiac na okraji pešej zóny. Držala v ruke obrázok nejakého svätého. "Komu mám veriť? Ako ľahko sa dá zneužiť dobrota ľudského srdca." zmocnil sa ma smútok. Viem, že existujú prípady, keď sa človek naozaj ocitne v núdzi, ale ktorý je to? Ako mám vedieť, kto ma potrebuje naozaj a kto ma chce iba využiť? Prečo ľudia žobrú? Všetci sú rovnakí? Takmer každý ich ignoruje. Majú pravdu teda oni? Kto sú a akí sú vlastne ľudia? Kde je láska, spravodlivosť, pravda? A kto som ja? Prečo som nemal odvahu porozprávať sa s tým, koho mi bolo ľúto? On však iste nepotrebuje, aby ho ľudia ľutovali čo podporovali jeho závislosti, aj keď možno o tom ešte ani sám nevie. Nielen v tomto prípade urobí najväčší zázrak láska, nie peniaze. Ani tú som mu však nedokázal v danej chvíli dať, hoci k prijatiu pomoci a úprimnosti nikoho neprinútim. Na prvý pohľad sa zdá, že iba faloš a podvod prinášajú zisk. V skutočnosti je to tak, že niekto zažije od detstva tak málo lásky, že i v jeho ďalšom živote nebudú láska, čestnosť a úprimnosť znamenať takmer nič. Zahalí sa mu zrak, takže nebude vidieť hodnoty. Nechá sa oslabiť a ovplyvniť minulosťou, zlom či ľahostajnosťou natoľko, že nenájde silu zmeniť svoj život. Ak si každý z nás povie, že moja láska i tak nestačí na zmenu, zrejme sa v našich životoch a v životoch iných nič zásadné neudeje. Šancu na zmenu má každý a čím viac lásky a skutočnej pomoci sa mu dostane, tým skôr objaví skutočnú hodnotu života, bude mať silu bojovať za seba a dosahovať šťastie pravdou, odvahou, vytrvalosťou, pokorou a láskou. I ja sa musím naučiť odvahe konať a pokúsiť sa bez rozmýšľania ponúknuť to, čo niekto naozaj potrebuje (lásku, rozhovor, pochopenie, nasmerovanie atď.) a čo je v mojich silách mu dať (článok z archívu pôvodnej webovej stránky).

Ubližujeme si, a predsa sa navzájom potrebujeme, aby sme mohli rásť v láske

03.06.2016 23:19

Ľudia sú jediné bytosti, ktoré dokážu zraniť iných a byť inými zraňovaní (často zraňujeme alebo sme zranení tak, že o tom ani nevieme). Ľudia sú jediné bytosti, ktoré sa hanbia za pravdu alebo sa boja pravdy, a tak odmietajú poznávať samých seba. Ľudia sú jediné bytosti, ktoré majú od iných nejaké očakávania, často nevhodné, prameniace z vlastnej nevyriešenej minulosti a zo zranení. Ľudia ako jediné bytosti nedokážu odpustiť iným ani samým sebe, preto cítia nepokoj, sú viac vnímaví na zlo. Ľudia sú jediné bytosti, ktoré sú zamerané na seba a veľké ciele a nedokážu odovzdávať ani sa tešiť z maličkostí. Ľudí ženie strach, nie láska, nie nádej. Ľudia ako jediné bytosti niečo chcú, ale nie sú schopní pre to nič obetovať.

Veľmi by som chcel vytvoriť pre ľudí priestor, kde by mohol byť každý sám sebou, môcť hovoriť veci nahlas a nemusieť sa hanbiť ani za jednu svoju túžbu, názor či pocit. Priestor, ktorý by im poskytoval nielen bezpečie, ale aj motiváciu a silu posúvať sa dopredu, môcť sa podeliť s malými krokmi i úspechmi na vlastnej ceste s inými.

Viem, čo s človekom robí klamstvo a neochota poznať príčiny či pozadie svojich myšlienok, túžob a aktivít..., ak človek stratí nádej, prestane veriť tomu, že potrebuje zmenu, zamiluje si svoj tajný život a často nezmyselný až zvrátený spôsob zaobchádzania so sebou i s inými ľuďmi.

Mohli by sme vytvoriť tisícky podporných skupín pre nás všetkých rôznym spôsobom vnútorne zranených ľudí, ale bez poznania a osvojenia si hodnoty pravej lásky, bez zážitku pravého priateľstva, by ani jedna skupina nepriniesla človekovi to, čo do nej prišiel hľadať a nájsť. Hľadáme toľko vecí a myslíme si, že toľko vecí nás spasí (dostane za vodu), a pritom nás skutočne spasí chcieť poznať seba, byť autentický a vyžadovať autenticitu od ľudí, na ktorých nám záleží, prijímať i nemilú pravdu nie na sebadeštrukciu, ale na duševný rast a aktívne odovzdávanie dobra v nás v každom vzťahu, ktorý zažívame.

Mnohí ľudia by teoreticky toho toľko urobili pre svoj kvalitnejší život, ale prakticky pre to nie sú ochotní nič obetovať; radšej dobrovoľne zostanú v pozícii martýrov. Hoci pre nich nie je taká "pomoc," aká by mala byť, oni majú v rukách zodpovednosť za svoje životy i moc, moc meniť seba a spájať sa v láske (ale ani to nechcú zrejme preto, lebo im ako kresťania dávame zlý príklad). Toľko ľudí chcelo mať šťastnejší život, ale možno málokto chcel aj inak ako teoreticky. Ja mnohých z nich poznám z tej najtemnejšej strany, ako šliapu jeden po druhom alebo nevedia, čo chcú, hnevajú sa na celý svet, a tak, samozrejme, nemôžu byť šťastní.

