Veríš, a predsa sa v tvojom živote nedejú zázraky?
Možno poznáme text evanjelia (Mk 16, 15-18), v ktorom Ježiš hovorí, že tých, ktorí uveria, budú sprevádzať tieto znamenia:
- Budú vyháňať zlých duchov v Ježišovom mene.
- Budú hovoriť novými jazykmi.
- Budú brať do rúk hady a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im.
- Budú vkladať ruky na chorých a tí ozdravejú.
Pod týmito prísľubmi si predstavujeme veľké veci, vedecky nevysvetliteľné. Napríklad, že niekomu dohovorím a on prestane ubližovať sebe i iným ľuďom. Alebo že budem mať dar (charizmu) jazykov, že ozaj vypijem jed a prežijem, a ak sa dotknem chorého blízkeho, ozdravie. Iste, s Bohom je možné všetko, dôkazom sú príklady zo životov svätých, ale takáto predstava o zázraku odpútava našu pozornosť od toho, čo Boh skutočne koná v našich životoch a cez nás aj v životoch iných..., od vecí, ktoré nie sú senzáciou, neprichádzajú ako blesk z jasného neba, ale každým dňom o niečo menia srdce, či už to naše alebo srdce niekoho iného. Sú to prevažne zázraky lásky. Ak očakávame niečo iné, odchádzame smutní, lebo si uvedomujeme, že s Bohom sme navonok rovnako slabí ako bez neho, zisťujeme, že s Bohom ostávame presne takí istí ľudia s obmedzenými možnosťami, ako pred prehĺbením svojej viery. Je to však iba zdanie. Stačí sa pozrieť na veci inými očami. Stačí denne vnímať množstvo nádherných vecí, ako aj to, ako nás Boh svojimi rukami formuje sťa modelársku hlinu, ak mu to dovoľujeme. Stačí dospieť do takého vnútorného stavu, v ktorom všetky naše snahy odovzdáme do rúk Boha, akoby sme všetko stratili a nič neprinášalo ovocie..., a vtedy začína konať On - vďaka našej totálnej odovzdanosti a pokore.
- Vždy, keď sme sa rozhodli pracovať na vlastnej pýche, závisti, lakomstve, žiadostivosti, rozhodli sme sa odpustiť, zastaviť hádku, nenávisť, hnev a túžbu po pomste, vyhnali sme zlého ducha. Nie raz sme ho vyhnali aj z niekoho iného svojím úsmevom, pokojným či vľúdnym slovom, hoci dotyčná osoba na nás práve vybehla alebo nebola najpríjemnejšia.
- Vždy, keď sme sa rozhodli nezúčastniť sa ohovárania či nepoužiť vulgarizmy, neprispôsobiť sa kolektívnemu zlu, nepodľahli sme pokušeniu zapadnúť a prispôsobiť sa iným vo všetkom, hovorili sme novým, iným jazykom, a ním sme sa priznali k tomu, že sme Božie deti.
- Vždy, keď sme zabránili tomu, aby nás otrávil akýkoľvek jed tohto sveta v podobe zloby, nelásky, nevšímavosti od bratov, nepodľahli sme uvoľneným mravom, uprednostňovaniu telesných pôžitkov, konzumu a materializmu a i napriek tomu sme boli šťastní, dokázali sme, že žiaden jed nemôže otráviť našu dušu, prežijeme, sme silnejší a vzácnejší pre svoje okolie, ktorému začínajú chýbať hodnoty.
- Vždy, keď sme podali ruku, objali človeka, ktorý to potreboval, dotykom lásky sme prispeli k uzdravovaniu jeho zranenej či zlomenej duše. Boh uzdravuje sám od seba, telo i dušu, ale aj skrze tých, ktorí sa nie slovami, ale skutkami - ako skutočné Božie deti - neváhajú dotýkať tých, ktorých trpia, alebo ktorých odsúdil sekulárny svet i falošní kresťania.
Nemyslime si, že zázrak je len niečo, čo vyráža dych. Život každého
človeka, ako aj život kresťana denne ponúka možnosť vnímať, prijímať i odovzdávať
množstvo neobyčajných vecí, a teda zázrakov, ako aj možnosť vnímať a s bázňou
používať všetko krásne okolo nás a byť vďačný. Iba vďačný a vnímavý človek
s pokojom v duši vidí a túži splácať Božie dary láskou a záujmom
o ostatných. A vtedy sa dejú skutočné zázraky.