Ak dotknutí sami nebudú chcieť zmeniť svoj postoj a aspoň skúsiť mať kvalitnejší život i inak, ako boli doteraz ochotní a schopní, nebudú chcieť medzi sebou vytvárať vzájomné vzťahy podobajúce sa vzťahom v rodine, nič sa nezmení. Doteraz som si myslel, že homosexuálov treba brániť a bojovať za nich, ale stále viac si uvedomujem, že aj oni majú veľký podiel na tom, že veci vyzerajú tak, ako vyzerajú. Je na dotknutom, aby zistil a zabojoval o to, čo vlastne chce, a čo je schopný dať. Bez ohľadu na to, čo si o ňom myslí celý svet (a z čoho má panický strach), má len jedinú šancu na život a možnosť prežiť ho skutočne šťastne (to stojí za to, aby nerobil niečo kvôli iným). Nestačí, že bojuje anonymne (a často bez dodržiavania netikety) a teoreticky. Chce to viac, aby sa skutočne niečo zmenilo, pokiaľ je naozaj nešťastný a túži niečo meniť aj v praxi. Homosexuáli nepotrebujú postrčiť ani pripraviť cestu, pretože oni sú schopní vytvárať živé spoločenstvá a robiť veci inak, ako sa dejú v Cirkvi bez toho, aby Cirkev menili. I ja napríklad nesúhlasím s mnohým, čo sa deje v Cirkvi, ale dokážem v nej zdravo existovať a nemal by som problém vytvárať rodinu s inými bratmi, ktorí by o to prejavili záujem a viem, že by sme vytvorili zdravú rodinu (ak by aj ostatní členovia "rodiny" uvažovali zdravo a boli otvorení láske a spolupráci, prispievaniu k dobru nás všetkých, nie nakazení neprekonateľnou a všade rozsievanou krivdou, egocentrizmom, beznádejou a bolesťou). I jeden človek dokáže divy. Čo by urobilo dvadsať takých? Vyvinuli by dostatočný tlak na to, aby sa tejto problematike venovalo pár terapeutov, kňazov a na vznik podporných skupín, ktoré by prispievali k uzdravovaniu vnútorných zranení a napĺňaniu deficitov. Homosexuáli sami sú pozvaní byť živým svedectvom a tvorcami rodín pre iných osamelých či zranených ľudí vo svojom okolí. Ak to niekto cíti inak a ja bojujem za niečo, o čo ten druhý nemá (až taký) záujem a bude len fňukať nad tým, ako sú veci zlé, ako sú partnerské homosexuálne vzťahy nestabilné, a ako je prostredie nevľúdne, môj boj pôsobí celkom komicky a nezmyselne. Pôsobí tak, akoby som si cez neho chcel sám niečo dokázať. Som presvedčený o tom, že kvantum pokoja v odovzdanosti sa láske a vyššiemu poslaniu prináša tretia cesta, ale dokonale by sa to uplatnilo v prostredí, kde sa priateľstvo prežíva v láske, napĺňa potrebu intimity ("vidím do teba," nie "chcem s tebou fyzicky splynúť alebo byť na tebe závislý") a napodobňuje atmosféru v rodine. V opačnom prípade kvantum homosexuálne cítiacich sa právom necítia dobre, s bolesťou v srdci prežívajú stav "single," oprávnene kritizujú postoj cirkví v nečinnosti voči nim a pochopiteľne unikajú do partnerských homosexuálnych vzťahov, ktoré považujú za útočisko i záchranu, bránia sa prázdnym slovám, radám iných bez skutkov lásky. Všetku silu sústredia nie na budovanie seba, ale na pasívny či aktívny odpor a boj proti svojim predstavám, túžbam a proti postojom okolia.

Koho ženie skutočná láska, ten síce často padá a robí chyby, ale vstáva s nádejou a nebojí sa robiť odvážne a správne veci (bojovať za seba/za iných, vyhľadať pomoc/nájsť pomoc pre iného, budovať priateľstvá aj s rizikom sklamania, chcieť byť účastný, nie odkazujúci na iných atď.). Kto skutočne miluje, prijme bez podmienok človeka s akokoľvek bizarným, citlivým či nepochopiteľným problémom. Dôležité je nechať ho slobodne vyznávať svoje pocity a otvárať sa sebe i iným ľuďom bez výčitiek, krivých pohľadov či odstrkovania. Človek má byť v každej cirkvi očakávaný ("mám na teba čas a chcem sa zhovárať aj nabudúce"). Vnútorná energia každého človeka je veľmi vzácna (nie vždy ľahko obnoviteľná), preto sa treba starať o to, aby mal pravidelný zdroj energie (bol v blízkosti ľudí, ktorí ju vedia generovať a odovzdať), používal ju na budovanie seba a šírenie lásky, nie na obviňovanie okolia, zotrvanie v izolácii či boj proti neprávosti.

Milosrdní ako Otec

01.10.2016 00:05

Kvalita vzťahov s inými je priamo úmerná stupňu zrelosti nášho duševného i duchovného rastu.

V 15. kapitole Lukášovho evanjelia čítame o stratenej ovečke, stratenej drachme a o milosrdnom otcovi. Radosť zo strateného je pochopiteľná, najmä, ak sa to stratené nenájde náhodou, ale po vytrvalom a neraz namáhavom hľadaní. Márnotratného syna však jeho otec nehľadal. Prečo?

Ovcami a drachmami chcel Boh povedať, že každého človeka miluje rovnako; v jeho očiach nie je nikto viac ani menej, a predsa je pre neho každý nesmierne vzácny. Ovca ani drachma sa nestratili zámerne, preto ich majiteľ úsilne hľadal, chcel ich čím skôr nájsť a vrátiť k svojmu stádu, resp. pokladom. Cítil sa byť zodpovedný za ich stratu. Syn si však vyžiadal svoj podiel pred plánovaným (dobrovoľným) odchodom (zámernou "stratou" seba, zrieknutím sa dobra). Otec sa necítil byť zodpovedný za stratu (odchod) mladšieho syna, pretože ani jednému synovi doma nechýbala otcova láska a priazeň. Možno syn chcel zažiť dobrodružstvo, zistiť, aké to bude tam, kde si bude môcť robiť, čo sa mu zachce, aké to bude ďaleko od brata, ktorému možno prekážal. Neznie nám to povedome? Aj my sa niekedy zriekame lásky a máme po krk múdrych rád v dome Otca. Otec syna nehľadal, pretože nemohol ísť proti vôli človeka, i keby to malo byť jeho vlastné dieťa. Vyčkával ho aspoň, pretože vedel, že v doteraz nepoznanom svete bez lásky a pravidiel, sa mu nemusí vodiť dobre. Predpokladal, že ak syn vnímal a dobre pochopil jeho lásku, zažíval pri ňom vnútornú slobodu, takéto silné a neobyčajné zážitky (byť skutočne milovaný a vnútorne slobodný vo vzťahu) mu budú chýbať a vráti sa späť. Je to obraz otca, ktorý nekarhá ani svojho staršieho syna, lež objíma oboch napriek rozdielom a s láskou im vysvetľuje svoje konanie.

Boh na nás môže dopustiť všetko, ale jednu vec nám nemôže vziať - našu slobodnú vôľu. Nemôže nás hľadať, ak si to sami neželáme. Vtedy nás môže len vyčkávať v priestore, ktorý nám prestal stačiť, prípadne sme ho nikdy ani len neokúsili (a dopredu ho odmietli, lebo...).

Akí sme my vo svojich vzťahoch? Sme milosrdní ako Otec alebo máme tendenciu iného si nevšímať, vidieť v ňom rivala? Na čom stoja naše vzťahy? Sú obohacujúce a perspektívne alebo zraňujúce a krátkodobé? Kto je za to zodpovedný? Často veľmi túžime po partnerskom vzťahu, ale nevidíme, že sme potrební aj v iných vzťahoch, do ktorých by sme sa mohli vložiť viac, ako sme to robili doteraz. Často nedokážeme žiť sami so sebou, mať krajšie vzťahy v rodinách, v kolektívoch, s kamarátmi a myslíme si, že partnerský vzťah nás zachráni a naučí nás, ako byť šťastný. Nie sme pripravení alebo hľadáme spásu tam, kde nie je. Partnerský vzťah končiaci manželstvom bol a vždy bude nenahraditeľná úroveň medziľudského vzťahu, v ktorom bez dlhodobej prípravy naň v rodine a vo vzťahoch s inými ľuďmi, neuspejeme. Cielene dvaja niečo budujeme, lebo sa považujeme za dostatočne vnútorne zrelých, pripravených a zodpovedných na to, aby našu stavbu nič nezmietlo. Stabilná stavba vyžaduje pevné základy. Na čom sme boli vybudovaní my sami, čím sa budujeme, čím sa vnútorne radi kŕmime a čo je pre nás podstatné vo vzťahoch s inými? Ako obete, prenasledovatelia či záchrancovia v bežných vzťahoch... ako tí, ktorí nevideli, ako má vyzerať kvalitný vzťah ženy a muža vo vzťahu mamy a otca, máme pocit, že nikto taký ako láskavý a milosrdný otec, poskytujúci bezpečie a slobodu, pre nás neexistuje, nečaká na nás. Často nie vlastným pričinením nepoznáme hodnoty, ale my rozhodujeme o tom, či chceme vytrvalo hľadať to, čo sme nikdy neokúsili alebo čo sme márnivým spôsobom života prehýrili. Možno to odkladáme na neskôr (najprv si chceme užiť), alebo to pre nás nikdy nebolo podstatné. Možno sa mladší syn nechal zlomiť svojím starším bratom, a preto odišiel. Čím všetkým sme sa vo svojom živote nechali zlomiť či odradiť my? Nemalo to nič spoločné s otcom a jeho láskou. Príčinou svojho nešťastia sme sa stali my sami, pretože sme sa rozhodli pristupovať k sebe a svetu tak, ako sme sa rozhodli. Hoci sme nezažili ideálne vzťahy v rodine a mimo nej, Boh nám dáva šancu, ponuku zmeniť najprv seba. Rodinu si nikto nevyberá a na zmenu sveta sme príliš malí. Láska v srdci dokáže veci, ktoré by rozum nikdy nedokázal. Ona hýbe nami i tými, ktorých skutočne milujeme (keby to tak nebolo, márnotratný syn by sa nikdy nevrátil do domu otca). Možno nám stačí to, čoho sa nám dostalo v našej rodine alebo vo vzťahoch mimo nej a sami si zakladáme na niečo podobnom, lebo sme sa s tým plne stotožnili. Zamyslieť sa viac nás núti skutočnosť rozpadajúcich sa vzťahov, pocit samoty a prázdnoty napriek toľkej spoločnosti iných. Možno sme dovolili jednej krivde zatieniť množstvo vylievanej lásky i tej lásky, ktorá by bola pre nás k dispozícii, keby sme ju videli či boli ochotní z nej čerpať, nechať sa ňou premieňať. A čo naša láska? Aká je? Vieme milovať tak, akú lásku od iných očakávame? Majú pri nás ostatní pocit, že sa k nám môžu kedykoľvek vrátiť a zažívať v našej prítomnosti, pokoj, radosť, slobodu a bezpečie?

Je to o vďake alebo o zmene srdca?

05.10.2016 13:02

Evanjelium minulej nedele (Lk 17, 5 - 10) hovorilo o tom, že Boh nám nemusí ďakovať za to, čo sme povinní robiť ako neužitoční sluhovia - kresťania, pretože nik pre nás neurobil a neurobí viac ako Boh a my sa máme navzájom predbiehať v konaní skutkov čistej lásky.

Evanjelium tejto nedele (Lk 17, 11 - 19) hovorí o tom, že my neužitoční sluhovia, by sme nemali len prosiť, ale aj ďakovať Bohu za to, čím sme, čo máme a čo nám Boh pridáva nezaslúžene. Poukazuje na to, že mnohí dostali viac, no nie sú schopní to oceniť. Oceňuje to azda len ten, kto v pokore, uvedomení si svojej hriešnosti, priznáva pred Bohom svoju maličkosť, slabosti, premrhané príležitosti konať dobro, nehodnosť všetkého, čo dostáva (každým novým dňom mi Stvoriteľ obnovuje dar života a ponúka možnosť uvedomiť si moc mojich skutkov, myšlienok i nečinnosti). Každý, kto veľmi miluje, nemá problém s pokorou a odpúšťaním, pretože keby mal, nemohol by milovať. A miluje preto, lebo prijal utrpenie ako dar, nie ako trest. Taký človek nečaká, čo bude neskôr, ale svedomito napĺňa svoje poslanie tam, kde ho Boh postavil, aby svedčil o jeho láske. Hoci prosí, lebo trpí a kopú doň, neočakáva, že by sa Boh bol sklonil práve k nemu (je si vedomý nehodnosti Božej lásky a milosrdenstva), a tak poslušne prijíma Božie skúšky a aktuálne nelogické až kruté údely. Boh sa však práve vtedy skláňa k človekovi, lebo ho jeho verný syn/verná dcéra potrebuje; odhaľuje svoje otvorené srdce a vylieva potrebné milosti (privádza človeka na svetlo, dopraje mu zažiť zdravie, úspech, radosť, naplnenie túžob, pochopenie toho, prečo veci museli byť vtedy také, aké boli), aby ešte viac uzdravil dušu, ktorá ho pozvala k sebe v prijatých sviatostiach, nie z povinnosti, ale z túžby podobať sa Jemu. Človek, nechávajúci sa modelovať rukami Boha, dostáva dar vytrvalosti a vernosti Bohu za každých okolností, dar poznania pravej lásky a túžbu zmierňovať utrpenie iných. Pre Boha nie je zdravie tela tak dôležité ako zdravie duše. Jemu totiž patrí naša duša a telo odchádza do zeme.

Ježiš uzdravil všetkých desiatich malomocných, hoci vedel, že deviati na neho zakrátko zabudnú. Vylieva na nás svoju dobrotu a lásku nezaslúžene a my môžeme nielen ďakovať, ale aj konať podobne - odpúšťať, ak chceme, aby Boh odpustil nám, milovať a vnímať potreby blížneho, ak chceme, aby nám Boh poslal do cesty ochotného a milujúceho človeka, keď budeme sami v núdzi. Milosrdný Otec nemôže uzdraviť dušu deviatich malomocných, lebo mu to nedovolili, boli chvíľkoví, utrpenie tela nedalo nič ich duši (nič nepochopili). Čaká, kedy budú pripravení a aby nezabudli, dal im dar; veľký a nezabudnuteľný (zdravie a možnosť vrátiť sa medzi svojich, nebyť už viac na okraji spoločnosti). Utrpenie Samaritána urobilo jeho srdce vnímavým na Boží dotyk. Možno vtedy, keď videl spolu s ostatnými Ježiša, aj on túžil len po uzdravení tela, ale v tej chvíli, ako sa ho cez uzdravenie tela dotkla Božia láska a milosrdenstvo, zatúžil po niečom viac. Prišiel sa poďakovať. Ježiš totiž nebol z jeho komunity ľudí, a napriek tomu si ho všimol, preukázal mu milosrdenstvo, nevyňal ho zo skupiny prosiacich. Ježišov akt, sila osobnosti a láska, ktorá nerobí rozdiely, obrátila život Samaritána naruby. Jeho vďaka Ježišovi bola zároveň úprimným volaním: "Pane, uzdrav moju dušu, aby som sa ti podobal v láske a znášaní utrpenia, aby som bol vďačný aj za maličkosti a preukazoval ostatným milosrdenstvo!"

Boh uzdravuje dušu človeka až vtedy, keď vidí, že prosiaci dozrel v láske (často cez bolesť), je pripravený prijať Božiu milosť ako vzácny dar, vážiť si odpustenie a nepremárniť druhú šancu. V opačnom prípade ten človek zahodí dar odpustenia po každej sviatosti zmierenia, lebo vie, že môže hrešiť ďalej a prísť znovu. Zahodí aj iné dary nevyužitím ich, nepoďakovaním sa za ne, lebo mu nie sú vzácne. Samaritán sa nebál nanovo hľadať Boha, poskladať si nový obraz o Bohu, a tí ostatní si mysleli, že Boha dávno našli a poznajú ho, že sú vyvolení, a že si vlastne zaslúžili byť uzdravení (očistenie tela ako zaslúžený dar, po prijatí ktorého sa mohli vrátiť k pôvodnému, a teda hriešnemu životu). Či raz Ježiš uzdravil aj ich dušu, sa už nedozvedáme, ale vieme, že na ich túžbu po premene srdca čakal do ich posledného dychu.

Človek chce byť viac a sám Boh sa ponížil

13.10.2016 12:29

Obraz Boha - najväčšej koncentrácie vnímavej Lásky, a myslenie vypočítavého, náročného a nestáleho človeka (Lk 18, 1 - 8)

Hoci sa zdá, že Boh nás v istých situáciách opustil, je stále pri nás, dopúšťa i čas samoty a bolesti, aby sme si uvedomili svoju pominuteľnosť, aby sme nezabúdali na všedné a krásne i veľké a jedinečné dary, ktoré nám dáva každý deň, aby sme ho hľadali ako jediné a pravé šťastie, v blízkosti ktorého nás už nič nedokáže prekvapiť či vyviesť z rovnováhy. Boh nás nemôže obrániť nasilu. Vidí naše úmysly, vidí do nášho srdca. Nikdy nebudeme dokonalí ani hodní, ale ak sa odovzdáme do jeho rúk, on si nás už obráni vo chvíľach, kedy stratíme reč, odvahu alebo zmysel toho, čo robíme.

Boh je trpezlivý poslucháč, najlepší učiteľ a lekár duše. On nám dá, čo potrebujeme, ak nebudeme klesať na duchu, budeme vytrvalo prosiť a modliť sa. Chce za to len vernosť a ochotu učiť sa jeho láske.

Akí sme my? Nemáme čas, nevšímame si, závidíme, vyberáme si, kto bude na základe našich obľúbených, hoci povrchných kritérií hodný toho, aby smel patriť do nášho života, pomôžeme niekomu zvyčajne vtedy, keď z toho budeme môcť profitovať, budeme sa môcť pochváliť touto pomocou alebo zo strachu, aby nám neublížil, ak ho odmietneme. Hoci sme kresťania, chceme, aby nás iní mali radi viac ako Boha, preto túžime vlastniť, odmietame s úctou užívať Bohom darované a vrátiť to zveľadené späť. Chceme mať všetko pod kontrolou, aby už Boh nemal priestor konať v našom živote. Robíme to (bojujeme proti Bohu ticho či hlasito), hoci vieme, že prehráme. Ako často sme nepomohli zo strachu, aby na nás neukazovali prstom? Sme azda protikladom Boha a jeho lásky?

Napriek tomu, že sme zlí, vieme dávať dobré veci. Boh je stelesnením dobra a lásky, niet v ňom vypočítavosti ani strachu. Na rozdiel od nás pozná príčinnosť javov a budúce následky našich konaní. On vie, čo dokáže urobiť naše slovo s iným človekom, každý náš urobený i neurobený skutok. Vidí, ako a čím značíme svoj život a životy ľudí okolo nás. Boh bol pre nás ochotný urobiť všetko, aby nás spasil. My sme ochotní odovzdať mu všetko, čím sme, s dôverou mu odovzdať svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť? Sme ochotní zmeniť svoj život a prijímať iných ako dar od Boha? Sme ochotní sa i napriek svojmu postaveniu pokoriť alebo je nám to úplne cudzie? Všetko, čo máme, máme od Boha. On mám to prepožičal, aby si to raz mohol vziať. Užívame tieto veci na budovanie seba a iných alebo na svoje zatratenie a pohoršenie iných? Sme ochotní nezneužívať svoje postavenie či zbytočne naň nepoukazovať (častým vyjadrovaním svojej dôležitosti a zaneprázdnenosti)? Ako často vypúšťame z úst slová, ktoré nemyslíme vážne alebo je nám ľahostajné ich dodržanie?

Nie je to tak, že Boha sa musíme len báť a neustále ho prehovárať. On vie, čo potrebujeme, ale tiež pozoruje, či dokážeme zúročovať, zneužívať alebo zahadzovať talenty, ktoré nám dal. Koľkokrát dostávame od Boha to, o čo sme nežiadali? Hovoríme si: "Ako je niekomu dobre." Pritom si neuvedomujeme, že komu Boh viac dal, od toho bude viac vyžadovať. Buďme vnímaví, ochotní a spravodliví, aby i Boh mohol byť voči nám ešte všímavejší, aby nás mohol obraňovať, posilňovať to ľudské i slabé v nás. Denne ublížime mnohým ľuďom a ani o tom nemusíme vedieť. Potrebujeme Boha na to, aby bolesť nami zraňovaných nebola veľká, aby nám pomáhal naprávať to, čo už my napraviť nedokážeme. Potrebujeme Boha na to, aby nás uzdravil, dal nám silnú vieru a aby sme boli schopní dávať i prijímať iba čistú lásku. Pri poslednom súde nám naše postavenie nepomôže. Svedčiť za nás alebo proti nám budú len naše skutky a túžby, teda to, ako veľmi sme milovali.

Našou najvyššou životnou métou by malo byť získanie čistého a úprimného srdca, za ktoré môžeme byť Bohom požehnávaní na zemi a raz odmenení nebeským kráľovstvom. Nie je to jednoduché, pretože to, čo žiada telo a naše ego, je často proti duchovného človekovi v nás, proti tomu, čím chce a potrebuje byť kŕmená naša duša. S podporou skutočných kresťanov a Božou milosťou však nie je ani toto neprekonateľné. Okrem toho, ani telesné potreby ani vášeň nemusia byť proti Bohu a duši, ak si uvedomíme, že telo je chrám Božieho ducha a duša je v ňom preto, aby rástla do večnosti (vtedy už inak pristupujeme k sexu, k telu iného, vlastnému telu, žiadostivosti, nerestiam, svojmu stavu či situácii, ktoré nás nútia robiť zle, zraneniam iných atď.). Skúsme byť vnímaví na Boží dotyk a uvažujme o Božej láske, o našej láske, o Božej vnímavosti a našej vnímavosti potrieb iných i vlastnej duše.

Lepší svet začína v otvorenom srdci jednotlivcov

15.01.2017 12:52

Aj ako kresťania máme mať prehľad o tom, aké otázky kladie spoločnosť sebe i nám a môžeme v srdci premýšľať o odpovediach. Ak si i my kladieme otázky, to neznamená, že hneď začneme pochybovať, preto si ich radšej nepoložíme a budeme sa tváriť, že nás sa netýkajú. Nemusíme vedieť všetko vysvetliť, argumentovať. Stačí v srdci uvažovať aj o protikresťanských či dokonca nehumánnych otázkach, ktoré vyvstávajú. Žijeme v dobe, v ktorej nerozumieme samým sebe, v dobe, ktorá pracuje proti človekovi. Dnešná doba je chaosom myšlienkových prúdov, životných postojov a štýlov (aj v rámci cirkví), vnucuje človekovi dobro, ktoré je v skutočnosti dobrom naoko, alebo reálne či perspektívne nie je dobrom. Ak nedokážeme prijímať inakosť a pracovať s ňou, zabíjame svoje vnútro a strácame mnohých ľudí okolo seba. Premýšľať inak neznamená strácať identitu kresťana. Objať inak mysliaceho neznamená súhlasiť so všetkým, čo robí. Spoločne s prijímaním inakosti môžeme pozývať do dialógu, v ktorom niet víťaza ani porazeného, pretože spoločne uvažujeme o tom, čo by chcel Boh a máme právo sa mýliť. Žijeme kvôli tomu, aby sme si vzájomne spríjemňovali život, nie kvôli tomu, aby sme spoločne menili Boha. "Spríjemňovať" neznamená umenšovať problémy jednotlivcov učením zmene prístupu k nim, riešenie problémov iných, zľahčovanie skutkov i následkov, ale znamená to spoločne sa učiť prekonávať ťažkosti také, aké sú aj pred Bohom; maximálne priblížiť svoj pohľad na vec k pohľadu Boha na danú vec.

Uvedomil som si, aký je diabol múdry a šikovný. Pomáha človekovi získať taký obraz o Bohu, aký mu vyhovuje viac. On vie, kto je Boh a aké je dnes jednoduché odlúčiť človeka od Boha. On vie, do akých problematík či zákutí duše sa votrieť a tam trpezlivo pracovať na tom, aby sa lož stala pravdou a pravda lžou. Ak si to nevieme predstaviť, spomeňme si aspoň na to, ako každá forma závislosti či vnútornej neslobody zaslepuje. Ospravedlníme všetko, len aby sme sa jej nemuseli zriecť. Pri nezriadenej homosexualite sa vyhovoríme na to, ako nám druhí nedoprajú a ubližujú nám, pri nevere na svoju žiadostivosť, pri alkohole na svoje problémy, pri hneve na svoju hrdosť, pri ponorení sa do sveta virtuality na svoju osamelosť atď. Do koľkých (nakoniec fatálnych) omylov nás ženie ľahostajnosť, nevedomosť, pocit krivdy, bolesť, zlá skúsenosť, do koľkých "len" strach. Nie sme o nič lepší ako ostatní, hoci sme kresťania, takže sa pokojne púšťajme aj do kontroverzných tém a nechajme sa premieňať. Nemusí nás vyvádzať z miery názor iného, pretože na ňom môže byť aspoň kúsok pravdy, kúsok črepu zrkadla nasmerovaného na našu dušu. Bojíme sa, že sa premeníme až príliš? A nepotrebujeme práve to? Pokiaľ máme Boží zákon vytesaný do srdca, každá premena môže byť len dobrá, lebo nás nebude chcieť zneistiť, ale ešte viac priblížiť k Bohu, poznaniu dobra a zla, narábaniu s nimi bez zraňovania. Najvyšším zákonom pre kresťana bude vždy láska, a ten sa môže pýtať sám seba - Ako plodne milovať? Ak sa to bude pýtať, bude sa formovať do podoby Božieho dieťaťa v praxi pod rukami najlepšieho modelára na svete - Boha - lebo len On môže sformovať dušu do podoby, ktorá dostáva titul "Svätá."

Kresťan nie je otrok, vzbúrenec, konzervatívec, liberál ani ovca. Dnes však už poriadne nevieme ani len zadefinovať slovo kresťan, pritom kresťan je obyčajný človek, ktorý sa usiluje žiť podľa vzoru a učenia Ježiša Krista, nevkladá doň nové či inovatívne prvky. Je ťažké byť kresťanom a nájsť si svoje miesto, svoj okruh ľudí, ak sa nepodobáme na Ježiša ani v kresťanskom prostredí. Niekto si totiž myslí, že je druhým Ježišom vtedy, ak napomína a búri sa pri náznaku protikresťanských tendencií (preventívne narobí viac zla). Sú tieto tendencie skutočným útokom alebo spôsob vyjadrenia osobnej bolesti či krivdy daného človeka? Nad tým už nikto nerozmýšľa. Iný chce byť revolucionárom, lebo sa zrejme pokladá za nového Ježiša, ktorý chce doplniť učenie toho "starého." Na učení Katolíckej cirkvi nevidím nič, čo by bolo nedostatočné, pomýlené či zastarané, pretože Sväté písmo, z ktorého toto učenie vychádza, je nadčasové. Vidím nedostatky a slabosť ľudí aplikovať toto učenie do životnej praxe a zlyhania ľudí, nie mylnosť napísaného. Táto situácia, ktorá sa deje často, vzniká vtedy, ak dá človek v sebe viac priestoru svojmu JA s jeho ambíciami a svojej logike, ako Bohu. Nemyslím si, že ľudia, ktorí aj v rámci Katolíckej cirkvi prezentujú alebo šíria čosi iné, čo učí cirkev, sú pomýlení ľudia. Mnohé inovatívne prvky prichádzajú zo zmesi kultúr a iných náboženstiev, ktoré nie je možné včleniť do katolicizmu, a zároveň ho zachovať také, aké ho chcel a stále chce mať Ježiš. Ide o tichý či hlasitý protest ľudí, nami vnímaný ako nevedomosť, omyl, zbytočnosť, neoprávnená nespokojnosť. Je to však právo (hľadať, nachádzať a robiť chyby) každého, kto takisto túži po šťastí, pokoji a možno i morálnych hodnotách. Výnimočný rozhľad, inteligencia, vnímavosť, životné skúsenosti, sklamanie môžu potiahnuť niekam inam, ale keby bol jedinec šťastný tam, kde sa ako pravoverní bijeme do pŕs, nemal by dôvod hľadať niečo lepšie. Iný zájde ďalej, je horlivý, citlivý na krivdu, má potrebu bojovať proti starému a/alebo vytvoriť lepší systém, ako ten, ktorý funguje v majorite (lebo vidí, že ten nefunguje, no väčšina je s daným nefungovaním spokojná alebo sa zmôžu len na hundranie). Človek, ktorý sa nechce dívať do samého seba a vidieť seba v pravde, bude spokojný aj so zlým smerovaním komunity, do ktorej patrí a do ktorej dokonale zapadá.

Kto by dnes nehľadal svoju oázu pokoja? No ani tá nie je pre každého kresťana život v súlade s Bohom a prírodou. Obávam sa však, že ten, kto chce žiť život s Bohom a prinášať ovocie, potrebuje byť kresťanom na plný úväzok, aby mohol skutočne premieňať seba, zažiť autentickú premenu starého JA. Nestačí len robiť dobré skutky a milovať podľa seba. Hoci nikomu neškodím, patrím viac sebe alebo Bohu, ktorý nemusí chcieť to, čo chcem ja či moje ego? Bez totálneho prijatia Boha do svojho života v jeho pravej podstate, bez totálneho prijatia Božej podstaty seba, zrieknutia sa seba, svojej pýchy, osobného prospechu z potešovania iných atď., sa zrejme neprenesieme nad to, ak bude Boh konať proti našim predstavám a urobíme všetko pre to, aby sme veci urobili lepšími podľa seba. Môžeme byť celý život utekajúci či búriaci sa, obmieňajúci predmet vzbury, pocit ohrozenia či neistoty až do úplného vyčerpania sa, rezignácie, znenávidenia Boha, cirkví, iných či dokonca seba. Môžeme vytvárať "lepší" svet a vábiť doň iných..., ale s predstavou imaginárneho boha to všetko stroskotá a ponesieme zodpovednosť za všetkých zvábených vidinou kreovania či zveľaďovania vlastného, skrývaného za Božie.

Prečo ako kresťania zlyhávame a sekty či rôzne odnože cirkví žnú úspech? Lebo sú zakladané ľuďmi, ktorí nenašli svoje miesto v materskej cirkvi či komunite. Oni veľmi dobre vedia, že takí nie sú sami a všetkým jednotlivcom s podobným problémom ponúkajú iný prístup, podporu a zázemie. My katolíci sme anonymný typ kresťanov (v meste), ktorí si húfne prídu v nedeľu posedieť na zhromaždenie vedené kňazom a okrem prejavu kňaza a spokojnosti s ním, nás nikto iný a nič iné nezaujíma, nemáme potrebu sa stretávať po omšiach a na akciách, kde by nebol stredobodom pozornosti len jeden človek, najčastejšie kňaz, ktorý je aj v dnešnej dobe zbožšťovaný a zvykol si na to, že je stredobodom pozornosti. Toto považujem za veľkú nevýhodu, odrádzajúci a praktickosť duchovného človeka deformujúci faktor. Vždy sa čaká na to, čo iniciuje jeden človek (opäť najčastejšie kňaz). A ak sa stretávame, tak len z čírej zvedavosti, či sa niekto nemá lepšie alebo horšie, ako sa máme my sami.

Nepotrebujeme utekať, búriť sa či meniť cirkvi, inovovať to Božie. Načo vymýšľať niečo nové, kým sa to staré a najmä blízke Bohu nepriblížilo k dokonalosti? Ak máme dobrý úmysel, ale pri jeho realizácii začneme z opačného konca (vymyslíme novú odnož niečoho dysfunkčného), výsledok bude vznik niečoho iného dysfunkčného, pretože i tu skôr či neskôr zlyhá ľudský faktor, nezačnú sa meniť ľudia, iba systém. Zle to dopadne vždy, ak má kresťan tendenciu uľahčovať si svoju spiritualitu hľadaním bočných cestičiek či sústreďovaním sa na hranice. Už to nebude spiritualita, akej nás učil Ježiš. A čo nie je Bohom žehnané, v tom skôr či neskôr, ako vyčlenení a hrajúci sa na autonómnych a lepších spasiteľov, zhoríme. Skutočný katolík v spoločenstve dokáže aktívne žiť, zaoberať sa rôznymi otázkami (nehrajúc sa na Boha, ktorý pozná odpovede na všetko a ktorý môže rýchlo posúdiť všetko a všetkých), prijímať to, čo zmeniť nemôže a napĺňať to, čo naplniť môže, reprezentovať Krista aj s uzdravovaním iných charizmou "zhora." Potrebujeme zmeniť seba, aby sme vydávali autentické svedectvo o autentickom Ježišovi. Zaujímať sa o niekoho nie v zmysle - Treba ho zachrániť, lebo zišiel z cesty, ale v duchu - Zaujímaš ma, záleží mi na tebe, aj keď nie si a nebudeš ako ja, nebudeš kráčať mojou cestou, hoci tú svoju považujem v hĺbke srdca za najsprávnejšiu. Nemusíme každého milovať, ale vieme si predstaviť to, že sa budeme rešpektovať a vyjadrovať si úctu napriek rozdielnym názorom? Že inému človekovi svojím správaním nedáme pocítiť, že Boh ho miluje menej, lebo podľa nás hreší viac ako my? Asi nie, a pritom je to ľudské, nielen kresťanské.

Nech je v nás aspoň túžba pristupovať k človekovi tak, ako k nemu pristupuje Ježiš, ako na neho hľadí, ako ho očakáva a vždy je pripravený ho počúvať. Aj my dokážeme premieňať láskou seba a len cez zmeneného seba tiež iného - i bez slov či aktívnej snahy.

Národné pochody za život?

08.09.2015 23:08

"Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, k všetkým buďte zhovievaví!" (1 Sol 5, 14)

Po februárovom referendovom fiasku som neočakával ďalší národný pochod za život. Po útokoch na homosexuáloch, ktoré nedokázal zastaviť žiaden cirkevný predstavený a verejne sa im nepostavil ani žiaden duchovný, sa žiadalo, aby boli ďalšie (vrátane pastierskeho listu čítaného v kostoloch 6. 9. 2015) včasne konzultované s viacerými odborníkmi, aby sa za ne nemusel hanbiť naozaj nik a aby sa dotýkali podstaty veci bez zahmlievajúcej a účelovej filozofie a kvetnatej rétoriky, ktorá bežnému človekovi neposkytuje odpoveď ani na jednu zásadnú otázku v živote a myslení kresťana v praxi (napr. čo je homosexualita, ako vzniká, ako k nej pristupovať z pohľadu kresťana, čím si prechádza homosexuálne orientovaný, čo tolerovať, čo sa zmení a iba za akých podmienok, kto, ako účinne z kresťanov pomáha a stojí pri homosexuáloch, v čom sú pre homosexuálov postoje západnej kultúry také lákavé, prečo túžia po dieťati, čo dokážu ako vnútorne zranení muži poskytnúť adoptovaným synom, či je vhodné prezentovať dieťaťu obraz bozkávajúcich sa a súložiacich dvoch mužov alebo dvoch žien, prečo dnešné mladé rodiny nemajú viac detí, prečo dnešné rodiny neláka, ba priam odpudzuje pravidelná návšteva chrámov a modlitba, prečo mladí lekári vykonávajú interrupcie, či je možné vytlačiť tieto zákroky z nemocníc do špecializovaných zariadení, aby nedochádzalo k potratom doma bez lekárskej pomoci, prečo sa rodiny rozpadávajú a deti v nich musia trpieť, aké prevenčné opatrenia zabezpečiť, aká je úloha cirkví v prevencii a pomoci pri rôznych problémoch laikov, ako posilniť pocit zodpovednosti a zabezpečiť reálnu pomoc, ako skvalitniť formáciu seminaristov a mladých kňazov atď.). Minimálne som očakával zmenu taktiky, akúsi menej hlučnú podporu s výsledkami v praxi (správnou stratégiou pomalými krokmi bližšie k cieľu). Podporu mladých (pracovne vyťažených a ekonomicky vyšťavených) rodín, v ktorých jednotlivci trpia množstvom osobných a vzťahových problémov, bojujú s množstvom sklamaní, s pocitom nenaplnených túžob a prianí, často bez opory blízkych a priateľov..., podporu mladých lekárov, ktorí sa z rôznych dôvodov postavili proti interrupčným praktikám, podporu a vytvorenie podmienok pre mladé mamičky, aby bolo pre nich "výhodné" vynosiť dieťa a ukryť sa pred zvedavým a súdiacim okolím aspoň na pár mesiacov, osvetu v kresťanskom svete v tom, že nie je odsúdenia hodný skutok vynosiť dieťa a zriecť sa ho z rôznych dôvodov, ale že je požehnaním darovať život a odovzdať ho ľuďom, ktorí preň majú vytvorené materiálne a nehmotné podmienky (trochu lásky, obety a ochoty navyše) pre ďalší rast a rozvoj nového stvorenia. Namiesto toho sa obhajuje konzervativizmus, odsudzujú sa manželstvá so žiadnym alebo jedným dieťaťom, poukazuje sa na ženy karieristky. My na rozdiel od Ježiša vidíme len výsledok, nie to, čo stojí za ním. Zabúdame sa pýtať: "Prečo?" aby sa nám rýchlejšie a jednoduchšie súdilo. Už pri anti-gay kampani na začiatku roka 2015 mi došlo, že slovenská katolícka spoločnosť a jej predstavení nedokážu argumentovať k veci a citlivo, a inklinujú k nešťastným vyjadreniam, ktoré sa mnohých krehkých ľudí zmietajúcich sa v rôznych krízach hlboko dotýkajú. Nie som spokojný s obsahom pastierskych listov slovenských biskupov a s mnohými (ne)aktivitami duchovných, hoci viem, že to myslia lepšie, ako to napokon vyznie.

Možno i ja som kritický k homosexuálom, ale to preto, že s nimi žijem, pohybujem sa medzi nimi a iste ma i nie jeden hlboko ranil. Napriek tomu ich nehádžem do jedného vreca. Hoci dnes s niekým odmietam spolupracovať, čakám a dvere nechávam aj zajtra otvorené. Nenechám sa presvedčiť, no nechávam meniť seba, aby som lepšie chápal človeka, ktorý chce ísť inou cestou, ktorý mi nerozumie, lebo nie je pripravený mi rozumieť, a vďaka čomu sa obaja ocitáme na mŕtvom bode. Vtedy naozaj pomôže iba pokojne vyprevadiť dvermi, ktoré zostávajú otvorené a človek sa môže vrátiť toľkokrát, koľkokrát to potrebuje či uzná za vhodné. Samozrejme, nie som stroj a chránim i svoj krehký vnútorný mechanizmus, svoje city a nedovolím niekomu, aby systematicky narúšal moju vnútornú rovnováhu či ešte viac prehlboval aktuálnu nerovnováhu, sklamanie, smútok, sťažoval môj vnútorný boj. Najhoršie je, ak vás niekto spochybňuje a chce vám vziať nádej, istotu vášho rozhodnutia. Keďže som to svojimi článkami, v ktorých som sa dotýkal aktívne žijúcich homosexuálov robil aj ja, musel som s tým prestať. Moje názory sú v tomto jasné, ale nič nesmie stáť nad láskou človeka. A láska neberie ani nepresadzuje svoju pravdu, ale dáva. Ponúka pokoj a radosť. Pokojné a radostné spolunažívane pri opačných postojoch je vždy problematické a celý život sa presviedčam o tom, že je to zrejme nemožné. Nemá však význam ani spoločne lamentovať. Slabý človek, človek na dne alebo bez zásad, jasných postojov a cieľov nepotiahne iného podobného človeka a spolu sa nedostanú nikam. V prvom rade motivuje chuť žiť a chrániť život toho druhého. V druhom rade je to žiť život naplno po poznaní pravdy o sebe samom i o problematike, ktorá sa ma bytostne dotýka. Napokon je potrebné držať sa niekoho, kto sa už v danom probléme posunul ďalej, alebo kto osobnostne vyrástol viac (od koho sa môžem učiť zvládať seba, svoj život a problémy, kto ma neopustí v tom mojom boji).

Ak chceme chrániť rodiny, musíme sa zaujímať o jednotlivcov a ich rozmanité zmesi problémov, naučiť sa ich chápať a nechcieť ich riešiť prázdnymi slovami či prvoplánovo. Pokiaľ nejde o extrémne prípady fyzickej alebo duševnej tyranie (ktoré si vyžadujú neodkladný zásah a riešenie), musíme si uvedomiť, že sa usilujeme zasahovať do života ľudí žijúcich v iných podmienkach, s inými postojmi, iným výchovným základom, inou osobnosťou, skúsenosťami a patentmi na riešenie problémov. Do životov iných nikdy nevstupujeme násilne, a najprv si skúšame obuť ich topánky, v ktorých kráčajú cestou života. Pomaly sa stávame súčasťou ich života a ak raz v ňom niečo pochopia či zmenia aj vďaka nám, je to len a len ich veľkým plusom, nie našou výhrou. Často robíme veľkú reklamu na ľudské nešťastie, prichádzame s rozmanitými nápadmi, ako niečo riešiť, ale v našich osobných životoch v skutočnosti nepomáhame nikomu a ani toho nie sme schopní.

Žiadny problém človeka nie je banálny ani smiešny a neexistuje nepochopiteľný skutok či skutok bez príčiny. Ľudia vo svojej podstate nie sú zlí ani zvrátení. Zrejme tí "horší" boli a sú kŕmení niečím iným ako životodarným pokrmom pre dušu. Zodpovednosť za problém iného teda nesieme i my sami, hoci je nám daný človek cudzí a úplne vzdialený v každom smere. Mnohým ľuďom akútne chýba "aspoň" nezištná láska a prijatie v priateľskom, ak nie rodinnom pute. A preto robia chyby... .

Nikdy nedosiahneme správny cieľ, nič nevyriešime ani nedokážeme motivovať poukazovaním na to, ako to je a ako by to malo byť, ani ukazovaním prstom na iného, ale nehlučným vlastným pričinením sa o to, aby život niekoho bol kvalitnejší, pretože sa bude cítiť viac milovaný. Celý svet už viac nespasí jednotlivec, ale každý sa môže zapríčiniť o to, aby v jeho malom svete a okolí boli ľudia šťastnejší. Často poteší už len to, ak si všimneme život a problémy niekoho iného a ak už nevládze, pokúsime sa bojovať aj za neho, nie však prehováraním, múdrymi radami, nezaujatým postojom, pohadzovaním si ho aj s jeho problémom ako horúci zemiak, ale ochotou a nebojácnym spájaním našich životov so životmi iných ľudí, ochotne odovzdávať svoje skúsenosti alebo tu byť len tak pre iného. Len ak budú naša láska a záujem o iného čisté a úprimné, budú dosahovať výsledky v našich osobných životoch a pre životy iných budeme magnetom. Vybudujeme seba a skvalitníme životy a vzťahy iných ľudí... a mnohých zachránime pred osudovou chybou. Nesmieme však zabudnúť dať inému (a neraz doslova inému) priestor na to, aby i on mohol zachrániť nás.

Staronový odkaz "odborníkom" na homosexualitu

Občas mám pocit, že i odborníci úplne zabúdajú na kvartérne pohlavné znaky, teda psychickú sexualitu a na fakt, že mozog sa formuje aj roky po narodení jedinca. Akoby toto už bolo štatisticky pre vznik a vývin sexuality človeka nevýznamné a akoby sa sexualita človeka dala oddeliť od psychiky, zážitkov, identity atď. Homosexualita je realita a bolo by príliš veľkou náhodou, keby nám pri nej takmer zakaždým vyskakovali psychosociálne vplyvy namiesto iných. Koľkí sa zameriavame na vnútorný obraz človeka viac ako na erotizáciu jeho pohľadu na rovnaké pohlavie? Ona sama o sebe nepotrebuje veľkú pozornosť, ale to, čo nosí v mysli dotknutý, áno. Zameriavať sa na pôvod homosexuality nemá praktický ani terapeutický význam, pokiaľ sme presvedčení o tom, že homosexualita konkrétnej osoby je relatívne trvalá, bude zbytočné sa len na určitú dobu zadaptovať na opačné vnímanie reality. Ako biológ môžem povedať, že taká "homosexualita," akú ju poznáme pri zvieratách, pri človekovi neexistuje a vedci si už priznávajú tento omyl. Svedčí to opäť o silnom politickom tlaku a vplyvu loby skupín, ktoré chceli čím skôr vyriešiť problematiku homosexuality a po svojom (aj za cenu nevedeckých výstupov). Z praxe viem, že mnohí homosexuáli potrebujú terapiu, nie však svojej sexuálnej preferencie, ale na posilnenie osobnosti a iniciáciu vo svojej mužskosti/ženskosti, ktorú vlastne nikdy nezažili, a teda sa nemôžu cítiť ani prezentovať ako muži či ženy úplne zjednotení so sebou a s inými členmi svojho pohlavia napriek tomu, že je ich biologické pohlavie chcené. K homosexualite sa často vyjadrujú kresťania, ktorí nerozumejú ani svojmu náboženskému presvedčeniu, nie to ešte homosexualite. Kresťan, ak je dobrým kresťanom, nikdy nerýpe do iného, neotvára oči nasilu. Čo kresťania, všetci uvedomelí a distingvovaní ľudia sa k sebe máme správať pekne, prejavovať empatiu, sociálne cítenie a šíriť morálne dobro, pretože nie sme zvieratá - to sa týka aj anonymných diskusií. Je treba REŠPEKTOVAŤ chcené i nechcené homosexuálne sklony, pretože ani chcené ani nechcené si človek sám nevybral. Problém nie je ten, ako vzniká homosexualita, ale ako robiť ľudí s takouto sexualitou šťastnejšími, ak šťastní nie sú. Je to komplexná problematika, nikdy sa nejedná len o sexuálnu orientáciu. Homosexuál nie je chorý kvôli tomu, že je gay, ale môže mať vnútorné problémy (ktoré mu bránia žiť šťastne, a ktoré vôbec nesúvisia s intoleranciou okolia), a tie sa mu určite neumenšia, keď sa neustále díva na rozhádané tábory ľudí. Je kopec problémov, s ktorými sa borí človek, ktorému neprekáža jeho homosexualita a už má partnera..., človek, ktorý si hľadá partnera, ale je neúspešný alebo má strach zo straty blízkych, priateľov, zo zhoršenia vzťahov, zo zmeny pohľadov na jeho osobu a schopnosti. Ešte viac problémov majú ženatí homosexuáli a veriaci homosexuáli. Spoločnosť má pre rôzne skupiny, v ktorých je navyše každý jedinečnou osobnosťou, rovnaké riešenie: "Ži tak, ako to cítiš." Ale ono to vôbec nie je o tom! Keď sa konečne začnete zaoberať vnútorným svetom homosexuálov v pravom svetle, pochopíte, koľko zla sa robí touto jednou radou pre všetkých ľudí. V dobe, kedy nikto nechce nič zdieľať, každý sa uzatvára do seba, nikto si nikoho nevšíma, potom stúpa aj počet depresívnych a HIV+ osôb, pretože nikoho skutočne nezaujímali ich osobné problémy, počúvali len hlasy dvoch skupín ľahostajných ľudí. Pre jedných boli chorí a druhí im vyčítali, že nežijú, ako to cítia. Preto viac ako hlúposti a špekulatívne videá (nespájajte homosexualitu človeka s biológiou, genetikou ani epigenetikou, pretože človek je psychosexuálna bytosť, do mozgu ktorej sa rokmi vkladá určitý "mentálny program," a ten už nie je možné len tak preprogramovať, nie sme počítače), načúvajte problémom, všímajte si osobnosť človeka, ktorý stojí vedľa vás. Každý sa tvári, ako dobre rozumie homosexuálom. Ako to môže niekto povedať, keď oni sami majú často problém rozumieť sebe a nie sú zvyknutí sa prezentovať autenticky či premýšľať o sebe v iných dimenziách, lebo nepotrebujú byť zraňovaní ešte viac?! Gayom, ktorí chcú rásť vo svojej mužskosti nemáte čo ponúknuť (stále ich tlačíte do homosexuálnej praxe i sexu) alebo ich pošlete rovno do čerta ako konzervatívnych a nevyrovnaných ľudí. Toto je pomoc pre všetkých alebo len úbohé presadzovanie svojej pravdy a podpora široko rozšírenej reklamy na homosexualitu a šťastie?